Prosinec 2013

Novoroční pohádka

31. prosince 2013 v 20:34 | Ari |  Poviedky
31. decembra 9:30 ráno
Posledný deň tohto roka. Konečne je to tu. Nemohla som sa dočkať. Konečne sa tento rok skončí. Bol to hrozný rok. Zomrela mi mama a ja som dlho nemala u koho bývať. Otca som nikdy nestretla a tak mi prišla situácia bezvýchodisková. Čo som vedela nemala som žiadnych príbuzných. Až po dlhých 2 mesiacoch sa ozvala nejaká mamina dávno stratená (a asi už znovu nájdená) sesternica Camila. Tá sa ponúkla, že ma vezme bývať k sebe. Samozrejme, nebola som z toho úplne paf, ale nemala som moc na výber. Kebyže to odmietnem, tak ma šupnú do detského domova. A tak som sa teda ocitla tu - v starej špinavej bytovke s maličkými bytmi. No krása. Ale, zas na druhú stranu, nemala by som sa sťažovať. S Camilou sa mi žije celkom dobre. Má štýlovo zariadený byt, akoby prechodom cez jeho dvere sa človek ocitol v úplne inej dimenzii. Camila mi dáva aj drahé darčeky. Očividne ma peňazí dosť. Ale keď som sa jej opýtala, prečo nebýva vo väčšom byte, alebo aspoň v krajšej štvrti, odpovedala mi toto: Toto miesto ma išpiruje. Camila je totiž spisovateľka. Doteraz som o nej nevedela, ale jej knihy sú fakt dobré. Sú to príbehy, ktoré sa začínajú ako detské rozprávky, ale potom sa zvrtnú do neočakávaných udalostí. Samozrejme, nie sú to detské príbehy.
Ale, už som príliš odbočila od témy. Každopádne, vráťme sa k zhodnoteniu tohto roku. So sťahovaním sa mi zmenila aj škola. A tam to priam neznášam. Vôbec nezapadám do kolektívu. Niektorý sa mi dokonca smejú, že nemám rodičov. Ach, neznášam to tam.... Ale, čo s tým ja len narobím. Tak teda, ai by som si mala dať nejaké novoročné predsavzatie:
Sľubujem, že v budúcom roku sa budem snažiť byť dobrá, svedomitá a poriadna.
***
Ukončila som svoj zápis. Asi to nemá dobrú kompozičnú stavbu. Presne to by mi povedala Camila. Ale na tom teraz nezáleží. Je to môj denník. Dostala som ho od Camily na Vianoce. Že vraj aj vo mne sa určite nachádza duša spisovateľa. Je to divné, nikdy predtým som si denník nepísala. Ale, teraz som sa rozhodla že začnem. Aj keď môj život nie je zrovna zaujímavý.
Ukončila som svoje myšlienky a vošla som do kuchyne. Camila už raňajkovala a aj ja som si tiež začala robiť raňajky. Nasypala som si do misky cereálie a zaliala som ich mliekom.
"Dobré ráno," pozdravila ma Camila. Už ráno vyzerala sviežo a profesionálne. Vlasy mala úhľadne učesané a vypnuté do drdolu. Bola perfektne namalovaná. Pravdepodobne sa chystala na odchod.
"Ideš do vydavateľstva?" spýtala som sa.
"Uhm, chcem vydať novú zbierku, už to je schválené, potrebujem len ísť podpísať zmluvu."
"Dáš mi to prečítať, ešte než to vyjde?"
"Kľudne, na stole mám jeden rukopis, ale sú tam ešte nejaké chyby."
"V pohode," povedala som a Camila vstala od stolu.
"A áno, skoro som zabudla, večer idem na párty, ktorú usporiadúva vydavateľstvo. Nevadí ti že budeš sama? Ak chceš, kľudne si môžeš niekoho pozvať, alebo niekam ísť, len mi daj vedieť. Poobede ešte prídem. Ahoj," zavolala mnou ešte od dverí Camila a potom už som len počula ako za ňou buchli dvere.
Po raňajkách som sa pustila do čítania Camiliných poviedok, no prečítala som len jednu. Bola o dievčatku, ktoré sa ako malé bálo hračiek a tak žiadne nemalo, lenže to ju robilo smutnou. A tak vyrastala smutná. Raz si kúpila zbraň a začala brutálne vraždiť. Potom som sa vrátila k svojmu denníku.
31.decembra 10:30 doobeda
Práve som dočítala Camilinu poviedku. Bola dosť desivá, doslova mi z nej behajú zimomriavky po chrbte. Pred pol hodinou mi Camila povedala, že na Silvestra budem sama. Teda, mohla by som niekam ísť, ale nemám kam a ani sa mi nechce. Tak načo.....
***
Zbytok dňa som strávila prevažne sledovaním silvestrovských dielov seriálov. Škoda, že silvestrovská zábava začína až o 21:00. A tak to som prežila svoj Silvester. O 20:00 Camila odišla na večierok a o 21:00 sa začala Silvestrovská zábava. Celý večer až do 23:00 som sa smiala na priblblých scénkach a hudobných vsuvkách v programe. Ale o 23:00 už prestali byť vtipný a tak som vyšla von z bytu na chodbu. Nikto tam nebol. V bytovke totiž žili iba mladý ľudia a tý sa už roztrúsili po rôznych oslavách. Vyzeralo to, že celá bytovka je prázdna. Tak som sa teda mohla bezproblémov prechádzať po chodbách. Ani som sa nenazdala a ostávalo iba 10 minút do polnoci. Došla som až na druhú stranu dlhej chodby. V živote som v tejto časti bytovky nebola. Oprela som sa o parapet a vyzrela som von. Z tejto strany nebolo vidieť na mesto, iba na opustenú štvrť, v ktorej už nikto nežije a pustatinu za ňou.
Bol to celkom pekný výhľad. Počula som, ako na druhej strane ulici niekto nahlas odpočítaval.
"10,9,8,7,6,5,4,3,2,1. Šťastný Nový Rok," ozývalo sa ulicou.
"Šťastný nový rok," povedal tichý hlások za mnou. Prekvapene som sa otočila. Za mnou stálo malé, asi sedemročné dievčatko. Malo na sebe biele ľahké šaty, ružový sveter a červený šál. Mala čierne vlasy zastrihnuté pod bradou a veľké hnedé oči.
"Aj tebe," odpovedala som jej zdvorilo, "šťastný nový rok."
"Kto by nechcel byť šťastný?" spýtalo sa dievčatko a pristúpilo k oknu. Postavila sa na špičky a oprela s o parapet rovnako ako ja. Nevedela som čo jej odpovedať, ale našťastie, ona po mne ani odpoveď nechcela. Sama pokračovala ďalej.
"Samozrejme, každý chce byť šťastný. Teda, svojim spôsobom."
"Čo myslíš tým svojím spôsobom?" spýtala som sa. Nechápala som totiž, čo môže také malé dieťa myslieť takými hlbokými slovami.
"Že to, čo jednému môže prísť ako šťastie,, môže prísť druhému ako smola, či hrozná vec, prípadne hrozný skutok."
Chvílu sme boli obe ticho, keď sa ma ta malá spýtala
"Pôjdeš so mnou?"
"Áno," odpovedala som. Ani neviem, prečo som jej prikývla. Vtom ma malá chytila za ruku a ťahala ma dolu schodmi. Nachádzali sme sa na 3 poschodí a pod nami boli ešte dve poschodia v suteréne. V jednom sa nachádzali pivnice a v tom druhom, tak to fakt neviem. Nikdy tam nikto nechodil a vlastne to ani nikoho nezaujímalo. Ale to dievčatko ma tiahlo práve tam. Začala ni byť zima, až ma striaslo.
"Je ti zima?" spýtalo sa ma dievčatko, "neboj sa, zachvílu ti bude zasa teplo."
Priviedla ma až dole. Bola tam malá predsieňka. Nachádzala sa tam stolička a lampa s blikajúcou žiarovkou.
"Počkaj tu," prikázalo mi dievčatko, "hneď som späť."
Nemo som prikývla a sadla som si na stoličku. Zatiaľ dievčatko zmizlo v druhej miestnosti. Neviem ako dlho som tam bola, v tom šere som stratila pojem o čase. Rozmýšlala som, koľko tam asi sedím, keď v tom zrazu za mnou opäť prišlo to dievčatko a spýtalo sa ma:
"Vieš, že sa odtiaľto už nikdy nedostaneš von?"
"Samozrejme," odpovedala som jej automaticky, ale potom som sa zháčila, "prečo?"
"Lebo si môj jediný priateľ a ja ťa už nechcem pustiť," odpovedala malá s úsmevom. "Chceš niečo doniesť?"
"Dones mi môj denník," povedala som jej. O chvíľku sa malá vrátila aj s denníkom a mojim peračníkom.
"Napíšeš pre mňa rozprávku?" spýtala sa ma malá. "Och, skoro som zabudla, môžeš ísť do mojej izby," povrdala a otvorila dvere. Za nimi sa nachádzala takmer prázdna biela miestnosť. Akurát v rohu bola poschodová posteľ, stolík a stolička. Neboli tam žiadne hračky, ani iné veci.
"Toto je fakt tvoja izba?" spýtala som nedôverčivo.
"Uhm. Ja viem, nie je pekná, ale nemôžem s tým nič robiť. Napíšeš mi teda tú rozprávku?"
"Áno, áno, už idem," povedala som apustila som sa do písania.
1.január (pravdepodobne) ??:??
To malé dievča mi povedalo, že jej mám napísať rozprávku. Ako som sa vlastne dostala sem. Až teraz si uvedomujem, že si nič nepamätám. Nie je to divné?? Ale, mala by som sa pustiť do rozprávky.
Kedysi dávno....
***
A takto mi uplynulo mnoho dní. I keď tu, bez denného svetla som už dávno stratila pojem o čase. Postupne som strácala spomienky a stala som sa vlastne otrkyňou toho malého dievčatka. Až jedného dňa sa mnou došla malá a spýtala sa ma:
"Vieš o tom že dnes zomrieš?"
"Samozrejme," odpovedala som.
"Máš posledných 24 hodín," povedala malá a odišla von z izby.
Nevedela som, ako mám svoj posledný deň využiť a tak som sa ako každý deň venovala svojmu denníku. Samozrejme, nikdy som si nepamätala, čo som doňho napísala. Vždy sa mi spomienky na predchádzajúce dni nejako stratili. A tak som sa teda rozhodla prečítať si znovu svoj denník. Vrátila som sa k úplnému začiatku. Na prednej strane boli pekne v riadkoch nakreslené čiary. Niektoré rovné, niektoré krivé. Hore nad nimi stálo napísané DNI. Samozrejme, vedela som, čo to znamená. Každý deň som pripísala jednu čiarku, aby som vedela, koľko som tu už zavretá. Je pravda, že sa to nedalo rátať na kalendárne dni, ale riadilo sa to podľa môjho režimu spánku. Doteraz som však tie čiarky neporátala. Akurát dneska nastal deň porátať ich.
IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII
IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII
IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII
IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIII
"364," povedala som potichu uvedomujúc si tú hrôzu. Strávila som tu takmer celý rok. A zajtra, na nový rok, presne rok po tom, ako som sa objavila tu ma zabije. Zabije ma," povedala som si zdesene a ľahla som si na posteľ. Zrazu som sa cítila neskutočne unavená. Zavrela som oči a zaspala som.
***
"Vstávaj, vstávaj," hovoril vzdialený hlas. Najskôr som sa zdesila, ale potom som si uvedomila, že ten hlas nepatrí tomu dievčatku. Otvorila som oči. Ležala som na gauči a nado mnou stála Camila s kruhmi pod očami po prebdenej noci. "Vidno, že si si dobre pospala," povedala Camila s trochu vyčítavým tónom v hlase, "ja si idem ľahnúť, ak si hladná v chladničke určite niečo nájdeš."
Zdvihla som sa z gauča a pozrela som sa na mobil. Ukazoval 1.1.2014. Nič z toho sa nikdy nestalo. V tom mi však zrak padol na zápisník. Bol celý počarbaný. Na poslednej, predtým nepopísanej strane stálo:
Tak zas za rok....
____________________________________________________________________________Taakže, prajem všetký šťastný nový rok :)
A ešte by som sa chcela poďakovať jednej babe, volajme ju trebárs Viky, ktorá je autorkou príbehu o tom dievčatku, ktoré nemohlo mať hračky,.... a ja som to sem zabudla napísať :DD


Inšpirácia

30. prosince 2013 v 18:15 | Ari |  Téma týždňa a iné vykecávanie
Navonok, ľahká téma, ale v skutočnosti to nie je zrovna výhra. Ako, hej samozrejme, mohla by som písať o tom, čo inšpiruje mňa, ale neviem, čo by som napísala. Ako samozrejme, tak ako asi každého, inšpirujú ma veci okolo mňa, môj život, životy druhých, televízia, internet, knihy, noviny,.... ale podľa mňa to nestojí za to venovať tomu celý článok. Tak isto by som mohla aj napísať nejaké tie otrepané rady, kde zohnať inšpiráciu, o čom písať,.... podobne ako to urobila blogerkaCherrybumbum (nechcem nikoho urážať), ale ja sa snažím byť originálnejšia a tak som sa rozhodla pojať tému inšpirácia z trošku iného uhla a to viac ako pojem, než ako zdroj (fuuha, neviem ko to pomenovať).
Taakže, inšpirácia (pokus o úvod No.2).
Inšpirácia je pojem, ktorý pozná snáď každý tvorca. Je to pojem, ktorý zahŕňa všetko, odkiaľ pochádzajú nápady na tvorbu. Sú to rôzne média, tvorba iných, vlastné myšlienky (v mojom prípade aj staré denníky, ktoré síce za nič nestoja, ale niektoré myšlienky sa dajú dobre rozvíjať), ale tie zas pochádzajú z iných zdrojov. V podstate v pri inšpirácii existuje jeden nekonečný kolobeh. A to INŠPIRUJ SA A INŠPIRUJ. Tu však vzniká ďalšia filozofická otázka a to, odkiaľ sa zobrala inšpirácia samotná?
Aj keď máte dojem, že ste vymysleli niečo nové, nie je to len vylepšenie, alebo spojenie niečoho čo už existuje? A kto vlastne stvoril všetko toto?
Asi by som mala nechať filozofie a nájsť si nejakú zmysluplnú prácu.....
Asi už viacej neviem, čo by som mohla k tomuto článku napísať. Samozrejme, ak máte na veci iný pohľad, alebo viete svojsky vysvetliť pojem inšpirácia, tak rada prijmem váš názor :)

Rok v znamení škandálov, rok v znamení Miley Cyrus

28. prosince 2013 v 11:20 | Ari |  Téma týždňa a iné vykecávanie
Skvelý rok plný sračiek, na ktorý budem s trpkosťou ešte dlho spomínať.
Taakže, tento rok sa už pomaly končí. Pre mňa sa tento rok niesol v znamení sklamaní a smútku, ale zas na druhú stranu, boli v ňom aj nejaké tie pozitívne veci, na ktoré sa oplatí zaujímať a byť za ne šťastná.
Z tých pekných vecí by som asi podtrhla to, že som dostala počítač, že mám konečne vlastnú izbu a že som našla aj nejakých ľudí, čo im na mne záleží.
No tých tragických vecí je asi trochu viac. Je mi hrozne ľúto niektorých ľudí, s ktorými som sa pohádala, alebo sa už spolu nebavíme. A je mi ľúto (teda skôr cítim škodoradosť) za niektorých ľudí s ktorými sa už nebavím a to len kvôli nejakým sprostým tajomstvám (ktoré už mimochodom dávno viem, ale oni sa tvária ako debily).
Ale tento rok nebol o mne. Tento rok sa niesol spolu s menom Miley Cyrus. Každú chvíľu som totiž v tomto roku narážala na správy ohľadom Miley. Že zas spravila toto, alebo provokovala tam a tam. Áno, je pravda, že tento rok sme boli svedkami premeny dievčatka z Hannah Montany na rebelku Miley Cyrus. Niektorý by síce mohli oponovať, že ostrihať sa dala už minulý rok a že to nebola až taká zmena. Áno je to pravda, dala sa ostrihať už minulý rok, ale vtedy sa o nej toľko nepísalo. Napísali, že zmenila účes, že je zasnúbená s Liamom a tým to končilo.
Tak, a potom, to vystúpenie VMA. V priebehu v podstate chvíle sa z tejto sladkej speváčky, ktorou chceli byť takmer všetky malé dievčatká:
Stalo toto:
Áno viem, ako už som spomínala, predchádzali rôzne iné škandaly, podobne ako aj zvolenie za hviezdu najviac nevhodnú pre deti (tuším v roku 2009 alebo 2010; btw. najlepším vzorom bola zvolená Taylor Swift v tom roku) ale predsa, pre nás, ktorý sme túto bývalú Disney hviezdičku nesledovali dňom i nocou, alebo nemajú kompletne preštudované všetky bulvárne stránky to bol šok. A po tomto pamätnom vystúpení sa všetko zrazu začalo točiť okolo Miley. Miley má nové tetovanie? Šup s tým zavíriť facebook a iné sociálne siete. Miley bola v obchode? Šup s tým na net. Atď, atď.......
A každý kto aspoň trochu sleduje dianie v hudbe určite vie že Miley nakoniec zvolili aj za umelca roka. No povedzte, neniesol sa tento rok v znamení Miley Cyrus?

Taakže, myslím, že som v tomto článku zhrnula všetko čo som chcela povedať. Dúfam, že sa to dá čítať a že ste sa nestrácali v zátvorkách :) Ja som si spravila nostalgickú chvílku so starými Disney pesničkami ako boli pesničky z Hannah Montany, alebo z Camp Roku a dúfam, že aj vás som naladila na nejakú tú nostalgickú chíľku :D

My first artwork - Take It

28. prosince 2013 v 0:04 | Xiang Rose |  Artworks
Taakže (*fanfáry prosím*), rozhodla som sa sem dať svoj prvý obrázok (nemyslým prvý, čo som kedy nakreslila, ale prvý čo sem dávam). Tento obrázok mal byť nejakým vyobrazením metafory (alebo dajakého iného umeleckého prostriedku, ja mám v tomto guláš) "Ukradol si mi srdce" . Ešte tam hore mala byť bublina s nápisom Take it, ale nakoniec som to tam nedala, lebo som si myslela, že je to zbytočné. A tak som tento obrázok nazvala Take It.

Dokonalé vzťahy sú len v rozprávkach

19. prosince 2013 v 16:32 | Ari |  Téma týždňa a iné vykecávanie
Áno, áno, všetci to poznáme. Disneyovky. Princezná, bla,bla, bla,... Princ, bla, bla, bla... A ŽILI SPOLU ŠŤASTNE AŽ DO SMRTI. Amen.
Ale škoda, že to tak nefunguje aj v reálnych vzťahoch. Samozrejme, niekto môže mať šťastné manželstvo, milovať svojho partnera, atď. (ako napríklad moji rodičia), ale nikto nemá vzťah úplne dokonalý. Vždy príde na to, že jeho miláčik má nejaké vady, ktoré mu neskutočne pijú krv. Stavím sa, že Popoluška by si nezobrala princa, keby vedela, že je alkoholik.
Ale, áno, vzťahy nemusia byť len romantika, bla, bla, bla... Ale môžu byť aj kamarátske vzťahy, vzťahy s rodinou a vzťahy k veciam.
Ale ani tie vzťahy nemôžu byť dokonalé (možno vzťah k predmetom, ale to si nechám na neskôr :D). Vždy je nakoniec vo vzťahu niečo, čo nie je tak úplne idealistické. Bohužiaľ. Ale treba sa s tým naučiť žiť. Nechcem tu davať žiadne lekcie o živote, ani si liečiť svoje bolesti, ale pravda je pravda. DOKONALÉ VZŤAHY SÚ LEN V ROZPRÁVKACH.
A potom sú tu ešte vzťahy k veciam, takzvaná závislosť. Každý je od niečoho závislí. Ja som závislá od svojho počítača (aj keď je to starý šrot) a od svojho mobilu (nápodobne). Ani si neviem predstaviť život bez svojej mp3, svojho zápisníka, svojich milovaných budíkov a nožníc (áno, som zberateľka sprostostí, btw. ak by niekto mal záujem o kartičky hokejistov, za nejakú prijateľnú cenu, dajte vedieť ;)). A určite každý z vás má nejaký ten predmet závislosti.
A na záver jedna príhoda zo života: V škole sme písali nyšlienku na téma: Láska je dar na krátku púť svetom neznámym. Ó, áno, písali sme o láske, teda aj o vzťahoch. Najviac zaklincoval môj spolužiak:
Milovať môžete kohokoľvek a čokoľvek. Môžete cítiť lásku k jedlu, ku zvieraťu a dokonca aj k učiteľovi :)

Fenomén Hunger Games

18. prosince 2013 v 21:14 | Ari |  Téma týždňa a iné vykecávanie
Popravde, priznám sa, mala som problém vymyslieť už len názov pre tento článok. Chcela som totiž v názve vystihnúť Celú veľkoleposť tejto novej éry. A ako ste už z názvu iste pochopili, ide o éru Hunger Games (sk.Hry o život cz. Hladové hry).
Hunger Games (ďalej iba HG) je trojdielny tínedžerský román, ktorý vyšiel z pera americkej spisovateľky Suzanne Collinsovej a prvýkrát vyšiel v roku 2008. Po dokončení prvej knihy, ktorej myšlienka sa zrodila pri prepínaní kanálov v TV, kde sa striedali reality show a správy z bojísk, sa z nej za rok stal neskutočný besteller. Za prvý rok sa totiž predalo až 1,5 milióna výtlačkov a kniha bola preložená do 37 jazykov, mimoiného aj do slovenčiny a češtiny.
Prvý diel knihy nás zavedie do zeme zvanej Panem, ktorá povstala z popola bývalej USA. Ale táto krajina sa USA ani zďaleka nepodobá. Vládne v nej tvrdý režim a často aj hladomori a choroby. A s týmto svetom sa denne stretáva aj 16-ročná Katniss Everdeenová.
V Paneme sa každý rok konajú Hry o život, ktoré majú pripomínať revolúciu. V týchto hrách sa vždy, z každého okresu (Panem sa skladá z 12 okresov a Sídla - hlavného mesta Panemu, ktoré narozdiel od okresov prekypuje blahobytom) musí zúčastniť 1 chlapec a 1 jedno dievča vo veku od 12 do 18 rokov.
A vlastne okolo tochto sa točí celý dej. Nechcem vám tu ale spoilovať. Z môjho osobného hladiska si myslím, že dej knihy je zaujímavý a určite čitateľa chytí. Vzhľadom na to, že dej je písaný v Ja-rozprávaní z pohľadu Katniss, odporučila by som HG ako knihu skôr babám ako chalanom, ale poznám aj pár chalanov čo to čítali.
Ako už som hore spomínala, kniha má 3 časti:
Hry o život (Hladové hry) [The Hunger Games]
Skúška ohňom (Vražedná pomsta) [Catching Fire]
Drozdajka (Síla Vzdoru) [Mockingjay]
Zatiaľ boli sfilmované prvé dve časti a tretiu časť údajne rozdelia na 2 polovice. Ó aáno, zas rozdelia posledný diel niečoho na 2 dve polovice. Kopa fans na to samozrejme nadáva, ale ja si myslím, že lepšie sú dva dobré filmy s kvalitným obsahom, aj keď sa na ne bude musieť čakať trochu dlhšie, ako jeden nekvalitný film, v ktorom sú vynechané všetky podstatné detaily a nie je vôbec v súlade s knihou.
A keď už som pri tých filmoch, mohla by som pokračovať ďalej.
Vo filme tzv. hlavné trio stvárnili
Jennifer Lawrence
Josh Hutcherson
Liam Hemsworth
Čo sa filmu týče, myslím, že všetci (alebo aspoň väčšina), čo čítali HG boli jednotkou filmom, sklamaný. Ale našťastie, dvojka bola podstatne lepšia a fanúšikom tejto ságy priniesla oveľa lepší umelecký zážitok ako prvý diel filmu. A tým, čo to ešte nevideli - odporúčam pozrieť! :)
Ale inak, neviem, čo viac o filme napísať. Ja osobne si myslím, že Jennifer stvárnila Katniss celkom verne a všeobecne, ako herečka tak nejak odpovedala mojim predstavám ohľadom Katniss. Ako, podľa mňa bolo prostredie filmov a vyobrazenie postáv celkom realistické a hlavne v súľade s knihou. Očarili ma aj kostými a make-up. Neviem, aký máte k filmom postoj vy, keď tak, napíšte do komentárov, každý komet poteší :)

A viete čo sú Hunger Games podľa mňa? HG sú nová éra. Nový Harry Potter. Niečo, čo milujú tisíce ľudí po celom svete. Niečo, čo nás učí, to tom, aký krutý vie byť svet, ale aj o tom, že rodina a priatelia sa za nás postavia. Niečo čo nás učí, nevzdávať sa.
Taakže, dúfam, že som v tomto článku vystihla všetko, čo som chcela, keď tak, neskôr napíšem aj recenzie na knihy a filmy. Dúfam, že sa vám môj článok páčil a napíšte svoj názor do komentu:)

Láska vs. Peniaze

11. prosince 2013 v 20:35 | Ari |  Poviedky
"Čo je podľa vás v živote najdôležitejšie?" spýtal sa profesor v úvode hodiny.
"Zdravie." "Šťastie." "Rodina." "Boh." Ozývali sa triedov nápady. Profesor ich horlivo zapisoval na tabuľu.
"Nezabudli ste na niečo?" spýtal sa napokon. Ozvalo sa nesúhlasné mrmlanie. "Zabudli ste na lásku," povedal profesor a napísal i to na tabuľu. Triedou prešla vlna súhlasného mrmlania Už sa chystal pokračovať vo výklade, keď sa niekto ozval.
"Nie."
"Čo nie?" spýtal sa profesor a pozrel sa smerom k hlasu. Aj ostatný sa obrátili za ním. On však len ďalej sedel so sklonenou hlavou a čmárajúc si do zošita povedal: "Láska nie je najdôležitejšia, najdôležitejšie sú peniaze."
"A ako si dospel k tomuto záveru?" spýtal sa ho profesor, nenápadne dávajúc najavo tónom hlasu, že si praje aby zdvihol hlavu.On zdvihol hlavu, nenútene sa pozrel na profesora a povedal: "Pretože z lásky sa v dnešnej doby vyžiť nedá."
"Ja žijem pre lásku, nie pre peniaze," povedal profesor, trochu zarazene.
"A ja by som zas nechcel skončiť za 50 rokov ako vy," odvetil on drzo.
"Prepáč, ale koľko si myslíš, že mám rokov?" spýtal sa profesor podráždene.
"Máte 53 a inak, prajem vašej pani všetko najlepšie k 50. narodeninám," povedal a profesor sa zatváril trochu prekvapene, no v tvári mu bolo vidieť, že jeho oponent má pravdu. "Ale, odbočili sme od témy," pokračoval chalan ďalej pokojným hlasom, "že prečo si myslím, že láska je dôležitejšia ako peniaze? Skúste si v dnešnej dobe žiť iba z lásky. Vzdajte sa aj s manželkou všetkých vašich vecí, prestaňte chodiť do práce a žite len z lásky. To ale nejde, nemám pravdu?" Profesor zostal ešte viac zarazený ako predtým. Nevedel ako sa hájiť. Nakonie sa len opýtal: "A kebyže si máš voliť medzitým, že teraz dostaneš buď nekonečné množstvo peňazí alebo lásky, čo by si si vybral? Ja určite lásku, lebo predtým peniaze neexistovali a ľudia dokázali žiť, tak prečo by to nedokázali aj teraz?"
On sa na chvíľu zamyslel. Všetci sme v napätom tichu očákavali jeho odpoveď.
"Peniaze. A prečo? Lebo TERAZ sa bez peňazí žiť nedá. Kedysi možno áno, ale teraz už nie. Zmeňte svet a ja vám dám za pravdu. Ale aj tak volím peniaze."
"A prečo nie lásku? Bez lásky je život nanič."
"Pretože lásku, ktorá mi vždy chýbala už nič nenahradí. Ale peniaze môžu zmierniť moju bolesť."
"Ako vieš?"
"Lebo každá chcela vždy iba prachy. Každá s ktorou som chodil bola taká. Ľudia nemajú radi preto, aký skutočne sme, ale koľko máme peňazí. Priznajte sa, koľko krát ste sa už začal baviť s bezdomovcom? Stavím sa, že nikdy. Stačí mať nejaké peniaze a zrazu vás všetci milujú. Taký je život. Život nie je žiadna rozprávka."
"Dobre, možno máš pravdu, ale nie je možné, aby niekto žil bez lásky. Deti dostávajú lásku od rodičov, neskôr od priateľov a potom aj od svojich lások a partnerov."
"Od rodičov? O mňa sa rodičia nikdy nestarali. Mali radi iba môjho mladšieho brata. Mne iba dali každá mesiac peniaze, nech sa starám sám o seba. Stále to bolo iba Zach toto, Zach tamto. A priateľia? Načo sú človeku, keď ho nakoniec v tom najhoršiom aj tak nepodržia a nechajú sa zmanipulovať tým silnejším? Ale peniaze nezradia. Budu vždy s človekom, ktorý ich vlastní. A ak ich investuje, získa ich viac. Može ich aj stratiť, môže ich premrhať, ale sú jeho. Je to jeho osobná voľba. Nie je krajšie mať peniaze, ako lásku?" zakončil takmer šialeným tónom, stojac a kričiac na celú triedu. "Láska je zbytočná," skríkol a presne vtedy zazvonilo. Vzal si veci a bez slova odišiel.

Český fans

10. prosince 2013 v 21:20 | Ari |  Téma týždňa a iné vykecávanie
Témou tohto týždňa sú Česi. Dávnejšie to boli Slováci (článok tu), teraz sú to Česi. Prečo nie. Mohla by som v svojom článku napísať niečo podobné, ako napísala vtedy istá blogerka o Slovákoch:
Češi? Viete kam patria? Tak akurát do Krkonoš a do prdele.
Ale, to nie je pravda. Úprimne, radšej by som bola Češkou.....
Ale inak neviem, čo by som napísala, vymyslela som iba úvod :DD (fail)
V podstate by som v tomto článku zhrnula to, čo som písala aj minule, ale nakoniec som sa rozhodla napísať o niečom, čo som minule nespomínala (viď. názov článku).
A to niečo sú fans komunity. Všeobecne, keď porovnávam, v Čechách je všeobecne viac obyvateľom ako v SR. A tak aj fans je oveľa viac. Už keď to porovnám trebárs s BVB Army a podobnými skupinami, Slovákov je fakt pomenej. A podobne je to aj pri knihách. Nie len pri knihách všeobecne, najmä pri sci-fi a fantasy a samozrejme anime a mangách.
Tieto veci (najmä nejaké knihy na pokračovanie, čo vychádzajú povedzme každý mesiac a tak) bývajú prekladané iba, do češtiny, lebo na slovensku je príliš málo fans, takže sa to neoplatí. Našťastie, čeština a slovenčina sú si pomerne blízke jazyky, takže Slováci si môžu vychutnať svoju obľúbenú knižku aj bez znalosti cudzieho jazyka, alebo slovníka na kolenách.
A samozrejme, pri tých skupinách je to jasné. K nám na Slovensko nezavýta pomaly nijaká skupina (a z tých čo počúvam ja detto), ale v Čechách sa občas ukážu aj skupiny, ktoré do Európy páchnu len raz za čas.
A toto je jedna z vecí, ktoré mám na Česku rada. samozrejme, dalo by sa toho napísať viac, ale
niekedy je málo viac.

Advent

6. prosince 2013 v 23:08 | Ari |  Téma týždňa a iné vykecávanie
A-D-V-E-N-T
Iba šesť písmen, iba jedno slovo a predsa štyri týždne. Advent je obdobie štyroch týždňov pred vianocami. Pre veriacich je to obdobie, ktoré symbolizuje 4000 rokov čakania na narodenie Krista. Preto sú aj na adventnom venci 4 sviece. Každá symbolizuje jednu nedeľu, ale aj jedno tisícročie čakania na Krista. Advent sa začal slávi ťuž okolo 5.storočia po Kr. , ale definitívnu podobu dosiahol až niekedy v 8. až 9.storočí. Takže už to bude pomaly pätnásť storočí od doby, kedy sa začal utvárať aspoň nejaký ten obrys adventu.
Ale advent nie je len o teórii, je to hlavne o pocitoch. Či už o duchovnej príprave na Vianoce, nakupovaní darčekov, či len tým, že človek sa môže raz za čas zísť s rodinou pri adventnom venci, pomodliť sa, alebo sa aspoň porozprávať.
Pre mňa advent znamená pečenie koláčov a prípravu na Vianoce, ale aj návštevu vianočných trhov (ach bože, včera to bolo také úžasné :3) a taktiež aj namilo známa písomka nášho katechéta, ktorú nám dáva každý rok a je o tom isto (teda o Advente - takže sa mojej prehnanej znalosti o histórii adventu a jeho symbolike nečuujte :)).
Advent má, samozrejme, podobne ako iné sviatky aj svoje symboli. Najznámejším symbolom adventu je adventný veniec. Adventný veniec má tvar kruhu, čo symbolizuje víťazstvo Ježiša nad smrťou. Zelená farba symbolizuje nádej. Sviece symbolizujú svetlo a ich počet, ako som už spomínala 4 tisíročia čakania na Krista.
Liturgickou farbou adventu je fialová. Symbolizuje čakanie a pokánia. Fialová farba sa nosí aj počas pôstu.
Advent má byť obdobím prípravy a pokánia. Teda obdobie, kedy by sme sa mali odvrátiť od zla a robiť viac dobra :)
A čo vy, ako prežívate advent? Akú má pre vás hodnotu, čo vás ako prvé pri slove advent napadne?

Ružová na IT

6. prosince 2013 v 22:56 | Ari |  Dear Diary
Prečo by som nemohl aísť na IT? Preto, že som dievča?
Vieš, dievčatá IT-čkárki nebývajú. A ešte k tomu, chodíš na gymnázium a to by si mala dochodiť. Ak chceš robiť IT, môžeš to vyštudovať aj potom....
A čo ak nechcem chodiť už na gympel? Chcem mať do budúcna nejakú perspektívu, nie len všeobecný prehľad.
Však samam nevieš, čo by si chcela robiť, tak prečo zrovna IT? Nechcela si byť náhodou doktorka? Ako, chápala by som, keby chcel robiť IT-čkára tvoj brat, ale ty?
Tým chceš povedať, že na IT nemám len preto, že som dievča? Som lepšia v matike aj v informatike ako všetci naši chalani. Tak prečo nemôžem ísť na špecializovanú školu?
Lebo chodíš na osemročné gymnázium a teraz to všetko nezahodíš len kvôli tomu, aby si mohla robiť niečo, čo ťa potom aj tak nebude baviť a pravdepodobne to ni nebudeš robiť.