Hang In There Baby

23. ledna 2014 v 14:27 | Ari |  Poviedky
Zvalila som sa na posteľ a zavrela som oči. Potrebovala som si vydýchnuť. Aspoň na chíľu.
"Pôjdeš so smeťami?" zakričala na mňa mama z kuchyne. Vedela som, že to nie je otázka, ale príkaz. Tak som sa teda zdvihla a vybrala som sa von so smeťami. Keby tak vedela, koľko mám úloh, pomyslela som si keď som hádzala vrece do kontajnera. Vrátila som sa do bytu a opäť som zamierila do svojej izby. Už som sa ale nezvalila na postľ, práve naopak, sadla som si k stolu a začala som vyberať knihy. Dúfala som, že už ma nikto vyrušovať nebude. Ale opäť som sa mýlila. Práve v tej chvíli sa totiž vrátil otec s mojou malou sestrou zo škôlky.
"Pozri, pozri, čo som nakreslila," kričala na mňa už z chodby. Ani si nestačila vyzuť čižmy a už bežala do mojej izby. Samozrejme, mi do nej musela nanosiť vodu a blato.
"Prosím ťa, choď sa vyzuť a ja sa na to potom pozriem," povedala som s ľadovým pokojom, hoci vnútri som zúrila. Ani nie kvôli tomu, že ma vyrušila, ale kvôli tomu že mi nanosila špinu do čerstvo upratanej izby. Ešte včera som tu totiž umývala podlahu. Ale moja malá sestra si to neuvedomovala a pokojne odcupitala späť na chodbu a tam si vyzula topánky. Ja som zatiaľ vstala od stola a doniesla som is z kupeľne handru.
Kým som opäť umývala podlahu, tak prišla moja sestra, sadla si na moju posteľ a začala štebotať o svojom dni. Počúvala som ju iba na pol ucha, ale jej to bolo pravdepodobne jedno, hlavne, že mohla niekomu porozprávať o tom, že jej nejaká baba zlomila pastelku.
Dokončila svoj monológ, vstala a odišla vyrozprávať to isté aj mame. Aspoň, že odišla, pomyslela som si, keď som doumývala podlahu a vrátila handru a svoje miesto.
Konečne som sa mohla hodiť do kníh. Zavrela som za sebou v izbe dvere a ešte pre istotu som k nim dotlačila box, aby som dala každému najavo, že nestojím o ich prítomnosť. Opäť som si sadla k stolu, otvorila som okno a zobrala som do ruky prvý zošit, ktorý mi prišiel pod ruku. No jasné, ak na potvoru si musím vždy vybrať prvú matiku. Pustila som sa teda do príkladov.
Ani neviem ako, ale zabilo mi to aspoň tri hodiny. Teda, je pravda, že sme dostali asi 20 strán, ale aj tak....
Už pomaly tiahlo na večer a ja som stále nebola ani v polovici svojho študijného plánu. "Mňa asi porazí," povedala som potichu a zapla som počítač. Teraz referát. Povinné čitánie.
Jules Verne - Cesta na mesiac, naťukala som do Wordu. Siahla som po knihe a začala som v nej listovať. Knihu som prečítala už dávno, ale už som si nepamätala dej.
Našťastie, som toto predpokladala a v knihe som si zahla strany, na ktorých boli dôležité časti deja. Opätovne som si ich prechádzala a snažila sa vytiahnuť dôležité časti deja do počítača.
Ani neviem ako, ale do písania som sa natoľko pohrúžila, že som úplne zabudla dávať pozor na čas.
Zrazu ma mama zavolala na večeru. "Zoberem si to do izby," oznámila som rodine, ale mama hneď povedala nie, a že si mám sadnúť k stolu.
"Vôbec nežiješ v tejto rodine, stále si iba zavretá vizbe u toho svojho Facebooku, či ako to voláte. Mala by si sa viacej venovať svojej rodine. A čo to bolo dneska? Ani si poriadne nepozdravila a už si zmizla v svojej izbe," vyčítala mi mama u jedla.
"Mám veľa učenia," povedala som na svoju obhajobu.
"Máš sa učiť pravidelne, z hodiny na hodinu," povedal môj otec, vysokoškolský profesor, "a nie to celý rok flákať a týždeň pred uzatváraním známok sa zrazu pustiť do učenia. Už to nedoženieš. Každopádne, veľa šťastia," dokončil s mierne ironickým podtónom.
"Však uvidíš," povedala som, vstávajúc od stola. Dala som tanier do umývačky a vrátila som sa k referátru. Dala som tlačiť a konečne som sa pustila do toho, čo som najviac potrebovala. Do fyziky.
Strávila som nad ňou dlhý čas. Skutočne dlhý čas. Ešte som nebola ani v polovici, keď na mňa mama zavolala, aby som sa šla osprchovať. To značilo, že už bude desať. Vedela som to, ani sm nepotrebovala hodinky. Tak som teda šla do sprchy.
Aspoň som sa v sprche trochu uvolnila a na chvíľu som všetko pustila z hlavy.
V pyžame som sa vrátila do izby. Zrazu mi prišla hrozne studená. Ani som sa nedivila, však v nej bolo už od druhej otvorené okno.
Prišla som ku skrini a vytiahla som odtiaľ župan. Hneď mi bolo teplejšie, ako som si ho obliekla. Na chvíľku som aj rozmýšľala, že zavriem okno, ale rázne som túto myšlienku odmietla.
Zobrala som si fyziku a len tak, zabalená v župane som si spolu s knihou ľahla na posteľ. Ale po necelých dvoch minútach som sa zas zdvihla a šla som si spraviť čokoládu.
Počúvala som, ako vrie voda v kanvici a vychutnávala som si tento zvuk. Po niekoľkých hodinách iba pri zvuku šušťania stránok a hlasov mojej rodiny to bol nádherný zvuk. Ani v sprche som si ten zvuk vody nemohla natoľko vychutnať ako teraz.
Zaliala som čokoládový prášok v pohári vodou a vrátila som sa späť do izby. Sadla som si do tureckého sedu, položila som pohár na nočný stolík a zavŕtala som sa do fyziky....
Zrazu čo si zapípalo. A potom znovu a znovu.
Ležala som v nepohodlnej polohe a vedľa mňa ležala učebnica. Bolo ráno.
"Tak teda dobre, no," povedala som, vypla som budík a zamierila som k stolu. Zobrala som pero a oodškrkla som ďalší deň v kalendári. Už len pár dní a tieto stresy sa konečne skončia. bude polrok............
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.