Ako upliesť sny

19. března 2014 v 21:20 | Ari |  Poviedky
Jedna z mojich najstarších spomienok pochádza z doby, keď som mala asi 4 roky. Moji rodičia mali zasa veľa roboty a ja som ako vždy skončila na víkend u babičky. Bol to jeden z tých dlhých zimných večerov, kedy sa nedalo nič robiť, iba sedieť u krbu, alebo sa pozerať von z okna. Babička telku nemala a dedine kde bývala aj tak často vypadávala elektrina. Ani v ten večer sa žiarovkami svietiť nedalo. Sedela som pri krbe, pozerala som sa do ohňa a popíjala som kakao. Babička bola ešte v kuchyni a upratovala po večeri a potom si doniesla do obývacej miestnosti nejakú tú ručnú prácu.
Zvyčajne pri našich spoločných večeroch šila, ale keď mala dobrú náladu, tak mi čítala z veľkej rozprávkovej knižky, korá však teraz spočívala na polici.
Všetku svoju pozornosť som teda venovala ohňu, keď v tom zrazu zafúkalo a otvorilo sa okno. Otočila som sa, aby som sa pozrela, že či ho babička ide zavrieť. Vtedy som si všimla, čo za ručnú prácu to vlastne robí. V kresle ležali normálne pletacie ihlice. Ale nite normálne rozhodne neboli. Boli tyrkysové a .... svietili.
Záhadné svietiace nite ma fascinovali a desili zároveň. Podišla som bližšie ku košíku, tak blízko, že moja tvár bola iba pár centimetrov od tých nekonečných svietiacich šnúr. Babička sa tiež sklonila a hľadela priamo na mňa. Tiež som sa na ňu zahladela. V modrých očiach sa jej odrážala fosforeskujúca tyrkysová. Chvíľu sme tak mlčky sedeli, až som sa napokon spýtala:
"Čo je to?"
"Ťažko to povedať."
"To nie je odpoveď na moju otázku."
"Vyrábam sny," povedala nakoniec babička. A ja som sa s touto odpoveďou uspokojila.
.....
O asi dva-tri roky som bola zas na víkende u babičky a spomenula som si na túto príhodu. Vtedy už som vedela o snoch niečo málo viac a raz som sa dopočula dokonca aj o takej veci, zvanej lapač snov. Spýtala som sa teda babičky, že čo to vlastne je.
Ona vzala ma za ruku a zaviedla ma do kuchyne. Prešli sme k oknu a babička ukázala von. Na strome bol zavesený lapač snov, ale až do tej chvíle som ho považovala za bezduchú ozdobu.
"Vidíš ho?" spýtala sa ma.
"Myslíš ten kruh s pierkami?"
"Áno, prestne ten. No nie je to len tak nejaký kruh. Je to lapač snov. Slúži na chytanie zlých snov a pekné sny púšťa ďalej."
"A aké sú tie sny, ktoré vyrábaš?"
"Vieš, to ani nie sú sny. To sú len myšlienky ľudí," začala babička
"A ty z nich pletieš sny," ukončila som bez zaváhania.
"Áno," povedala potichu babička, "ja z nich pletiem sny."
V tom momente však prišla pre mňa mamina a ak aj chcela babička niečo viac povedať, tak už som sa to nikdy nedozvedela......
Od tej doby ubehla už kopa rokov. A babička medzitým zomrela. Dom sme zdedili mi, ale nechodili sme tam. Až teraz. Naši sa ho totiž rozhodli predať.
A tak stojím tu. V záhrade. A sledujem západ slnka. Spomínam na všetky tie momenty, ktoré som tu prežila. Postavila som sa na špičky a zvesila som z vetvy lapač snov.
Možno mi babička zanechala aj niečo viac, ako tajomnú nedopovedanú vetu.....
 


Komentáře

1 Caroline* Caroline* | Web | 19. března 2014 v 22:18 | Reagovat

To je krásné, je úžasné pamatovat si takové věci z dob, kdy jsme tomu nerozuměli a pochopit to klidně o desetiletí později...

2 Mordor Mordor | E-mail | Web | 19. března 2014 v 22:34 | Reagovat

Nádherný článok. Možno najlepší zo všetkých, ktoré boli pridané k tejto téme týždňa. Konečne po dlhom čase zvolili normálnu tému.

3 Narween Narween | Web | 20. března 2014 v 19:03 | Reagovat

Zatiaľ najlepší článok k tejto téme týždňa(konečne som si prečítala niečo originálne)oveľa lepší ako môj (až sa cítim zhanbene) :-D Super

4 Lucy Lucy | 21. března 2014 v 0:06 | Reagovat

Krasne vazne :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.