Leden 2014

Program RW 01

28. ledna 2014 v 18:55 | Ari |  Program RW
Leve
Začalo sa to ako každý normálny deň. O šiestej ráno som vstala a šla som sa najesť do jedálne. Úplne normálne. Ako som sa tak ospalo potĺkala po chodbách základne, tak ma zastihol Danny. Spolu sme zamierili do jedálne a cestou sme ešte nabrali Sama a Petera. Všetci sme si sadli k stolu a pustili sme sa do cereálií.
"Kde je Luke?" spýtal sa Sam s plnými ústami.
"Nehovor, keď ješ," povedala som a zakryla som si tvár rukou, "prskáš."
"Prepáč," povedal, keď prehltol sústo. "Tak teda neviete kde je?"
Všetci sme sa svorne pozreli na Dannyho. Luke bol síce odťažitá osoba, ale s Dannym s v podstate dobre rozumeli. Obidvaja boli trochu flákači a mali všetko na háku.
"Neviem," odpovedal na naše sklamanie Danny, "ráno som ho nevidel."
"Kde by teda mohol byť?" vyslovil svoje prvé ranné slová Peter.
"Hladali ste ma?" spýtal sa Luke, keď sa jeho temná silueta zjavila nad nami.
"Kde si bol?" spýtala som sa zvedavo. Nestávalo sa, že by na raňajky meškal. Luke určite nie.
"Zavolal si ma kapitán, povedal, že po raňajkách sa uňho máme hlásiť. Že vraj má pre nás dôležitú úlohu."
"Konečne nejaká poriadna úloha a nie len chytanie nejakých podradných zločincov. Určite nás pošle chytiť niekoho parádneho," povedal natešene Sam a zrýchlil svoje jedenie takmer o 100 percent. Nechcela som mu kaziť radosť tým, že je takmer isté, že nás nepošle za nijakým dôležitým zločincom. to už bolo pravdepodobnejšie, že nás pošle drhnúť záchody. Samosebou, veď aj to už niekoľkokrát urobil. Pomaly som dojedla svoju porciu a ešte sme počkali na Luka.
Potom sme sa vybrali do kancelárie za kapitánom.
"Dobré ráno," pozdravil nás.
"No, sme tu, čo ste po nás chceli?" spýtal sa Luke. Ako vždy, chcel rovno vedieť, že čo je vo veci. Čakala som, že ho kapitán hneď zahriakne s tým, že najskôr sa sluší pozdraviť a až potom sa pýtať na úlohu. Ale tentokrát to neurobil. Vyzeralo to, že ide skutočne o niečo vážne.
"Poďte sem," prizval nás k monitoru. "Mám pre vás skutočne dôležitú úlohu. Od jej výsledku závisi veľa. Najskôr sa vás však chcem spýtať. Chcete sa podujať na tejto úlohe?"
"Neviem, či sa na tom chcem podujať, keď neviem o čo ide," povedala som kriticky.
"Bohužiaľ, nemôžem vám povedať o čo ide, je to totiž tajný projekt. Pokiaľ však budete súhlasiť, tak vám poviem viac. Teraz, prvýkrát za tie roky nerozhodujete ako tým, ale každý rozhoduje sám za seba. Pokiaľ jeden odmietne, ostatný môžu ísť bez neho."
Všetci sme sa nachvíľu zamysleli. Teda, všetci okrem Sama. ten okamžite vykríkol: "Berem! Tak teda, akého zločinca máme nakopať? Alebo ide o sólovú akciu? Povedzte mi viac!"
"Si si istý, že to chceš prijať?" spýtal sa kapitán, poznajúc Samovu nerozvážnosť. Vtedy sa Sam stiahol. Asi mu konečne došlo, že nejde o žiadnu hru, ale o vážnu vec.
"Ak sa smiem spýtať, pôjde v tejto misii o život? Alebo, aká je pravdepodobnosť, že sa nám niečo stane?" spýatl sa rozvážne Danny.
"Ak všetko pôjde tak, ako má, tak je nulová pravdepodobnosť, že sa vám niečo stane. Ak sa však niečo pokazí, tak bohužiaľ nemôžem za nič ručiť."
"Ja to berem," povedal Luke.
"Ja tiež," povedali Sam aj Peter nadšene. Z Petera sa konečne vytratila jeho ranná ospalosť a prebudila sa v ňom rivalita so Samom.
"Aj ja," ozvala som sa, aby som nezaostávala za chalanmi. Posledným, kto rozmýšlal bol Danny.
"Ale no táák, Danny, snáď neodmietneš takú úžasnú ponuku," prihovoril sa mu Peter.
"Nenúť ho," oborila som sa na Petera.
"Prijímam," povedal Danny a tým prerušil moju pohľadovú hádku s Peterom.
"Výborne," povedal kapitán, "predstavím vám teda úlohu. V podstate nejde o nič zložité, alke ako som vám už spomínal ide o niečo dôležité, možno až prelomové. Možno ste už počuli, možno nie, ale pred 4 rokmi nastal v našom pozemnom lboratóriu výbuch. Zahynulo pri ňom mnoho našich vedcov a géniou. Ale, nezomreli všetci. Existuje človek, ktorý to prežil. A vaša úloha sa bud týkať presne tohto človeka."
"Nebodaj sa z toho človeka stal superhrdina," spýtal sa Peter s položartom.
"Skoro," odvetil kapitán. "Ale nie tak, ako si myslíš ty. Toto dievča malo vtedy 11 rokov a výbuch ju vážne zranil," povedal kapitán a otvoril pritom databázu agentov v jeho počítači. Bolo tam uvedené meno: Rouwe May a vedľa neho svietilo červenými mŕtva. Ani fotku tam nemala.
"Prečo je tam napísané, že je mŕtva?" spýtal sa Peter a nakúkajúc kapitánovi cez plece.
"Ako som už spomínal, ide o veľmi tajný projekt, takže verejné informácie o ňom by boli nebezpečné, vzhľadom na to, že k tejto databáze majú prístup všetci agenti a vedci a nie všetci vedia o tomto projekte. Veď aj vy ste si určite mnohokrát pozerali túto databázu," odpovedal mu vážne kapitán. pravdepodobne šlo o niekoho dosť dôležitého, keď to všetko bral pomaly až prehnane profesionálne. Očividne dúfal, že to tak budeme brať aj my.
Kapitán otvoril šuplík a vybral z neho päť lístočkov. Každému podal jeden.
"Toto si zapamätajte," povedal, "je to meno celej akcie a aj prístupový kód ku všetkým informácia, ktoré potrebujete k úlohe vedieť."
Otvorila som papierik. Čakala som nejaké zložité heslo. Ale namiesto toho tam bolo len Oswaldskull.
"To je dobre divné heslo," poznamenal Sam.
"To je preto, aby ste si to heslo, ľahko zapamätali a nemuseli ten papierik stále vláčiť kade-tade po základni. Nikto neviem, kto by ho mohol nájsť a zneužiť. Ale teraz prejdime k hlavnej téme. Ako to heslo uplatniť. Je to celkom jednoduché," odpovedal kapitán na Samovu poznámku a otočil sa k počítaču. Klikol na slovo mŕtva a tam mu vyskočilo okno podobné Wordu, do ktorého naťukal kód. Klikol enter a na ploche sa zobrazil nový dokument. Malo to asi 20 husto popísaných strán.
"Tu je všetko o vašej úlohe. Dnes si to preštudujte a zajtra sa vaša úloha začne. Všetky dôležité informácie sa dozviete z dokumentu. Zajtra ráno o šiestej buďte tu a ja vám presne poviem o čo pôjde. Prajem príjemný deň," povedal zrušil dokument a tým nám výrazne naznačil, že máme odísť. Očividne nestál o žiadne ďalšie dotazy. Ako povedal, ráno sa dozvieme, o čom naša úloha bude.
Keď sa za nami zavreli dvere, tak som sa spýtala: "O čo myslíte, že pôjde?"
"Netuším, ale určite to bude metalové," povedal Sam a prstami naznačil hru na neviditeľnej gitare.
"Ty si vážne rozmýšlal, že to odmietneš?" spýtal sa Luke Dannyho. Vždy sme totiž pracovali ako tým.
"Nie, len som rozmýšlal nad rizika. Dvakrát meraj a raz strihaj," povedal Danny zadumane si obzerajúc papierik v ruke.
"To je len ďalšie z jeho múdier," povedal Luke a nechal to plávať. Rozpŕchli sme sa do izieb preštudovať dokumenty.
Toto bol totiž začiatok niečoho nezvčajného
________________________________________________________________________________________
  • Áno, viem že som veľmi originálna na vymýšlanie mien *veľmi lenivá*, ale aspoň som nedala Leve meno Aya *mala v pláne* aby to nebolo až moc okaté. Ak ste si toho všimli, tak sorry, ale nič ma nenapadalo a v originále som to vymýšlala s týmito menami a už sa mi to nechce meniť. A ak ste si ničoho nevšimli, alebo vám to neprišlo podozrivé, tak sa nič nedeje a môžete ďalej pokračovať v čítaní :)
  • Ďalej, za druhé by som sa vám chcela ospravedlniť za svoju neaktivitu v posledných dvoch mesiacoch, ale mala som vela školy a bola som dosť zaneprázdnená *rozumejte lenivá*. Už bohužiaľ nemám toľko času na písanie, ako som mala predtým, počas prázdnin, alebo zo začiatku roka, keď ešte škola nebola taká tvrdá. Samozrejme, teraz po písomkovom období sa budem snáď blogu venovať viac, ale už to určite nebude to takmer každodenné vydávanie článkov ako na začiatku. Ale aspoň sa pokúsim dohnať to, čo som doteraz zameškala a dopísať všetky tie rozpísané keci, ktoré mám uložené :) (Teda až po prázdninách, lebo idem do BŠ)
  • Ok, zas sa mi tá informačka vymkla z ruky a má pomaly väčšiu kapacitu ako článok.....

Hang In There Baby

23. ledna 2014 v 14:27 | Ari |  Poviedky
Zvalila som sa na posteľ a zavrela som oči. Potrebovala som si vydýchnuť. Aspoň na chíľu.
"Pôjdeš so smeťami?" zakričala na mňa mama z kuchyne. Vedela som, že to nie je otázka, ale príkaz. Tak som sa teda zdvihla a vybrala som sa von so smeťami. Keby tak vedela, koľko mám úloh, pomyslela som si keď som hádzala vrece do kontajnera. Vrátila som sa do bytu a opäť som zamierila do svojej izby. Už som sa ale nezvalila na postľ, práve naopak, sadla som si k stolu a začala som vyberať knihy. Dúfala som, že už ma nikto vyrušovať nebude. Ale opäť som sa mýlila. Práve v tej chvíli sa totiž vrátil otec s mojou malou sestrou zo škôlky.
"Pozri, pozri, čo som nakreslila," kričala na mňa už z chodby. Ani si nestačila vyzuť čižmy a už bežala do mojej izby. Samozrejme, mi do nej musela nanosiť vodu a blato.
"Prosím ťa, choď sa vyzuť a ja sa na to potom pozriem," povedala som s ľadovým pokojom, hoci vnútri som zúrila. Ani nie kvôli tomu, že ma vyrušila, ale kvôli tomu že mi nanosila špinu do čerstvo upratanej izby. Ešte včera som tu totiž umývala podlahu. Ale moja malá sestra si to neuvedomovala a pokojne odcupitala späť na chodbu a tam si vyzula topánky. Ja som zatiaľ vstala od stola a doniesla som is z kupeľne handru.
Kým som opäť umývala podlahu, tak prišla moja sestra, sadla si na moju posteľ a začala štebotať o svojom dni. Počúvala som ju iba na pol ucha, ale jej to bolo pravdepodobne jedno, hlavne, že mohla niekomu porozprávať o tom, že jej nejaká baba zlomila pastelku.
Dokončila svoj monológ, vstala a odišla vyrozprávať to isté aj mame. Aspoň, že odišla, pomyslela som si, keď som doumývala podlahu a vrátila handru a svoje miesto.
Konečne som sa mohla hodiť do kníh. Zavrela som za sebou v izbe dvere a ešte pre istotu som k nim dotlačila box, aby som dala každému najavo, že nestojím o ich prítomnosť. Opäť som si sadla k stolu, otvorila som okno a zobrala som do ruky prvý zošit, ktorý mi prišiel pod ruku. No jasné, ak na potvoru si musím vždy vybrať prvú matiku. Pustila som sa teda do príkladov.
Ani neviem ako, ale zabilo mi to aspoň tri hodiny. Teda, je pravda, že sme dostali asi 20 strán, ale aj tak....
Už pomaly tiahlo na večer a ja som stále nebola ani v polovici svojho študijného plánu. "Mňa asi porazí," povedala som potichu a zapla som počítač. Teraz referát. Povinné čitánie.
Jules Verne - Cesta na mesiac, naťukala som do Wordu. Siahla som po knihe a začala som v nej listovať. Knihu som prečítala už dávno, ale už som si nepamätala dej.
Našťastie, som toto predpokladala a v knihe som si zahla strany, na ktorých boli dôležité časti deja. Opätovne som si ich prechádzala a snažila sa vytiahnuť dôležité časti deja do počítača.
Ani neviem ako, ale do písania som sa natoľko pohrúžila, že som úplne zabudla dávať pozor na čas.
Zrazu ma mama zavolala na večeru. "Zoberem si to do izby," oznámila som rodine, ale mama hneď povedala nie, a že si mám sadnúť k stolu.
"Vôbec nežiješ v tejto rodine, stále si iba zavretá vizbe u toho svojho Facebooku, či ako to voláte. Mala by si sa viacej venovať svojej rodine. A čo to bolo dneska? Ani si poriadne nepozdravila a už si zmizla v svojej izbe," vyčítala mi mama u jedla.
"Mám veľa učenia," povedala som na svoju obhajobu.
"Máš sa učiť pravidelne, z hodiny na hodinu," povedal môj otec, vysokoškolský profesor, "a nie to celý rok flákať a týždeň pred uzatváraním známok sa zrazu pustiť do učenia. Už to nedoženieš. Každopádne, veľa šťastia," dokončil s mierne ironickým podtónom.
"Však uvidíš," povedala som, vstávajúc od stola. Dala som tanier do umývačky a vrátila som sa k referátru. Dala som tlačiť a konečne som sa pustila do toho, čo som najviac potrebovala. Do fyziky.
Strávila som nad ňou dlhý čas. Skutočne dlhý čas. Ešte som nebola ani v polovici, keď na mňa mama zavolala, aby som sa šla osprchovať. To značilo, že už bude desať. Vedela som to, ani sm nepotrebovala hodinky. Tak som teda šla do sprchy.
Aspoň som sa v sprche trochu uvolnila a na chvíľu som všetko pustila z hlavy.
V pyžame som sa vrátila do izby. Zrazu mi prišla hrozne studená. Ani som sa nedivila, však v nej bolo už od druhej otvorené okno.
Prišla som ku skrini a vytiahla som odtiaľ župan. Hneď mi bolo teplejšie, ako som si ho obliekla. Na chvíľku som aj rozmýšľala, že zavriem okno, ale rázne som túto myšlienku odmietla.
Zobrala som si fyziku a len tak, zabalená v župane som si spolu s knihou ľahla na posteľ. Ale po necelých dvoch minútach som sa zas zdvihla a šla som si spraviť čokoládu.
Počúvala som, ako vrie voda v kanvici a vychutnávala som si tento zvuk. Po niekoľkých hodinách iba pri zvuku šušťania stránok a hlasov mojej rodiny to bol nádherný zvuk. Ani v sprche som si ten zvuk vody nemohla natoľko vychutnať ako teraz.
Zaliala som čokoládový prášok v pohári vodou a vrátila som sa späť do izby. Sadla som si do tureckého sedu, položila som pohár na nočný stolík a zavŕtala som sa do fyziky....
Zrazu čo si zapípalo. A potom znovu a znovu.
Ležala som v nepohodlnej polohe a vedľa mňa ležala učebnica. Bolo ráno.
"Tak teda dobre, no," povedala som, vypla som budík a zamierila som k stolu. Zobrala som pero a oodškrkla som ďalší deň v kalendári. Už len pár dní a tieto stresy sa konečne skončia. bude polrok............

Nový článok

19. ledna 2014 v 0:32 | Ari |  Dear Diary
Všetko je iné. Níč nemusí byť také, ako sa to zdá. Nikoho nepozáte. Nič neviete. A budete sa báť. A pýtate sa koho? Budete sa báť nás. Myslíte si, že neexistujeme, ale my sme tu. Nemôžete vedieť, že nestojíme priamo za vami a nedýcháme vám na krk.
To, že nás nevidíte neznamená, že nie sme. Sme všade, poznáme všetkých a vieme všetko.
A pritom nie sme nič. Neviete čo bude pre vás zajtra, ale mi to vieme. Môžete sa začať báť. Túto noc totiž všetko započne.
Svet zatvorený
Rany otvorené

Sen

16. ledna 2014 v 15:06 | Ari |  Básničky
22:10
Stojím tu a svet ako by mi ležal pri nohách,
možno je to len preľud, ale z niečoho mám strach,
niečo sa skrýva v temnote pri ceste
skrýva sa v tme neprajník šťastnej princeznej?
23:01
Je to fakt strach? Alebo len preľud z prílišnej istoty?
Alebo sa zo mňa stala hračka temnoty?
00:15
Pozrem sa hore, nado mnou sú hviezdy
a pod mojim snovým zámkom sa tiahnu nekonečné cesty.
Ale už zas tejto princeznej nikto nepraje,
chcú ju zabiť, upáliť, bez nej vraj lepšie je.
1:24
Nenechám sa stiahnuť tmou, veď je to môj sen,
nadýchnem sa, zavriem oči a pery pevne stisnem.
3:45
V anonymite temnoty, šepkajúc prosím Boha o milosť
aby už skončil tichý sen, tá nočná mora, čo ma máta,
už aby bol koniec, nech vydržím do rána.
5:39
Stojím na kraji útesu, už je to isté,
ten tlak už nezvládam, moje myšlienky sú hmlisté.
Už viem, že sa blíži môj čas,
zavrieť oči a odísť, odpútať si pás.
6:00
Už sa chystám na skok, už za chvíľu padnem,
keď tu zrazu, niečo niekde pípne
a potom zas v neustálom kruhu.
Môj budík zas zničil tú temnú obludu
a ohlasuje nový deň.
Hoc nikto nemá budík rád,
za koniec noci ďakujem.

Life is my secret nightmare

14. ledna 2014 v 20:13 | Ari |  Poviedky
Zobrala som si knihu a sadla som si na posteľ. Otvorila som ju na založenej strane a pustila som sa do čítania. No toto nerušené čítanie mi dlho nevydržalo. Prečítala som len necelé dve strany a už mi zase niekto klopal na dvere.
"Choď sa osprchovať," zakričala na mňa mama cez zatvorené dvere a ja som bola nútená vstať a ísť do srchy.
Cítila som, ako mi na hlavu aj na telo dopadajú ťažké kvapky a zmývajú zo mňa špinu uplinulého dňa. Bol to neskutočný pocit úľavy. Ale ani tu som nemohla zostať dlho. neviem, ako dlho som na seba púšťala vodu, ale mama mi zas zabúchala na dvere, pre zmenu teraz, ab som z tej sprchy už vypadla. Nevie zniesť moje plytvanie vodou.
"Švihaj, niektorí členovia rodiny by si už chceli umyť zuby a ísť spať," povedala po opakovanom zabúchaní na dvere kúpeľne. Tými členmi mala na mysli mojich dvoch mladších, desaťročných bratov, ktorý už mali večierku a museli ísť spať.
Pomaly som sa vyteperila z kúpeľne a chystala som sa zas zašiť vo svojej izbe.
"Fuj, jak sa môžeš sprchovať v takej vriacej vode?" začula som ako hovorí jeden z bratov tomu druhému. Mohla som sa otočiť a pozrieť sa ktorý to povedal, ale nechala som to plávať.
"Určite si zas robila saunu," poznamenal okamžite ten druhý.
"S takouto spotrebou teplej vody sa nedoplatíme," posťažovala si mama, taktiež sa poberajúc umyť si zuby. Nad jej pripomienkou som len pokrčila plecami a zmizla som vo svojej izbe.
Chcela som sa vrátiť k svojej knihe, ale namiesto toho som zamierila k stolu. Odtiaľ sa na mňa škaredo pozerala nedorobená úloha z matiky.
"Tak teda dobre," zašomrala som smerom k matike a sadla som si k stolu.
Bože, už mi šibe, veď ja sa tu bavím s matikou, pomyslela som si a z chuti som sa zasmiala sama sebe. Chytila som do ruky pero a poctivo som dorobila úlohu. V momente, keď som prestala písať nastalo v izbe hrobové ticho. Vlastne, v celom byte.
Vykukla som z izby. V celom byte bolo zhasnuté, dokonca aj otec sa už pobral od televízora.
Zrak mi padol na hodiny. Veď bolo len jedenásť. nechápala som, čo sa deje, ale ani som to moc neriešila. Veď aj načo.
Vrátila som sa zas do svojej izby. ľahla som si na posteľ. Ešte stále na nej ležala knižka, ale zrazu som nemala chuť čítať.
Sadla som si k počítaču a opäť som ho naštartovala. Otvorila som Chrome naťukala som do prehľadávača facebook. okamžite mi to vyhodilo známe modrobiele okno.
Zrazu som sa zarazila. Chcem sa tam naozaj prihlásiť. Nakoniec som však neodolala a naťukala som prihlasovacie údaje. Čakalo tam na mňa asi 10 správ. Otvorila som to okno a zbežne som preletela správy pohľadom. Zas samé hejty na to, aká som odporná, kecy, kecy, kecy. A aj upozornenia boli o tom istom. V ikonke online užívateľov už svietili iba dvaja ľudia. nechápala som prečo, ale po prečítaní prvého statusus na nástenke mi to už bolo jasné. Zajtra sa píše veľký test z angliny a všetci vypadli šprtať. Jediný dvaja online ľudia boli členovia mojej rodiny, konkrétne sesternica a neter. No nemala som v pláne nikomu písať. Akurát som si prešla novinky a odhlásoila som sa. Pobehala som ešte pár stránok a čas mi zrazu plynul celkom rýchlo.
Ani som sa nenazdala a bolo pol jednej. Túžobne som sa pozrela na posteľ.
Asi už pôjdem spať, rozmýšlala som, ale nakoniec som si povedala, že ešte sa musím pozrieť na tú anglinu. Strávila som pri tom ďaľšiu hodinu a pol. Bola by som sa učila dlhšie, ale zaspala som s hlavou na stole. O necelých desať minút som sa však zas prebrala. Moje nočné mory sa zas rozhodli, že ma nenechajú spať.
"To maš za to, že zaspávaš na stole," pokarhala som samu seba a vybrala som sa do postele.
Potom som však zas nemohla zaspať. Dlhú chvíľu som len ležala a rozmýšlala nad svojim životom. Potom som už neviem ako upadla som do krajiny nočních môr. neustále som sa budila. Už boli štyri hodiny ráno a ja som stále nebola vyspatá. Len som tak ležala, keď zrazu som začula divný zvuk. Po chvíli som si uvedomila, že je to pípanie budíka.
A ďaľšia hrozná, prebdená noc bola skončená...............

Po schodoch, pod prahom

11. ledna 2014 v 13:11 | Ari |  Téma týždňa a iné vykecávanie
Nie, nejdem tu rozoberať známu pesničku od Richarda Müllera. Ide tu skôr o tú druhú časť názvu. Chcela by som vám totiž predstaviť podprahovú reklamu.
Určite ste o nej už počuli, alebo ste ju počuli, či videli.
S podprahovou reklamou sa totiž môžeme stretnúť v podstate všade. Je to totiž útok na naše mysle.
Čo je to teda vlastne podprahová reklama?
Podprahová reklama; podprahové signály sú zmyslové podnety pod hranicou vedomého vnímania. laicky povedané, reklama, ktorú si nevšimneme, ale naše podvedomie ju zaznamená a vyvolá to v nás niekedy celkom neopodstatnenú potrebu mať ten ktorý predmet,...
Alebo, môže ísť aj o zvýšenie záujmu v o predmet priamo v reklame predmetu. Inými slovami, ide o veci zakamuflované v obrazových reklamách, najčastejšie ide o veci, so sexuálnym podnetom, alebo u alkoholu (samozrejme aj inde, ale u alkoholu najčastejšie) aj o veci spájané so strašielnou tématikou.

Kde sa to s podprahovou reklamou začalo?
Celý tento kolobeh, teórie, odborné štúdie a mnohé ďalšie články (podobne ako ten môj), videá a iné dôkazné materiály začal v roku 1957 James Vicary, ktorý svojou štúdiou vyvolal veľký rozruch. Tvrdil, že počas šiestich týždňov premietania filmu "Piknik" doňho umiestnil reklamy Pite CocaColu a jedzte popcorn. Následne sa mal údajne zvýšiť predaj Coly a Popcornu.
Na základe tejto štúdie bola podprahová reklama zakázaná v USA, Veľkej Británii aj Austrálii.
V roku 1962 však Vicary priznal, že výsledky štúdie si len vymyslel. Podprahová reklama však naďalej zostávala a aj zostáva aktuálnou témou. A to aj vďaka ďalšiemu vedcovi. Wilson Brian Key je autorom množstva kníh o povedomí a bol to on, kto objavil trebárs už vyššie vyobrazeného muža s erekciou alebo msrtku v kockách ľadu na reklame s alkoholom. Práve on dokázal, akú moc má na podvedomie človeka tlačená reklama.
Kde všade sa s touto reklamou môžeme stretnúť alebo sme sa s ňou už stretli?
Úplne všade. Táto reklama je všade! A často neslúži len na zvýšenie predaja pukancov v kine.
Napríklad v USA, pri prejave Georgea Busha (fakt sa to píše takto?), keď poočas jeho prejavu boli veľmi krátko zobrazované slová "Bureucrats" a "Rats". V preklade "Byrokrati" a "Krysy".
Podobne tomu bolo aj vo Francúzsku, počas volieb, keď bola v televízii, vždy na krátky moment vysielaná fotografia kandidáta Françoise Mitterranda. Ten voľby potom vyhral.
Samozrejme, ani ešte vtedajšia ČSSR nebola ukrátená a o podprahové reklamy. Asi najznámejším príkladom je moment, keď sa v seriály Pojďte pane, budeme si hrát v epizóde Jak jeli k vode objavila reklama "Hlasujte pro mír!"

Ak vypnem televíziu, tak budem chránený
Omyl! Podprahová reklama nie je iba v televízii. Ako už som vyššie spomínala, nájdete ju aj v tlači, či na obaloch. Okrem už vyššie spomínaných príkladov môžem spomenúť aj ďaľšiu nechválne známu reklamu na CocaColu, ktorá podobne ukrýva svoje posolstvo v kockách ľadu.
A ani zrušením tlače sa stále tejto reklamy nezbavíme. Pretože táto reklama je skrátka všade. Ako ďalší známky príklad mi poslúži projekt Pepsi Coly z 90. rokov zvaný "cool can", v ktorom išlo o zmodernizovanie plechovky. Ale však, keď ste dve tieto plechovky od pepsi coly dali na seba, dostali ste slovo Sex. Výrobcovia tvrdia, že išlo čisto iba o náhodu, ale mnoho autorov týchto konšpirácií si stojí za svojím.
A len tak mimochodom, dokázali by ste v tomto nevinnom obrázku nájsť slovo sex?

Tak si vypichnem oči a mám pokoj
Zasa zle!Podprahová reklama je aj v hudbe. Známym dokazovateľom tejto teórie je Hale Becker, ktorý vo svojom obchodnom dome púšťal zákazníkom na spríjemnenie nákupov hudbu, do ktorložil dve vety a to: "Som čestný" a "Nebudem kradnúť". Behom pol roka klesol počet krádeží o 75%.
Ďaľším podporcom teórie o podprahovej reklame pomocou zvukov je austrálan David John oates, ktorý tvrdí, že prehratím ľudskej reči pospiatku sa môžeme dozvedieť to, čo rečník skutočne myslí. Takto našiel skryté odkay v mnohých prejavoch či piesňach. Najčatsješia je údajná propagácia marihuany a satanizmu.
Napríklad v piesni Help od Beatles, keď sa tam spieva "I know that I just need you like" po spiatky to znie ako "now he uses marijuana".

A tak to bolo aj mnohých ďalších piesňach od Beatles, alebo s Beatles spojenými (viď video)
Ďaľšou, veľmi známou a pre dnešok poslednou ukážkou je pesnička od Led Zeppelin Stairway to Heaven. Pri tejto teórii je totiž možné dojsť k tomu, že Led Zeppelin touto pesničkou vzívajú Satana.
Záver
Samozrejme, v dnešnej dobe sa nedá veriť ničomu, takže v podstate je celý tento článok iba jedna dlhá konšpiračná teória poslietaná z kopy iných rôznych článkov. Ale môže to byť celé aj pravda. Na internete sa nájde veľa videí, ktoré vám budú dokazovať, že všetko, čo som tu napísala je pravda. Ale, dôležité je, že táto reklama nemá nijaký vplyv na zdravie a tak sa nemusíme obávať jej vplyvu. pri najhoršom začneme mať zrazu nezastaviteľnú chuť kúpiť si CocaColu :)


Oznámenie - Zóna A

7. ledna 2014 v 21:49 | Ari
Už dávnejšie som napísala asi 3 poviedky (alebo len dve?) pod názvom Zóna A. Vzhľadom k tomu, že som im nevenovala dosť pozornosti a dosť som ich odflákla, tak ich nepovažujem za polnohodnotné články a plánujem ich kompletne prerobiť, takže aj vymazať už zverejnené časti. Sľubujem, že do konca tohto týždňa vyjde nový epilóg k tejto poviedke a možno aj prvá časť.
Ďakujem za pochopenie. (Och, aké to oficiálne oznámenie som to zo seba vypudila a ako Shakespierovsi znie tátož zátvorka. )

G(OLD) Cartoons

4. ledna 2014 v 16:34 | Xiang Rose |  Artworks
Áno áno, určite všetci poznáme tie staré zlaté Disneyovky. Jak by ich niekto mohol zavrhnúť? Krásne princezné so šťastným koncom, Mickey Mouse, Káčer Donald a mnoho ďalších. Ich dnešné apgrejty sa im nevyrovnajú. Ako by sa mohol stať Mickeyho Klubík lepším a slávnejším, ako nezabudnuteľné skeče, ktoré kedysi dávno dávavali v kinách spolu s reklamami pred filmom? Možno by si mohol niekto povedať, že ležím v minulosti, ale nie je možné, aby niekto zabudol na svoje detstvo :)

Zmiznúť

4. ledna 2014 v 13:58 | Ari |  Poviedky
Prajem si len jednu jedinú vec. Zmiznúť.
Práve tu a práve teraz. Zmiznúť v tme, stratiť sa v tieni, odísť tak, aby ma nikto nevidel. A nie je to len taký malicherný pocit, ja chcem zmiznúť vždy. Niekam, kde by na mňa nikto nezazeral nenávistným pohľadom a nenadával mi.
Prajem si prestať existovať. A nie len po tom potichu túžiť. Potrebujem sa rozkričať, potrebujem dať najavo každému, že je to jeho chyba, že sa tak strašne nenávidím.
Nenávidím sa, hnusí sa mi na seba pozerať v zrkadle, či na fotkách, neznášam svoj hlas.
Ale nie vždy to tak bolo. Kedysi mi bolo jedno, kto som, alebo aký som, bol som proste jeden z davu. Ale všetko sa ako švihnutím prútika zmenilo.
Každý ma nenávidí a aj ja sám sa nenávidím. Najradšej by som sa zabil, len nejaká neznáma sila ma tu drží. Ako nejaké svetlo, čo sa dere cez moje skazené myšlienky.
Ale ja už nechcem žiť. Radšej chcem zomrieť, ako sa stále trápiť tým, že ma všetci nenávidia.
Ach, dokelu, chcem to skončiť! Prečo sa k tomu nedokážem dohnať?! Som taký slaboch, že je mi ľúto môjhom mizerného života? Každý deň prosím Boha, aby so mnou skončil a pritom stále žijem. Chcem to skončiť! Až zomriem všetci budú šťastný a nikto za mnou nebude smútiť.
Prečo sa nedokážem donútiť k tomu,aby som sa zabil?


MilkShake 01/03

4. ledna 2014 v 13:21 | Ari |  MilkShake
DEŇ ODCHODU

Nastal ten deň. Deň našeho odchodu.
Ráno som sa zobudila skorej, od samého vzrušenia som nemohla spať.
Už som bola skoro zbalená, chýbalo mi len nejaké jedlo a pitie. Nemala som veľa vecí, iba oblečenie na koncert,parochňu a čisté veci na cestu späť.
Škola mi ubehla rýchlo. Po škole som šla na obed, keď za mnou došla Paťa:
"Barča, pôjdeš so mnou a s Dáškou v sobotu do kina?"
"Sorry Pati, ale cez víkend nemôžem."
"Prečo?"
"Aale, musím upratovať a tak," zaklamala som jej a odišla som od stola. Zo školy som letela rovno domov. Obliekla som si veci, čo som mala prichystané na cestu, zobrala som si tašku a zamierila som k Deiovmu domu.
...
Chalani už boli v garáži, keď som tam došla. Výnimočne neboli nejako extra štýlovo nahodený, ani nemali učesané vlasy. Bol to pre mňa dosť nezvyk.
Zakašlala som aby som ich upozornila na svoj príchod (nemôžem uveriť že si ma nevšimli) a hodila som tašku na zem. Chcela som si sadnúť a pustiť si hudbu, keď Dei prehovoril:
"Takže, dnes o šiestej odchádzame," začal Dei, pozrel sa na hodinky a pokračoval, "čiže máme ešte tri hodiny. Mali by sme začať nakladať veci do auta."
...
Keď už bolo všetko naložené, zvolal nás Teruki opäť k stolu.
"Takže, ako to bude s jedlom? Pozrite, možnosti sú takéto: buď za á, nakúpime tu nejaké suché jedlo, napr. rožky, koláč, atď, alebo za bé, budeme sa stravovať tam v nejakých bufetoch, čo nás ale víde podstatne drahšie. Takže?"
"Neviem, jak vy chalani," ozvala som sa, "ale ja mám svoje sladké rožky a svoju Nestea, takže ja už nič viac k životu nepotrebujem," povedala som a chalani sa zasmiali.
"Ok. A teraz vážne," povedal Teruki, " navrhujem sa cestou zastaviť v Paríži v nejakom supermarkete. Ďalej, čo sa týka ubytovania. Neviem, či som vám to už spomenul, ale od klubu máme jednu malú miestnosť, s jednou posteľou, ale ponúkli nám deky navyše. Berete to, alebo si tam nájdeme niečo iné?"
"Ja s tým nemám problém, ale iba pod jednou podmienkou," zahlásila som, " na posteli budem spať ja."
"Ok," zašomrali súhlasne chalani.
"Výborne, som rád, že sme sa dohodli. Ešte niečo?" spýtal sa Teruki. Nepadli žiadne námietky, "Výborne, ešte si môžme zahrať karty."
...
Po jeden a pol hodine sme nastúpili do Deiovej dodávky. Chalani si rozdelili ako budú šoférovať a ja som si sadla dozadu k oknu. Vedla mňa si sadol Taku a objal ma. Položila som si hlavu na jeho rameno a zatvorila som oči. Ani neviem ako, ale rýchlo som zaspala. Možno to bolo vyčerpaním zo vzrušenia a očakávania našeho koncertu.
Zobudila som sa okolo druhej ráno, keď ma Taku jemne zobudil.
"Musím vstať?" spýtala som sa ešte v polospánku.
"Technicky nie, ale stojíme a ja by som bol rád keby si mi pustila ruku, lebo musím šoférovať," povedal milo a ja som si uvedomila, že sa ešte stále opieram o jeho ruku.
Odopla som si pás a zdvihla som sa. Vonku som sa konečne nadýchla čerstvého vzduchu a to ma prebralo.
"Som celá dolámaná," posťažovala som si smerom k chalanom, ktorí postávali vonku a fajčili.
"Nebodaj sa ti na mne dobre nespalo," povedal Taku a zozadu ma objal okolo pása.
"Ale nie," povedala som, "ale teraz ma pusti. Som smädná."
"Tak dobre, ale keď už tam ideš, tak mi dones peňaženku," povedal Taku, pustil ma a tiež si zapálil cigaretu.
Vybrala si z tašky fľašu a pustila som sa do prehľadávania Takuyovej tašky. Po chvíli som našla peňaženku.
"Na," podala som mu ju.
"Díky."
"Načo ju potrebuješ?" spýtala som sa ho zvedavo.
"Musím si kúpiť kávu," povedal unavene Taku, "inak nás do Francúzska živých nedovezem."
"Ak chceš, zostanem hore s tebou aby si nezaspal," ponúkla som sa.
"Kľudne."
O asi 10 minút sme vyrazili. Zo začiatku sme sa nemali o čom baviť, no potom sme sa rozkecali. Chalani vzadu spali, alebo aj keď boli hore (hoci sa tvárili že spia), tak si nás nevšímali. Bolo super môcť sa s ním porozprávať otvorene. Keď sme boli s chalanmi vždy bol taký utiahnutý, moc sa s nami nerozprával a jediná vec o ktorej sa s nami bavil otvorene bola hudba. Zo začiatku sme sa bavili len tak nezáväzne, no potom som reč zvrátila na vážnejšiu tému.
"Ako si na tom so školou?" spýtala som sa, "vieš, v posledných dňoch mám pocit, že tam vôbec nechodíš."
"A to už prečo?"
"Ako, no, chdoíte s Deiom na rovnakú školu a on sa stále sťažuje, jak má veľa učenia a jak nič nesíha aty si chodíš na tréningy, píšeš pesničky, nič ťa netrápi. Prečo?"
"Hmmm. Ani neviem. Proste nepotrebujem na učenie toľko času ako ostatní."
"Ale chodíš do tej školy, že ano?" nedala som sa odbiť jeho vyhýbavou odpoveďou.
"Hej, hej, chodím," povedal otrávene a tým mi naznačil, že už nemá záujem sa na túto tému ďalej baviť.
"Taku?"
"Hmm?"
"Ale, inak si v pohode, že? Nič ťa netrápi?"
"Nič mi nie je, len také bežné veci."
"A čo sú tie bežné veci?"
"Peniaze, spolužiaci, rodina,..."
"Rodina? Však žiješ sám, nie?"
"Ale to nič nemení na tom, že mám rodinu."
"To hej," povedala som a mastalo ticho.
"Tayu, prečo sa ma pýtaš také blbosti? Priznaj sa, čo ti je," povedal Taku ustarostene.
"Nič mi nie je, len v poslednej dobe mám také čudné obdobie, že proste, ani neviem,..." povedala som a rozplakala som sa.
"Tayu, zlatko, povedz mi, ak sa niečo stalo."
"Ale, nie, nič mi nie je," povedala som utierajúc si slzy. Trochu som sa hanbila za svoj detinský výstup.
"Určite mi to nechceš povedať? Tým, že to budeš držať v sebe nič nevyriešiš."
"Nie, to je v pohode, možno potom."
"Ok," povedal Taku, snažiac sa na mňa moc netlačiť, "ale keby si niečo potrebovala, tak som tu pre teba."
"Ďakujem," povedala som potichu.
V tichu sme šli asi 15 minút, keď som to už nevydržala a povedala som?
"Taku, povedz mi niečo o sebe. Poznáme sa už dlhšie a stále o tebe nič neviem."
"A čo také by si chcela počuť?"
"Neviem, trebárs o tvojej minulosti. Nikdy si nám nič nepovedal, iba že ste s Deiom chodili na tú istú školu a keď som sa pýtala jeho, tiež blo skúpy na slovo."
"Prepáč Tayu, ale moja minulosť, hmmm... Nechcem to teraz preberať," povedal takým nezvyčajným tónom.
"Prepáč, nechcela som sa ťa dotnknúť, nevedela som, že si taký citlivý na svoju minulosť."
"Nie, to nič, ja len, nerád sa vraciam k niektorým veciam," povedal takmer smutne a ja som sa radšej prestala pýtať. Po chvíli ticha som to však nevydržala.
"Taku, hneváš sa na mňa?"
"Nie, nemám prečo."
Zvyšné tri hodiny sme sa bavili len o takých zbytočnostiach, lebo vlastne nebolo o čom. Trochu som sa počas cesty bála, ale Taku bol úplne pokojný, dokonca aj keď začalo liať a jeho ľadový pokoj sa časom preniesol aj na mňa. O šiestej, už na svitaní zabrzdil na odpočívadle.
Zívla som a otvorila som privreté oči. Už som takmer zaspala.
"Stojíme?" spýtala som sa slabým hláskom.
"Uhm," odpovedal mi, keď vychádzal z auta. Počkal chvíľu, kým sa preberiem a potom potichu došiel k Reovi, dal mu na uši slúchadlá a pustil nejakú skladbu. Reo sa strhol a začal kričať a až po chvíli si uvedomil, že čo sa deje a začal sa smiať sám na sebe. Jeho krik prebudil aj ostatných členov skupiny. Vtedy som sa ani ja neudržala a začala som sa smiať.
"Toto bude hit," povedal Taku, keď vypol kameru.
"Toto né," povedal so smiechom Reo, "idem šoférovať, že?"
"Yop."
Naraňajkovali sme sa v kaviarni na odpočívadle a potom sme opäť vyrazili na cestu. V aute vládla dobrá nálada a posledné 4 hodiny cesty ubehli ako voda.
Keď sme dorazili bola som šokovaná. Izba, kde sme mali bývať bola skutočne malá. Bola celá oblepená plagátmi a podpismi skupín, ktoré tu kedysi hrávali.
"Vyzerá to tu ako vo filme," povedala som, ohromená atmosférou miestnosti.
"tak tu sa rodia legendy," pritakal Reo, hľadajúc na stenách známejšie skupiny. Ja som našla dve, ale v tom nás Teruki prerušil.
"Ok, koniec sentimentálnej chvíľky," povedal vecným tónom, "musíme sem doniesť veci."
"kde je Taku?" spýtal sa Dei.
"Išiel vybaviť niečo za majiteľom," povedal Reo a vybral sa za Terukim ku autu.
"Zasa," zašomral Dei.
"Čo proti nemu stále máš?" spýtala som sa ho.
"Ale, nič, nechaj tak," odpovedal mi Dei a rozbehol sa za chalanmi.
Zvyšok dňa sme strávili prevažne spaním a až večer, hodinu pred koncertom sme sa začali chystať. Vyniesli sme veci na pódium a začali sme sa prezliekať. Zviazala som si vlasy do drdolu a na hlavu som si dala parochňu.
"Cítim sa ako Hannah Montana," hlesla som, aby som trochu uvoľnila napätie v miestnosti. Upravila som si make-up a o za päť osem sme už čakali v zákulisí. Ľudia kričali a tešili sa na nás, aj keď nás ešte nikdy predtým nepočuli hrať.
Odbila ôsma.
vyšli sme na pódium. Ožiarilo ma svetlo. nemohla som dýchať, počula som iba výkriky davu. Počula som, ako som začala hrať, ale mala som pocit, že tie zvuky nepatria mne.
Bolo to celé ako sen.

_________________________________________________________________________________________Taakže, svoj záverečný dodatok by som chcela zaradiť do dvoch bodov, ktoré spolu skoro vôbec nemajú súvis, pretože jeden bol napísaný asi dva mesiace pred vydaním tochto dielu MilkShaku. Takže:
  • najskôr by som chcela slávnostne oznámiť svoj návrat k poviedkarskym koreňom. V poslednom čase som sa totiž venovala skôr svojim myšlienkam a témam týždňa, pretože to boli články písané z fleku, keď ma akurát niečo napadlo a boli k tomu pridané obrázky. Boli to veci s ktorými som toľko nepracovala ako s poviedkami, lebo poviedky som si vždy písala (a stále píšem) do svojho zošita a potom ma to nebavilo preťukávať do počítača a hento boli spontánne články, ktoré nebolo treba pracne prepisovať, alebo opravovať, proste som to naťukala a už som sa k tomu nevracala. Ale teraz plánujem znovu obnoviť to, kvôli čomu bol môj blog založený a venovať sa opäť poviedkam. Mám v pláne začať s ďalšími sériami vecí, ďalej možno aj s nejakými fanfic, ak by niekto mal záujem (a o Twilighte, Vampire Diares, PLL, Glee, 1D, Biebrovi a podobných blbostiach nepíšem!!) a chcela by som konečne dopísať aj pár jednorázoviek, čo mám už niekoľko mesiacov uložených medzi rozpísanými a neviem sa dokopať k tomu ich dokončiť.
  • a za druhé: (toto je tá staršia časť) Neviem čo si mám myslieť o tejto poviedke, keď vidím, že nikoho nezaujíma. Ako viem, že málokto číta môj blog pravidelne, ale.... Fakt neviem, či mám s touto poviedkou pokračovať ďalej. Táto vec totiž pre mňa veľa znamená a po dlhú dobu pre mňa tvorila neoddeliteľnú časť života. Tak teda, čo si myslíte vy??