Září 2013

MilkShake 01/01- 2/3

17. září 2013 v 16:28 MilkShake
ÁNO

Nemôžem tomu uveriť. Moja mama povedala ÁNO!!! Nehchápem ako ju k tomu presvedčili.
Moja mama proste povedala, že by sa predtým chcela s chalanmi porozprávať, tak som jej dala kontakt. Ona im zavolala a dohodli sa na stretnutí. Vlastne som ani nevedela kedy sa stretli alebo o čom sa bavili, ale keď som došla dov už na mňa čakala mama a povedala mi že môžem ísť.
Po tom som šla za chalanmi.
"Chalani, čo ste povedali mojej mame, že ma nakoniec pustí?" spýtala som sa namiesto pozdravu.
"Ona ťa pustí?" spýtali sa ma neveriacky chalani.
"Vy ste o tom nevedeli?"
"No, mňe a Deiovi Teruki zakázal tam vôbec ísť, lebo sa bál, že, mno... však vieš..." povedal Reo.
"A Taku?"
"Ja som musel ísť vybaviť si prihlášku na súťaž," odpovedal mi Taku z rohu miestnosti, kde som si ho ani nevšimla.
"Inak, kde je Teruki?"
"Pred piatimi minútami povedal že musí ísť do Samošky dačo kúpiť."
...
"Takže ako sa dohodneme na ten koncert?" spýtal sa Teruki po skúške.
"Mne sa to teraz nechce dohadovať, nevyriešime si to potom cez FB?" spýtala som sa totálne unavene, "ja už by som mala ísť, máme na zajtra kopu úloh."
"OK. Tak na FB."
"Čaute."


Tajomstvá

16. září 2013 v 22:54 Dear Diary
Celý môj život je ako domček z kariet. Všetko sa mi rúti. Doslova vidím, ako sa všetko, čo som doteraz mala rozpadá. Všetky vzťahy, priateľstvá, proste všetko.
Nikto mi už neverí. To sa počas prázdnin skutočne toľko vecí zmenilo?
Ešte cez prázdniny sa mi zdalo, že je všetko v poriadku, ale ako sme došli do školy, všetko sa zmenilo.Zase všetci okolo mňa vedia čo sa deje, len ja (forever alone) neviem o čo ide. Zase sa znovu začína ten kolotoč tajomstiev.
Dosť ma trápi to, že mi nikto nič nepovie a ja sa to musím dozvedať z druhej ruky. Prečo mi nikto neverí, nikto sa so mnou nebaví?
Aj ja potrebujem niekoho s kým by som sa mohla porozprávať, keď ma niečo trápi alebo sa s ním podeliť o svoje radosti.
Ale to nikoho nezaujíma.
Všetkým je jedno ako sa cítim, ako ma trápi, že ľudia, ktorých som mala rada ma už ani nepozdravia na chodbe.

Lesné katedrály

14. září 2013 v 23:04 Básničky
Príroda sa už ukladá k spánku,
dávno skončil Máj, lásky čas
A snáď nie je jeseň romantický obdobím?
To otázka, čo položí si každý z nás

Príroda si farbí svoje šaty,
i stromy vzali nový šat
Vznikajú tu lesné katedrály,
svätyne lásky i vonkajších krás

Každý si môže nájsť tiché miesto
a rozjímať nad krásou,
kým nepríde mráz a zima
a nezodie listy z konárov

V tichu lesa, len za šumu stromov,
počuť vetra šepot tichý,
spev vtákov, tok potokov,
v diaľke počuť pukať konáriky

Vetvy stromov odeté do farby,
vytvárajú klenby vysokánskych striech,
tak vznikajú lesné katedrály
Zatvárať pred krásou oči, by bol preveliký hriech...


_________________________________________________________________________________________Takže, toto je moja poetická premiéra, takže neviem, či je to dobré. Mne to príde príliš detské, ale z druhej strany som do toho dala aj kus seba. Možno sa budem v budúcnosti ešte poézii venovať, ale zatiaľ zostanem radšej u poviedok.
P.S.: Pekný komentár poteší :)

MilkShake 01/01- 1/3

11. září 2013 v 18:34 MilkShake
VAROVANIE: Tento príbeh je iba fikcia, ale postavy sú inšpirované reálnymi ľuďmi. Niektorý o tom vedia, niektorý zas nie, ale dúfam že sa im aj vám bude tento príbeh páčiť.
Neviem či mám pokračovať takže ocením každý komentár.

NOVINKA

"Barča, prosím ťa, počkaj," zakričala na mňa Nikol, "kam sa tak ponáhlaš?"
"Mám sa s niekym stretnúť," odpovedala som jej vyhýbavo a utekala som na zastávku. V poslednom čase som sa svojim kamoškám moc nevenovala.
"Barča, kam sa stále v poslednom čase ponáhlaš?" spýtala sa ma zadychčane Nika, keď ma konečne dobehla.
"Ale nikam," povedala som. Nika mi chcela ešte niečo povedať, keď v tom došiel bus.
"Už musím ísť. Pa, " rozlúčila som sa a nasadla som do busu. Vytiahla som si z tašky mobil a hneď ako som ho zapla začal zvoniť.
Zdvihla som telefón: "Ano?"
"Tayu?" ozval sa z mobilu Deiov nadšený hlas, " okamžite príď sem, mám skvelú novinku."
"Hej, hej, už som na ceste. Pa."
Zložila som.
Vystúpila som z busu a hneď som utekala k Deiovmu domu. Zazvonila som na zvonček a nervózne som prešlapovala z nohy na nohu, kým mi otvorila dvere Deiova mama.
"Dobrý deň," pozdravila som a začala som si vyzúvať topánky.
"Chalani sú v garáži," povedala a ja som hneď letela do garáže. Asi chcela ešte niečo povedať, ale nepočula som ju.
Dobehla som do garáže. Chalani už čakali na mňa a hrali karty. Sadla som si vedla Rea a pozrela som sa mu do kariet.
"No," začal Dei, "keď už sme tu všetci, tak vám to poviem. Jeden klub v Paríži nám dal ponuku zahrať tam počas nejakej párty!" povedal s nadšením a tým spustil vlnu radosti.
"Tayu? A pustia ťa vaši do Paríža?" spýtal sa Taku so starosťou v hlase.
"Neviem, ale snáď ich presvedčím," povedala som a v hlaom hneď začala vymýšlať šialený plán ako utečiem ak ma naši nepustia.
"Ok, ľudia, pome skúšať," uzavrel debatu Teruki.
"Takže mám tu jeden nový text,..."
...
"Mami, môžem ísť s chalanmi do Paríža?" spýtala som sa mami len čo som došla večer domov.
"S akými chalanmi?" spýtala sa mama a skoro jej zabehol čaj.
"Aale, vieš o mojej skupine a tak, a my sme dostali ponuku hrať v jednom klube, a no..."
"Porozmýšlam o tom," povedala mama a ja som si šla robiť úlohy.


Priateľstvo

11. září 2013 v 16:52 Dear Diary
Ďalšia kamoška ma zradila. Oplatí sa v tomto svete vôbec niekomu veriť? Myslím si že nie.
Verila som tomu že kamoška ma podrží ale očividne som sa mýlila.
Nech sa len baví s tou kravou, nech sa s ňou baví, ale nech potom za mnou nechodí, keď ju tá krava odkopne.
Sorry Tay, ale takto sa ku mne zachovať je od teba dosť hnusné.
Už predtým ma veľa ľudí zradilo, ale Tay som skutočne verila. Bola to moja kamarátka už od detstva. Dokonca som jej odpustila, že mi zničila mobil.
Našťastie, ani ona nevedela o mne všetko.
Už je mi to jedno. Už nebudem nikomu veriť.
Keď mi život bude dávať rany, tak sa budem brániť až pokiaľ to nebude lepšie.

Nie diaľka, ale zabudnutie je koniec priateľstva...

Keď včera bola tma, tak dnes príde ráno...



Viera

9. září 2013 v 21:02 | Ari |  Poviedky
VAROVANIE: Tento príbeh je iba fikcia a akákoľvek zhoda so skutočnosťou je čiste náhodná.
Sú to myšlienky istej fiktívnej postavy. Z nudy som napísala ďalší diel.
P.S.:Týmto nechcem spochybniť nikoho vieru!


Ľudia sa ma pýtajú prečo neverím v Boha. Niektorý si myslia, že moji rodičia proste zanedbali výchovu alebo tak, ale nie je to pravda. Moji rodičia chodia do kostola a moji súrodenci takisto.
Len ja v Boha neverím.
A dôvod?
Lebo si nemyslím že existuje.Možno existuje osud, alebo nejaká vyššia sila, ktorá riadi náš život, ale Boh určite nie.
Všetci tvrdia že Boh je spravodlivý.
Tak prečo niektorý ľudia umierajú hladom a smädom a tý druhý ani nevedia čo je to chudoba?
Prečo jedni týrajú a iný sú týraný?
Prečo Boh stvoril diabla?
Prečo ho nezničí, keď je všemohúci a vševedúci?
A odpoveď je vždy rovnaká:
Lebo Boh to tak chcel a oni budú po smrti potrestaný. Blahoslavení trpiaci...
Proste tomu neverím...
Jediná vec za ktorú som viere v Boha vďačný je to, že každú nedeľu mám na 2 hodiny dom iba pre seba.


Predchádzajúci diel (Chcel som to tak?)
P.S.: Tieto diely na seba nie su naviazane, iba sa volne dopĺňajú