Atlantída na nebi

11. dubna 2014 v 12:49 | Ari |  Poviedky
Nadýchla som sa a naposledy som sa zahľadela pod seba. Všetci sa tam zdali takí....mrňaví. A všetci sa pozerali na mňa. Teda nie konkrétne na mňa, ale na môj koráb. A tí čo neboli vonku sa pozerali na jeho projekciu vnútri miestnosti. Možno aj sledovali kameru v kabíne, no tá bola zatiaľ prázdna.
"Mala by si už ísť," povedal hlas v slúchadle. Vzdychla som si. Má pravdu. Venovala som posledný pohľad ľuďom na zemi a vybrala som po rebríku dolu ku kabíne uprostred lodi. Vliezla som títernými dvierkami dovnútra. Miestnosť, respektíve sedadlo, bolo postavené tak, aby človek v ňom pripútaný ležal. Ľahla som si teda a pripútala som sa. Nado mnou bol panel s rôznymi blikajúcimi kontrolkami. Samozrejme, po rokoch výcviku som ho vedela používať. Inak v kabíne nebolo nič. Po pravej a ľavej strane som mala okná, ale tie boli ešte zakryté. Odokryjú sa, až keď bduem vo vzduchu.
"Ste pripravená," spýtal sa ma opäť hlas.
"Áno," odpovedala som a stisla som pár spínačov na paneli. V kabíne sa rozsvietilo a cvakla zámka.
"Pripravte sa na štart," oznámil mi hlas a vonku sa spustilo odpočítavanie. Podobne aj v mojom slúchadle. Nasadila som som si helmu na tlmenie zvuku a taktiež som zapla tlmenie zvukov v kabíne.
"Jeden a pol minúty do štartu, skontrolujte systémy," povedal inštruktor. Po stlmení ostatných zvukov to bolo jediné, čo som v tichu kabíny počula.
"Systémy sú v poriadku."
"Minúta do štartu."
...
"10,9,8,7,6,5,4,3,2,1, zážeh."
Vyštartovala som a skontrolovala som kontrolky. Všetko optimálne. Výška 500metrov. O necelých 200metrov sa odpojí konštrukcia a ja konečne uvidím. Malý priestor pôsobí sklučujúco, hoci som v rámci výcviku strávila mesiac v podobnej kabíne, aby som sa zbavila klaustrfóbie. 600metrov. Už len 100metrov.
Zrazu začala pípať jedna z kontroliek. Zľakla som sa. Predsa len, toto bol len skúšobný model, mali sme len otestovať, či funguje, ale povedali mi, že je to bezpečné. Pozrela som sa, že čo to pípa. Pripravte sa na odpojenie modulu Vydýchla som si. Ide sa len odpájať konštrukcia.
"Pilot, pripravte sa na odpojenie modulu, skontrolujte podmienky," ozvalo sa po dlhom čas v mojom slúchadle.
"Teplota optimálna, kvalita vzduchu optimálna, rýchlosť 50metrov za minútu. Rozbeh podľa plánov a tabuliek."
"Odpojenie konštrukcie, za 3,2,1," povedal hlas zo slúchadla a mojou kabínou zatriaslo. Zbadala som okná a za nimi modrú oblohu. Predstavila som si ťažkú konštrukciu, ako sa rúti k zemi. Pokiaľ ide všetko správne, mala by dopadnúť na prázdny priestor, odkiaľ ju potom odvezú. Dúfam, že nikoho nezraní.
"Odpojenie prebehlo úspešne," povedala som do mikrofónu. Na druhej strane bolo ticho, predsa len, ani som nečakala žiadnu reakciu. Venovala som svoju pozornosť riadiacemu pultu a raz za čas som sa pozrela aj z okna.
"Výška 1000metrov dosiahnutá, zrýchlenie na 100metrov za minútu," oznámila som svoju polohu. Teda, ak sa to dá nazvať polohou, lebo som absolútne netušila, kde sa asi nachádzam, kde je základňa, alebo proste hocičo. Všade okolo mňa bolo len nekonečné modro. Nachvíľku som privrelaoči, hoci to bolo značne neprofesionálne. Mala som pocit, že to trvá večnosť, hoci let mal trvať iba tri a pol hodiny. Mala som dosiahnuť koniec pásma života, potom odpojiť motory a zniesť sa dole pomocou novej pristávacej technológie. Nevedela som s ňou moc dobre narábať, lebo počas môjho výcviku ma učili narábať iba so starou a k novej som ešte nedostala všetky potrebné školenia, ale keď ma vyberali pre tento let, tak mi povedali, že dispečer mi s tým pomôže a jedinou vecou, ktorú budem musieť robiť ja bude len poslúchať inštrukcie. Navyše, v dnešnej modernej dobe (bože, keď takto rozmýšlam, cítim sa ako starec) je skoro všetko z automatizované, alebo riadené zo Zeme. jedinou vecou, čo musí pilot robiť je v podstate iba tam sedieť. Ach, bože pamätám si na výcviku ešte doby, kedy sme sa museli učiť aj také veci, ako odpájať konštrukcie. Dnes to už ale nebolo treba.
"5000metrov," oznámila som. A takto vlastne ubiehal skoro celý let. Každý významný výškový bod som nahlásila dispečerovi a on mi povedal, keď bolo treba niečo urobiť. "Napojte druhú nádrž, skontrolujte prísun kyslíka, zvýšte teplotu, bla, bla, bla,..."
Práve som sa chystala nahlásiť výšku 15000metrov, keď sa v slúchadle ozval nepríjemný šum. Zrazu celou loďou začalo hrkať. Toto sa nemalo stať.
"Kód 1752, kód 1752," kričala som do mikrofónu. "Pomôžte mi, neviem, čo mám robiť!" Ale na druhom konci sa ozýval stále ten istý šum.
"Pilotka," ozvalo sa zrazu, "musíte, musíte," začal dispečer, ale potom to vypadlo. Chvíľku sa ešte ozýval ten zvláštny šum a potom ticho. Absolútne som stratila spojenie. Zrazu som pocítila tvrdý dopad a z okna po moje ľavej strane som si všimla zem. Zem?! Veď som predsa 15 kilometrov vysoko! Nejaká záhadná postava, podobná človeku. My zaklopala na okno. Ukazovala, že mám vyliezť. Teda aspoň tak som to pochopila ja. Okolo mojej havarovanej kabíny sa začali zbiehať ľudia. Odpútala som sa teda a vypla som systémy. Dala som si dolu z hlavy helmu na tlmenie zvukov a vyšla som von. Vôbec ma nenapadlo, vziať si kyslíkovú masku, ale zistila som, že to ani nebolo potreba. Nevysvetliteľne sa tam hore dalo dýchať. Akurát rozprávať som nemohla.
Osoba, ktorá sa ma vyzvala, aby som vyšla von sa mi začala prihovárať. Bol to muž, okolo tridsiatky, bol tmavšej pleti a mal biele vlasy. Bol celý pomalovaný a mal oblečenie, ako domorodci z džunglí. Tu hore bolo oveľa teplejšie, ako by si človek myslel. Aj mne bolo v leteckej budne teplo, ale neodvážila som si ju dať dole. Ten muž sa mi stále snažil niečo povedať, ale nerozumela som mu ani slovo. Bezmocne som pokrútila hlavou a rozhodila rukami. Myslím, že pochopil, že mu nerozumiem.
Zobral ma teda za ruku a pomohol mi vyjsť na pódium uprostred námestia, kde som spadla aj som svojou loďou. Niečo povedal svojmu ľudu a všetci začali tlieskať. Nechápala som, čo sa deje. potom k nám prišli nejaké ženy a zobrali ma so sebou. Zľakla som sa, toho čo sa deje. Viedli ma smerom k najväčšej budove, pravdepodobne palácu, alebo tak. Cestou som si obzerala mesto. Všetky budovy boli postavené z bieleho alebo béžového kameňa, podobali sa ľudskej architektúre. Boli to dvoj až trojposchodové domy s normálnymi oknami, či dverami. A všetky boli krásne nazdobené. Cestičky boli vykladané kachličkami a všade bolo čisto a poriadok. na niektorých stenách boli vyryté rôzne nápisi v čudnom písme. Možno to boli pomníky, alebo tak. Jedna zo žien, ktoré ma viedli k palácu si všimla môj užasnutý pohľad. "Asine," povedala. nepochopila som, čo mi chce. Spýtavo som sa na ňu teda pozrela. Ona rozhodila rukami navôkol a zopakovala, "Asine." Vtedy mi to došlo. Toto miesto sa volá Asine. Prikývla som, na znak, že som jej porozumela a ona sa usmiala.
Zaviedli ma až k hradu a tam ma doviedli do prepychovej komnaty. Zrazu som pocítila prudkú bolesť. Niekto ma zozadu ovalil po hlave a ja som spadla na zem.
Trhlo mnou. Otvorila som oči. Hľadela som na strop vo svojej izbe. Celé to bol iba sen. Nadomnou stál kapitán. "Pilot, pripravte sa na odlet, máte hodinu," povedal.
Alebo to nebol len sen?
 


Komentáře

1 Inari Inari | 13. dubna 2014 v 23:10 | Reagovat

To je supeeer ze bude pokracovanie

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.