Květen 2014

MilkShake 01/04

31. května 2014 v 12:50 | Ari |  MilkShake
NÁVRAT DOMOV
Koncert dopadol úžasne. Ľudia nám tlieskali a chceli prídavok. Vôbec im nevadilo, že sme niektoré piesne hrali dva krát. Počas koncertu, hlavne v jeho neskorších častich som niekoľko krát vyšla z rytmu, ale podľa všetkého si to nikto nevšimol. Našťastie.
Išli sme spať asi o druhej, alebo tretej ráno. Bola som natoľko zničená, že som bola vďačná aj za tú rozheganú posteľ. Bolo mi ľúto chalanov, že musia spať na zemi, ale v tej chvíli sme boli príliš unavený na akékoľvek dohadovanie.
O dvanástej som sa prebudila na nepríjemný zvuk. Jeden z nich som po chvíli identifikovala ako kikiríkanie kohúta a druhý ako 100 tabletov týždenne. Otočila som sa a prikryla som si vankúšom hlavu. O chvíľu tie zvuky utíchli. Myslela som si, že je po všetkom, ale v tom sa ozval Taku:
"Ok, vstávame," povedal a hneď bol na nohách. V noci spal v džínsach, takže si len natiahol tričko a zmizol v kúpelni. Počula som tiecť vodu a o chvíľu sa objavil v miestnosti s pohárom v ruke.
"Opováž sa," povedala som ešte stále ospalo.
"Tak vstaň a ja ti dám pokoj," povedal sa sadol si ku mne na posteľ. Teruki a Reo už boli na nohách a balili spacáky. Taku ma pofŕkal vodou a a zbytok pohára vylial na Deia, ktorý sa zatiaľ neunúval ani otvoriť oči. Potom zas zmizol v kúpelni. Dei si hneď z rána šťavnato zanadával, ale zo spacáka nevyliezol.
"Dei, vstávaj, už je to trápne," zakričal naňho Reo z kúpeľne.
"Nikdy," zamrmlal Dei ospalo.
"Moja reč," povedala som a aj ja som si opäť ľahla.
"Ale no tak, ľudia, nechovajte sa ako malí," povedal Teruki a vrhol na mňa, špeciálne na mňa kritický pohľad. "Aspoň ty by si mu mohla ísť príkladom," povedal mi a zamieril so spacákmi von, aby ich mohol odniesť do auta.
"Veď hej, už vstávam," hlesla, hoci ma pravdepodobne už nepočul. Vymotala som sa zo spacáka. Natiahla som si mikinu, lebo v legínach a tielku mi bola zima a začala som si aj ja baliť spacák. Keď sa Teruki zjavil vo dverách, tak som naňho hodila spacák. "Môžeš sa hneď otočiť," povedala som chladne, aby som mu jasne dala najavo, že som naštvaná, že ma ráno zobudili. Potom som si zobrala tašku a vyhnala som chalnov z kúpelne s tým, že sa chcem prezliecť. A strávila som tam zavretá pol hodinu. Chalani mi už aspoň päť minút búchali na dvere, ale ja som im chcela dať jasne najavo,že som naštvaná. Nakoniec však môj hnev poľavil. Vyšla som z kúpeľne a nechala som chalanov, aby si tam robili čo chcú. Zatiaľ pomáhala Terukimu zbaliť nástroje a podobné veci. Medzičasom sa k nám pridal aj zbytok skupiny a ani sme sa nenazdali a bolo pol jedenástej. "Pôjdeme sa niekam najesť pred cestou?" spýtal sa Teruki, keď sme konečne nahádzali posledné veci do auta.
"Ja som za," poznamenala som, vzhľadom na to, že som neraňajkovala.
"Ja sa pridávam," povedal s nadšením Reo.
"Mne je to jedno, lebo nemám prachy," hlesol Dei.
"A ty s snáď myslíš, že nejaké mám?" spýtala som sa Deia so smiechom. Potom sme sa všetci zahladeli na Takuyu a čakali sme na jeho názor.
"Hráme na väčšinu, alebo na stopercentný súhlas?" spýtal sa, pozerajúc sa do svojej peňaženky.
"Rozmýšlam, čo ti na to odpovedať, aby si šiel s nami."
"Podľa mňa by sme mali ísť na väčšinu, čo znamená, že sme ho aj tak prehlasovali, Teru to navrhol, takže nás zve a môžme sa ísť naobedovať," zreferovala som celú našu konverzáciu a zároveň som vyriešila môj a Deiov problém s peniazmi. Ako sme tak sedeli v McDonalde, začali sme riešiť našu cestu domov.
"Kedy musíme vyraziť, aby sme sa dostali do siedmej do Bratislavy?" spýtala som sa Deia, kým sme čakali, až nám teruki s Takuyom donesú jedlo.
"Ak vyrazím o dvanástej, tak by sme mali niekedy medzi štvrtou a piatou dojsť do Blavy."
"O dvanástej koho?" spýtal sa Teruki, keď prišiel aj s tácom k našemu stolu.
"Že - by - sme - mali - o - dvanástej - vyraziť - aby - sme - boli - do - rána - v - Blave," zopakoval mu pomaly a dôrazne Dei.
"Dobre, dobre, nekrič na mňa, pochopil som ťa," povedal Teruki mierne otráveným detinským hlasom. Nevydržala som sa na nich nemo pozerať a vybuchla som do smiechu a chalani sa ku mne pridali. Zvyšok obeda strávili chalani diskutovaním o tom, kto bude kedy šoférovať, ale mne to bolo úprimne jedno a všetku svoju pozornosť som venovala kradbutiu hranolčekov. Vedela som síce, že čas, kedy bude kto z mojich kolegov šoférovať môže vážne ovplyvniť moje fyzické aj psychické zdravie a nech boh dá, nech Reo nešoféruje niekde, kde sú kolóny. Je to síce dobrý chalan, ale keď sa nasere nadáva jak dlaždič, hoci vie, že mne sú nadávky prosti srsti.
O pol jednej sme dojedli a šli sme ešte do supermarketu nakúpiť niečo na pitie. Ja som si kúpila svoju milovanú Nestea, chalani kolu a dajakú záhadnú francúzsku minerálku, hoci som ich z vlastnej skúsenosti varovala, že to nie je najlepší nápad, lebo niektoré francúzske minerálky sú dosť odporné, zvlásť, ak sú za výhodnú cenu.
"Veď oľutujete," povedala som im, keď si nechceli dať poradiť.
Presne o jednej poobede sme nastúpili do auta. Chalani živo diskutovali o tom, ktorý horor je najlepší, ale mňa ich kecy zas a opäť nezaujímali. Vybrala som z tašky mp3 a pustila som si na plné pecky PTV, aby som ich prehlušila. Potom som z tašk vybrala mobil a napísala som mame esemesku: Už vyrážame, do rána budem doma. Všetci sme živý a zdravý.
Ok, všetko, čoé som mala spraviť je vybavené, povedala som si a zavrela som oči. Už môžem iba nerušene počúvať hudbu a čakať, až dorazíme domov.
Počas jazdy domov som pozorovala, ako sa pomaly stmieva. Prvý šoféroval Reo a chalani zatiaľ spali, aby sa pripravili na nočnú jazdu. Po štyroch hodinách cesty došiel rad na výmenu šoféra a dotankovanie. Zastavili sme na pumpe a rozospatí sme povychádzali von. Ovalil a čerstvý studený vánok. Až ma striaslo. Pomaly som sa prechádzala po parkovisku na odpočívadle a pokúšala som sa prebrať spánkom otupené zmysly. Chalani zatiaľ pri aute popíjali kávu z automatov. Síce bolo iba päť hodín, ale všetci sme boli ospalí a rýchle septembrové stmievanie tomu dvakrát nepomáhalo. Teruki sa chystal zaujať Deiovo miesto šoféra a Reo si sadol vedľa Takuyu k okienku oproti mne. Taku tam len sedel medzi nami a s hlavou opretou dozadu o sedadlo driemal za zvukov hudby z jeho mobilu. Počúval nejakú pokojnú inštrumentálnu hudbu, ktorej som sa ja nikdy nevedela nabažiť. Reo si zatiaľ obzeral jednotvárnu panorámu lesov, okolo ktorej sme šli. Dei tvrdo spal na prednom sededle a Reo udržiaval s Terukim lôenivú konverzáciu, aby ho nepochitil spánok. Ani som sa nenazdala a bolo deväť hodín. Na takú relatívne skorú hodinu bola celkom tma. Opäť sme zastavili na odpočívadle a zobudili sme Deia. Na tejto zastávke sme strávili asi dvadsať minút, kým sa Dei definitívne prebral a my sme mohli vyraziť ďalej bez panického strachu, že nás Dei svojou rozospatosťou zabije.Vzhľadom na to, že Dei mal šoférovať až do jednej ráno sme sa s Reom rozhodli, že je ideálny čas zalahnúť na definitívny spánok. Taku stále spal, alebo aspoň absolútne ignoroval všetko, čo sa povedalo a tak sa Teruki ponúkol, že zostane hore, aby Dei nezaspal. Ako sme tak išli krajinou (po prvej hranici som stratila prehľad, v ktorej krajine sa nachádzame) pomaly som zaspávala. Asi o desiatej som definitívne zaspala, ale o jednej ráno ma chalani zobudili, hoci to nebolo úmyselne. Chvíľku som musela rozmýšlať, čo taé dôležité sa deje, ale potom so si uvedomila, že sa jedná o velice jednoduchú vec. Taku mal ísť šoférovať. Dobrovoľne som sa ponúkla, že zostanem hore s ním, aby sa aj chalani trochu vyspali. Unavene som sa prechádzala okolo stolov na odpočívadle a čakala som, až sa chalani vrátia s kávou a nejakým jedlom, lebo sme všetci boli už poriadne hladní. Vdychovala som studený vzduch a pomaly som sa preberala. Stihla som si spraviť asi dve kolečká, kým sa chalani vrátili z obchodu u pumpy. Nebolo síce nijako extra zdravé a prospešné jesť hamburgery o jednej ráno, ale v tej situácii v akej sme boli sme to mali úprimne naháku.
Poisledný úsek cesty prebehol pokojne. Rozprávala som sa a Takuyom o dojmoch z turné, pozorovala som veľmi pomaly sa rozjasňujúcu oblohu a podriemkavala som. o piatej ráno sme dorazili do Bratislavy. Takuya nás všetkých zobudil hlučným zatrúbením a odviezol ma domov. Ptom išiel vyhodiť aj ostatných a mňa nechali samú stáť na parkovisku kúsok od môjho domu. Vytiahla som niekde zo dna svojej tašky kľúče a vošla som do vestibulu nášho paneláku. Skôr po pamäti ako rozumom som zabočila doľava a vyšla som po schodoch na prvé poschodie. Odomkla som čo najtichšie dvere a vošla som dovnútra bytu. Konečne doma, povzdychla som si a zamierila som do svojej izby. Zvalila som sa na posteľ, zavrela som oči a v tom okamihu som zaspala.
________________________________________________________________________________________
Na moju obhajonu hovorím, že som tento článok začala písať už 4. januára a jediné, čo my bránilo v jeho dokončení bola nulová krativita a demotivácia (čítaj lenivosť).

Sink

25. května 2014 v 22:55 | Ari |  Poviedky
Cítim, ako pomaly klesám ku dnu. Cez vodnú hladinu vidím rozmazané obrysy ľudí, stromov a posledné záblesky slnka, ktoré oznamujú blížiaci sa koniec dňa. tohto dňa. Môjho posledného dňa. Kamene ma ťažia na členkoch a na zápästiach, ako by to boli olovené gule a nie iba kamene nájdené na brehu. Pomaly mi dochádza dych. Obrazy nado mnou sa začínajú rozmazávať. Pália ma oči. Bolí ma v pľúca. Je to ukrutná bolesť. Potrebujem sa nadýchnuť. Nevládzem. Iba trošku vzduch. Máličko. Prosím.
Pomaly mi odchádzajú zmysly. Otvorím ústa, túžiac po nádychu, ale tie sa mi iba zaplnia vodou. Voda. Je všade okolo mňa. Dotýka sa každej časti môjho tela. Cítim ju na koži, cítim, ako mi preniká cez oblečenie, dotýka sa mojej tváre. Okolo mňa je stále väčšia tma. Už nevidím obrysy ľudí a stromov, ani záblesky slnka. Vidím iba vodu. Zatváram oči. Viac vidieť nepotrebujem. Pomaly sa blížim ku dnu. Všetko ma páli, všetko ma bolí. Chcem sa zvinúť do klbka, ale nevládzem. Nevládzem sa pohnúť. Voda už prenikla do môjho vnútra. Aj moje myšlienky sa zahmlievajú. Sú úplne hmlisté, strácam nad sebou kontrolu. Cítim iba vodu. Je pri mne, je okolo mňa, je vo mne. A ja som v nej.
Pomaly sa stávam jej súčasťou....

"Humans"

14. května 2014 v 22:25 | Ari |  Poviedky
Kedysi som bývala človekom. Žila som, dýchala som vduch, jedla som a pila. Užívaal som si všetkého, čo sa mi ponúkalo. Videla som farby, počula som zvuky, vnímala som chute a cítila dotyky.Cítila som teplý vánok povievajúci v aprílový deň, alebo vdychivala vôňu dažďa v tmavú novembrovú noc. Vnímala som čas, rozoznávala dni a hodiny. Mala som neobmedzené možnosti. Mohla som sa učiť jazyky, cestovať, učiť sa novým schopnostiam, či zdokonalovať tie staré.
Ale napriek tomu, napriek všetkému čo som mala som bola opitá myšlienkiu niečoho nového. Myšlienkou nového sveta. Myslela som, že môj život tam bude krásny a vzrušujúci. A namiesto toho? Už nie som človek. Som odpad, čo kedysi býval človekom. Dýcham vzduch rozvírený ventilátorom a namiesto šelestu lístia počujem pukanie v reproduktoroch. Denné svetlo som nevidela už roky. Sedím tu zmožená a unavená zo všetkého a zo všetkých. Doteraz bola mojou jedinou spásou moja internetová identita. Ale jedného dňa moja ikonka navždy vymizla z databázi. Zablokovali ma. A tým nastal pre mňa koniec. Akoby niekto spretŕhal všetky vlákna, ktoré ma spájali so svetom, presne ako prerušil moje konverzácie. A teraz tu sedím pred Bohom aj sama pred sebou a vidím zúbožený obraz môjho bývalého ja. Ten opojný pocit života medzi ľuďmi, ktorý bol mojim jediným sociálnym kontaktom spolu s mojím bývalým profilom zmizol. Už nikdy neobnovým zašlú slávu môjho padlého ja. Je koniec, zničili ma. Gratulujem.
Si diabol, tak ako tvoje meno hovorí. Možno si myslíš, že takto si niekto. A ja sa teraz cítim ako nič. Toto sú moje posledné slová. Teraz stačí odpútať sa od virtuálu a presť k veciam skutočným. Skutočný nôž, skutočná krv. Skutočné posledné slová. Ty si spôsobil moju virtuálnu vraždu, teraz je čas na reálnu sebevraždu.
Toto je koniec. Zbohom....
-venované niekoľkým modro-bielym stránkam

Ráno - Stella

8. května 2014 v 18:34 | Ari |  Life
Zobudila som sa spolu s mirandou asi okolo ôsmej. Miranda si hneď zabrala kúpeľňu a ja som sa teda vybrala do kuchyne pohladať niečo na jedenie. Samozrejme, nič sme nemali. Narýchlo som spýsala zoznam vecí, čo mám nakúpiť a hodila som ho do kabelky položenej na stoličke. V kúpeľni ešte stále tiekla voda a vedela som, že rýchlo neprestane a tak som začal po byte hľadať kľúče, peňažnku a iné dôležité veci do práce. potm som zabúchala na dvere Mirande. Už bola v sprche 15 minút a aj ja som potrebovala ísť do kúpeľne. narozdiel od nej som si nemohla dovoliť meškať.
Miranda bola rozhodne z nás troch najbezstarostnejšia. liah ráno zdrhla do práce a to isté čakalo aj mňa. miranda samozrejme do školy chodila kedy sa jej zachcelo. Mala bohatých rodičov, ktorý jej univerzitu platili a tak jej bolo hej.
"Vypadni už!" zakričala som snažac sa prehlušiť vodu. "miranda, myslím to vážne, ja musím ísť do práce!" vyštekla som na ňu a zalomcoval som kľučkou. Samozrejme, zamknuté. "Prosím," povedala som takmer plačlivo. Bolo už takmer pol deviatej.
Po chvíli vyšla Miranda už dokonale nalíčená a upravená z kúpeňe. Konečne. Okamžite som vtrhla dovnútra a vliezla som pod sprchu. netrvalo mi to ani 5 minút. Natiahla som na seba džínsy a tričko a obula som si staré zošúchané tenisky. Miranda stála v bokovkách a sexy tričku pred prázdnou chladničkou. "Prečo nič nemáme?" spýtala sa ma, keď som vyberala z peňaženky päťdolárovku pre chlapíka s kávou, ktorý stál pred našim barákom.
"Žeby sme všetko zjedli?" povedala som ironicky. Pravda bola skôr taká, že Mirandiny kamoši počas jedného z jej žúrov vyžrali celú chladničku a posledné dni sme žili iba na fastfoodoch. To ona však nevedela. Veď aby, keď bola celé dni preč a chodila sa sem len osprchovať a vyspať.
Zobrala som rýchlo kľúče a mobil a chvatne som sa pozrela na hodinky. 8:35. Tak akurát čas vypadnúť.
"Čau," zakričala som za svojou spolubývajúcou a už som utekala po schodoch dole. Výťah bola zbytočne pomalá vymoženosť. v stánku som si kúpila kávu a utekala som v svojich starých teniskách ulicou k zastávke metra. Tam som dopila kávu a pozrela sa na svoj odraz v mobile. Nebolo to zrovna najlepšie, ale prvú zákazníčku máme objednanú až na pol desiatu, takže sa možno stihnem ešte namalovať, než dorazí. Prehrabla som tašku, či mám všetko. peňaženka, mobil, kľúče, zoznam na nákup, diár. Dobre, nič mi nechýba. Čas: 8:42. Kde je ten vlak?
....
Do práce som dorazila na poslednú chvíľu. Moja šéfová tam už na mńa čakala. Chcela som vychrliť niečo typu: hrozná premávka, meškajúci vlk, ale ona ma mávnutím ruky zastavila.
"Nemeškáš," povedala stroho. Pozrela som sa na hodiny. skutočne 8:59. Došla som akurát na čas. Zložila som si vzadu kabelku a naniesla som si špirálu. Viacej makeupu som nepoužívala a podľa mojej mienky som ani nepotrebovala. Zaujala som teda svoje miesto v salóne a čakala som na svoju prvú zákazníčku.
....
Počas obednej pauzy som zavolala Mirande a spýtala som sa jej, že či išla nakúpiť. pokiaľ som si dobre pamätala, tak sa jej prvá prednáška začínala až okolo desiatej. Ale ona samozrejme nešla. Veď čo by sa ona ťahal do obchodu, keď aj tak nikdy neje doma?
"Odkáž Liah, že po práci pôjdem do obchodu," povedala som nakoniec rezignujúc a dopila som druhú kávu. Môj obed. Mala by som niečo robiť som svojím stravovacím režimom, lebo toto mi fakt neprospieva.
....
O šiestej som odchádzala z práce. totále všťavená, hladná, unavená, demotivovaná a ohučaná. Chcela som sa ísť najesť do pizzérie oproti, ale spomenula som si na zoznam v mojej kabelke. liah by ma zabila, keby som sa na to vykašlala. Vybrala som sa teda do obchodu o dva bloky ďalej. Cestou som sa ešte zastavila v kníhkupectve. Jedna zákazníčka mi odporučila zaujímavú knih ú a ja som sa chcela po nej pozrieť. Od kníh som sa ani neviem ako dostala ku komiksom a zrazu bolo pomaly osem. Sakra, Liha ma zabije, hovorila som si utekajúc k supermarketu. nakúpila som všetky potraviny potrebné na prežitie a odviezla som sa metrom naspäť k našemu domovu. Ešte pre príchodom domov som skočila do reštiky po dve porcie ryby s hranolčekmi. Celý deň som nejedla a na večeru si dám zas fastfood. Yes. To je veľmi zdravé, pomyslela som si keď som sa viezla hore výťahom s plnými rukami jedla.
"Som doma," zakričala som, keď som za sebou zabuchla dvere.
"Prosím, prosím, že máš jedlo," zkaričala Liah. očividne bola rovnako hladná ako ja. Spoločne sme sa najdeli a Liah sa pobrala spať. ja som ešte nebola unavená a tak som sa zvalila pred telku. pozerala som nejakú divnú reality show a listovala som v komikse, ktorý som si dnes kúpila. Potom so ho založila k zbierke skrytej v gauči tak, aby mi ju nikto počas Mirandiných divokých žúrov nezničil a pobrala som sa tiež do postele. O polnoci som počula, ako sa Miranda vrátila. Dala som si slúchdlá do uší a započúvala som sa do hudby. Dneska som už nemala chuť sa s ňou hádať.

Keď neaktivita demotivuje

7. května 2014 v 23:10 | Ari |  Dear Diary
Už dlho som plánovala napísať tento článok (hoci tento zrovna nepatrí k tým, čo mám medzi rozpísanými dva mesiace). Ide hlavne o moju neaktivitu na blogu. V poslednom čase ani nemám motiváciu písať. a dôvod? Proste neaktivita, žiadna odozva, absolútny nezáujem. Tak načo sa tomu vemovať, keď potom má človek pocit, že aj tak to nikto nečíta, nereaguje na podnety a otázky a to už ani nehovorím o anketách. A to ma skrátka nudí, keď nemám odozvu od ľudí. Ako určite by ma viacej potešila konštruktívna kritika, nápad, alebo žiadosť o príbeh, ff, alebo tak......Ale takto? Mám pocit, že to nemá cenu.