Dreamy Threater 01

10. října 2013 v 22:46 |  Dreamy Threater
Sedela som v aute a vyzerala som von z okna. Okolo mňa sa mihala jednotvárna scenéria. Pomaly sme mierili po dialnici po dialnici k mestečku Dark Wood Village. Naši sa vpredu zápalisto rozprávali o politike. Moja sestra mi rozprávala o nejakom hercovi, no počúvala som ju len na pol ucha. Už som pomaly zaspávala, keď sme zrazu zabrzdili.
"Kde to sme?" spýtala som sa azívla som.
"Daj si aspoň ruku pred ústa," povedala podráždene mama, "ideš predsa na výberovú školu, mala by si sa začať chovať ako dáma."
No jasné, výberovú školu. Dostala som sa tam len preto, že mám bohatých rodičov, pomyslela som si, ale svoj názor som si radšej nechala pre seba.
"Prečo nemôžem ísť s vami na dovolenku a nastúpiť na tú istú školu ako Kit?"
"Pretože si takmer dospelá a mala by si sa osamostatniť," povedala rázne mama a tým mi dala jasne najavo, že už sa na túto tému odmieta ďalej baviť.
"Ale mami, budem tam ako jediný debil, ktorý prišiel o deň skôr."
"Neboj sa, dnes príde ešte jeden študent," odbila ma mama.
"No, super."
"Som rád že sa tešíš do školy," povedal otec, keď sa vrátil z benzínky. "Takže, cestu už viem, môžeme vyraziť."
Naštartovali sme a o necelé dve hodiny sme boli v škole. V podstate to bol veľký, majestátny dom s vysokou strechou. Vošli sme dovnútra. Zvnútra bol dom ešte väčší a majeátnejší ako zvonka. Vstupná hala bola nádherná. Steny boli do polovice obložené sivým drevom a zvyšok, včetne stropu bol natretý tmavomodrou farbou. Zem pokrýval jednoduchý čierny koberec. Z tohoto miesta priam sálala vznešenosť starých čias.
"Dobrý deň," privítala nás sivovlasá žena menšieho vzrastu. "Ty budeš určite Michaela, všakže?" spýtala sa ma. Potichu som prikývla. "Rada ťa poznávam, ja som riaditeľka školy, madam Enderwoodová. Môžeš ma volať madam En, tak ma volali aj žiačky na mojich predchádzajúcich pôsobiskách," povedala a podala mi ruku.
"Tiež vás rada poznávam," vymáčkla som zo seba.
"Takže, myslím, že už nie je čo vysvetlovať, pustíme sa teda do prehliadky," štebotala ďalej madam, "toto je vstupná hala a tamto vľavo sú dvere do salónika, alebo ako to študenti zvyknú nazývať, spoločenskej miestnosti." Madam En otvorila dvere. Salónik, ako toto miesto nazvala, bola pekne zariadená miestnoť, v podobných farbách ako vstupná hala. Na jednej stene sa skvela plasmová televízia, oproti nej boli pohovky a stolík, v rohu miestnosti sa vedľa krbu skvel šachovnicový stôl.
"Útulném miesto," poznamenala mama.
Potom sme prešli do jedálne s veľkým dlhým stolom a stoličkami ladiacimi so zvyškom miestnosti, ktorá bola prekvapivo v zelenej farbe.
"V ďalších miestnostiach sú triedy, ale myslím si, že tie netreba ukazovať," povedala madam a vrátili sme sa do vstupnej haly. "Myslím Michaela, že by si si mohla zabehnúť po kufre aja by som vás rovno zaviedla do ubytovacej časti."
"Prepáčte že sa pýtam, ale čo je v tej druhej strane chodby?" ozvala sa mama, kým sa otec vyparil po kufre.
"Jáj, tam sú byty učiteľov, to nestojí za reč," povedala milo riaditeľka.
Kým sa môj otec vrátil s kuframi začala nám madam En rozprávať o výučbovom programe. Že vraj bude každému študento venovaná presne toľká pozosť akú si bude vyžadovať, ale napriek tomu tu majú na študentov vysoké nároky, aby ich pripravili na budúci život.
Hneď, ako sa vrátil môj otec nás madam En odviedla po úzkych točitých schodoch hore do chodby vedúcej k izbám. Chodba bola celá vykladaná sivým drevom a zem zdobil tmavočervený ošúchaný koberec. Moja izba bola presne uprostred chodby.
"Izba 216, tvoja izba," povedala slávnostne riaditeľka a podala mi kľúč.
Miestnosť bola podobne ako chodba vykladaná sivým drevom a v rohu trónila posteľ z tmavého dreva s červenou prikrývkou. Vlastne celá izba bola ladená dočervena. Lampy mali červené tienidlá, taktiež závesy a koberec boli červené.
"Iba jedna posteľ?" spýtala som sa prekvapene. Očakávala som totiž minimálne jednu spolubývajúcu.
"Áno,"odpovedala madam trpezlivo, "potrpím si na to, aby každý študent mal súkromie. Vedľa je kúpeľňa o ktorú sa tiež nebudeš musieť s nikým deliť," povedala madam a zvadila pohľadom o dvere, ktoré som si doteraz ani nevšimla, hoci tmavočervené dvere v sivej stene priam svietili.
"Takže, nechám vás osamote, aby ste sa mohli rozlúčiť,..." začala madam.
"Netreba," prerušila ju mama a zobrala sa spolu s otcom a Kit na odchod.
"V tom prípade, dovidenia," povedala madam a počkala kým odídu.
"Dúfam, že sa ti tu bude páčiť," povedala madam mojim smerom, "večera sa podáva o siedmej, tak nemeškaj."
V tom sa ozvalo zatrúbenie auta a madam zišla dole pozdraviť ďalšieho študenta.
Vošla som do izby a zavrela som za sebou dvere.
"Dajú sa zamykať iba zvonka? To je čudné," povedala som si polohlasne sama pre seba, ale hneď som sa zháčila. Nesmiem hovoriť sama k sebe. Keď som bola mladšia často som to robila, ale mama v tom hneď videla nejakú psychickú poruchu a poslala ma k psychológovi aby ma od toho odnaučil. Toto bolo prvýkrát po troch rokoch, čo som prehovorila sama k sebe. Prestala som na to myslieť a vybrala som sa k vysokej masívnej skrini, dosť veľkej na to aby som do nej mohla dať okrem oblečenia aj svoje poklady. Vybalila som si kufre. Vlastne okrem oblečenia som si priniesla iba pár kníh, fotoalbum, nejaké CD-čká a prenosné rádio. Všetko som napchala do poličky a rádio som položila na prádelník k jedinej zásuvke v miestnosti, okrem tej pri stole, kde som zapojila laptop. Žiaden internetový signál. Ani na mobile žiaden nebol. Takže škola ďaleko od civilizácie.
Pozrela som sa na hodinky. Za minútu sedem. Mala by som si pohnúť inak prídem neskoro na večeru. Chvatne som sa pozrela do zrkadla a zbehla som dole po schodoch. V jedálni už na mňa čakali.
"Som rada že si tu," povedala madam, "chcela by som ťa zoznámiť so tvojou spolužiačkou, Natalie Beechovou. Natalie, toto je Michaela Moonová."
"Teší ma," povedala Natalie a podala mi ruku. Natalie bola príjemného zjavu, mala blonďavé oči a zelené oči. Oblečené mala pastelovo ružové tričko a bledomodré rifle. Pôsobila sympaticky, mala príjemný hlas a neustále sa usmievala.
Večera prebehla v príjemnej konverzácii, jedlo bolo vynikajúce.
Po večeri sme s Natalie vyšli hore. V dlhej tmavej chodbe blikala iba jedna žiarovka.
"Inak, môžeš ma volať Miki," povedala som Natalie.
"A ty mňa Nat. Neznášam, keď ma ľudia volajú Natalie," poevdala s úsmevom. "V ktorej izbe bývaš?" spýtala sa.
"216. Ty?"
"215. To je ale náhoda. Priprav sa na to, že ťa prídem v noci prepadnúť," povedala so smiechom a zmizla v svojej izbe. Ja som zamierila do svojej izby, osprchovala som sa a ľahla som si do postele. V okamihu som zaspala. Spala som dosť nepokojne, dvakrát som sa strhla zo zlého sna. Určite je to len novým prostredím, ubezpečovala som sa, no niekde v kútiku duše, niekde v úplne zabudnutom kútiku mysle som vedela, že to nie je pravda....
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Lenny Barbiel Omen Vampire Lenny Barbiel Omen Vampire | E-mail | Web | 11. října 2013 v 15:01 | Reagovat

Děkuji za komentář.... Tvůj blog vypadá zajímavě :)

2 eike eike | Web | 11. října 2013 v 18:03 | Reagovat

ďakujem :)[1]:

3 Lenny Barbiel Omen Vampire Lenny Barbiel Omen Vampire | E-mail | Web | 12. října 2013 v 10:56 | Reagovat

[2]: Není zač ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.