Dcérine veci

4. října 2017 v 16:30 | Ari |  Básničky
A čo keď nebudeme mať čo jesť?
Tak predáme dcérinu bábiku.
A čo keď nnebudeme mať čo piť?
Tak predáme jej prikrývku.
A čo keď nebudeme mať na šaty?
Predáme dcérine knihy.
A čo keď neostane na benzín?
Tak predáme aj zošity.
A čo ak nebudeme môcť ísť k moru?
Tak predáme dcérinu obrúčku.
A čo keď nebude na strechu nad hlavou?
Tak predáme dcérinu obličku.
A čo keď nám neostane ani štipka života?
Tak predáme dcérinu dušu.

 

Smrť môjho blogu

22. srpna 2017 v 21:59 | Ari |  Dear Diary
Zvyčajne na konci leta píšem článok o nejakých mojich dojmoch z prázdnin, nejaký ten denníkový záznam o tom, čo som zažila (teda, možno som to spravila len raz pred asi dvoma rokmi a vo svojej hlave som usúdila, že je to dosť na to, aby to bola tradícia, keď jedenkrát niečo urobím) a tak som teda začala písať tento článok s tým, že dám dokopy nejaké tie myšlienky (najmä som našla super pekný obrázok ale nevedela som prísť na to, čo by mohol ilustrovať, tak som sa rozhodla dať dokopy nejaký komentár).

A ako už názov napovedá, tento komentár (páči sa mi volať to editoriál, mám veľmi rada to slovo, editoriál, budem to tak volať, hoci sa to úplne nehodí) bude ohľadom môjho blogu samotného (keď ťa nikto nepochváli, musíš sa pochváliť sám, že ano) a jeho smrti.
Takto, ja viem, že tento blog zanedbávam. Tiež viem, že ho nikto nečíta, takže ma to až tak netrápi, hoci by mi bolo ľúto oň prísť, lebo raz za čas každý zatúži zdielať svoje myšlienky so svetom (nie, že by som nemala twitter, tumblr a kopu ďalších sociálných sietí, ale k tomuto blogu som si vytvorila vzťah). Tiež je mi low-key ľúto, že nikoho netrápi, že tu skapal pes, lebo predsa len, do tohto blogu som dala svoju dušu a stále ju do neho dávam, hoci v poslednej dobe na to nemám moc času a s postupným dospievaním si uvedomujem, že už nemám taký vyhranený názor na niektoré témy a často to nehcávam len tak byť, lebo som si povedala, že ma to nebude trápiť a že život pôjde ďalej. Často, hoci aj nejaký ten názor mám, tak mám pocit, že nedokážem sformulovať svoje slová tak, aby dávali zmysel a už som dávnejšie upustila od bezduchých recenzií len preto, aby boli. Napríklad moja posledná recenzia ma v čase písania fakt chytila a bola som ňou dosž spokojná. Mala som pocit, že som do toho dala veľa zo mňa, že som prešla cez všetky body, ktoré som vtedy mala. Hoci tento názor už nemám, vidím v tom stále odtlačok mňa z tej doby (hoci to bolo iba pred mesiacom, ale aj tak) a myslím si, že to má nejakú výpovednú hodnotu o diele, ktoré som recenzovala aj o mojom vtedajšom postavení.


Ale naspäť k umieraniu. Nemám teda také názory a môj život nie je taký zaujímavý, aby som mala o čom písať. Tiež nemám čas. V októbri som začala pracovať a vzhľadom na to, že všetok svoj voľný čas strávim tam, tak nemám toľko času si k tomu blogu sadnúť a pracovať na ňom. Hoci je to moje hobby a nikto ma do toho nenúti, je to predsa len práca a nepovedala by som, že úplne jednoduchá, lebo si vyžaduje nejaký psychický vklad autora, jeho čas a námahu, zúročenie skúseností a schopností a ja keď prídem po osem hodinovej zmene tak skrátka mám dosť a radšej si pozriem nejaké video na Youtube, niečo si prečítam, skrátka vypnem a nevkladám nijaké úsilie do činností vo svojomk voľnom čase.
A samozrejme chýba mi motivácia. To som pocítila najmä toto leto, kedy oproti školským dňom mám viac času, ale skrátka ma neláka sadnúť si k počítaču a písať, alebo čítať a reagovať nejako na text (či už v komentároch pod článkami iných blogerov, alebo recenziou na knihu). Tým, čo mi chýba na mojom blogu a čo mi vždycky chýbalo je to, že mi nikto moje články nekomentuje. Posledných 12 komentárov bol všetko nejakýž spam, aby som si kúpila viagru a bohvie čo ešte, takže jediné, čo som po veľmi dlhú dobu robila bolo to, že som blokovala IP adresy a to človeka nenavnadí a nepodnieti k písaniu.

A hoci mi je ľúto, že tento rok som dokopy napísala iba 21 článkov oproti 93 z 2016 a 139 z 2014, ale skrátka nie je o čom a nemám prečo, no nechcem tento blog zabiť a napísať, že je koniec a že už sa k tomu kvôli času nevrátim, lebo by mi to bolo ľúto a rada si nechávam tieto dvere otvorené.
A inak som prešvihla svoje blogové narodeniny. Hovno, pozrela som si to a sú dnes, takže ešte to stíham, len dopísať tento článok v deň, keď som ho začala písaž. Ak dobre počítam, že sú to moje štvrté blogové narodeniny a to je jeden z dôvodov, prečo by som nerada opustila svoj blog, lebo ja som silne citovo pripútaná k veciam, ktoré robím dlho a je mi často ľúto s tým skončiť už len z princípu, lebo to môžem potiahnuť ešte dlhšie...


No a tak. Viem, že to nemá ani hlavu ani pätu a viem, že to nikto nebude mať motiváciu čítať, takže klídek. Aspoň som sa vypísala a nejedná sa o nijakú recenziu ani nič konštruktívneho, takže sa ani nebudem vracať a nejako sa nad tým zamýšľať. Skrátka je to vonku, je to niečo, zo mňa, predsa len a tak. Dochádzajú mi slová. Bola som osem hodín v robote a mám skrátka dosť. Toľko ľudí dneska.
Okrem toho som bola v lete v Prahe, teraz som bola kamarátke na svadbe, budúcu sobotu idem druhej, starnem, sledujem ľudí, ktorých poznám ženiť a vydávať sa a ja zapíjam tonik s džúsom vodkou s džúsom a spím na staveniskách. V Prahe bolo fajn. Bola som ten debil, čo sa prechádzal po Václaváku s kopou komiksov v rukách. Bože, v Čechách sú tie knihy také lacné, chcela by som tam žiť len kvôli Harrymu Potterovi v nemčine za cenu normálnej knihy a nie za 30 eur a ešte tým štýlom, že majú iba 7 kníh v celej Bratislave a majú cih rozťahané po všetkých kniíhkupectvách v meste, Skutočne.
A prečo po nemecky? Ja sa totiž tvárim, že idem maturovať z nemčiny, ale ešte som to ani neotvorila. Tu je pesnička, ktorú nám momentálne hrávajú v práci.

91 Days

2. července 2017 v 23:37 | Ari |  Anime
Názov: 91 Days
Názov v japončiny: 91デイズ
Počet epizód: 12+1
Priemerná dĺžka epizód: 24 minút
Vysielanie: 9. 7. 2016 - 1. 10. 2016
Opening: TK - SIgnal
Režisér: Hiro Kaburagi
Žáner: akčné, historické, dráma
Hodnotenie:
7,91/10

Anotácia:
Zavedení prohibice se v lidských dějinách nikdy příliš neosvědčilo, protože to nahrávalo organizovanému zločinu, který díky ziskům z ilegálního prodeje lihovin získával neuvěřitelnou moc. S tímto problémem se plně seznámilo i městečko Lawless, kterému nyní plně vládne mafie. V rámci této organizace však vždy docházelo k bojům o moc, a tak i zde došlo k puči, během kterého byla hlava zdejší organizace zavražděna jedním z členů, který toužil po tom stát se velkým šéfem - Donem. V rámci převzetí moci je však nutné zlikvidovat všechny, kteří byly předchozímu Donovi nakloněni. Tak je jednoho večera vyvražděna skoro celá rodina Brunových. Jediný, kdo tuto čistku přežije, je mladý chlapec Avilio, který přestože vše viděl, zachoval klidnou hlavu a podařilo se mu uprchnout. Po celých 7 let se mladému chlapci dařilo skrývat a spřádat své další plány. Nyní se již jako mladý muž vrací do města a jediné, na co myslí, je pomsta...


Môj názor:
Toto anime mi trvalo rok dopozerať. Teda, takmer. Začala som ho sledovať krátko po jeho sezóne, v septembri 2016 je práve sa začalo leto 2017 a ja som toto anime konečne dopozerala. A bolo dobré. Dokonca by som povedala, že bolo dosť dobré. Prečo mi teda trvalo rok pozrieť si ho? (Toľko bude asi rozdiel medzi začiatkom písania tejto recenzie a jej eventuálnym publikovaním. Takže, čas zobrať všetky poznámky a pustiť sa do toho.)

Mojím najväčším problémom na tomto anime bolo tempo. Spôsob, akým bol rozdelený príbeh do jednotlivých epizód mi prišiel nerovnomerný, alebo skôr až príliš rovnomerný na to, aby som sa vedela do neho nejakým spôsobom vžiť. Väčšina anime sa buď ponorý do archov v príbehu, ktoré vypĺňa fillermi podľa potreby, čo je formát na ktorý sme všetci zvyknutý a všetci ho akceptujeme, lebo skrátka funguje.
A to je niečo, čo toto anime skrátka nemá. Príbeh je veľmi detailne rozporcovaný na časti, máme päť minút akcie a napätia, potom máme prestrih na niečo menej zaujímavé alebo relevantné a takto to pokračuje v priebehu takmer celého anime, minimálne na jeho začiatku.
Začiatok je až šialene nabitý informáciami. Máme veľa postáv, veľa mien, veľa informácií, ktoré je potreba spracovať a ak si to človek nepozrie všetko naraz a nie je od začiatku zainvestovaný, tak rýchlo stratí záujem. Viem, že to nebol iba môju prípad. Skrátka nás toto anime natiahlo expozíciou a potom sa nič nestalo. Ako sa istý človek v komentároch na toto anime vyjadril - chýbala tomu duša.

Lebo to bol seriózne jediný problém tohto anime. Všetko ostatné na ňom bolo skvelé alebo takmer skvelé, ale zo začiatku tomu chýbalo niečo, čo by pozorovateľa zatiahlo do deja a iba stál a čakal, kedy sa objaví niečo alebo niekto, kto by veci dal konečne do pohybu.
To sa našťastie stalo. Ja by som za prelomovú označila 6. epizódu, čo bola epizóda, ktorú som si po svojej dlhej prestávke pozrela, lebo somz piatej bola taká sklamaná. A táto epizóda ma prekvapivo chytila. Nie, že by bola niečím výnimočným, ale veci sa tam pomali dali do pohybu a mala som pocit, že sa tam niečo deje na poli postáv, ktoré som si aj po polroku pamätala, zatiľ čo v skorších epizódach som si s menšími prestávkami nepamätala, kto je kto.


Ale moment, ktorý mňa chytil za srdce, moment, kedy som zostala týmto anime uchvátená ja práve ôsma epizóda, ktorá podľa mňa dostáva príliš málo lásky vzhľadom na to, aká je dobrá. Je v tom istý subjektívny prvok, to určite, lebo každý má iný vkus na postavy, no myslím si, že dynamika tu skrátka zafungovala tak ako v inej epizóde nie.
Nedávno som pozerala video anilizujúce shounen žáner, a hoci toto anime do neho nepatrí, stotožnila som sa s istým názorom, ktorý tam bol vyslovený. Možno som príliš nezrelá na seineny, ktoré sú určite iné ako shounen, ale tento bod bol, že divák/čitateľ sa viac stará o postavy a osobné stávky dané do hry, ako veľkého nepriateľa a častokrát pri porovnávaní archov divák vyššie hodnotí ten menej príbehovo zameraný a viac postavovo zameraný,. aká bola 8. epizóda, hrajúca sa s chémiou medzi hlavnou postavou a jeho najbližším okolím, rovnako ako s konfrontáciou postáv, ktoré by sa na prvý pohľad k sebe ani nepriblížili a stáli by na opačných póloch príbehu. Tento zlom podľa mňa bol veľmi prelomovým bodom aj v príbehu, kedy ho posunul dopredu a taktiež odhalil morálnu drámu ktorej sa anime o mafii mohlo venovať oveľa viac. Toto bolo totiž niečo, čo mňa ako bežného pozorovateľa chytilo za srdce a mala som pocit, že to by som dokázala sledovať furt.

Za sebou nasledujúce 3 epiódy (8, 9, 10) boli pre mňa najlepšími v anime a išla som si na vlne morálnej drámy, kedy, hoci som vedela, že sa anime zahráva s mojimi emóciami, rada som sa nechala strhnúť prúdom a (nechcem povedať, že som sa zabávala, naopak som ronila slzy) zainvestovala som sa do príbehu natoľko, že som ani netušila ako rýchlo táto hodina ušla a zrazu som len sedela ako klbko emócii napnutá ako struna na ďalšiu epizódu. V týchto epizódach nastal veľký posun v konaní postáv a ich jednaní so svojimi spoločníkmi, čo som si náramne užívala.
Potom ale nastal koniec, ktorý sa opäť vrátil k svojej bezdušnej príbehovej línii, ktorá síce bola zaujímavejšia keď som bola úprimne zaujatá životmi postáv. Nechcem povedať, že objektívne boli tieto epizódy zlé, boli veľmi dobré a mali všetko čo mali mať, no subjektívne som mala pocit, že dynamika medzi postavami, ktorá je pre mńa taká dôležitá sa opäť vytratila a vrátila sa až keď boli všetci postrielaní a opäť sme mali malú sadu postáv pred sebou a spôsob, akým sa vyrovnávajú s tým, čo ostalo, čo ma opäť chytilo emočne.


U manipulácie s emóciami ešte zostanem. Od tvorcu si vyžaduje veľkú empatiu vedieť vzbudiť v čitateľovi/pozorovateľovi očakávanú emóciu cez dej a častokrát iba cez prostredie, čo bolo niečo o čo sa toto anime dosť snažilo. V niektorých bodoch to prišlo samo cez situáciu, ktorá sa predomnou odohrávala, keď boli postavy šťastné, tak som sa aj ja usmievala a keď prišlo k vyvrcholeniu, tak som si zrazu uvedomila, čo pre mňa znamenali a aký vzťah som si k nim vytvorila (je to spoiler, keď je tragédia ako žáner tohto anime?). Potom tam ale boli momenty, ktoré toto anime pokazilo. Ako príklad uvediem 9. epizódu, ku ktorej som si presne napísala, že anime skvele budovalo napätie, cítila som, ako mi búcha srdce, lebo v tom momente boli stávky vysoké (ako sme sa dozvedeli na začiatku epizódy) a zrazu sa z ničoho nič objavil flashback na ten konkrétny moment na začiatku epizódy, kedy to bolo zdelené. Je to šokujúce, ale aj s mojou pamäťou zlatej rybky som si zapamätala, čo sa stalo pred desiatimi minútami, čo podľa mňa pokazilo napätie a už sa úplne nevrátilo.

Ale toto bol asi môj jediný problém s týmto anime. Inak bolo výnimočné a objektívne jedinečné. Nie som familiárna s tématikou mafie ani v západných médiach, nieto ešte v anime, ale vytvorené tým istým tímom ako Baccano, najznámejšia anime z tohto žánru, predpkladám, že atm isté ponášky. Pre mňa to ale bolo prvé stretnutie a to som si užila. Príbhe síce nie je výnimočný tým o čom hovorí, ale určite ani neurazí, skôr si myslím, že je to otázka vkusu. Predsa len je to niečo, čo ľudia aktívne vyhľadávajú. Niečo ako westerny, ktoré môj tatko pravidelne pozeráva, hoci príbeh je vždy taký istý, právo obsadenie, prostredie a chémia medzi postavami je to, čo robí každé jedno dielo unikátnym a zaujímavým.


Spôsob, akým boli postavy do tohto anime zasadené bolo niečo, čo som si veľmi užívala, najmä v druhej polovici anime, ale aj na začiatku, keď som sa pozrela na drobné detaily, ktoré som si skorej nevšimla. Napríklad jedna scéna z openingu, ktorú som si spočiatku nevšimla ma dostala viac ako niektoré celé epizódy. V tejto scéne kráča hlavný hrdina, smutný a zahľadený do seba po ulici, keď si zrazu všimne svoju mŕtvu rodinu ako kráča oproti nemu. Otočí sa a rodina tam už nie je, namiesto toho sú tam jeho nový priatelia. Táto scéna na jednu stranu priam kričí istým gýčom, ale v kontexte anime má veľký zmysel a odkedy som si ju všimla, tak som každý opening pozorne sledovala, aby som si tento maličký detail plný života a skvelej interakcie postáv mohla vychutnať.
Všebecne spôsob (asi by sa nemal každý môj odsek začínať slovom spôsob) ako boli postavy v tomto anime bol skvelý. Na moje prekvapenie boli veľmi expresívne, či už svojimi slovami, ale najmä gestami, ktoré boli v mnohých situcáiach dôležitejšie a animáciou, ktorá nádherne zachycovala emócie pre toto anime, ako aj všeobecný design postáv, ktorý bol síce vo viacerých prípadoch generický, ale boli postavy, ktoré som esteticky milovala za to, ako obrazovo zachytávajú svoju osobnosť.

Animácia ako taká je dosť podarená. Viem, že dnes už sú pomery iné ako v minulých rokoch a animačná technika ide neskutočne dopredu, ale ostala som uchvátená už len vysokým rozlíšením. V poslednej dobe som bola zaseknutá na starších veciach, ktorých animácia je síce pekná, ale aj na mojej pidi obrazovke pokulháva a preto toto bolo neskutočne osviežujúce. Ako už som hovorila v mimike a gestách bola táto animácia skvele využitá, taktiež aj v detailných záberoch, ale mala som s ňou menší problém v akčných scénach, kedy som pociťovala, že tvorci nevytiahli z toho všetko, čo mohli a cítila som sa akoby som sledovala letsplay na hru Mafii, pričom potenciál videohier považujem v porovnaní s anime na ploche využitia postavenie kamier oveľa menší. Ale veľmi sa vytiahli v nastolovaní atmosféry pri väčších záberoch na budovy a interéry ako aj na otvorených prietranstvách, kedy všeobecný dizajn a farebná škála náramne ladili s dobou v ktorej sa anime odohráva.


Poslednou vecou v mojej recenzii o ktorej sa chcem zmieniť, ktorú som už spomínala, je hudba v anime. Soundtrack som si v mnohých častiach ani nevšimla, priznám sa, dokonca som sa nútila počas nudnejších pasáží registrovať aspoň hudbu, keď už nič iné nobolo také dôležité. V nabitých pasížach som si jej ani nevšimla, čo nie je zlá vec, lebo zapasovala do deja tak, ako mala a samostatne je to príjemné počúvanie. V momentoch, kedy som si jej všimla to bola väčšinou hudba podobná štýlu, ktorý sa vtedy hrával v rádiach a postavy si ju samé púšťali, čo bolo podľa mňa plus a v jednom momente v mojej milovanej ôsmej epizóde tak skvele zapasovala a vyhrotila napätie, ukázala iróniu scény natoľko dôveryhodne, že som až stratila slová.
A čo sa openingu týka, tak som si zamilovala. Je neskutočné epický a aj keď nerozumiem slovám, mám pocit, že hovorí veľmi silný príbeh a hlas speváka a jeho hĺbka mi pripomínajú podobne silné momenty v anime.

Takže, aký môj názor na toto anime? Sama neviem čo si mám o sebe myslieť. Objektívne bolo toto anime dobré a myslím si, že sa so mnou málokto bude prieť, ale za konzumného diváka to vo všeobecnosti povedať nemôžem. Nie každý si toto anime užil a aj ja som mala slabé chvíle, ale som rada, že som vytrvala. Už dlho som nevidela anime, ktoré by bolo originálnou prácou a preto si ho o to viac vážim. Malo zápletku, malo postavy ako sa patrí, malo v sebe napätie, ktoré ma držalo na kraji sedadla zatiaľ čo som so zatajeným dychom fandila svojim hrdinom v tých najlepších chvíľach.
Možno som nebola len v správnom rozpoložení, keď som toto aniem začala pozerať a určite si ho v budúcnosti chcem pozrieť znovu a prehodnotiť počiatočné epizódy, lebo mi je ťažko uveriť, že nastal taký posun v kvalite medzi dvome epizódami. Skôr to bude tým polrokom času.
Zo svojho terajšieho postavenie anime rozhodne odporúčam, ale odporúčam pri ňom vytrvať. Niekedy nepáči sa mi to, odhodím to nie je najlepšia politika.

Moje hodnotenie: 8/10

Zdroj obrázkov v obrázkoch
(Niečo mi hovorí, že som to s dĺžkou tejto recenzie trochu prehnala)
 


Psy idú do neba, ale ty asi ťažko

30. června 2017 v 3:37 | Ari |  Poviedky
"Ale psy idú do neba!" zakričalo dievčatko na cudzinca ktorý sa v svojej nedosiahnuteľnej výške vypínal pre ňou.
"Nejdú. Psy nemajú dušu," povedal chlácholivo cudzinec, ale v hlase mu bol počťu výsmech. Položil dievčatku ruku na vrch hlavy a postrapatil jej vlasy. Ona sa mu vytrhla.
"Ako sa to opovažujete tvrdiť?" ozvalo sa z kuchyne. Hlas, ktorý to vyslovil bol pokojný a ospanlivý. Dievča nieslo v ruke hrnček s kávou. Pridalo sa k diskusii.
"To, čo umiera, má dušu. My hľadáme lieky na nesmrteľnosť. Psom je to jedno. Kto z nás má teda väčšiu šancu dostať sa do neba?"


Dmitry Glukhovsky - Budúcnosť

29. června 2017 v 21:36 | Ari |  Knihy
Technický pokrok a rýchle napredovanie európskej civilizácie konečne vyústili do splnenia večného sna ľudstva vďaka genetickým zásahom človek oklamal starnutie a stal sa nesmrteľným. Ale má to aj svoju odvrátenú stranu. Európu postihlo preľudnenie. Priestoru na život je málo, lesy či lúky sú už len dávnou spomienkou a súčasťou umelých parkov a chránených rezervácií. Na každom kroku stoja gigantické mrakodrapy, vystavané na základoch európskych miest. Situáciu s preľudnením preto treba podriadiť prísnej kontrole. Strana nesmrteľnosti, jediná vládnuca strana, prichádza s riešením a zavádza Zákon voľby. Z najzákladnejšieho inštinktu človeka plodenia a zachovania vlastného rodu sa stáva najťažší zločin a ľudí, ktorí sa odvážia splodiť dieťa, potrestajú vpichnutím akcelerátora starnutia a odvedením protizákonne splodeného potomka do internátu. Previnilcov, ktorí sa aj napriek hroziacemu trestu rozhodli splodiť dieťa, má na starosti Falanga, bojový oddiel spadajúci priamo pod Stranu nesmrteľnosti. Jan Nachtigal je pravou rukou veliteľa jednej z početných jednotiek Falangy. Práca je preňho zmyslom jeho nekonečnej existencie. Nechce veľa, iba trochu lepší plat a väčšie obydlie. Ale aj napriek skromnej túžbe sa napokon zapletie do súboja o najväčšie túžby ľudstva právo na nesmrteľnosť a právo na pokračovanie rodu.

Obsah:
V budúcnosti sú choroby vyhubené. Nemámje rakovinu, infarkty, chrípky, nemáme ani smrť. V modernej Európe má každý párvo na nesmrteľnosť. Jedinou podmienkou je nemať deti, aby sa už teraz preľudnená Európa viac nezaplňovala. Ak niekto poruší toto pravidlo prídu za ním Nesmrteľný v maskách Apolóna, vpichnú mu smrteľnosť a deti odvlečú do internátov, kde z nich vychovávajú ďalších Nesmrteľných. Jedným z nich je aj Jan. Jan si žije spokojne až kým ho k sebe nezavolá senátor Schreyer a nepoverí ho špeciálnou úlohou. Dostať teroristu Rocamoru. No v slabej chvíli ho pustí a jemu ostane na krku Rocamorova priateľka do ktorej sa bezhlavo zamiluje. Spolu utekajú pred zákonom ako aj pred vlastnou minulosťou.

Môj názor:
Pamätám si keď táto kniha vyšla. V tej dobe som bola unesená sci-fi knihami, hoci viac na young adult rovine a hovorila som si, že toto je ono, túto knihu si chcem prečítať. Potom som na ňu pozabudla, ale nedávno (v marci, takže relatívne dávno) som si ju požičala od spolužiačky s tým, že si ju konečne musím prečítať, hoci ona ma odhovárala, že táto kniha je zlá. Veľmi zlá. A do paže, to dievča malo pravdu.
Táto kniha je strašná (koniec recenzie).

Ťažko vypichnúť čo sa mi na tej knihe nepáčilo, ale samotné poznanie, že som túto knihu čítala tri mesiace hovorí za všetko. Táto kniha bola neskutočne dlhá, hoci sú 500 stranové knihy, ktoré dokážem preletieť za pár dní. A to sa mi spočiatku táto kniha páčila, ale po prekonaní určitého počtu strán som začala byť otrávená a každá ďalšia strana príbehu iba škodila. Podľa mňa sa mala táto kniha skončiť po ukončení prvého príbehového archu a neťahať sa zbytočne ako žuvačka na ďalších 300 stranách, možno ako pokračovanie, ktoré by som si už neprečítala by som to prijala. Ja by som to pokračovanie dokonca prečítala, lebo sa mi tá kniha spočiatku páčila.

Jeho dĺžka zbytočná rozťahanosť ale nie je môj jediný problém s príbehom tejto knihy. Napriek jej hrúbke a tváriacej sa komplexnosti je totiž veľmi plochý. Už len to, že prináša iba jednu perspektívu, jednu nezaujímavú postavu na celých 500 strán, takže človek si neoddýchne od neustále tých istých problémov.
Jedinou zmenou sú tu retrospektívne časti, ktoré sa ale podľa mňa často nehodili, grafiky tiež neboli nijako v knihe odlíšené a častokrát som sa strácala v tom, čo čítam a nudila som sa, lebo dejovo k sebe nepasovali a boli to skôr náhodné myšlienky ako niečo čo by súviselo s konkrétnou situáciou postavy a dôvodom prečo skončil taký aký je.
Zároveň si myslím, že boli v živote hlavného hrdinu zaujímavejšie momenty, ktoré stáli za spomenutie a otázky na ktoré som chcela odpovede ako tie, čo nám boli podané v príbehu a niektoré pasáže z minulosti ma skrátka neskonale nudili.

Ďalšou vecou ktorá ma na príbehu nudila, hoci je to veľmi subjektívne, boli erotické pasáže. Nie som puritánka a nevadia mi tieto veci, keď majú v knihách nejakú symboliku, ale toto bolo iba nechutné. Pochopila som túžbu po surovom akte v niektorých miestach príbehu, ale niekedy mi to prišlo ako hra na veľkých chlapcov, ktorý už môžu nadávať a spávať s dievčatami, lebo proste môžu.
A všeobecne celý postoj k sexualite a ženám mi vadil. Budúcnosť ako by sa pokúšala zhodiť všetko na čom celé generácie žien pracovali, všetky, ale úplne všetky sú sexuálnymi objektami, ktoré ani nič iné nechcú, buď iba sex alebo mať deti a ostatní sa tak ku nim správajú.
A hlavný hrdina v ničom tomuto neprospieva. Budem znieť ako SJW, ale toto je kniha pre bielych chlapov a proste pre bielych chlapov s problémami prvého sveta.

Lebo taký je náš hlavný hrdina. Je to nudný šablónovitý chlap, ktoréý nedokáže nič urobiť sám, treba ho neustále k niečomu potrkovať, nemá svoju hlavu, má iba svojho vtáka a nechutné fetiš obkolesujúci vspomienku na jeho matku a na jeho nepriateľa. A neustále sa točí medzi tymito dvoma problémami až kým nepríde niekto iný, neuspokojí jeho chúťky a nezmizne. A potom on chudáčik nevie čo robiť.
Nepochopila som, čo si mám podľa autora o tomto týpkovi myslieť. Chápem, že existuje druh písania, pri ktorom nemáte radi ani jednu jedinú postavu, ale polovicu knihy som mala pocit, že sa autor snaží, aby sme si hlavného hrdinu obľúbili a hneď na druhej strane nám povie, že je to debil a že by sme ho mali neznášať.
Ostatné postavy v knihe potom ani nestoja za zmienku. Sú chaotické, šablónovité, častokrát ešte blbšie ako hlavný hrdina a neni na nich nič, čo by sa čitateľovi mohlo páčť. Akonáhle si čitateľ nejakú postavu obľúbi, tak ju autor zhaní alebo nehanebne zahrá do úzadia, prípadne neľútostne odpraví a keď si myslíte, že ste sa tej ktorej otravnej postavy zbavili, tak sa odniekiaľ vykľuje znovu s kopou nezodpovedaných otázok. A odpovede ani nečakajte.

A toto sa ťahá ako žuvačka, opakujem, vyše päťsto strán.
Na druhú stranu, aby som knihu úplne nehanila, bolo to v istom zmysle zaujímavé čítanie. Ako som hovorila, na začiatku ma kniha bavila, bolo zaujímavé pozorovať svet, ktorý si Glukhovsky vykrelil, hoci chyby sú v ňom očividné a na niektoré diery skrátka záplata netačí, podobne ako na nedoriešený koniec (doslova teraz som to dočítala a už som zabudla ako to skončilo).
Najmä spôsob akým bol tento román napísaný bol zaujímavý, keď už nie zrovna pútavý. Surové emócie priam sršali zo strán knihy a boli veľmi uveriteľné, hociako som sa snažila nenechať sa nimi strhnúť, nevedela som odolať a pociťovať to, čo nám dej nariaďuje pocitovať. Nebol to zrovna strach, hnev alebo radosť, ale pretrvávajúce napätie zatláčané do úzadia a nepríjemná bolesť pri pohľade na to, čo zostalo z ľudskej duše v tomto románe.

Prečítala by som si túto knihu znovu? Nie. Prečítala by som si od autora niečo iné? Áno. Od viacerých recenzentov, ktorým sa kniha nepáčila som sa dočítala, že Metrá sú lepšie a na tie sú taktiež brúsim zuby už dlhšie. A povedala som si, že sa nedám odradiť.
No toto je jedna z kníh na ktoré sa názory radikálne líšia, buď ju milujete alebo nenávidíte. Mne sa nepáčila, ale kto som ja, aby som posudzovala či sa tu bude komu-tomu páčiť? Podľa mňa komu sa páčili Metrá, pre toho by mohla byť aj táto kniha a komu sa páči antiutópia, pre toho taktiež. Toto je veľmi špecifická kniha a je škoda, že sa mi netrafila do vkusu.

Ešte by som chcela upozorniť na to, koľko lásky je okolo tejto knihy, lebo som objavila jej očividne oficálnu stránku a je skutočne skvelá, takže ak niekto sa rozhodnete čítať túto knihu, tak by som tu určite stratila minútku alebo dve: http://www.futu.re/

Informácie o titule:
Počet strán: 526
Vydané v roku: 2015 (v ČR aj SR)
Vydavateľstvo: Knižný klub (ČR), Ikar (SR)
Orientačná cena: 16 eur

Originálny názov: Будущее
Originálny vydavateľ: ACT
Prvé vydanie v origináli: 2013
Orientačná cena v origináli: ?

Autor:
Dmitry Glukhovsky je ruským spisovateľom a novinárom narodením v júni 1979. Je známy za svoje knihy v žánroch sci-fi ale nie je si cudzí ani s napríklad magickým realizmom a rozoberaním politiky a sociálnych vrstiev v svojich dielach. Svoj debutový román Metro 2033 začal písať ako interaktívny experiment, ktorý po svojom vytlačení v roku 2005 získal veľký úspech. Táto kniah bola neskôr prerobená aj ako videohra. Autor je ženatý a má jednu dcéru.


Summer 2017 TBR (part.1)

28. června 2017 v 14:54 | Ari |  Knihy
Ktorý ťažko (alebo menej ťažko) pracujúci študent by sa netešil na prázdniny? Dlhé dva mesiace bez školy, úloh, projektov a zodpovednosti, čas zábavy bez výčitiek a príležitostí zarobiť si či dohnať to, na čo sme nemali cez školský rok čas. A pre knihomoľov je to čas na čítanie, čítanie a čítanie. Do vlaku, auta, autobusu, k moru či na chatu (a v mojom prípade na prestávky do práce), tu je môj osobný zoznam kníh, ktoré mám v pláne toto leto prečítať (je ich 61, ale jednu som už stihla prečítať):

V skratke, kniha hovorí o páre, ktorý navštevuje mačka. Koniec. Teda, nie úplne. Toto je knižka, ktorú som už (dňa, kedy píšem tento článok) prečítala. Už dlhšie som si na ňu robila zálusk, v podstate odkedy vyšla a keď som ju uvidela v knižnici, tak som neodolala a vzala som si ju domov (hlavne som si povedala, že si idem iba pre jednú knihu a odniesla som si ich 6).
Nebudem sľubovať že napíšem recenziu, ale chcela by som. Uvidíme.

Klaiska a ďalšia neplánovaná kniha z knižnice. Skrátka som sa tam prechádzala a uvidela som tú knihu a tak som ju vzdala. Na túto knihu som mala tiež zálusk dlhšie, raz som si ju na bibliotéke skoro kúpila, ale dala som prednosť niečomu inému a už mi neostali peniaze. Ale teraz som si ju požičala, už som si do nej dala záložku a teším sa na ňu, akonáhle dočítam knihu, ktorú momentálne čítam, tak sa do nej pustím.
Pre tých, čo nevedia, je to kniha o chlapcoch, ktorý stroskotajú na ostrove a založia tam "civilizáciu", ale samozrejme, ako vieme, deti su kruté...

Toto je tá kniha, pre ktorú som išla do knižnice. Po slovensky ju nemali. Priznám sa, že neviem moc o čom to je, viem, že tam figuruje druhá svetová vojna, ale dôvod, prečo som si tú knihu zobrala je hyxpe okolo nej, výhra Pulitzerovej ceny, čo je pre mňa niečo, čo nemôžem odmietnuť a taktiež aj pozitívne komentáre na internete. Na knihu sa teda teším a hoci do nej idem naslepo, tak verím, že nebudem ľutovať.

Girl power, middle grade kategória a urban fantasy. To je moje. To je niečo, čo by som čítala neustále dookola. Stačí zísť dole týtmo zoznamom k Harrymu Potterovi. Som trápna, ja viem, ale videli ste tie nové nádherné obaly s fakultami. Nie som Bifľomor, ale túto knihu si kupujem.
Každopádne, Oksu som si zobrala z detskej sekcie v knižnici ako ľahšie čítanie, lebo posledné dva diely vídam často v lacných knihách a povedala som si, že sa pozriem čo to bude zač.
Doma som až zbadal pomerne veľa negatívnych recenzií a dozvedela som sa o filme, ktorý sa nestal. Takže tak... ale možno sa mit o bude páčiť, treba veriť.

Viem, som skorá. Ale konečne nastal čas a z knižnice som si doniesla domov aj túto fantasy ságu s počtom strán z ktorého sa mi točí hlava. Ale k môjmu letu patria knihy s veľkým počtom strán, už len preto, že cez leto si nenosím učebnice a tak sa mi do tašky mestia takéto tehly. Takže, preto.
A tiež som sa šetrila od pozerania seriálu s tým, že si chcem najprv prečítať knihu a povedala som si, že je načase začať.

Poslednou knihou ktorú som si doniesla z knižnice je zbierka poviedok a básní od notoricky známeho Poea. Niekedy v januári/februári/marci som čítala prvý príbeh detektíva Dupina, ktorým som síce nebola veľmi nadšená, ale záhadná ososba ako Poe a jeho tvorba ma stále zaujímajú a keď mi táto knižka padla do oka, nemohla som skrátka odolať. Má iba 400 strán, veľké písmená a tak som si povedala, že idem do toho.

Túto knižku som si kúpila v Knihách pre každého, lebo o Emily som si niečo hľadala a dosť ma zaujala ona, ako osoba, postava, a keď som sa dozvedela o knižkách v slovenčine, tak som si povedala, že si ich musím prečítať. A táto, hoci dvojka, bola lacná a tak som si ju vzala. Jednotku som si prečítala z knižnice a hoci som sa s ňou zo začiatku trochu trápila, podlahla som jej čaru a teším sa na dvojku. Po tých bichliach z knižnice predsa len pichne 200 stranová oddychovka. Navyše, letné noci a trochu creepy knižka idú k sebe.

Možno som to už spomínala, ale kto nevie, ja mám veľmi rada ruských spisovateľov a mám veľmi rada klasiku. Tak prečo to bnespojiť najmä počas leta? Odkedy som si túto knihu kúpila, tak sa na ňu vytešujem, dokonca som jej toľko verila, že som si kúpila brand new knihu, za plnú cenu, žiadne zľavy alebo antikvariátne vydania. Dúfam teda, že ma nesklame.

Pokračovanie Percyho Jacksona, Bohovia Olympu, od môjho najmilovanejšieho spisovateľa. Tento rok som sa vrhla systematicky na jeho knihy. Prvý diel mám práve rozčítaný a ostatné mám pripravené na čítanie. Už sa teším až si budem môcť s týmito knihami ľahnúť do postele a čítať ich dlho do noci. Rickove knihy sú skvelou zmesou komédie a akcie, dobrodružstva a romantiky, skrátka všetkého, čo od dobre middle grade knihy čakám. Milujem jeho knihy a som si istá, že toto nebude krok vedľa.


Ďalšia kniha nadväzujúca na tú, ktorú mám práve rozčítanú je druhá polovica Anny Kareniny. Pôvodne som ju mala v pláne čítať v jednom packu s Dostojevskym, ale povedala som si, že radšej nie. V Anne som zatiaľ na začiatku, ale moc ma to nebaví a tak sa nechcem umoriť. Na druhú stranu je to natoľko oceňovaná kniha, že sa to iste rozbehne, no predbežne si na ňu spravím svoj čas, aby som ju vedela potrebne vstrebať.

Tieto červené krásky som si vymodlikala na vianoce, odložila na kopu pri posteli a nechala na ne sadať prach. Ale prišlo leto a ja som si povedala, že si tento veľký čínsky román, ktorý aj Číňania považujú za najvyznamnejší kus svojej národnej literatúry prečítam.
Ak je kniha, ktorá bola na tomto tbr liste od začiatku, tak je to táto. Počula som na ňu len samé skvelé veci a už sa neviem dočkať, až budem túto nádhernú väzbu držať v rukách...


Nezhrozte sa, Annu som čítala aj predtým. Ja nadovšetko milujem seriál s Megan Follows, myslím si, že je to jedna z najlepších adaptácií kníh aká na svete existuje, osobne si myslím, že je oveľa lepšia ako kniha. Ale knihu som čítala len raz a mohla som mať tak 11. Už si z nej veľa nepamätám a rada by som si o tejto okúzľujúcej sirote prečítala znovu, aby som vedela objektívnejšie posúdiť kvality tejto knihy.

Bratia Sistersovci a ponuka ktorá sa neodmieta. O tom je zhruba táto kniha. A že vraj je sakra dobrá. A má premakaný obal, dokonca aj slovenská obálka, hoci originálna je lepšia, sa mi dosť páči. Na túto knihu som ž dosť dlho natešená a konečne som si ju objednala (a po dvoch mesiacoch), prišla mi a ja som pripravená sa na ňu vrhnúť. Škoda, že už nemáme chalupu, lebo si viem predstaviť samú seba na lehátku ako si čítam túto knihu.

Dôvod, prečťo vybavenie moje objednávky trvalo dva mesiace. A to som ešte pristúpila aj na inú obálku, ako tú, ktorú som chcela pôvodne (páčila sa mi viac, ale keď už som túto knihu držala v ruke, tak som si to rozmyslela). Súrodenci a ich priateľ sa vyberú hľadať zmiznutého otca naprieč časom. Čo znie lepšie ako toto? Klasická middle grade, ktorá u nás nikdy nevyšla, ale ja sa naviem dočkať, keď už mám konečne vydanie v origináli.

Takže, toto je prvá časť (nesľubujem, že bude ďalšia, to len aby bolo jasné, že toto ešte nie je všetko) môjho tbr zoznamu. Je toho dosť veľa a nemôžem sľúbiť, že to všetko prečítam, ale toto je časť mojich prioritných kníh na toto leto. Uvidíme, čo bude ďalej.
Tu je kompletný zoznam mojich kníh na leto >>TU<<

Čo máte v pláne čítať cez leto vy? (Hahaha, akoby si tento blog niekto čítal *slza, slza*)

Stredoeurópski trpaslíci

5. června 2017 v 19:59 | Ari |  Poviedky
Tieto záhadné postavičky s výškou asi 40 cm sa od stredoveku nachádzajú po celej strednej Európe. Vyhýbajú sa takmer akémukoľvek svetlu, žijú nočným životom. Majú vybudovanú spoločnosť a širokú paletu profesií.
Teória je, že pochádzajú z Tatier. Obľubujú i borovicové lesy. Do 18. storočia sídlili v tmavých uličkách miest, počas rozmachu verejné osvetlenia sa začali sťahovať naspäť do lesov. Po Wroclavskom incidente sa väčšina obyvateľov miest definitívne presídlila.

Stredoeurópski trpaslíci sa vyznačujú okrem svojej drobnej posstavy dlhými bradami alebo fúzmi. Ženská populácia trpaslíkov sa drží v úzadí a málokedy býva zahliadnutá. Obe pohlavia tohto druhu mávajú výrazné, husté obočie, úzke oči a pery a červené líca. Stredoeurópske typy nosia špicaté čiapky tmavších farieb ako ich americkí bratia, kabáty a pracovné topánky, zvyčajne v horšom stave.

Ich výskyt v ľudských obydliach je v dnešných dňoch mizivý, no v minulosti často napádali pivnice a komory, hľadajúc lacný zdroj jedla. Podzemnými tunelmi, ktorými podrývali základy domov im umožňovali dostať sa kamkoľvek a ich prítomnosť viedla k odchodu rodín z domova. Ak sa dostali do konfliktu s majiteľmi, vedeli byť veľmi agresívny. Sú známy pre silné zuby, ktorých pohryznutia spôsobovali infekcie.

DO DNEŠNÉHO DŇA NEBOL OBJAVENÝ SPÔSOB AKO SA ZBAVIŤ ALEBO ZABIŤ TIETO STVORENIA!


Kam dál