Novoroční pohádka

31. prosince 2013 v 20:34 | Ari |  Poviedky
31. decembra 9:30 ráno
Posledný deň tohto roka. Konečne je to tu. Nemohla som sa dočkať. Konečne sa tento rok skončí. Bol to hrozný rok. Zomrela mi mama a ja som dlho nemala u koho bývať. Otca som nikdy nestretla a tak mi prišla situácia bezvýchodisková. Čo som vedela nemala som žiadnych príbuzných. Až po dlhých 2 mesiacoch sa ozvala nejaká mamina dávno stratená (a asi už znovu nájdená) sesternica Camila. Tá sa ponúkla, že ma vezme bývať k sebe. Samozrejme, nebola som z toho úplne paf, ale nemala som moc na výber. Kebyže to odmietnem, tak ma šupnú do detského domova. A tak som sa teda ocitla tu - v starej špinavej bytovke s maličkými bytmi. No krása. Ale, zas na druhú stranu, nemala by som sa sťažovať. S Camilou sa mi žije celkom dobre. Má štýlovo zariadený byt, akoby prechodom cez jeho dvere sa človek ocitol v úplne inej dimenzii. Camila mi dáva aj drahé darčeky. Očividne ma peňazí dosť. Ale keď som sa jej opýtala, prečo nebýva vo väčšom byte, alebo aspoň v krajšej štvrti, odpovedala mi toto: Toto miesto ma išpiruje. Camila je totiž spisovateľka. Doteraz som o nej nevedela, ale jej knihy sú fakt dobré. Sú to príbehy, ktoré sa začínajú ako detské rozprávky, ale potom sa zvrtnú do neočakávaných udalostí. Samozrejme, nie sú to detské príbehy.
Ale, už som príliš odbočila od témy. Každopádne, vráťme sa k zhodnoteniu tohto roku. So sťahovaním sa mi zmenila aj škola. A tam to priam neznášam. Vôbec nezapadám do kolektívu. Niektorý sa mi dokonca smejú, že nemám rodičov. Ach, neznášam to tam.... Ale, čo s tým ja len narobím. Tak teda, ai by som si mala dať nejaké novoročné predsavzatie:
Sľubujem, že v budúcom roku sa budem snažiť byť dobrá, svedomitá a poriadna.
***
Ukončila som svoj zápis. Asi to nemá dobrú kompozičnú stavbu. Presne to by mi povedala Camila. Ale na tom teraz nezáleží. Je to môj denník. Dostala som ho od Camily na Vianoce. Že vraj aj vo mne sa určite nachádza duša spisovateľa. Je to divné, nikdy predtým som si denník nepísala. Ale, teraz som sa rozhodla že začnem. Aj keď môj život nie je zrovna zaujímavý.
Ukončila som svoje myšlienky a vošla som do kuchyne. Camila už raňajkovala a aj ja som si tiež začala robiť raňajky. Nasypala som si do misky cereálie a zaliala som ich mliekom.
"Dobré ráno," pozdravila ma Camila. Už ráno vyzerala sviežo a profesionálne. Vlasy mala úhľadne učesané a vypnuté do drdolu. Bola perfektne namalovaná. Pravdepodobne sa chystala na odchod.
"Ideš do vydavateľstva?" spýtala som sa.
"Uhm, chcem vydať novú zbierku, už to je schválené, potrebujem len ísť podpísať zmluvu."
"Dáš mi to prečítať, ešte než to vyjde?"
"Kľudne, na stole mám jeden rukopis, ale sú tam ešte nejaké chyby."
"V pohode," povedala som a Camila vstala od stolu.
"A áno, skoro som zabudla, večer idem na párty, ktorú usporiadúva vydavateľstvo. Nevadí ti že budeš sama? Ak chceš, kľudne si môžeš niekoho pozvať, alebo niekam ísť, len mi daj vedieť. Poobede ešte prídem. Ahoj," zavolala mnou ešte od dverí Camila a potom už som len počula ako za ňou buchli dvere.
Po raňajkách som sa pustila do čítania Camiliných poviedok, no prečítala som len jednu. Bola o dievčatku, ktoré sa ako malé bálo hračiek a tak žiadne nemalo, lenže to ju robilo smutnou. A tak vyrastala smutná. Raz si kúpila zbraň a začala brutálne vraždiť. Potom som sa vrátila k svojmu denníku.
31.decembra 10:30 doobeda
Práve som dočítala Camilinu poviedku. Bola dosť desivá, doslova mi z nej behajú zimomriavky po chrbte. Pred pol hodinou mi Camila povedala, že na Silvestra budem sama. Teda, mohla by som niekam ísť, ale nemám kam a ani sa mi nechce. Tak načo.....
***
Zbytok dňa som strávila prevažne sledovaním silvestrovských dielov seriálov. Škoda, že silvestrovská zábava začína až o 21:00. A tak to som prežila svoj Silvester. O 20:00 Camila odišla na večierok a o 21:00 sa začala Silvestrovská zábava. Celý večer až do 23:00 som sa smiala na priblblých scénkach a hudobných vsuvkách v programe. Ale o 23:00 už prestali byť vtipný a tak som vyšla von z bytu na chodbu. Nikto tam nebol. V bytovke totiž žili iba mladý ľudia a tý sa už roztrúsili po rôznych oslavách. Vyzeralo to, že celá bytovka je prázdna. Tak som sa teda mohla bezproblémov prechádzať po chodbách. Ani som sa nenazdala a ostávalo iba 10 minút do polnoci. Došla som až na druhú stranu dlhej chodby. V živote som v tejto časti bytovky nebola. Oprela som sa o parapet a vyzrela som von. Z tejto strany nebolo vidieť na mesto, iba na opustenú štvrť, v ktorej už nikto nežije a pustatinu za ňou.
Bol to celkom pekný výhľad. Počula som, ako na druhej strane ulici niekto nahlas odpočítaval.
"10,9,8,7,6,5,4,3,2,1. Šťastný Nový Rok," ozývalo sa ulicou.
"Šťastný nový rok," povedal tichý hlások za mnou. Prekvapene som sa otočila. Za mnou stálo malé, asi sedemročné dievčatko. Malo na sebe biele ľahké šaty, ružový sveter a červený šál. Mala čierne vlasy zastrihnuté pod bradou a veľké hnedé oči.
"Aj tebe," odpovedala som jej zdvorilo, "šťastný nový rok."
"Kto by nechcel byť šťastný?" spýtalo sa dievčatko a pristúpilo k oknu. Postavila sa na špičky a oprela s o parapet rovnako ako ja. Nevedela som čo jej odpovedať, ale našťastie, ona po mne ani odpoveď nechcela. Sama pokračovala ďalej.
"Samozrejme, každý chce byť šťastný. Teda, svojim spôsobom."
"Čo myslíš tým svojím spôsobom?" spýtala som sa. Nechápala som totiž, čo môže také malé dieťa myslieť takými hlbokými slovami.
"Že to, čo jednému môže prísť ako šťastie,, môže prísť druhému ako smola, či hrozná vec, prípadne hrozný skutok."
Chvílu sme boli obe ticho, keď sa ma ta malá spýtala
"Pôjdeš so mnou?"
"Áno," odpovedala som. Ani neviem, prečo som jej prikývla. Vtom ma malá chytila za ruku a ťahala ma dolu schodmi. Nachádzali sme sa na 3 poschodí a pod nami boli ešte dve poschodia v suteréne. V jednom sa nachádzali pivnice a v tom druhom, tak to fakt neviem. Nikdy tam nikto nechodil a vlastne to ani nikoho nezaujímalo. Ale to dievčatko ma tiahlo práve tam. Začala ni byť zima, až ma striaslo.
"Je ti zima?" spýtalo sa ma dievčatko, "neboj sa, zachvílu ti bude zasa teplo."
Priviedla ma až dole. Bola tam malá predsieňka. Nachádzala sa tam stolička a lampa s blikajúcou žiarovkou.
"Počkaj tu," prikázalo mi dievčatko, "hneď som späť."
Nemo som prikývla a sadla som si na stoličku. Zatiaľ dievčatko zmizlo v druhej miestnosti. Neviem ako dlho som tam bola, v tom šere som stratila pojem o čase. Rozmýšlala som, koľko tam asi sedím, keď v tom zrazu za mnou opäť prišlo to dievčatko a spýtalo sa ma:
"Vieš, že sa odtiaľto už nikdy nedostaneš von?"
"Samozrejme," odpovedala som jej automaticky, ale potom som sa zháčila, "prečo?"
"Lebo si môj jediný priateľ a ja ťa už nechcem pustiť," odpovedala malá s úsmevom. "Chceš niečo doniesť?"
"Dones mi môj denník," povedala som jej. O chvíľku sa malá vrátila aj s denníkom a mojim peračníkom.
"Napíšeš pre mňa rozprávku?" spýtala sa ma malá. "Och, skoro som zabudla, môžeš ísť do mojej izby," povrdala a otvorila dvere. Za nimi sa nachádzala takmer prázdna biela miestnosť. Akurát v rohu bola poschodová posteľ, stolík a stolička. Neboli tam žiadne hračky, ani iné veci.
"Toto je fakt tvoja izba?" spýtala som nedôverčivo.
"Uhm. Ja viem, nie je pekná, ale nemôžem s tým nič robiť. Napíšeš mi teda tú rozprávku?"
"Áno, áno, už idem," povedala som apustila som sa do písania.
1.január (pravdepodobne) ??:??
To malé dievča mi povedalo, že jej mám napísať rozprávku. Ako som sa vlastne dostala sem. Až teraz si uvedomujem, že si nič nepamätám. Nie je to divné?? Ale, mala by som sa pustiť do rozprávky.
Kedysi dávno....
***
A takto mi uplynulo mnoho dní. I keď tu, bez denného svetla som už dávno stratila pojem o čase. Postupne som strácala spomienky a stala som sa vlastne otrkyňou toho malého dievčatka. Až jedného dňa sa mnou došla malá a spýtala sa ma:
"Vieš o tom že dnes zomrieš?"
"Samozrejme," odpovedala som.
"Máš posledných 24 hodín," povedala malá a odišla von z izby.
Nevedela som, ako mám svoj posledný deň využiť a tak som sa ako každý deň venovala svojmu denníku. Samozrejme, nikdy som si nepamätala, čo som doňho napísala. Vždy sa mi spomienky na predchádzajúce dni nejako stratili. A tak som sa teda rozhodla prečítať si znovu svoj denník. Vrátila som sa k úplnému začiatku. Na prednej strane boli pekne v riadkoch nakreslené čiary. Niektoré rovné, niektoré krivé. Hore nad nimi stálo napísané DNI. Samozrejme, vedela som, čo to znamená. Každý deň som pripísala jednu čiarku, aby som vedela, koľko som tu už zavretá. Je pravda, že sa to nedalo rátať na kalendárne dni, ale riadilo sa to podľa môjho režimu spánku. Doteraz som však tie čiarky neporátala. Akurát dneska nastal deň porátať ich.
IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII
IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII
IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII
IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIIII IIII
"364," povedala som potichu uvedomujúc si tú hrôzu. Strávila som tu takmer celý rok. A zajtra, na nový rok, presne rok po tom, ako som sa objavila tu ma zabije. Zabije ma," povedala som si zdesene a ľahla som si na posteľ. Zrazu som sa cítila neskutočne unavená. Zavrela som oči a zaspala som.
***
"Vstávaj, vstávaj," hovoril vzdialený hlas. Najskôr som sa zdesila, ale potom som si uvedomila, že ten hlas nepatrí tomu dievčatku. Otvorila som oči. Ležala som na gauči a nado mnou stála Camila s kruhmi pod očami po prebdenej noci. "Vidno, že si si dobre pospala," povedala Camila s trochu vyčítavým tónom v hlase, "ja si idem ľahnúť, ak si hladná v chladničke určite niečo nájdeš."
Zdvihla som sa z gauča a pozrela som sa na mobil. Ukazoval 1.1.2014. Nič z toho sa nikdy nestalo. V tom mi však zrak padol na zápisník. Bol celý počarbaný. Na poslednej, predtým nepopísanej strane stálo:
Tak zas za rok....
____________________________________________________________________________Taakže, prajem všetký šťastný nový rok :)
A ešte by som sa chcela poďakovať jednej babe, volajme ju trebárs Viky, ktorá je autorkou príbehu o tom dievčatku, ktoré nemohlo mať hračky,.... a ja som to sem zabudla napísať :DD

 


Komentáře

1 Lucy Lucy | E-mail | 1. ledna 2014 v 10:05 | Reagovat

waw to bolo supeer

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.