creative writing

21. června 2020 v 21:48 | Bee
 


Brno je zlatá loď

14. října 2019 v 16:55 | Bee |  Dear Diary
Poďme sa porozprávať o Brne. Pozrime sa na fakty. Je to druhé najväčšie mesto v Českej Republike (myslím). Svojim oficiálnym počtom sa takmer vyrovná obyvateľom Bratislavy, hoci aj tých je oficiálne o polovicu menej, ako skutočných obyvateľov. A je to príšerná diera.
Akože, nikdy som v Košiciach nebola, lebo nemám dosť psychickej sily na 6 (pri našich dráhach skorej 8) hodinovú cestu vlakom, ale ja osobne si Košice predstavujem ako menšiu Bratislavu, zatiaľ čo Brno je taká… Žilina, maybe?
Ako hej, musím Brnu uznať, má viac vlakových staníc ako Žilina, ale 2 má aj Pezinok a povedzme si narovinu, také Brno Židenice, to je vlastne len Pezinok zastávka. A v Brne hlavná stanica nefunguje, keď som bola naposledy v Pezinku, tak tá fungovala.
A potom je tu, alebo tu skôr nie je, kopa ďalších vecí. Supermarkety - neviem, kedy som naposledy videla niečo iné ako Albert a napriek snahe presvedčiť nás o opaku, Albert nie je supermarket, Albert je prinajlepšom samoška s parkoviskom.
Áno, vraciam sa naspäť k svojmu 13-ročnému ja, kedy na všetko nadávam a áno, ako niekto určite spomenie, môžem si za to sama. Každý robí chyby, ale toto bola očividne chyba môjho života.
A viete, čo je na Brne najhoršie? Že je, pekne prosím, v Čechách.
V Čechách nie je zákon, ktorý by nútil zamestnávateľov písať, aký plat ponúkajú, čo je super, lebo hľadanie práce sa potom stáva vlastne takým lovom na poklad, kedy musíš navštíviť každú lokáciu aby si získal ďalšiu indíciu a nie je nič lepšie ako takéto hry, to je presne dôvod, prečo tak milujem skauting. Oh wait.
A tiež tu všade platia menej ako v Bratislave, ale všetko je tu drahšie. A Bratislava je drahá.
Potom sú tu české koruny. Prečo, prečo nemôžu mať Česi euro ako všetky ostatné civilizované krajiny? Och a na minciach nie sú čísla. A nesnažte sa ma presviedčať, že sú. Pokiaľ mincu dvakrát otočím a to číslo tam nezbadám, tak to je akoby tam nebolo. Takže vo finále je akákoľvek transakcia peklom. A moja najobľúbenejšia časť tohto je, že Česi vôbec nepoužívajú IBAN a potom od vás chcú aby ste im hneď zaplatili. Bolelo by to?
Aby toho nebolo málo, tak samozrejme presťahovanie sa do "zahraničia" je byrokratické peklo. Všetky formuláre, ktoré musím vyplniť, všetky žiadanky a potvrdenia, všetky nezmyselné pravidlá, ktoré sa s prechodom cez hranice spájajú ma nielen napĺňajú úzkosťou a oberajú o drahocenný čas, ale najmä sa jedná často o úplné banality, až mi rozum stojí.
A to ani nehovorím o byrokracii na Masaryčke. Čo vám poviem, na študijnom sú fakt fakt nenápomocný. Niekedy mi až rozum stojí, ako sa k tejto práci niektoré tety dostali. Ja ako chápem, že nie každý deň sa zadarí a čím dlhšie prácu s ľuďmi robíte, tým viacej duše to z vás vysaje, ale keď poviem, že som si prišla pre ISIC a potvrdenie o návšteve školy, a pani mi zadelí, že na vydanie potvrdenia o návšteve školy potrebujem ISIC (podotýkam, že babe vedľa ho iná teta vydala na základe občianskeho a ja som to jasne počula), tak mi kurva najprv daj ten ISIC.
A tak. Samozrejme, mohla som skončiť vo väčšej diere, mohla som ísť na deň otvorených dverí a zistiť už vtedy, aké peklo na zemi to tu je, mohla som si podať prihlášky na viac škôl, ale aj tak. Som hladná, unavená, práve som presedela 2 hodiny na zemi v absolútne vydýchanej miestnosti preto, lebo na seminár, na ktorom je povinná účasť, nám dali príliš malú miestnosť a úprimne, nie je to jediný takýto predmet na ktorý chodím.
V podstate 20 minútové fugy medzi prednáškami sú závod o tom, kto príde prvý a zakempuje sa čo najbližšie ku dverám, aby si mohol sadnúť na stoličku. Hlavne, že sú tu reklamné obrazovky.
Tiež je polovica učebných materiálov tzv. prvorepublikových, takže good luck finding that. Zatiaľ ešte nebola kniha, ktorú by som potrebovala a bola jednoducho a voľne dostupná.
To teda nie je chyba Brna, ale elitizmu akademického prostredia, ale Brno je pre mňa momentálne zhmotnením akadémie (lebo úprimne, nič iné ako učiť sa tu aj tak nerobím) a ja mám toho skutočne plné zuby. A naša prednášajúca voľako nechodí a nechodí. A naša lektorka na čínštine nehovorí po anglicky. Takmer vôbec.
Samozrejme, tento článok nemá nijakú hodnotu, ak sa to dá vôbec nazvať článkom. Ak by som tento dokument celú skopírovala a nalepila do nejakého komentára malo byt orvnaký účinok. Ďalší nahnevaný anonym na internete, ktorý nemá nič lepšie na práci, ako si sťažovať a najlepšie je ho ignorovať a možno sa ukľudní.
A hej, pravdepodobne až konečne vypadnem zo školy, pôjdem s nakúpiť, vyšlapem ten mierny svah, ktorý vedie k môjmu intráku (môj úhlavný nepriateľ) a konečne zjem niečo iné ako cviklový šalát, ktorý mi týždeň stál v chladničke, tak mi pravdepodobne bude lepšie, ale do tej doby tento koncept bude existovať v mojej hlave a momentálne existuje aj v tomto dokumente a bude existovať aj na mojom blogu.
Prečo? Lebo je to prvá vec, čo som napísala po veľmi dlhom čase. Niežeby som sa za posledné, čo, 3 mesiace, nedotkla papiera, písala som si denník, písala som populistickejšie články po anglicky, písala som básničky, ale písať na môj blog je pre mňa niečím iným ako iba písaním.
Narozdiel od písania do šuplíka je to formátované písmo. Kladie sa dôraz na odseky a interpunkciu, väčší dôraz na gramatiku, spisovnosť, zrozumiteľnosť, nie je to (zvyčajne) iba stream of conciousness.
Je to písané s iným úmyslom - s úmyslom predať niekomu správu, je písané s publikom v mysli.
A samozrejme, potom je tu pre mňa funkcia symbolická. Toto je s prehľadom najdlhšie existujúce médium pre moje písanie. Žiaden denník, zápisník, či iný blog nikdy nedržal takú širokú škálu, taký obšírny katalóg toho, čo som napísala, či už dĺžkovo, žánrovo, alebo vekovo.
Hoci je v poslednej dobe vyprahlou púšťou, stále mám k nemu sentimentálny vzťah, lebo je mne najbližšou osobnou kronikou.
Moja história by sa dala poskladať z mnohých vecí. Z dokumentov (od rodného listu až po posledné potvrdenie o výpožičke knihy z knižnice), z fotiek, z predmetov, ktoré som vlastnila, z historiek od cudzích ľudí, ale toto všetko je môj vonkajší svet, zatiaľčo moje písanie najpresnejšie odzrkadľuje môj svet vnútorný.
To, o čom sa zaujímala, čo som čítala a pozerala a ako som vnímala isté udalosti. Ako som sa učila, ako som prechádzala rôznymi obdobiami, čo ma ovplyvňovalo.
A preto sa ho nechcem vzdať, či už len ako skladiska konceptov (bože chráň, aby som zabudla heslo).
Týmto letom sa skončila ďalšia veľká etapa v mojom živote a opäť som z nej vyšla iná ako som bola na začiatku. S koncami je to však tak, že vlastne sú aj začiatkom a ja sa nechcem vzdať možnosti mať novú históriu, lebo ani jeden z mojich ostatných kreatívnych outletov (nejaké linky napravo - yay, selfpromo) nie je taký nespútaný a taký plný potenciálu.
Anyway, ja viem, že toto je len braindump bez ladu a skladu, ale je to niečo. Možno je to začiatok. Chcela by som, aby to bol začiatok.
To be continued...
 


Ako to všetko začalo (Recenzia: Usagi Yojimbo vol. 1: Ronin)

2. srpna 2019 v 21:14 | Bee |  Manga, komiksy, etc.

Ronin
První kniha podle originální chronologie.

Příběh Usagiho Yojimba se odehrává v Japonsku na počátku 17. století. Éra občanských válek pomalu doznívá a šógun pevně chopil moci. Společenská třída samurajů vládne celému kraji a ve svém počínání se řídí válečnickým kodexem cti zvaným bushido. Je to čas utichajících nepokojů a politických intrik.Touto zemí putuje samuraj bez pána zvaný Miyamoto Usagi.

Kniha, kterou právě držíte v ruce, zachycuje začátek jeho hrdinské cesty. A jak známo, začátky bývají težké. Obzvláště, když Usagimu stojí v cestě krvežízniví démoni, krtčí ninjové, zloději koní, chladnokrevní vraz, dětské lásky... Ale také nebezpečný slepý masér Zato a lovec lidí Gen. Nad vším se navíc vznáší temný přízrak v podobě lorda Hikijiho.

Scenár: Stan Sakai
Kresba: Stan Sakai
Moje hodnotenie: 4,25/5

Nemyslím si, že som jediná, kto sa s týmto ušiakom stretol prvýkrát v jeho nie práve prirodzenom prostredí - v kanáloch medzi korytnačkami. Teda, nie doslova.
Moje prvé stretnutie s Usagim sa viaže silne k môjmu detstvu a k legendárnemu seriálu Ninja Korytnačky, kde v si v druhej animovanej reinkarnácii pre televíziu zahosťoval v niekoľkých epizódach ako kamarát vodcu tejto partie - Leonarda. Čo ich viaže dokopy? Zmysel pre povinnosť, dobré srdce, špecifický typ humoru a samozrejme vzťah k feudálnemu Japonsku a bojovému umeniu. Toto je Miyamoto Usagi.

Naše cesty sa opäť skrížili o niekoľko rokov neskôr, keď som túto známu tvár zbadala vo výklade kníhkupectva v Brne a nuž, neodolala som. A tak sa tento zajko (nebojte sa, tento komiks je v skutočnosti o 16 rokov starší ako ja) vybral som mou domov a nejaký čas si, ako je to už o knihomoľov zvykom, posedel na mojej poličke. A potom som si ten zväzok konečne prečítala a páni. To bolo niečo.


Dneska sa však nevenujeme zväzku 23, ale naopak sa vraciame na úplný začiatok tejto cesty a to do roku 1984, kedy vyšiel prvý výtlačok komiksu, ktorý je dnes už legendou. V ňom totiž prvýkrát do povedomia čitateľov vošiel samuraj Miyamoto Usagi, samuraj bez pána pracujúci ako nájomný osobný strážca a s ním ako s protagonistom príbehy z bohatého a v tej dobe pre západného čitateľa neznámeho japonského folklóru.

Pre mňa tieto slová nie sú len reklama, hoci lichotiť tomuto dielu by som vedela na niekoľko strán. Mohla by som vyratúvať ceny ktoré Stan za svoje dielo získal alebo hovoriť o kultúrnom vplyve aký mal ušatý samuraj na popkultúru, ale to by bolo vygooglené a nebolo by to od srdca. A tiež, recenzia by sa nezaobišla bez trochy kritiky.

Čo teda skritizovať? Fakt, že prvý diel skrátka nie je ono. Fakt, že som si vedomá kultúrneho významu tohto komiksu zatieňuje môj úsudok, rovnako ako moje povedomie o diele mi umožňuje porovnávať.
Ronin je napeckovaný príbehmi. Je plný začiatkov, nových postáv, budovania sveta a jeho hraníc, je plný hrdinských riešení, plný otázok, ale prázdny na odpovede, prázdny na uzavreté celky. Má čitateľa navnadiť, ale chýba mu niečo, čo by ho udržalo.
Všetky segmenty v tomto diele sú nabité akciou, majú jednoduchú dejovú líniu a často otvorený koniec, ktorý neposkytuje úplnú satisfakciu, lebo úprimne, nemáme k nej ani dôvod. Za veľmi krátky čas sme nútení presúvať našu pozornosť z postavy na postavu a hoci sa vďaka tomu komiks číta svižne, chýba v ňom niečo, čo by zanechalo v čitateľovi nejaký pretrvávajúci dojem.
Netvrdím, že segmenty ako koncepty nie sú dobré, ale pôsobia ako koncepty a tam strácajú na svojej sile. Vidíme medzi nimi nadväznosť ale ešte nevieme prečo by nás mala zaujímať, lebo nemáme čas si vytvoriť vzťah k vedľajším postavám alebo pochytiť inside jokes v diele.


Tento diel je presným opakom toho čo sa mi nepáčilo na neskorších väzkoch a to, že sú príliš dlhé a rozťahané, ale mňa je očividne ťažké uspokojiť. Jedno je ale isté a to skutočnosť, že autor sa neustále zlepšuje a postupne možno sledovať ako rozvíja svoje rozprávačské schopnosti, podobne ako umelecký štýl.

Hoci je Usagi plný krvi a násilia, štýl je stále veľmi jednoduchý a dokonca by som povedala, že až detinský a na niektorých miestach veľmi neuprataný.
Aby ste ma ale nebrali zle - ja ho milujem. Kresba v tomto dieli je niečím surovým, niečím pravým rýdzym a nepochybne znakom génia. Postavy sú emotívne, akčné scény dynamické, zo stránok srší napätie, strach ale aj slnkom prežiarený deň pokojnej minulosti. A napriek tomu viem, že existuje ešte veľa priestoru k zlepšeniu, lebo viem, čo autor dokáže.

Tento zväzok vie stáť aj sám o sebe. Má všetko, čo má správny komiks mať aby vedel uchvátiť mladšie aj staršie generácie. Sympatického hlavného hrdinu so správnym rebríčkom hodnôt ale aj minulosťou, ktorá mu dodáva čaro, ktoré mnohým bežným hrdinom chýba, tempo, emócie, inšpiráciu. Nestagnuje na jednom mieste ale naopak ako rieka strháva čitateľa so sebou.

A predsa to bude ešte lepšie. A preto ho vrelo odporúčam. Lebo je to jazda na ktorú sa nedá zabudnúť.

Čo som si odniesla z Plastic Free July

28. července 2019 v 22:01 | Bee |  Téma týždňa a iné vykecávanie
Plastic Free July je iniciatíva z Austrálie, ktorá v priebehu posledných pár rokov získala mnoho nasledovníkov na celom svete. Z očividných dôvodov. Naša planéta je v havarijnom stave a predpovede budúcnosti vôbec nevyzerajú ružovo. Strach je jeden z dôvodov, prečo environmentálna uvedomelosť naberá na popularite. Minimalizmus, zero waste, kompostovanie, reusable, to sú dnes trendy slová valiace sa na nás zo všetkých strán. Ľudia na seba berú zodpovednosť za stav nášho životného prostredia a snažia sa o zmenu. Ťahajú proti našej dystopickej spoločnosti.

blog.cz práve prechádza rekonštrukciou a nie je možné vkladať linky do článkov
všetky zdroje upresním akonáhle to bude možné

Ja osobne verím na malé kroky, malé zmeny v každodennom živote. Iste, sama nezmôžem nič, ale ak svojimi akciami ovplyvním jedného človeka a ten ovplyvní ďalšieho človeka a tak ďalej, tak nakoniec nami prejde zmena ako mexická vlna.
A tak som sa zapojila do tejto výzvy. Jeden mesiac bez jednorazových plastov. Vydržala som to? Nie.
Zlyhala som? Tiež nie.

Vec sa má tak, že sme obklopený plastmi zo všetkých strán. Takmer všetko čo vlastním je plast. Niektoré plastové veci vydržia dlho - môj telefón, moje topánky, náramok čo mám práve na ruke; iné sú stvorené len a jedno použitie - kelímky, obaly, igelitky, sáčky na smeti. Náš moderný život by sa nezaobišiel bez plastov. Sú lacné a v dnešnej dobe hrajú peniaze väčšiu úlohu ako si myslíme. Je to privilégium môcť sa rozhodovať nie na základe ceny a toto privilégium si mnohí z nás skrátka nemôžu dovoliť.
Napriek úpenlivému presviedčaniu influencerov v tejto sfére, zero waste/low impact lifestyle/ redukovanie odpadu znamená vzdať sa pohodlného života. Aby sme dosiahli čo najmenší nepriaznivý vplyv na prostredie musíme sa vzdať nielen našich peňazí a našeho pohodlia, ale aj našich koníčkov. Či už je to cestovanie, umenie alebo čítanie kníh, všetky tieto veci si vyžadujú plytvanie zdrojmi a zvyšovanie našej uhlíkovej stopy. Neexistuje "čistý" životný štýl.


Napriek tomu, ide tu o snahu. Sú veci, ktoré môžeme zmeniť. Hoci sú to malé veci. Jednou z vlastností neskorého kapitalizmu je fakt, že môžeme voliť svojimi peniazmi. Nielen my sme závislí na výrobchoch ale aj oni sú závislí na nás. V Amerike môžeme sledovať ako celé výrobné vetvy padajú iba na tom, že mileniáli si ich skrátka nemôžu dovoliť. A tu sa začal môj pokus.

Odo mňa bolo samozrejme príliš ambiciózne vzdať sa všetkých plastov v mojom živote zo dňa na deň. Som chudobný študent a niektoré zmeny si vyžadujú investíciu. Som si síce vedomá, že je to investícia, ktorá sa mi vráti, ale predsa len som chudobný študent a nemôžem si dovoliť teraz len tak vyvaliť 60 eur. Skrátka je mi to proti srsti, ale to neznamená, že sa nemôžem začať snažiť. Veľká časť filozofie zero waste leží aj na fakte, že neplytváme vecami. Mám dovolené spotrebovať veci, ktoré už vlastním, lebo na konci, tento odpad nie je iba moja zodpovednosť. Nezáležiac na tom, kto sa k tej ktorej plastovej fľaške dostane, ona už existuje ako odpad v našej kolektívne sfére.

Dosť však filozofovania, poprosím finálne skóre:

Čo sa mi nepodarilo v tomto mesiaci dosiahnuť:

Nakupovala som, veľa
"Zážitky sú dôležitejšie ako materiálne veci."
Túto vetu počúvame z každej strany a viac či menej jej dávame aj za pravdu. Na veciach nezáleží. Niekomu viac, niekomu menej, ale materiálno, najmä v dnešnej dobe ustupuje vnútornému a vo veľkej časti aj digitálnemu svetu. Vo svojich hlavách sme žili už roky a posledné desaťročie žijeme na internete. V nekonečnom priestore sa môžeme realizovať v svojej kreativite, môžeme si vytvárať alternatívne životy, môžeme ukladať spomienky v semi-hmotnej podobe - vo fotkách a videách.
Naša potreba po hmotných veciach by mala klesať, no rovnako ako my využívame virtuálny priestor, využíva ho aj kapitalizmus. A ja som súčasťou tohto problému. Inými slovami, nakupovala som veľa.
Túžim po veciach ako každý iný smrteľník. Moje slabosti sú očividné - knihy a oblečenie. A fakt, že som bola v inej krajine, s úplne novou ponukou a novými zážitkami ma nútil chcieť viac. Brať viac a kupovať viac. Chcela som niečo hmotné, čo by kričalo, že som zažila niečo nové, že som bola niekde, kde je ponuka širšia ako na našom malom Slovensku.
A tak som sa nedržala mojich zásad a odtrhla som sa z reťaze. Kupovala som si nové veci kupovala som si zbytočné veci. Kupovala som si veci obklopené zbytočným obalom spôsobujúce zbytočné výčitky.


Dala som si dovolenku od svojich povinností
Tento bod sa viaže na ten predošlí. Cestovala som. Bola som na nových miestach, strávila som veľa hodín na letiskách, v lietadlách, vo vlakoch a autobusoch a pri všetkom tom naháňaní a objavovaní a súrení ľudí okolo mňa sa v mojej hlave nenašlo miesto pre našu planétu.
Turizmus je veľkou záťažou pre konkrétne miesta a ich prírodu ako aj celkovo pre našu planétu. Či už sú to výfukové plyny zo všetkých dopravných prostriedkov, ktoré pre naše pohodlie v nadmerných množstvách mieria z destinácie do destinácie alebo mentalita ľudí na týchto dovolenkách, ktorej som obeťou aj ja. V zahraničí je oveľa menšia pravdepodobnosť, že ľudia budú separovať, lebo buď nevedia ako, alebo sa im proste nechce. Veď sme na dovolenke, nie? Nebudem sa tváriť, že nie som aktívna súčasť tohto problému.


Čo som urobila dobre:

Využila som veci, ktoré už mám + objavila som zero-waste šampón u nás v Dmke
Vec a má tak, že nemám absolútnu autonómiu nad niektorými rozhodnutiami a nad tými na ktorými ju mám sa okolo mňa kopia alternatívne riešenia. Sklenená fľaša je najzdravšia, sklo sa najlepšie recykluje, ale ja mám perfektne funkčnú plastovú fľašu, ktorú môžem používať a nevyhodím ju len preto, aby som ladila s nejakým trendom.


Vystačila som si s 2 slamkami na celý mesiac
Nebudem sa ospravedlňovať. Stane sa to každému. Slamky nakoniec nie sú ten najväčší problém, problém je celá naša spoločnosť a zhruba 100 najbohatších a najvplyvnejších ľudí na svete, ale na tých mám podstatne menší dosah ako na svoje akcie. Keď sa dalo, slamky som sa snažila nebrať ale niekedy vo mne prevládne tá časť, ktorá túži po pohodlnom živote. Aktívne na sebe pracovať je vyčerpávajúci proces a moja osoba skrátka potrebovala na chvíľku vypnúť. Každý z nás má na to právo.


Použila som iba 3 fastfoodové kelímky za celý mesiac - včetne kelímkov na kávu
Neznie to ako moc. Pre niekoho určite nie. Ale ja som v rýchlom občerstvení 6-krát do týždňa. Čo je pomerne veľa (vlastne ani nie keď zoberieme v potaz že pracujem v McDonalde, ale aj tak). V prepočte to znamená, že som tých kelímkov ušetrila celkom veľa, či už pri cestovaní alebo v práci.
A presne o tomto je celá iniciatíva, o snahe aktívne zmeniť svoje správanie, čo sa mi podarilo. Buď som vytasila svoju vlastnú fľašku - ktorú mám buď pri sebe, alebo v práci odloženú v skrinke, alebo som si skrátka kávu uvarila doma a pila z vlastného hrnčeka.


A preto som v tejto výzve nezlyhala. Lebo nikto nezlyhal. Každá malá akcia sa počíta. Hoci je to len kvapka v oceáne, ale oceán nie je nič ako miliardy takýchto kvapiek.
Jednou z kľúčových schopností vyrovnaného človeka je mať k sebe dravý vzťah a ten pramení z toho, ako sa k samému sebe vieme správať.
Vedieť si priznať chybu je dôležitá dispozícia dospelého človeka a vedieť si odpustiť je niečo, čo sa musíme naučiť všetci. Neznášať sa a trestať sa za chyby je v konečnom dôsledku kontraproduktívne a nevedie k zmene. Analýza svojich činov a podniknutie krokov k zmene nás posúva dopredu a robí lepším človekom.



Prvý Máj, lásky čas

2. května 2019 v 0:43 | Ari |  Básničky
Niektoré sú princezné
a niektoré chodia domov spité
a mračná,
tie oblaky zbité, sadajú ľuďom na čelá
ľuďom, o ktorých si mysleli,
že
ich
milovali


A temnota našepkáva,
čo sa deje, o čom to je?!
O tom, že kto nemiluje,
vädne.


Čo zo mňa ostalo

1. května 2019 v 0:23 | Bee |  Básničky
Bolí ma rameno. Bolí ma keď nm hýbem, bolí ma keď nerobím nič, iba ležím v posteli a pozerám sa do stropu. Mala by som si ho liečiť, ale ako, keď vyliečiť sa dá iba pokojom a ja potrebujem pracovať, aby som mohla jesť? Nemôžem nepoužívať svoju pravú ruku.

Som ako vec, ktorá sa pokazila, padla na zem a zlomila sa a ty si ju zlepil lepiacou páskou s tým, že ju nahradíš novou, ale doteraz si to neurobil. Vždy, keď túto vec používaš, tak myslíš na ňu, aká je úbohá, zlepená kobercovkou, ale stále a stále ju odložíš naspäť na jej miesto a nevymeníš ju za novú.
Som ako rozbitý displej na telefóne, ako krivá stolička, ako veci, ktoré stále fungujú, ktoré stále používame, ale vnútri vieme, že sú nesprávne a túžime, sme v tichosti hladní po nových.

Som ako oblepená lepiacou páskou, rozbitá, držiaca sa poslednej slamky,
navonok
aj
zvnútra.

Ako nová taška, nové topánky, nový koberec, kus nábytku, ktorý si nekúpim, lebo je škoda investovať do niečoho, do niekoho, kto tu už zajtra možno nebude. Neviem si robiť plány, lebo všetko ďalej ako zajtra je pre mňa príliš ďaleko.
Z racionálneho času sa stal subjektívny.
Hodiny a minúty trvajú sto rokov, ale dni plynú tak nekonečne rýchlo.
Stojím pri rieke času a sledujem odpad čo sa v nej plaví.
Plávajú tam moje oči, ale ja ich nevidím, lebo ich nemám.
Pláva tam moja ruka, ale neviem ju uchopiť, lebo ju nemám.
Je v rieke a s prúdom mizne z môjho dosahu.
A ja sa topím, lebo bez rúk neviem plávať.

Neviem ako dlho vydržia tepny pripevnené lepiacou páskou k srdcu, neviem ako dlho vydržia žily zlepené k sebe, keď vidím ako krv tlačí na hrádzu.
Načo meniť to čo funguje.
Ako rozbitý displej, ale v mojej hlave.

Kam dál