Duben 2014

Tanec

22. dubna 2014 v 11:39 | Ari |  Poviedky
Sledovala som krásnu štíhlu baletku ladne sa pohybujúcu do rytmu melódie. V krásnom kostým, s dokonalým makeupom a nádhernými vlasmi. V tvári sa jej zračil pokoj a dokonalé súznenie s hudbou. Keď dotancovala, ľudia vstávali a tliekali. Tlieskali dlhé minúty. A ona sa len usmievala a klaňala publiku. Žila svoj sen. A jej sen sa v tú kúzelnú noc stal aj mojím snov.
(O 10 rokov neskôr)
Milujem tanec. A milujem na ňom úplne všetko. Jeho ladnosť, jeho jednoduchosť aj zložitosť, milujem ten pocit spojenia s hudbou. a konečne sa môžem venovať tomu, čo milujem. Môžem sa konečne oddať baletu. Prijali ma na tanečnú akadémiu. Už o pár hodín vystúpim z vlaku a zamierim k budove v centre mesta. Budem môcť bojovať, tešiť sa, plakať aj krvácať pre svoj sen. bola som nadchnutá touto myšlienkou. Myšlienkou slobody, akú tanec poskytuje. Iba keď tancujem môžem byť sama sebou, slobodná, môžem sa cítiť krásna.
Aspoň toto som si myslela. Ale príchodom na akadémiu sa všetko zmenilo. Stratila som svoje detinské predstavi o súznení s hudbou, o ľadnom pobehovaní v tónoch hudby.
Ten tanec, balet, to bol len pot, krv a slzy. Nebola som totiž žiadnou z tých krásnych štíhlych baletiek ľahkýh ako dych. A to bol veľký problém. Musela som sa zmeniť. Musela som sa naučiť prísne držať tempa a krokov, krásnej lína držaniu tela. Bolo to bolestivé, zúfalé, ale ja som to stále milovala. Síce už tanec nebol pre mňa slobodou, ale stal sa niečim iným. Stal sa mojou závislosť. Stále som si opakovala, čím lepšia budem, tým skorej si splním svoj sen. A tak som na sebe makala.
A za tie štyri roky som sa vypilovalka k dokonalosti. Stalo sa to, po čom som skutočne túžila.
Stala som sa ňou.
....
Môj sen sa stal skutočnosťou. História sa opakovala. Stala som sa ňou. Bola som baletkou v nádhernom kostýme, s krásnym makeupom a dokonalými vlasmi. Ladne som sa niesla v tónoch hudby a stoky očí ma uchvátene sledovali. Bola som dokonalá. Lenže môjmu snu niečo chýbalo. Na moment som zavrela oči a preniesla som sa späť do toho okamihu, kedy ma ona tak uchvátila. Čo mala ona a mne to tak chýbalo? Nepotrebovala som nad tým premýšlať. Mala voľnosť, slobodu. Ona sa neniesla v rytme hudby, ona sa vznášala. priam vdychovala hudbu. Chcem byť ako ona. Prehrávala som si v hlave každý jej krok. Neboli dokonalé, nedržali striktnú líniu, ale boli vášnivé a v tom bola jej krása.
Aj ja som bola krásna, pomyslela som si, len túžba po dokonalosti ma zničila. Vydýchla som. A s týmto výdychom som opustila roky školy. Ponorila som sa do tónov. Raz dva tri, otočka, sial vášeň, hudba, sloboda, svet mi leží pri nohách. Letím.
Ani som sa nenadala a vystúpenie skončilo. Ľudia vstávali a tlieskali. A my sme sa klaňali. Konečne sa mi podarilo dosiahnuť to po čom som túžila. Nebolo to o dokonalosti. Bolo to o vášni skrytej v hudbe. O tej bájnej dokonalosti tónov hudby.

Ráno - Liah

20. dubna 2014 v 23:48 | Ari |  Life
Prebudila som sa dosť skoro. Moje spolubývajúce mali ešte hlbokú noc a za oknami to na deň tiež nevyzeralo. Lenže budík ukazoval nekompromisných 4:30 a ja som musela vstať z vyhriatej postele. Pomaly som teda vyliezla a ustlala som posteľ. V našej domácnosti som bola síce jediná, kto to robil, ale ja som potrebovala mať vo veciach poriadok.
Potme som sa dotackala do kúpelne a konečne som poprvý krát v dnešnom dni zažala svetlo. Pozrela som sa do zrkadla. Vlasy mi neskrotne trčali na všetky strany. Nemala som ísť spať s mokrou hlavou. Rýchlo som si ich prečesala a uviazala do praktického drdolu. Zhodila som zo seba pyžamo a zapla som vodu v sprche. Ráno musela najskôr odtiecť studená voda, aby sa dala pustiť teplá.
Medzitým som skočila na váhu. Zas som pribrala dve kilá. Rozmýšlala som z čoho. Už dlho som nemala nič extra kalorické. Teda, ak nerátam tú pizzu zo včera a ten burger na obed. Ach, ani sa nečudujem, že vyzerám ako slon, ukončila som svoj myšlienkový pochod a vkĺzla som pod sprchu. Rýchlo som sa opláchla a len tak v uteráku som prebehla do izby. V celom byte panoval mierny chlad, ktorého príčinou boli zle tesniace vetračky a tak akonáhle som vyšla z kúpelne ma ovalil studený vánok. Nebolo to zrovna nepríjemné, aspoň ma to prebralo. Za oknami panovala stále tma a tak som bola nútená zapnúť lampičku, aby som sa mohla obliecť. Natiahla som na seba úzku sukničku,blúzku a zo šatníka som vybrala sako ladiace k sukni. To som prevesila cez stoličku v našej miniatúrnej kuchynke a pustila som sa do hladania nejakej obživy. Zas sme nemali kávu ani lupienky a tak som si musela vystačiť len som zvyškom pizzy z minulého dňa. Rýchlo som to do seba hodila a zamierila som opäť do kúpelne, tentoraz k make-upu. Napúdrovala som si tvár, oči som zvýraznila linkou a na nos som si nasadila okuliare. Konečne bol svet ostrý. pozrela som sa na hodinky. Bolo skoro päť. Za oknami už pomaly začínalo svitať. Už som mala byť na ceste. vonku už sa začínala tvoriť zápcha. Rýchlo som pozbierala všetky papiere zo stola a spoločne s laptopom som ich hodila do tašky. Obula som si tenisky a sako spolu s ihličkami som chytila do ruky. Prechytila som si tašku a voľnou rukou som za sebou zabuchla dvere. Strčila som klúče do tašky a zbehla som dole po schodoch. Pred našim barákom už tradične stál stánok s vozík s kávou.
"Čiernu kávu bez cukru," hlesla som rýchlo a podala som chlapíkovi predom pripravenú bankovku. Potom som upíjajúc kávu utekala k stanici metra. Vonku už bola riadna zápcha, takže treopať sa autom by nemalo cenu. Metrom to bude rýchlejšie. Našťastie, vlak som akurát stihla.
Počas behu mi z drdola vypadlo pár pramienkou a ja som sa ich pokúšala vrátiť naspäť do gumičky a zároveň pritom usrkávať kávu. Vystúpila som na mojej zastávke a rýchlo som do seba naliala zvyšok kávy. Prázdny kelímok som hodila oblúčikom do smetiaka a natiahla som na seba sako. Vyzula som si tenisky a obula ihličky. v nich som potom už len docupitala k budove novín a nenápadne hodila tenisky zabalené v igelitke do tašky. Bola som vďačná Stelle, že mi poradila túto fintu.
K budove som dorazila akurát načas. 5:30 presne. dochvílnosť síce nebola moja silná stránka, ale nechcela som prvý deň prísť neskoro. Ani žiaden iný deň. ide predsa o prestýžne noviny, nechcem, aby ma vyhodili. Vošla som cez otáčacie dvere do haly a zamierila som k recepcii.
"Dobrý deň, volám sa Liah Carolyn a som tu dneska prvý krát, povedali mi, že sa mám hlásiť na recepcii," vychrlila som na jednu z vrátničiek. Tá sa na mňa udivene pozrela cez rám okuliarí, ale nedala sa odradiť nedôverou a naťukala niečo do počítača. Potom sa usmiala a povedala: "Samozrejme slečna, vitajte u nás. máte sa ísť ohlásiť k sekretárke pána šéfredaktora. Je to na treťom poschodí, dvre nalavo od ťažkých masívnych dverí. Nemôžete sa zmýliť," povedala a ukázala smerom k schodisku.
"Ďakujem," odpovedala som a vybrala som sa smerom, ktorým ukázala. Zaklopala som na dvere u sekretárky.
"Vy ste tá nová, že áno," povedala a ani nezdvihla pohľad od počítača. "Vitajte v našich novinách. myslím, že o ich prestýži ani netreba viesť prednášky. prejdime rovno k dôležitej téme. Na základe vašich ukážokových článkov, praxe v univerzitných novinách a aj letných praxí v rôznych denníkoch a týždenníkoch ste dostali novo pridanú rubriku a to stĺpik s témou svadby. Budete navštevovať svadby prominentov aj obyčajných ľudí a písať o nich. o tom vám už určite povedali. Zachvíľku príde niekto, kto vás odvedie k vašemu stolu. Na stole budete mať pozvánky od párov, ktoré by vás chceli mať na svojej svadbe. Vyberte si kľudne aj viac a potom opíšete tú najlepšiu, len to nezabudnite zmieniť v odpovedi hostiteľom. A taktiež sa ozvite aj tým, ktorých odmietnete. A nebudte sklamaná svojou prácou, ak budú vaše stĺpiky kvalitné, tak veľmi rýchlo získate lepšiu prácu. Berte to ako skúšku," povedala sekretárka a až pri poslednej vete zvidhla hlavu. V tom sa ozvalo zaklopanie.
"Gil, poď sem," zakričala smerom k dverám. Dnu vošiel prešedivený plešivejúci štyridsianik.
"Gill, toto je Liah, je tu nová. Zaveď ju k stolu 492," rýchlo nás predstavila sekretárka a tónom reči náš nenápadne poslala preč.
"Teší ma," povedala som utekajúc za Gillom a jeho rýchlym tempom.
"Aj mňa, aj mňa," povedal roztržite. Gill ma viedol obrovskou sálou plnou stolov, ktoré oddelovali len také tie kancelárske steny.
"Stôl 492," povedal Gill a ukázal na tria pol stennú kanceláriu označenú mojim číslom. Chcela som sa mu poďakovať, ale on sa medzitým niekam vyparil.
Vošla som teda do svojej kobky a zhrozene som sa pozrela na kopu papierov na mojom stole. Sadlla som si teda na rozheganú otáčaciu stoličku a z tašky som začala vykladať svoje veci. tenisky som šmarila pod stôl a na stôl som si vyložila laptop. Povedali mi, že nový počítač dostanem v štvrtok. Potom som vyložila na stôl svoje papiere a poznámky a pomaly som sa pustila do vybavovanie pozvánok na stole. Všetky som si prečítala a vybrala som asi štyri, alebo päť najzaujímavejších a pustila som sa do odpisovania tým, ktorých som odmietla. Keď som už konečne mala všetky tie smutné správy vybavené, tak som sa rozhodla, že už by bol čas sa najesť. Vyšla som pred svoju kanceláriu, ak sa to tak dalo nazvať a stopla som si prvého človeka, ktorý obchádzal kanceláriu. Bola to vcelku mladá baba, maximálne o tri styri roky staršia ako ja.
"Ty si Liah, že?" spýtla sa ma s úsmevom. Konečne som tu našla človeka, ktorý sa usmieval.
"Uhm," odpovedala som rýchlo, aby som jej dala priestor vysypať to, čo v sebe dusila.
"Vieš, to ja som ti posielala ten informačný mail ohľadom organizácie a tak a zabudla som ti napísať, že tu nevydávajú obedy. Omlúvam sa."
"V pohode. Nemáš mi požičať 5 dolárov?"
"Aj na to som myslela," povedala a vtlačila mi do ruky box s obedom. "Sama som to navarila. Tú krabičku mi nemusíš vracať. A nepozeraj sa na to tak skepticky, ja viem variť," vyhŕkla ešte nakoniec a už kráčala preč. Ešte sa za mnou obrátila a zakričala: "A mimochodom, volám sa Skai!"
Vrátila som sa teda do svojej bunky a rozbalila som box. Musím uznať, že to vyzeralo lákavo. A aj to dobre chutilo. Poobede som sa pustila do vybavovanie schválených svadieb. Maily som mala hotové za chvíľku a potom som sa pustila do prepisovania informáciíí do svojho diára. Prvá svadba sa mala konať tento štvrtok a ďaľšia v nedelu. Zvyšné tri budúci týždeň. Dve z nich mali predpísaný dresscode, ale nebolo to nič náročné. Jedna bola v punkovom štýle a práve táto téma ma donútila zamyslieť sa nad písaním o nej. Druhá bola v modrej. Jednoduché, ale štýlové. Ostatné sa zas konali na zaujímavých miestach. Na štvrtok som si mala zohnať modré šaty. Napísala som si to na stredu. Stella bude mať voľno a môže so mnou pobehať obchody. A možno zoženiem aj iné šaty. Jojojój, toto budú dlhé dva týždne.
Keď už som mala túto prácu vybavenú, tak som sa pustila do usporadúvania svojich papierov. Boli to organizačné veci a osobné papiere, ktoré som podla pokynov mala mať v kancelárii. Ani som sa nenazdala a boli štyri. Konečne som mohla odísť. Zbalila som si laptop a tenisky. taška bola o hodne lahšia. A dneska som mala iba jednu kávu, takže by som ťažšiu tašku ani neodniesla.
Došla som domov a pol piatej. Miranda sa práve chystala do práce a Stella mala dojsť za pol hodinu.
"Boli ste nakúpiť?" spýtala som sa tej, keď pobiehajúc po byte hladala čižmu.
"Nie, Stell volala, že pôjde," povedala Mir, keď si viazala vlasy do uzla. Za necelých päť minút vypadla a ja som sa pustila do upratovania bytu. baby tu po ráne nechali bordel. Každej som nahádyala veci na ich postele a zvalila som sa na svoju,. jedinú upratanú. Vytiahala som si spod postele knižku a začítala som sa do nej. O deviatej prišla Stella aj s večerou. Objednala rybu s hranolčekmi. Spoločne sme sa najedli. Na Mirandu sa neoplatilo čakať, pravdepodobne aj tak príde až okolo polnoci. Nechcelo sa mi na ňu čakať a ani sa pozerať so Stellou na telku. O desiatej som išla spať. A takto ubehol môj prvý pracovný deň.

Nový design

14. dubna 2014 v 22:19 | Ari |  Dear Diary
Takže, viem, že články typu, mám nový desing (aspoň myslím, že sa to tak píše) stoja dosť za *****, ale je to prvý krát, čo som sa rozhodla, že skúsim s tým pracovať sama a zatiaľ do vyzerá asi takto.....Chcela by som to ešte vylepšovať, ale dneska fakt nemám náladu, takže to zatiaľ nechám takto. Sa,mozrejme, dajte mi do komentára vedieť názor, prípadne napíšte, čo by ste zmenili a ja sa s tým skúsim trochu pohrať :)

Atlantída na nebi

11. dubna 2014 v 12:49 | Ari |  Poviedky
Nadýchla som sa a naposledy som sa zahľadela pod seba. Všetci sa tam zdali takí....mrňaví. A všetci sa pozerali na mňa. Teda nie konkrétne na mňa, ale na môj koráb. A tí čo neboli vonku sa pozerali na jeho projekciu vnútri miestnosti. Možno aj sledovali kameru v kabíne, no tá bola zatiaľ prázdna.
"Mala by si už ísť," povedal hlas v slúchadle. Vzdychla som si. Má pravdu. Venovala som posledný pohľad ľuďom na zemi a vybrala som po rebríku dolu ku kabíne uprostred lodi. Vliezla som títernými dvierkami dovnútra. Miestnosť, respektíve sedadlo, bolo postavené tak, aby človek v ňom pripútaný ležal. Ľahla som si teda a pripútala som sa. Nado mnou bol panel s rôznymi blikajúcimi kontrolkami. Samozrejme, po rokoch výcviku som ho vedela používať. Inak v kabíne nebolo nič. Po pravej a ľavej strane som mala okná, ale tie boli ešte zakryté. Odokryjú sa, až keď bduem vo vzduchu.
"Ste pripravená," spýtal sa ma opäť hlas.
"Áno," odpovedala som a stisla som pár spínačov na paneli. V kabíne sa rozsvietilo a cvakla zámka.
"Pripravte sa na štart," oznámil mi hlas a vonku sa spustilo odpočítavanie. Podobne aj v mojom slúchadle. Nasadila som som si helmu na tlmenie zvuku a taktiež som zapla tlmenie zvukov v kabíne.
"Jeden a pol minúty do štartu, skontrolujte systémy," povedal inštruktor. Po stlmení ostatných zvukov to bolo jediné, čo som v tichu kabíny počula.
"Systémy sú v poriadku."
"Minúta do štartu."
...
"10,9,8,7,6,5,4,3,2,1, zážeh."
Vyštartovala som a skontrolovala som kontrolky. Všetko optimálne. Výška 500metrov. O necelých 200metrov sa odpojí konštrukcia a ja konečne uvidím. Malý priestor pôsobí sklučujúco, hoci som v rámci výcviku strávila mesiac v podobnej kabíne, aby som sa zbavila klaustrfóbie. 600metrov. Už len 100metrov.
Zrazu začala pípať jedna z kontroliek. Zľakla som sa. Predsa len, toto bol len skúšobný model, mali sme len otestovať, či funguje, ale povedali mi, že je to bezpečné. Pozrela som sa, že čo to pípa. Pripravte sa na odpojenie modulu Vydýchla som si. Ide sa len odpájať konštrukcia.
"Pilot, pripravte sa na odpojenie modulu, skontrolujte podmienky," ozvalo sa po dlhom čas v mojom slúchadle.
"Teplota optimálna, kvalita vzduchu optimálna, rýchlosť 50metrov za minútu. Rozbeh podľa plánov a tabuliek."
"Odpojenie konštrukcie, za 3,2,1," povedal hlas zo slúchadla a mojou kabínou zatriaslo. Zbadala som okná a za nimi modrú oblohu. Predstavila som si ťažkú konštrukciu, ako sa rúti k zemi. Pokiaľ ide všetko správne, mala by dopadnúť na prázdny priestor, odkiaľ ju potom odvezú. Dúfam, že nikoho nezraní.
"Odpojenie prebehlo úspešne," povedala som do mikrofónu. Na druhej strane bolo ticho, predsa len, ani som nečakala žiadnu reakciu. Venovala som svoju pozornosť riadiacemu pultu a raz za čas som sa pozrela aj z okna.
"Výška 1000metrov dosiahnutá, zrýchlenie na 100metrov za minútu," oznámila som svoju polohu. Teda, ak sa to dá nazvať polohou, lebo som absolútne netušila, kde sa asi nachádzam, kde je základňa, alebo proste hocičo. Všade okolo mňa bolo len nekonečné modro. Nachvíľku som privrelaoči, hoci to bolo značne neprofesionálne. Mala som pocit, že to trvá večnosť, hoci let mal trvať iba tri a pol hodiny. Mala som dosiahnuť koniec pásma života, potom odpojiť motory a zniesť sa dole pomocou novej pristávacej technológie. Nevedela som s ňou moc dobre narábať, lebo počas môjho výcviku ma učili narábať iba so starou a k novej som ešte nedostala všetky potrebné školenia, ale keď ma vyberali pre tento let, tak mi povedali, že dispečer mi s tým pomôže a jedinou vecou, ktorú budem musieť robiť ja bude len poslúchať inštrukcie. Navyše, v dnešnej modernej dobe (bože, keď takto rozmýšlam, cítim sa ako starec) je skoro všetko z automatizované, alebo riadené zo Zeme. jedinou vecou, čo musí pilot robiť je v podstate iba tam sedieť. Ach, bože pamätám si na výcviku ešte doby, kedy sme sa museli učiť aj také veci, ako odpájať konštrukcie. Dnes to už ale nebolo treba.
"5000metrov," oznámila som. A takto vlastne ubiehal skoro celý let. Každý významný výškový bod som nahlásila dispečerovi a on mi povedal, keď bolo treba niečo urobiť. "Napojte druhú nádrž, skontrolujte prísun kyslíka, zvýšte teplotu, bla, bla, bla,..."
Práve som sa chystala nahlásiť výšku 15000metrov, keď sa v slúchadle ozval nepríjemný šum. Zrazu celou loďou začalo hrkať. Toto sa nemalo stať.
"Kód 1752, kód 1752," kričala som do mikrofónu. "Pomôžte mi, neviem, čo mám robiť!" Ale na druhom konci sa ozýval stále ten istý šum.
"Pilotka," ozvalo sa zrazu, "musíte, musíte," začal dispečer, ale potom to vypadlo. Chvíľku sa ešte ozýval ten zvláštny šum a potom ticho. Absolútne som stratila spojenie. Zrazu som pocítila tvrdý dopad a z okna po moje ľavej strane som si všimla zem. Zem?! Veď som predsa 15 kilometrov vysoko! Nejaká záhadná postava, podobná človeku. My zaklopala na okno. Ukazovala, že mám vyliezť. Teda aspoň tak som to pochopila ja. Okolo mojej havarovanej kabíny sa začali zbiehať ľudia. Odpútala som sa teda a vypla som systémy. Dala som si dolu z hlavy helmu na tlmenie zvukov a vyšla som von. Vôbec ma nenapadlo, vziať si kyslíkovú masku, ale zistila som, že to ani nebolo potreba. Nevysvetliteľne sa tam hore dalo dýchať. Akurát rozprávať som nemohla.
Osoba, ktorá sa ma vyzvala, aby som vyšla von sa mi začala prihovárať. Bol to muž, okolo tridsiatky, bol tmavšej pleti a mal biele vlasy. Bol celý pomalovaný a mal oblečenie, ako domorodci z džunglí. Tu hore bolo oveľa teplejšie, ako by si človek myslel. Aj mne bolo v leteckej budne teplo, ale neodvážila som si ju dať dole. Ten muž sa mi stále snažil niečo povedať, ale nerozumela som mu ani slovo. Bezmocne som pokrútila hlavou a rozhodila rukami. Myslím, že pochopil, že mu nerozumiem.
Zobral ma teda za ruku a pomohol mi vyjsť na pódium uprostred námestia, kde som spadla aj som svojou loďou. Niečo povedal svojmu ľudu a všetci začali tlieskať. Nechápala som, čo sa deje. potom k nám prišli nejaké ženy a zobrali ma so sebou. Zľakla som sa, toho čo sa deje. Viedli ma smerom k najväčšej budove, pravdepodobne palácu, alebo tak. Cestou som si obzerala mesto. Všetky budovy boli postavené z bieleho alebo béžového kameňa, podobali sa ľudskej architektúre. Boli to dvoj až trojposchodové domy s normálnymi oknami, či dverami. A všetky boli krásne nazdobené. Cestičky boli vykladané kachličkami a všade bolo čisto a poriadok. na niektorých stenách boli vyryté rôzne nápisi v čudnom písme. Možno to boli pomníky, alebo tak. Jedna zo žien, ktoré ma viedli k palácu si všimla môj užasnutý pohľad. "Asine," povedala. nepochopila som, čo mi chce. Spýtavo som sa na ňu teda pozrela. Ona rozhodila rukami navôkol a zopakovala, "Asine." Vtedy mi to došlo. Toto miesto sa volá Asine. Prikývla som, na znak, že som jej porozumela a ona sa usmiala.
Zaviedli ma až k hradu a tam ma doviedli do prepychovej komnaty. Zrazu som pocítila prudkú bolesť. Niekto ma zozadu ovalil po hlave a ja som spadla na zem.
Trhlo mnou. Otvorila som oči. Hľadela som na strop vo svojej izbe. Celé to bol iba sen. Nadomnou stál kapitán. "Pilot, pripravte sa na odlet, máte hodinu," povedal.
Alebo to nebol len sen?

Pro-ana - názor??

9. dubna 2014 v 16:50 | Ari
Ana=Anorexia
Choroba modeliek, alebo vec s ktorou sa stretávame na každom rohu?? Vidíme v tom všetci nutné zlo? A čo ak nie? Ako to vidia tí, čo sa s tým stýkajú?
Tieto a mnohé otázky si pokladám v posledných dňoch. A preto som sa rozhodla pre jeden projekt. Skúsila som napísať viacerým ľuďom (resp. babám), ktoré sa označujú, ako proana a spýtať sa ich pár otázok. Som zvedavá totiž, ako berú ony...... A viaceré z nich mi aj odpísali a súhlasili zo svojou účasťou, takže dúfam, že sa mi to podarí pochopiť aj z ich strany.
Článok zverejním niekedy koncom mesiaca pravdepodobne......

Deň číslo 30

4. dubna 2014 v 18:30 | Ari |  Workout Diary
30.3.2014 - DEŇ TRIDSIATY - NEDEĽA

Klikov dokopy: 40 (2x 20 klikov)
Drepov dokopy: 325
Drepov vo výzve: 245
Brušákov dokopy: 505
Brušákov vo výzve: 245
Môj motivačný song: Kim Possible Opening Latino