Říjen 2013

100 návštev

31. října 2013 v 17:38 Téma týždňa a iné vykecávanie
Najprv by som sa chcela ospravedlniť za svoju neaktivitu, pretože som toho mala v škole aj v mimoškolskom živote dosť. Ale v novembri mám v pláne popridávať pár vecí a začať aj s niečím novým. Ale k téme:
Takže, za pár dní môj blog dosiahne 100 návštev. Vzhľadom k tejto, pre mňa dôležitej udalosti som sa rozhodla, že začnem písať aj na prianie. Takže, pokiaľ chcete, môžete mi napísať do komentárov aký žáner by ste chceli. Ďalej, som rozmýšlala, že by som začala robiť recenzie na klasické onlinovky (pozri anketu). Toť je zatiaľ vše....

Začiatky

20. října 2013 v 12:38 Poviedky
Istého roku sa v jednej krajine zobrali nezávisle od seba dva páry. Nepoznali sa, nikdy sa nestretli. Aspoň do istého dňa. Páry boli pomerne mladé. Obaja členovia oboch párov mali len 20, keď sa zobrali. V ten deň, keď sa všetko zvrtlo už mali oba páry za sebou 5 rokov manželstva. Nebolo to nič extra. Síce spolu manželia dokázali žiť, ale po tom, čo prvotné pobláznenie vyprchalo, sa v oboch pároch začali hádať.
Žena z prvého páru -Marliyn- sa stretla na jednej akcii s mužom z druhého páru -Tomom- a dali sa dokopy. Najskôr sa to začalo len nevinným rozhovorom, neskôr to preráslo do pravidelných schôdzok. Samozrejme, svojim polovičkám o tom nepovedali. Schôdzky pokračovali asi tak rok. Obaja, Tom aj Marliyn, v tomto vzťahu hľadali odreagovanie, aj zabíjali stereotyp. Opäť našli to pobláznenie, ktoré z ich pôvodných vzťahov vyprchali. A ako to tak býva, aj oni navzájom nevnímali svoje chyby. Postupom času prestali byť opatrný, až napokon jedného dňa ich odhalili.
Potom nabrali udalosti rýchly spád. Z obichdvoch strán padoll návrh na rozvod, nasledovalo rýchle konanie a potomk už len súd o majetok. Keďže deti nemali, nebol s rozdelovanáním majetku problém. Marliynin mažel -Nathan-, sa ochotne vzdal bytu a našiel si podnájom v meste. Zato Tomova manželka -Miranda- za svoj majetok bojovala a byt i auto zostalo jej.
Keď už Tomovi a Marlyin nič nebránilo vo vzťahu, zobrali sa. Ale, ako to tak býva, keď sa spoznali, spoznali aj svoje chyby. Marlyin zistila, že Tom je hrozný alkoholik, nemá prácu a manželku považuje iba za nástroj. Ale už bolo neskoro vrátiť sa k Nathanovi.
Nathan sa totiž medzičasom stretol s Mirandou. Nikdy predtým sa nestretli, ale zistenie, že kedysi ich niečo spojovalo medzi nimi vytvoril zvláštny vzťah. Neskôr tento vzťah prerástol do lásky a vyvrcholilo to svadbou.
Páry potom neboli dlhé roky nejako prepojené. Každý si žil svoj život a o druhých sa nestaral. Marlyin mala medzi tým dve deti - Jimmyho a Simona.
Jedného dňa, konkrétne prvého dňa po letných prázdninách, viedla svoje deti do škôlky, keď stretla Mirandu.
"Ahoj," pozdravila ju Mirand bez náznaku akéhokoľvek hnevu alebo odporu.
"Ahoj," pozdravila Marlyin, "čo ťa sem privádza? Nikdy predtým som ťa tu nevidela."
"Ale, vieš, cez leto sme sa presťahovali do nového domu a táto škôlka je mi bližšie ako dochádzať na druhú stranu mesta."
"Aha, takže máš deti, že?"
"Áno mám syna Nicka a čakám ešte jedno dieťa.Ty?"
"Mám dvoch synov, Jimmyho a Simona. A inak, ako žiješ, čo robíš?"
"Mám sa skvele. Konečne máme dom, môžem si pozvať rodinu, len škoda, že maželova rodina ma nejako nemusí."
"Prečo?"
"Lebo pre nich bude vždy až tá druhá žena, ktorá zničila Nateov prvý vzťah," povedala trpko Miranda.
"Ou, to je mi ľúto, keby som s tým mohla tak niečo urobiť."
"To nič, nemám ti to za zlé. Inak ako ty a Tom?"
"Ach, toho mi ani nespomínaj. Než sme sa zobrali správal sa ako muž snov a teraz stále iba chlastá a považuje ma iba za slúžku a zdroj peňazí na výlety za milenkami," povedala Marlyin a sklamane pokrútila hlavou nad svojim životom, "a čo ty? Ako si s Nateom žijete?"
"Ach, bože, Nate je úžasným manžel. Poctivo zarába, nepije, nefajčí a vždy keď dojde večer domov, hoci je unavený z práce, vždy príde za Nickom a venuje sa mu.
"Miranda, mám na teba otázku, choval sa Tom vždy tak ako sa chová ku mne?"
"No, popravde aj hej. Vždy som si povedala, že však predtým taký nebol, a keď sa začal stretávať s tebou, tak som si hold povedala, že asi nie som tá pravá a nechala som to tak."
"Hmm, no, čo už. Prepáč, ale už musím ísť. Ahoj," povedala zamyslene Marlyin a vybrala sa svojou cestou.
Doma si sadla za stôl a vytiahla pero. Po dlhom čase napísala list. Kedysi dávno, keď študovali každý v inom meste jej Nate písaval listy, no ona mu málokedy odpísala. Vždy sa len ospravedlnila, že mala veľa práce a nestíhala, hoci pravdou bolo skôr, že sa jej nechcelo.
Ale teraz to urobila. Napísala lista vložila ho do obálky. Povedala si že zajtra poprosí Mirandu, aby mu ho dala. Potom zašla na úrad a podala žiadosť o rozvod. Vedela, že jej na krku zostanú deti, ale to jej neprekážalo. Jej cielom bolo začať nový život, keď už si ten starí pokazila.
[Na druhý deň]
"Ahoj Miranda, chcela by som ťa o niečo poprosiť," začala Marlyin.
"O čo ide?"
"Chcela by som ťa poprosiť, aby si dala toto Nateovi. Je tam nápísané niečo, čo som mu ešte chcela povedať, v podstate je to taká posledná vec, co nás viaže a chcem aby vedel pravdu."
"V poriadku, bez problémov."
"Ale, prosím, nečítaj to, je to dosť osobné."
"V poriadku, tak ahoj," rozlúčila sa s ňou Miranda a odišla. Ešte nevedela, že Marlyin vidí naposledy. Totiž hneď po tom, čo sa rozlúčili, sa Marlyin vrátila domov, zbalila svoje veci, aj veci detí a odišla k matke do iného mesta. Prehlásila deti a naposledy po ne došla do starej škôlky.
Rozhodla sa splniť to, čo si sľúbila. Začala nový život.
A týmto sa končí príbeh týchto štyroch ľudí. Osud sa s nimi pohral a nakoniec všetko skončilo tak ako nemalo. Tu je vidieť, že život sa s nikým nepiple.

MilkShake 01/02

11. října 2013 v 22:12 MilkShake
Bol štvrtok.
Po škole som rýchlo utekala k Deiovi domov. Chalani tam už, ako vždy, boli a čakali na mňa.
"Takže, ľudia, mali by sme sa dohodnúť aké pesničky budeme hrať," začal Reo,"nejaké nápady?"
"No, podľa mňa by sme mali zahrať Something bad a I don't know why I'm screaming, pretože to sú pesničky, ktoré boli aj na tom deme, čo som tam poslal a keďže si nás vďaka tým pesničkám vybrali, tak by nebolo odveci to tam zahrať. Ale potebujeme toho viac, lebo od nás očakávajú tak asi troj až štvorhodinovú šou,"povedal Dei.
"Ja by som chcel zahrať Diye a Story," povedal Taku.
"Kľudne, ale Diye budeš spivať ty."
"Pre mňa, za mňa."
"Ok, viete čo chalani, mali by sme spísať zoznam piesní aké chceme hrať a potom ich môžeme zoškrtať a zoradiť," povedala som a vytiahla som z tašky notes. Vytrhla som stranu a začala som písať.
"Ok, ešte niečo?" spýtavo som sa na nich pozrela.
"You are, Monsters in my had, See the Sea, Pink sky, Nitrome, Atomic, Beau, Made in hell a Tsunami," začal Taku hovoriť naše najlepšie piesne.
"Takže, to m dokopy trinásť piesní, pričom každá má cca. 4 minúty, teda to je štyridsať plus dvanásť, čo je päťdesiatdva minút, takže jednu hodinu už máme," povedala som, "ale stále ešte potrebujeme minimálne dva a pol hodinový program, čiže sa musíme zamerať aj na nejaké slabšie piesne."
"No, mňa teraz napadol Snake a Violin&Piano, to si myslím že sú vcelku dobré songy a ešte by sme mohli zahrať CaThel9 a REKTAli."
"No a ďalej? Teru, ty si ešte nič nepovedal. Máš nejaký nápad?"
Teruki zdvihol hlavu od knihy a pozrel sa do stropu.
"Hmm. Tak ja neviem, všetko dobré bolo už povedané, taže.. Počkaj, Taku nenosíš zo sebou ten zápisník kde máš založené všetky naše songy?"
"Vidíš, vlastne hej," povedal Taku a vytiahol z tašky veľký hrubý zápisník a zalistoval v ňom. "Pamätáte si ešte Ballerinu?"
"To bolo o čom?" spýtal sa Dei.
"To bola tá prvá pesnička, čo sme hrali s dvoma gitarami."
"Jaj, tá. Podľa mňa by sme to mohli kľudne zahrať, ale na to potrebujeme klavír,nie?"
"Vzhľadom na to že budeme hrať Violin&Piano, tak bereme aj synťák, takže je to jedno.
"Pre mňa, za mňa, ale spievať to budeš ty."
"No, tak dobre," ukončil debatu Taku. "Ale čo ďalej?"
"Room, Rainy Detre, WHAITE, ConfErEnce, Samie,Tajga a Angel" vymenoval Teruki piesne čo mu prišli na rozum.
"Ja neviem," povedala som zúfalo. Čo ja viem, pamätáte si Real Story, Where is my Atlantida, NITFU alebo, čo ja viem, Yinu?"
"Jj, napíš to tam."
"Ešte niečo ďalšie? Máme iba 29 pesničiek."
"Vieš čo?" povedal Dei a zobral si Takuyov zápisník. "Píš. My land is Sora, Glass, One time, Rose, Valer, Julie, Hidein, He is dead, Colorize my world, Crazy and amazing, Sad song, Ltle pink princess,, Deverze, Domenya,Player in the space, Be quiet, Janelle, Cute dewil, Diabolik lovers, Hunter in Paris a Don't say Goodbye. Máš to?"
"Hej."
"Koľko toho je?"
"Päťdesiat. To je cca. tri a pol hodiny."
"Ok, ukáž," vyzval ma Teruki a ja som mu podala zoznam.
"No, môžeme začať skúšať," povedal Reo a začal si ladiť gitaru.
Skúška trvala skoro 5 hodín.
"Takže, zajtra odchádzame," povedal slávnostne Teruki. "Na jedle a ostatných veciach sa dohodneme zajtra. Zbaľte si pokiaľ možno čo najmenej vecí, dobre sa vyspite a hlavne žiadne gamblenie do noci."
"Ok, tak čaute," zavolala som za nimi a pobrala som sa domov. Urobila som si úlohy a pripravila som sa na zajtrajší deň.

Dreamy Threater 01

10. října 2013 v 22:46 Dreamy Threater
Sedela som v aute a vyzerala som von z okna. Okolo mňa sa mihala jednotvárna scenéria. Pomaly sme mierili po dialnici po dialnici k mestečku Dark Wood Village. Naši sa vpredu zápalisto rozprávali o politike. Moja sestra mi rozprávala o nejakom hercovi, no počúvala som ju len na pol ucha. Už som pomaly zaspávala, keď sme zrazu zabrzdili.
"Kde to sme?" spýtala som sa azívla som.
"Daj si aspoň ruku pred ústa," povedala podráždene mama, "ideš predsa na výberovú školu, mala by si sa začať chovať ako dáma."
No jasné, výberovú školu. Dostala som sa tam len preto, že mám bohatých rodičov, pomyslela som si, ale svoj názor som si radšej nechala pre seba.
"Prečo nemôžem ísť s vami na dovolenku a nastúpiť na tú istú školu ako Kit?"
"Pretože si takmer dospelá a mala by si sa osamostatniť," povedala rázne mama a tým mi dala jasne najavo, že už sa na túto tému odmieta ďalej baviť.
"Ale mami, budem tam ako jediný debil, ktorý prišiel o deň skôr."
"Neboj sa, dnes príde ešte jeden študent," odbila ma mama.
"No, super."
"Som rád že sa tešíš do školy," povedal otec, keď sa vrátil z benzínky. "Takže, cestu už viem, môžeme vyraziť."
Naštartovali sme a o necelé dve hodiny sme boli v škole. V podstate to bol veľký, majestátny dom s vysokou strechou. Vošli sme dovnútra. Zvnútra bol dom ešte väčší a majeátnejší ako zvonka. Vstupná hala bola nádherná. Steny boli do polovice obložené sivým drevom a zvyšok, včetne stropu bol natretý tmavomodrou farbou. Zem pokrýval jednoduchý čierny koberec. Z tohoto miesta priam sálala vznešenosť starých čias.
"Dobrý deň," privítala nás sivovlasá žena menšieho vzrastu. "Ty budeš určite Michaela, všakže?" spýtala sa ma. Potichu som prikývla. "Rada ťa poznávam, ja som riaditeľka školy, madam Enderwoodová. Môžeš ma volať madam En, tak ma volali aj žiačky na mojich predchádzajúcich pôsobiskách," povedala a podala mi ruku.
"Tiež vás rada poznávam," vymáčkla som zo seba.
"Takže, myslím, že už nie je čo vysvetlovať, pustíme sa teda do prehliadky," štebotala ďalej madam, "toto je vstupná hala a tamto vľavo sú dvere do salónika, alebo ako to študenti zvyknú nazývať, spoločenskej miestnosti." Madam En otvorila dvere. Salónik, ako toto miesto nazvala, bola pekne zariadená miestnoť, v podobných farbách ako vstupná hala. Na jednej stene sa skvela plasmová televízia, oproti nej boli pohovky a stolík, v rohu miestnosti sa vedľa krbu skvel šachovnicový stôl.
"Útulném miesto," poznamenala mama.
Potom sme prešli do jedálne s veľkým dlhým stolom a stoličkami ladiacimi so zvyškom miestnosti, ktorá bola prekvapivo v zelenej farbe.
"V ďalších miestnostiach sú triedy, ale myslím si, že tie netreba ukazovať," povedala madam a vrátili sme sa do vstupnej haly. "Myslím Michaela, že by si si mohla zabehnúť po kufre aja by som vás rovno zaviedla do ubytovacej časti."
"Prepáčte že sa pýtam, ale čo je v tej druhej strane chodby?" ozvala sa mama, kým sa otec vyparil po kufre.
"Jáj, tam sú byty učiteľov, to nestojí za reč," povedala milo riaditeľka.
Kým sa môj otec vrátil s kuframi začala nám madam En rozprávať o výučbovom programe. Že vraj bude každému študento venovaná presne toľká pozosť akú si bude vyžadovať, ale napriek tomu tu majú na študentov vysoké nároky, aby ich pripravili na budúci život.
Hneď, ako sa vrátil môj otec nás madam En odviedla po úzkych točitých schodoch hore do chodby vedúcej k izbám. Chodba bola celá vykladaná sivým drevom a zem zdobil tmavočervený ošúchaný koberec. Moja izba bola presne uprostred chodby.
"Izba 216, tvoja izba," povedala slávnostne riaditeľka a podala mi kľúč.
Miestnosť bola podobne ako chodba vykladaná sivým drevom a v rohu trónila posteľ z tmavého dreva s červenou prikrývkou. Vlastne celá izba bola ladená dočervena. Lampy mali červené tienidlá, taktiež závesy a koberec boli červené.
"Iba jedna posteľ?" spýtala som sa prekvapene. Očakávala som totiž minimálne jednu spolubývajúcu.
"Áno,"odpovedala madam trpezlivo, "potrpím si na to, aby každý študent mal súkromie. Vedľa je kúpeľňa o ktorú sa tiež nebudeš musieť s nikým deliť," povedala madam a zvadila pohľadom o dvere, ktoré som si doteraz ani nevšimla, hoci tmavočervené dvere v sivej stene priam svietili.
"Takže, nechám vás osamote, aby ste sa mohli rozlúčiť,..." začala madam.
"Netreba," prerušila ju mama a zobrala sa spolu s otcom a Kit na odchod.
"V tom prípade, dovidenia," povedala madam a počkala kým odídu.
"Dúfam, že sa ti tu bude páčiť," povedala madam mojim smerom, "večera sa podáva o siedmej, tak nemeškaj."
V tom sa ozvalo zatrúbenie auta a madam zišla dole pozdraviť ďalšieho študenta.
Vošla som do izby a zavrela som za sebou dvere.
"Dajú sa zamykať iba zvonka? To je čudné," povedala som si polohlasne sama pre seba, ale hneď som sa zháčila. Nesmiem hovoriť sama k sebe. Keď som bola mladšia často som to robila, ale mama v tom hneď videla nejakú psychickú poruchu a poslala ma k psychológovi aby ma od toho odnaučil. Toto bolo prvýkrát po troch rokoch, čo som prehovorila sama k sebe. Prestala som na to myslieť a vybrala som sa k vysokej masívnej skrini, dosť veľkej na to aby som do nej mohla dať okrem oblečenia aj svoje poklady. Vybalila som si kufre. Vlastne okrem oblečenia som si priniesla iba pár kníh, fotoalbum, nejaké CD-čká a prenosné rádio. Všetko som napchala do poličky a rádio som položila na prádelník k jedinej zásuvke v miestnosti, okrem tej pri stole, kde som zapojila laptop. Žiaden internetový signál. Ani na mobile žiaden nebol. Takže škola ďaleko od civilizácie.
Pozrela som sa na hodinky. Za minútu sedem. Mala by som si pohnúť inak prídem neskoro na večeru. Chvatne som sa pozrela do zrkadla a zbehla som dole po schodoch. V jedálni už na mňa čakali.
"Som rada že si tu," povedala madam, "chcela by som ťa zoznámiť so tvojou spolužiačkou, Natalie Beechovou. Natalie, toto je Michaela Moonová."
"Teší ma," povedala Natalie a podala mi ruku. Natalie bola príjemného zjavu, mala blonďavé oči a zelené oči. Oblečené mala pastelovo ružové tričko a bledomodré rifle. Pôsobila sympaticky, mala príjemný hlas a neustále sa usmievala.
Večera prebehla v príjemnej konverzácii, jedlo bolo vynikajúce.
Po večeri sme s Natalie vyšli hore. V dlhej tmavej chodbe blikala iba jedna žiarovka.
"Inak, môžeš ma volať Miki," povedala som Natalie.
"A ty mňa Nat. Neznášam, keď ma ľudia volajú Natalie," poevdala s úsmevom. "V ktorej izbe bývaš?" spýtala sa.
"216. Ty?"
"215. To je ale náhoda. Priprav sa na to, že ťa prídem v noci prepadnúť," povedala so smiechom a zmizla v svojej izbe. Ja som zamierila do svojej izby, osprchovala som sa a ľahla som si do postele. V okamihu som zaspala. Spala som dosť nepokojne, dvakrát som sa strhla zo zlého sna. Určite je to len novým prostredím, ubezpečovala som sa, no niekde v kútiku duše, niekde v úplne zabudnutom kútiku mysle som vedela, že to nie je pravda....

List

10. října 2013 v 16:24 | Ari |  Kauza Jasmine
Takže, kopa ľudí mi tu nadávalo aká som pyšná a sobecká a to len preto že som sa s jedným človekom nezhodla na názore (Už znovu nepoviem sorry - debilné komenty som zmazala). Nie som proti Jasmine zasadnúta (teda už nie) ale bolo mi ťažko na duši a tak som sa rozhodla napísať aspoň časť príbehu. Ale vy ste nedokázali prijať ani obyčajnú ľudskú chybu a hneď ste ma začali nenávidieť. Ale aj tak vám chcem povedať celú pravdu. Ťažko sa mi o tom píše ale viem že musím.
Občas mi to príde ako pár dní a niekedy mám pocit že už sú to roky , ale stále ma priznanie bolí. Doslova mi padajú slzy, aj keď o tom iba píšem.
Neviem ako začať.....
Rozhodla som sa svoje priznanie napísať ako príbeh. Prosím, ak už ste toto začali čítať, tak si to prečítajte až dokonca aj keď niektoré časti nebudú dávať zmysel. Budem pokračovať od konca môjho prvého príbehu:
Pohádala som sa s Jasmine a dlho ma to trápilo.Potrebovala som sa niekomu vyplakať na rameni a tak som si začala na jednej stránke písať s pár cudzímy ľuďmi. Časom mi jeden z nich-volajme ho Shayne-napísal, že či si ho nepridám na FB. Vlastne ani neviem, prečo som si ho pridala. Proste všetko sa mi zlievalo dokopy a bolo mi jedno, čo sa deje. Aspoň som mala niekoho, komu som mohla napísať, čo ma trápi a on mi vždy vedel poradiť a cítil som mnou. Písali sme si takto asi mesiac, keď sa ma spýtal, že či sa s ním nechcem stretnúť. Kývla som mu na to a dohodli sme sa. Až potom večer ma pochytil strach. Čo ak to je nejaký úchyl? Čo ak mi niečo spraví?Rýchlo som mu napísala, že chcem zmeniť miesto stretnutia na miesto kde bude veľa ľudí. Prekvapivo s tým nemal problém.
O asi týždeň sme sa stretli. Zistila som že Shayne má v skutočnosti 24 rokov, ale jemu môj vek nijak neprekážal. Super sme si pokecali. Chápal moje pocity aj reči o pomste. Neskôr som sa s ním ešte viackrát stretla.
V tom čase som uvažovala o pomste čoraz viac a samozrejme Shaynovi som o všetkom hovorila. V jeden večer som dostala od Shayna správu: Pls mozeme sa zajtra stretnut na dohovorenom mieste ale neskor?? Asi okolo 19.
Napísala som mu že hej, ale on mi nepovedal prečo. Bez problémov sme sa bavili, keď zrazu na mňa vyvalil otázku: "S tou pomstou to myslíš vážne?"
V tom čase som to už myslela vážne. Chcela som sa jej pomstiť. A nie len kvôli tej hádke, ale aj kvôli každodenním veciam, ktorými mi strpčovala život.
"Hej," odpovedala som mu bezmyšlienkovite, "prečo?"
"Lebo ak to myslíš vážne, tak pre teba niečo mám," povedal mi Shayne a vytiahol zbraň. Nepamätám si aký to bol tip, ale aj tak mi to bolo jedno.
"Nemôžem ti za ňu zaplatiť,"povedala som vyľakane, ale niekde v kútiku duše som po tej zbrani fakt túžila. Možno si všimol v mojich očiach túžbu po zbrani, alebo sa jej len potreboval na nejaký čas zbaviť, ale dal mi ju so slovami: "Teraz prachy nepotrebujem. Ak ju nechceš kúpiť môžeš si ju len požičať a dlh mi nejako splatíš."
V tej chvíli som prestala váhať. Vzala som si tú zbraň.
"Ďakujem," povedala som potichu a strčila som si zbraň spolu s nábojmi do tašky.
"Ale odkiaľ ju máš?" spýtala som sa zrazu pochybovačne.
Chvílu bolo ticho, ale potom sa mi Shayne so všetkým priznal. Nechcem sa tu o tom rozpisovať, tak to poviem v skratke: Shayne robil v podsvetí a mal tam celkom dobré známosti.
Po tomto zaujímavom večeri som sa vrátila domov. Hneď som začala robiť plán ako sa Jasmine pomstím. Vedela som, kde ju chcem zabiť, ale nevedela som ako ju donútiť k tomu aby na to miesto šla, ani som nemala alibi. Tak ako so všetkým, aj s týmito obavami som sa zdvôverila Shaynovi. Sľúbil že mi pomôže a svoj sľub aj dodržal. Zohnal si nejakého hackera a ten hackol profil Jasmininej najlepšej kamoške a pozval ju cez jej profil von. Jasmine s tým nemala problém, hoci sa jej určite zdalo miesto, kde si dohodli schôdzku čudné.
V deň stretnutia usporiadal Shayne vo svojom byte veľkú párty a všetkých svojich kamošov donútil tvrdiť, že som na tej párty bola až do polnoci. Mala som bezchybné alibi. Dokonca aj Shaynovi susedia boli pripravený tvrdiť, že som tam skutočne bola a že ma videli vchádzať.
Nastal deň stretnutia. Mala som všetko pripravené.
Večer o ôsmej som potichu skrytá za rohom čakala na Jasmine. Už bol november a na mieste vládla tma. O asi štvrť hodinu došla Jasmine. Nedala som jej šancu sa brániť. Nikde naokolo nikto nebol, tak som proste vstala a vystrelila. Potom znovu a znovu. Konečne som cítila slatný pocit víťazstva. Ale po chvíli mi to došlo. Začala som si všetko uvedomovať. Skryla som zbraň naspäť do tašky, dala som si na hlavu kapucňu a utekala som na zastávku. Neskôr, keď som už ležala v posteli, som si začala naplno uvedomovať, čo som spravila. Ja som ju fakt zabila. Ja som ju skutočne zabila. Ja som zabila človeka. Ako som mohla niečo takéto urobiť? Prečo som to urobila? Urobila som to len pre tie každodenné blbosti?
Tak takéto je moje trpkosladké víťazstvo.
Na druhý deň som zbraň vrátila Shaynovi. Vyčistil ju a skryl ju do tašky. Potom odišiel a viackrát sme sa nestretli. Vymazala som všetky konverzácie s ním, vymazala som ho z priateľov a tvárila som sa, že nikdy neexistoval.....
Tak takto sa to skončilo. O pár dní našli jej telo a hneď nás zaplavili správy o jej smrti. Stále do kola to isté: Telo brutálne zavraždenej Jasmine sa našlo .... Vrah je doteraz neznámi. Nemali šancu na mňa prísť. Shayne si najal "odborníkov" , ktorý po mne zahladili stopy.
Neskutočne ma to trápilo, no nikdy som nedala najavo, že ten vrah som ja.Spolu s mojou triedou som smútila a keď sa ma niekto spýtal, prečo som z toho taká zronená, tak som len povedala: "možno som to navonok nedala poznať, ale skutočne som ju mala rada."
Nikto nesmel vedieť že v skutočnosti aj ľutujem seba za to čo som urobila a nie len ju. Našťastie, všetci mi to verili a ja som nemusela nikomu skutočne vysvetlovať čo sa stalo.
Po jej pohrebe ruch utíchol a všetci sa snažili na tú strašnú udalosť zabudnúť.
Hoci nám v triede chýbala vodcovská sila, ale rýchlo sme ju našli v podobe Viky.
Na moju vraždu mi doteraz neprišli. Možno som to mala priznať, mala som sa ísť dať liečiť na psychiatriu, ale doteraz som na to nenašla silu.
Nakoniec som ani Shaynovi dlh nesplatila. Zavreli ho v zahraničí za vraždu drogového dílera, ktorý mal pravdepodobne voči Shaynovi dlhy. Shayne, hoci viem, že toto si nikdy neprečítaš, chcem sa ti poďakovať za všetko čo si pre mňa spravil, aj keď to nebolo vždy správne a hlavne sa ti chcem poďakovať, že si ma neudal, hoci si kľudne mohol.
Nakoniec sa to predsa skončilo tak ako všetci predpokladali: moja pýcha zničila môj vzťah s Jasmine.
A tebe Jasmine,
Viem síce že tvoju smrť to už nijak nezmení, ale aj napriek tomu ti chcem niečo povedať.
PREPÁČ.
Prepáč mi, že som ti zmarila všetky nádeje a sny, prepáč, že som ukončila tvoj život, aj keď ešte nenastal tvoj čas.
Ale s tým už bohužiaľ nič nespravím.....
Prídem zapáliť sviečku na tvoj hrob, poviem o tebe pár pekných slov, ale viac spraviť nemôžem. Viem, že by sa ti lepšie ležalo v hrobe, kebyže vieš, že ma potrestali, ale nemám silu sa priznať. Chcem ti len naposledy povedať: ZBOHOM.....

MilkShake 01/01- 3/3

2. října 2013 v 16:15 MilkShake
CHAT NA FB
"cawte chalani, tak ako?" spýtala som sa keď som zapla skupinový chat
"no ja neviem" odpísal i hneď Reo
""podla mna by sme mali pockat az sem dojde Taku alebo Teruki" napísal Dei
"co so mnou?" spytal sa Teruki
"ale nic my ja len ze kde je Taku"
"inak dobry dotaz netusite kde by mohol byt?"
"neviem nebere mi mobil"
"ano co so mnou chcete?"
"kde si bol?"
"ale, na treningu"
"a preco si nebral telefon?"
"vybity :("
"ok.jak sa dohodneme?"
"a na com sa chces dohodnut?"
"kedy vyrazime?"
"no, asi v piatok vecer aby sme tam boli nacas"
"dobre povedzme o siestej? myslite ze to stihneme?"
"OK"
"ako tam pojdeme?"
"asi Deiovou dodavkou"
"co?"
"ty vobec nevnimas?"
"ne :))"
"tak mozeme ist v tvojom aute?"
"jj"
"ok"
"co este chcete?"
"no taka celkom podstatna vec, vie niekto z vas po francuzsky??"
"a ako si sa ty dohovoril s majitelom toho klubu?"
"no po anglicky ale nie vsetci francuzi vedia po anglicky "
"ja viem"
"to fakt?"
"chodil som 3 roky sukromne na franinu"
"ze som nevedel"
"OK ukoncime to lebo musim este niekam ist, takze sme dohodnuty hej?"
"uhm"
"jj"
"hej hej cawte"
"cawte" napísala som a odhlásila som sa.