Únor 2014

Deň číslo 1

28. února 2014 v 18:18 | Ari |  Workout Diary
28.2.2014 - DEŇ PRVÝ - PIATOK
Takže, ako som už písala v svojom prechádzajúcom článku začala som cvičiť.
A na cvičenie mám 3 dobré dôvody:
1) Udržím sa vo forme
2) Budem mať peknú postavu
3) Určite budem mať jednotku z telesnej :D

Na svoje cvičenie som si zvolila tieto 4 plány (a áno všetky naraz):

Plus 40 klikov a nakoniec dňa strečing. A ideálne celé si to rozložiť priebežne do celého dňa. Napríklad dnes som si drepy a brušáky spravila ráno a pred chvíľou som dokončila ostatné cviky :)
Celé si to zaznamenávam do svojho plánu:
(chcem len podotknúť, že cviky brucho sa považuje tá druhá výzva, kde sa robia aj iné veci okrem brušákov)
Tak škaredo tu na mńa prázdny zazerá zo stolu. O ôvod viac cvičiť, aby som ho mohla vyplniť...
No, myslím, že už som zhrnula všetko, čo som chcela môžem prejsť k dnešnej štatistike:
Klikov dokopy: 40 (2x 20 klikov)
Drepov dokopy: 130 (z toho 40 sumo-drepov)
Drepov vo výzve: 50
Brušákov dokopy: 90 (z toho 20 brušákov šikmo)
Brušákov vo výzve: 50
Môj motivačný song: Nightcore - Battlefield (originál Jordin Sparks)
Úvodný článok >> tu

Ja a moje cvičenie

28. února 2014 v 17:43 | Ari |  Workout Diary
Taakže, na túto tému som chcela napísať článok už skorej, ale nejako, nooo......
Cvičiť, ako aktívne športovať som začala už dávno, asi pred vyše dva a pol rokov. Vtedy som začala robiť karate a od októbra tohto ruku som k tomu pridala volejbal (a tréningy musia ako na just padnúť na ten istý deň). No, v zkratke som aktívna športovkyňa. No napriek tomu, samozrejme, ako každé dievča, nie som spokoná so svojou postavou (moje stehná ma raz zabijú). A tak som sa rozhodla začať cvičiť. Dala som si to ako novoročné predsavzatie, ale to mi dajako nevyšlo a po asi troch-štyroch dňoch som to vzdala..... Čo už.
Ale teraz som sa rozhodla začať odznovu. Pripravila som si jasný plán a hodlám ho aj dodržať. A preto aj píšem sem, aby som potom to skutočne dokončila a nevzdala to, lebo keď už o tom začnem písať, tak by bolo kapánek trápne sa toho vzdať.
Každý deň (teda ak sa mi to podarí) sem hodím krátky článok o tom, koľko som toho odcvičila a vôbec, či som to odcvičila :)
+možno pridám nejaký ten tip, čo som za necelé 3 roky aktívneho športu získala, alebo niečo, čo považujem pri cvičení dôležité.......

3 svadby Archieho Browna 01

28. února 2014 v 15:26 | Ari |  3 svadby Archieho Browna
Kapitola prvá - Manželky a milenky Archieho Browna
Zdravím ťa, milý priateľ,
cítim, že už mi do mojej smrti ostáva len pár mesiacov, možno len týždňov a tak by som sa ti rád zveril so svojim príbehom podobným štýlom, ako písal môj starý otec. Môj starý otec bol skvelý muž a za svoj život toho prežil veľa. No nie som tu, aby som písal o ňom, chcel by som predovšetkým zvečniť môj život, podobne ako ho zvečnil on v svojich spomienkových listoch, ktoré sa mi ako desaťročnému dostali do ruky. No zase sme pri ňom. A o tom nechcem písať.
No, takže....Volám sa Arnold Brown a mám 59 rokov. Za svoj život som toho zažil veľa a začnem svojim detsvom. Toto obdobie svojho života chcem opísať len v skratke, aby som mohol zaznamenať to čo som pôvodne chcel zaznamenať neskôr pre mojich synov a vnukov. Svoju pravdu o ženách.
Takže, moje detstvo. Musím uznať, že bolo krásne. Strávil som ho vo svojej na Brownovskej rezidencii v severnom Anglicku. Musím síce povedať, že tento kraj bol nadmieru daždívý a niekedy možno až smutný, ale letné dni tu boli najkrajšie. Bol som jedináčik a tak som si hľadal kamarátov medzi deťmi služobníctva môjho otca. A bolo ich skutočne požehnane. V partii spoločne s ďalšími desiatimi chlapcami sme boli postrachmi nášich záhradníkov. Behávali sme po trávnikoch a hrávali futbal, či na naháňačku. Ach aké to úsmevné spomienky.
No, po dosiahnutí veku desiatich rokov som sa s týmito chlapcami už nikdy nevidel. Moji rodičia ma poslali na školu do Londýna, kde som strávil celú svoju bujarú mladosť.
Teda, ako desaťročného ma naši poslali na najlepšiu anglickú, možno aj svetovú školu, aby som dokončil svoje základoškolské vzdelanie. Patril som tam k najbohatším deťom a tak som bol medzi nimi všeobecne uznávaný a každý chcel byť mojim priateľom. Napriek tomu som aj tak často býval sám.
Ale, dosiahnutím 15 roku života a tým aj ukončením základoškolského štúdia som sa zmenil. Odišiel som na prepychovú strednú školu na druhej strane Londýna a tam ma moji starší spolužiaci zlákali na rôzne, nie príliš slávne činy. Fajčili sme cigari a pili alkohol, až kým nám nebolo úplne zle. A samozrejme, behávali sme za dievčatami. No takýto spôsob života značne znížil môj priemer známok. Na základnej škole som býval premiant, no na strednej som už pomaly prepadal. Na konci prvého ročníka som dokonca (a tento čin skutočne nie som pyšný) prepadol. Zvesti sa samozrejme rýchlosťou blesku dostali k mojim rodičom a môj otec si dokonca dal tú prácu, aby zamieril do Londýna a osobne mi vynadal. Otec sa mi však pokúsil zraziť hrebienok aj inak. Namiesto toho, aby som si svoje prvé leto ako stredoškolák užíval radovánkami, tak ako moji spolužiaci som musel pracovať v otcovej fabrike. po prázdninách som sa vrátil do školy ako úplne iný žiak. No bujarý život ma stále lákal. A tak sa z prepadávajúceho žiaka stal aspoň priemerný trojkár, aby som si mohol užívať stredoškolského života a otec mi na to neprišiel. Ani som sa nenazdal a prišiel maturitný ročník. Tam som už nemohol zahálať. V hlave mi totiž stále zneli slová z otcovho karhania po prepadnutí v prvom ročníku. A tak som teda skutočne zabral. Rozkaz bol jasný. Buď zmaturujem na jednotky, alebo budem dokonca života pracovať ako radový pracovník v otcovej fabrike a budem vydedený. A ja som vedel, že ako vydedenec žiť nechcem. Vtedy som si totiž myslel, že ak zdedím otcov majetok, tak do konca života nebudem musieť ani prstom pohnúť. No ani to na moje sklamanie nebola pravda. Dokonca aj po svojej smrti sa otec postaral o to, aby som na sebe drel ďalej. A to prostredníctvom svojho najbližšieho priateľa, ktorý na mňa vyvíjal nátlak aj dvadsať rokov po otcovej smrti.
Možno to teraz znie, ako keby bol môj otec hrozný človek,. ale opak je pravdou. Áno, bol to tvrdý človek, prísny, ale pracovitý. Sám sa z obyčajného robotníka vypracoval na majiteľa megakorporácie a to všetko len tvrdoui prácou. A jediné, čo po mne chcel bolo, aby som pokračoval v jeho šľapajach. Aby som bol človek ako on. Človek, ktorý sa za každú cenu nevzdáva, ktorý nikdy nekradne a je poctivý, ako k svojim partnerom, tak aj k svojim zamestnancom, no nepoľavý. Hoci je pravda, že to bol silný workoholik. jediný, kto ho dokázal skrotiť bola moja mama.
Áno, moja zlatá mamička.... Tá mi tak chýba. Bola otcovým zmäkčovačom, či ako to mám nazvať. Stále sa usmievala, krotila otca, keď sa príliš rozohnil a vedela ho v správnom momente zastaviť. Pred svadbou to bola veľmi podnikavá žena, mala vlastnú spoločnosť, no kvôli materstvu sa jej vzdala. Tvrdila, že toho neľutuje, lebo teraz vedie oveľa dôležitejšiu spoločnosť - rodinu. A piekla ten najlepší jablkový koláč.
Ale, mali by sme sa vrátiť k mojej maturite. Samozrejme, s vidinou budúceho bezstarostného života som zmaturoval na samé jednotky. potom som šiel na univerzitu, ktorú mi vybral otec. Bola to jedna z najlepších ekonomických univerzít. to by mi ani nevadilo, predsa len, ekonomika je dôležitá vec a mať z nej diplom nikdy nie je na škodu. Jediný problem bol, že bola v Belfaste, v Severnom Írsku. Na míle ďaleko od mojich priateľov, aj od mojej súčastnej vtedajšej priateľky.
Túto ranu som dlho nevedel niesť a celé prázdniny som sa s otcom nerozprával a všemožne som sa búril proti tomu, aby ma tam neposielal.
Samozrejme, nakoniec som sa tomu neubránil. Môj otec bol bojovný človek a vždycky dosiahol toho, čo chcel. Vždycky som mu túto jeho schopnosť závidel. No a tak som skončil v Belfaste. Vtedy som ešte netušil, aký bude mať toto miesto na môj život vplyv a ako rád sa tam budem po rokoch vracať.
Koniec prvej kapitoly.....

Fantázia - sme k nej skutočne predpojatí??

26. února 2014 v 0:22 | Ari |  Téma týždňa a iné vykecávanie
Fantázia? Čo si pod týmto slovom predstavíme? Dúhy, jednorožce, Harryho Pottera?
Ja si pod týmto slovom predstavím film Spirited Away (Cesta do fantázie). Pamätám si, ako som ten film prvýkrát videla a doteraz mi slovo fantázia evokuje tento film. Haku, Chihiro, Yubaba, týto všetci sú pre mňa pravým významom slova fantázia......

No, nie je aj táto predstava fantázie predpojatá?? Veď je to len vymyslený svet niekoho iného. Na druhú stranu Vymyslený svet = Fantázia.....I keď... toto je mierne diskutabilný kolobeh, lebo snahou dostať smrť (pozerám Treehouse of horror :D) fantáziu zo škatulky som sa opäť dostala k škatulkovaniu fantázie.
Keď napíšem slovo Fantázia do Googlu vyhodí mi to iba samé nezmysli. Najčastejšia je definícia fantázie ako obrazotvornosti. A potom už len miesta, kde bolo slovo fantázia použité na upútanie a oživenie tohoktorého produktu.

Pri hľadaní obrázkov mi Google ponúkne rozšírenia ako Fantázia jogurt, predstavivosť a samozrejme Fantasy. Čím sa však opäť dostávame k škatulkovaniu fantázie, ako dúhy, jednorožcov a Harryho Pottera..........
Čo je teda fantázia? Kde sa vzala? A odkiaľ pochádza určovanie fantázie ako obrazotvornosti, ako nám diktuje Wikipédia? A je fantázia skutočne nekonečná, ako tvrdia niektorí??

~Fantázia nie je v skutčnosti nič iného, než druh pamäti oslobodenej od času a priestoru~


Cheri cheri lady

20. února 2014 v 21:43 | Ari |  Poviedky
Už som sa neovládla a rozbehla som sa. Zrýchloval sa mi dych a začalo mi byť teplo. Dala som si dole bundu a hodila som ju na zem. Už ju nebudem potrebovať. Aj tak je to už len kúsok. Ak si udržím tempo, tak mi zima nebude.
Zrazu som sa však prudko zastavila. Oproti mne kráčal človek. Zľakla som sa. Nesmiem byť nápadná, nikto si ma nesmie všimnúť. Nahodila som pomalšie tempo a pokúsila som sa ukľudniť svoj dych. srdce mi ale stále rýchlo bilo. Udržiavajúc si pokojné tempo som prišla až k bodu, kde som obišla toho človeka. Očividne nemal úplne čistú myseľ. Uľavilo sa mi. Ten si ma určite pamätať nebude. Pokračovala som teda pokojne ďalej. Už som nemala nutkanie utekať.
Začala som si dokonca pohmkávať nejakú melódiu. nevedela som, čo si spievam, došlo mi to až po chvíli. Bola to jedna z otcových obľúbených piesní, jedna z tých, čo nám vždy donekonečna vyhrávali v aute.
"Cheri, cheri lady," zanôtila som si a zasmila som sa. Ako som tu pesničku vždycky nenávidela a teraz som si ju spievala na plné hrdlo prespevovala. Zvyšok cesty mi v rytme piesne ubehol rýchlo. Už som sa nebála, že ma niekto chytí. Kráčala som akoby po mŕtvej zóne. No keď som prišla až k starému mostu, zmocnil sa ma strach.
Zas mi začalo byť teplo a zrýchlil sa mi dych. Srdce mi zrazu bilo ako o život. Začala som uvažovať, či je moje rozhodnutie správne. Áno, je to správne, utvrdila som v mysli samu seba a zhodila som si z pliec ruksak. Dala som si dole aj mikinu a hodila som ju k ruksaku.
Stála som na moste iba v tielku a džínsach, no aj tak mi nebolo zima. Príjemný jarný vánok, ktorý vial aj v túto neskorú, či skôr skorú hodinu, mi strapatil vlasy.
Snažila som sa nemyslieť na to, čo sa za pár minút chystám vykonať. Užívala som si posledné momenty. Pozrela som sa smerom k oblohe. Už nebola celkom tma, ale slnko ešte nevyšlo.
Už je čas, oznámil mi hlas v hlave. Čakala som ďalší záchvat paniky, ale prekvapivo nedorazil. Asi som sa zmierila so svojím osudom.
Kľakla som si k batohu a začala som sa v ňom prehrabávať. Viem, že som sem niektoré veci ťahala zbytočne a mala som sa ich zbaviť už po ceste, ale ako vždy som si nechala všetko na poslednú chvíľu.
Vytiahla som najskôr zopár fotiek, lístočkou a zapalovač. Po jednom som ich zapalovala a hádzala som ich do rieky. Pozrela som sa na zbytok vecí. Neprišlo mi dôležité sa ich zbaviť. Konečne som došla k momentu, keď už nič nebolo treba urobiť a tak som sa teda rozhodla konať. Prehrabla som zvyšný obsah batoha a vybrala som zbraň. Naposledy som sa pozrela k oblohe a priložila som si k spánku zbraň.
"Zbohom krutý svet," povedala som smerom k mestu. "3,2,1..." odpočítala som a zmačkla so spúšť.
Cítila som chladný kov, príjemný vánok, videla som svetlo vychádzajúceho slnka a potom už bola len tma.

Otáčam strany - SOM REBEL!!!

17. února 2014 v 16:30 | Ari |  Dear Diary
Áno, presne tak.....SOM REBEL!!!!
A celé sa to pritom začalo ako úplne obyčajný deň. Normálne vyučovanie, blížila sa posledná hodina. Chýbala nám nemčinárka a tak sme mali byť spojený s druhou skupinou na angličtinu. Nič neobvyklé, vlastne sme sa aj celkom tešili, predsa len, angličtinárka je lepšiua ako nemčinárka, lebo na hodine vždy začne riešiť triednické veci.
Ale to by druhá skupina nemusela písať diktát. My sme ho už písali a tak sme mali potichu sedieť a čítať si, alebo také dačo. Zatiaľ čo učiteľka diktovala, tak som si vzala od spolužiačky zošit, že si prepíšem poučku z doby, keď som nebola v škole.
Otvorila som zošit a hľadala som stranu s poučkou. A vtom sa to stalo: Učiteľka ma upozornila, že NAHLAS OTÁČAM STRANY!!!!
Je toto vôbec možné?!

Sviatok Nutelly a sladkých srdiečok

14. února 2014 v 22:42 | Ari |  Téma týždňa a iné vykecávanie
14.2. - Valentín ♥
Nápis žiariaci z každého obchodu, z každého katalógu, z každej strany facebooku.
Ale je Valentín skutočne potrebný sviatok, sviatok lásky, alebo len ďalší z komerčných výmyslov, ako Halloween?

Valentín je ako sviatok zamilovaných absolútne nepodstatný. Ako samozrejme,v takých tých polomŕtvych vzťahoch to môže byť príjemné oživenie, ale pre bežné, zamilované páriky valentín nemá predsa žiaden význam. Akurát vyhodenie peňazí za nejakú milú blbosť s navýšenou cenou pre svoju polovičku, ktorú jej aj tak môžete dať v hociktorý deň týždňa.
Ale hej, zas na druhú stranu, je to pekný symbol vyznanie lásky na Valentíne, je to pekný dátum, človek si to zapamätá a môže si povedať, aké krásne to bolo vtedy na toho Valentína, keď mi tenaten vyznal lásku.
Na druhej strane sa zas objavuje skupina tzv. forever alone (ktorá má podstatnú prevahu) a jej náreky na to, aký sú sami, ako ich nikto nemá rád a ako im nikto nekúpi nič na Valentína. A ako milujú jedlo, svoj počítač, televíziu,.... alebo že je im jedno, že nemajú nikoho na Valentína, že sú sami šťastný. A tak to končí nákupom sladkého a pozeraním smutných romantických filmov. Ale je takéto chovanie skutočne potrebné?

Ja osobne si myslím, že Valentín je po symbolike pekný sviatok. Nakresliť si do kalendára srdiečko k tomuto dátumu, pozrieť, či nejde nejaký dobrý film a beztrestne si kúpiť čokoládu. Ale, samozrejme, netreba to prehánať a tváriť sa, že Valentín patrí k celosvetovým sviatkom s pompéznymi oslavami. Valentín, keď už tak, by mal byť na to, aby si dvaja zamilovaný spravili peknú chvíľku a potom sa zas vrátili do bežného života a určite nie na to, aby sa niekto zožiral nad tým, aký je sám.

A môj Valentín?
Taký, ako každá piatok. Teda, áno, po škole som si bola kúpiť Nutellu a už som zjedla asi 2/3 pohára, ale aj tak Valentín nejako extra neprežívam. Doteraz som pozerala Simsonovcov a zbytok noci strávim pri kreslenom Spidermanovi (moja tajná láska).
Čo už len krajšie môže byť?

Fotopríbeh jedného muffinu / Maxi Muffiny

14. února 2014 v 21:07 | Ari |  Dear Diary
Taakže, pondelok som sa opäť rozhodla kuchársky (a aj fotograficky) realizovať a znovu som sa pustila do vyrábanie koláčov z prášku (a na víkend mám v pláne piecť aj z reálnych surovín).
Najskôr som si o týchto muffinoch myslela, že ide iba o väčšiu verziu môjho predchádzajúceho pokusu, ale zistila som, že som sa mýlila. V skutočnosti totiž toto balenie obsahovalo kapánek iný obsah a aj pomer pridaných surovín k zmesi (ale vajce veľkosti M zostalo :D)
Názov výrobku: Muffiny Maxi plné čokoládových /kúskov
Výrobca: Dr. Oetker
Cena: okolo 2,30 eur
Čo balenie obsahuje: zmes na prípravu cesta,6 ks veľkých papierových košíčkov
Čo treba pridať: voda, olej, vajce
Doba prípravy: výroba cesta asi 10 minút, dať do košíčkov asi tiež 10 minút
Doba pečenia: na obale sa píše 15-20 mnút, ale ja som to piekla skoro pol hodinu a aj tak si myslím, že som mohla nechať viac
Náročnosť: jednoduchá

Recenzia na muffiny No.1/ Môj pokus piecť číslo jedna

9. února 2014 v 22:06 | Ari |  Dear Diary
Taakže, rozhodla som sa skúsiť niečo nové v svojom živote a to je varenie. Som zvedavá, ako to bude pokračovať a kedy ma to prestane baviť (to upratovanie ma prestalo baviť hneď na začiatku, takže to vidím tak, že budem robiť v kuchyni iba vtedy, keď má riady umývať brat :D).
Aled dneska som sa v činila a bola som si v Terne nakúpiť na pečenie :D Rozhodla som sa, že začmnem s niečim jednoduchým a tak´som si nakúpila dva druhy zmesi na mufiiny od Dr. Oetkera a upiekla som svoje prvé muffiny.
A môžem povedať, že nič nezhorelo :D a všetci, čo ich ochutnali sú stále živí, ale údajne treba počkať 48 hodín.
Teraz, keď som už dokončila svoj úvod je čas na (fanfáry prosím) výsledok mojej práce:
Ako prvú obeť svojho pokusu piecť som si zvolila Muffiny s čokoládovými kúskami od Dr.Oetkera .
Takže, čo o nich povedať:
Ja osobne si myslím, že stačí riadiť sa návodom, je to tam fakt dobre napísané, dokonca je to tam aj vo viacerých variantách (ako to piecť v elektrickej, plynovej aj teplovzdušnej). Taakže, ak sa niekto rozhodol začať s varením, tak toto je vec presne preňho :)
Názov výrobku: Muffiny s čokoládovými kousky/kúskami
Výrobca: Dr.Oetker
Cena: okolo 2,10
Čo balenie obsahuje: zmes na prípravu cesta, čokoládové kúsky a 10 ks farebných košíčkov (sorry za kvalitu)
Čo treba pridať: voda, olej, jedno vajce (veľkosti M!!)
Recept:Na krabici
Doba prípravy: príprava cesta - max. 10 minút: dať cesto do košíčkou - cca. 5- 15 mnút
Doba pečenia: 15-20 minút, niekedy aj viac, záleží od trúby (ja nechávam 25)
Náročnosť: jednoduchá
Dúfam, že som v tomto článku napísala všetko čo som chcela a že som vás aj o niečo obohatila. Ak chcete, aby som pokračovala, tak napíšte nejaký pekný komentár :)

S jointom plávať proti prúdu

6. února 2014 v 14:17 | Ari |  Téma týždňa a iné vykecávanie
Bohužiaľ, to si dneska povie takmer každý. Prísť o to v 13? Bohužiaľ, dnes normálka. Načo čakať až do svadby, ako to bolo kedysi? Veď to je dnes nepodstatné. Puritáni sú nuly.
Bohužiaľ taký je obraz mnohých mladých ľudí dnešného sveta. Dnešní mladý vyznávajú zásadne iné hodnoty, ako generácia pred nimi, alebo tí ešte starší. Možno túžia po pozornosti, alebo sa len chcú podobať svojim idolom, s niekedy nie moc dobrým vplyvom. A tak sa aj strácajú všetky tabu.
Drogy
Žeby priorita dneška? Alebo, ktovie.... Čo sa asi vedie dnešný svet k považovaniu drog za bohov?
Každý hovorí, že tráva je to najlepšie, že ten kto nehúli je looser, že vďaka tráve bude všetko dokonalé.
A potom na druhú stranu, z každej strany nás bombardujú výstrahy ľudí, ktorý si drogovou zavislosťou prešli a rôznych protidrogových organizácií, čo všetkým drogám ešte dodáva príchuť rebélie. Ale sú skutočne drogy také zlé? Alebo je to len vec názoru? V dnešnom svete je totiž možné označiť to najväčšie svinstvo za boží dar.

Alkohol
Ale hej, alkohol, v malej miere je príjemným oživenie spoločenských akcií, no v dnešnom svete to už ani nie je oživenie, ale základ.

Rezanie a hudba
Ánio, viem, že tieto veci majú pramálo spoločného. Ale dnes, majú jednu vec spoločnú a tou je frajerčenie. Asi všetci poznáte ask.fm. A aj tento obrázok, ktorý koloval na facebooku z asku jednej 12-ročnej baby. (OBRÁZOK - povinne rozkliknúť). Nirvaners? Really? Odkedy sú ich fans zaradený pod nejaký teeneagerský názov? A ešte že sa reže. Nie je to choré? Rezať sa kvôli tomu, že nedostala tablet, ktorý chcela? Ja nemám žiaden, mám len x-milión rokov starý počítač a som šťastná tam kde som a s tým čo mám (ako, ale zišiel by sa mi väčší monitor :D). Každopádne, hlavne tu si musí každý urobiť svoj názor na vec......
SAMOZREJME, TENTO ČLÁNOK NIE JE MYSLENÝ NA VŠETKÝCH, LEBO PREDSA LEN, KAŽDÝ ČLOVEK JE INÝ A VEĽA KRÁT MÔŽU ZA ZÁVISLOSŤOU STÁŤ AJ DÔLEŽITÉ VECI A NIE LEN TO, ŽE NIEKTO NEDOSTAL TAKÝ TABLET, AKÝ CHCEL. TÝMTO ČLÁNKOM SOM NECHCELA NIKOHO URAZIŤ, IBA PODAŤ VECI Z MÔJHO UHLA POHĽADU. NECHCEM SA TU HRAŤ NA NEVINIATKO A MOŽNO MA MNOHÝ BUDÚ MAŤ ZA PURITÁNKU, ALEBO TO BUDÚ BRAŤ LEN AKO PÓZU, ALE JA SI CENÍM ĽUDSKÉHO ŽIVOTA .