Červen 2014

Spoveď o tmavých studených ránach

30. června 2014 v 11:48 | Ari |  Spovede
Slnko ešte nevyšlo a noc už zmizla za oparom rannej hmly
Slnko ešte nevyšlo a chlad bez neho preniká mi kosťami
Slnko ešte nevyšlo a bez neho panuje tu ticho
počuť iba šuchot listov, čo rozvíril vietor

Názov chladné ráno nesie sa oblohov
dotyk jeho chladných prstov je pre moju dušu oporou
Kým celý svet ešte spí upratuje v duši
Celý svet to nechápe, no ráno niečo tuší

So šálkou čaju, z ktorého sa ešte parí
Zapĺňajú srdca prázdnotu
Nebo a zem, jin a jang
Pripomínajú odnášajú bolestivú samotu

Nepomôže ani slnko, neodbúra temné myšlienky,
len ticho, dotyk studeného rána
pochováva ťažké nočné spomienky

Slnko ranné po pásikoch si dere cestu cez mraky
Dobré ráno, koniec chmárov, odíďte už oblaky

Sivé rána

30. června 2014 v 11:34 | Ari |  Poviedky
Ležala som a cítila som, ako mnou prenikajú všetky vnemy okolo mňa. Na tvári som cítila chlad zamračeného rána a na koži ľadové ihli kvapiek doznievajúceho dažďa. Vdychovala som vôňu prírody, neďalekého lesa a lúky zmáčanej nočným dažďom. Aj cez zavreté viečka som videla prvé lúče slnka snažiace sa preniknúť cez závoj sivých mračien. Počula som v diaľke štebot vtákov, ktorý akoby privolávali slnko a iba občasný závan vetra ho dokázal narušiť.
Cítila som sa ľahká ako pierko, vznášala som sa spolu s oblakmi a zvuky prírody mi zneli lepšie, ako akákoľvek hudba. Tento mkrásny nový deň mal chut medu a teplo života.
.....
Bolo to ráno, ako každé iné. Stála som s hrnčekom kávy kúpenej v automate v hale a čakala som v preplnenej zastávke na autobus. Padal studený dážď a fúkal neúprosný vietor. Ja a asi ďaľších dvadsať ľudí sme sa tlačili pod malou strieškou a vdychovali sme smrad z výfukových plynov. Smog ešte viac zatemňoval mračná a slnko nemalo šnacu preniknúť cez túto oponu. Bola mi zima, priam soém sa triasla a jediná vec, ktorá ma vedla zahriať bola moja káva, ktorá už medzičasom aj tak vychladla. Okolo mňa prechádzali, či stáli ľudia a rozprávali niečo do telefónov. Väčšinou nie veľmi príjemým tónom. Šťuchali do mňa ľudia a snažili sa rýchlo narvať do autobusu, ktorý práve došiel. Hodila som prázdny kelímok do smetiaka a natlačila som sa do autobusu k ostatným. Ďaľšie z tých chladných, pochmúrnch rán.
.....
Prebrala som sa na hluk z ulice. Bolo síce iba šesť hodín, ale v meste to už žilo. Pocítila som chladný závan vetra cez pootvorené okno a tak som sa ešte viac zakutrala do prikrývky. Nadýchla som sa čerstvého vzduchu po daždi, ktorý plynul cez okno. Nechcela by som v tomto chalde ísť von. Opať som zavrela oči a nechala som sa unášať v teple svojej izby sladkou vôňou dažďa a pomaly prenikajúcim svetlom spoza oblakov.

Spoveď o noci

29. června 2014 v 23:42 | Ari |  Spovede
Sedím tu a hladím do tichej tmavej noci,
kde iba vlažný vánok narušuje pokoj strání
a iba hviezdy svojou žiarou zmieňujú jej temnotu,
či mesiac, prísľub nového dňa, naruší jej tichú samotu?

Alebo len ja som schopná rozprávať sa s vetrami?
Nech už tento temný záves strhnú
a nech je táto noc už za nami

Ja už chcem skončiť toto temné súsženie,
zahnať ten hlad temnoty,
ktorá zhltne všetko svetlo, čo k nej vkročí,
všetko, čo mi bolo dané hviezdami

Chcela by som vedieť, kto je za oponou,
usmieva sa, plače, či len tŕpne v strachu kŕči ako ja?
Alebo tam nikto neni a ja mám iba bezvýznamný strach?

Možno...
Cítim kvapky lahodného ticha
ako sa dotýkajú mojich pier,
už mi netreba prosiť ani vzlykať,
len počúvať šuchot trávy,
ktorú rozvírili vetry z ďaleka,
či užívať si tmy, čo pomaly zatvára mi viečka
a nechať sa priťahovať kľudom, čo ma núti k tomu spať

Keď pierka snov pomaly vládnu krajom
a zem podo mnou jak páperie zdá sa
všetky chmáry ako by boli za vodou
a už len vôňa noci ma odnáša

3 svadby Archieho Browna 06

28. června 2014 v 17:18 | Ari |  3 svadby Archieho Browna
Kapitola šiesta - Na každého raz dojde
Chvíľku sme žili v úplnom poriadku, usporiadaný rodinný život. Deti, hoci smútili za svojou staršou sestrou stále žili svoj život a boli šťastné. Ale naozaj, ako Meredith predpokladala, nevydržalo to dlho.
Chalani zrazu z ničoho nič ochoreli. Doktor si najskôr myslel, že sa jedná iba o ľahké nachladnutie a za pár dní ich to prejde. No neprešlo. Podobná záhadná choroba, ako choroba Vanity si odniesla aj chlapcov. A neskôr aj Sky.
Meredith už nevedela zniesť také ťažké straty. Rodina pre ňu bola všetkým a jej sa zrazu vytrácala pred očami. Pokúsila sa zabiť. Podrezala si žili. Našťastie, som ju našiel skôr, ako stihla vykrvácať. Bolo mi jej tak ľúto a najhoršie na tom bolo, že som nevedel, čo robiť. Náš dokonalý život nám doslova pretekal medzi prstami.......
Dom mojich rodičov nám až moc pripomínal smrť. A tak sme vtedy, s naším jediným, posledným dieťaťom, Rue, ktorá mala vtedy 6 rokov odišli na istý čas do Ameriky. Chcel som nájsť miesto, čo najďalej od všetkého msmútku a samoty.
Ale nedarilo sa mi dostať Meredith z jej uzavretej bubliny. S nikým sa nerozprávala, dokonca aj moje snahy o rozhovor rázne odmietala. Bolelo to, neskutočne ma bolelo pozerať sa na to, ako z tej mladej sebavedomej ženy zostala iba slabá, zlomená troska. Bolelo to, počuť ju po nociach plakávať a nevedieť, ako zasiahnuť.
Jedného večera som sedel v kresle a čítal som si knihu. Rue som už uložil do postele a Meredith bola tak ako vždy utiahnutá u seba. No toho večera zišla dole, sadla si ku mne, na opierku kresla a pozrela sa na mňa. Čakala, kým zdvihne oči od knihy. Ja som to spravil okamžite a bez zaváhania som si ju stiahol k sebe na kolená a pozrel som sa do jej hlbokých, smutných, zlomených očí. Pohladil som ju po líci, no ona sa rýchlo odtiahla.
"Miláčik, musím ti niečo povedať," začala. potom sa na chvíľku odmlčala, akoby vyberala správne slová, no nakoniec iba vstala a zašepkala: "Zbohom."
Ja som ako obarený sedel v kresle a rozmýšlal som, čo tým mohla myslieť. Ale keď som sa spamätal a uvedomil si vážnosť týchto slov už bolo neskoro. Vybehol som hore po schodoch k Meredithinej izbe, ale už som stihol počuť len jej výkrik. Skočila z okna. Zabila sa.
Na tento výkrik sa zobudila Rue. Pýtala sa, kde je mama, lebo ju počula kričať.
Ja som si ju privinul k sebe a zašepkal som: "Mama tu už nie je." vtedy sa Rue pustila do usedavého plaču. Až príliš dobre pochopila význam mojich slov. Ale už sa nedalo nič zmeniť. Miloval som ju a nezvládol som ju zachrániť.......
Aj teraz, po rokoch mi myšlienka, na tieto smutné chvíle vháňa slzy do očí. Vtedy som aj ja preplakal mnoho nocí a nevedel som, čo zo sebou. Nedokázal som sa zmieriť s tým, že moja Meredith je preč.
Vtedy ma čakalo veľa vybavovačiek. Bolo treba Meredith pochovať a to nešlo spraviť nikde inde, ako v Amerike. Nemohol som pozvať jej rodinu, iba im to šetne oznámiť cez telefón. Bál som sa, že jej rodina a hlavne Chris na mňa budú naštvaný. Ale oni mi len vyjadrili úprimnú sústrasť. Ako som sa neskôr bavil s Chrisom, skutočne na mňa neboli naštvaní. Sami vedeli, v akom je Meredith stave a bolo im predovšetkým ľúto, že stratili jedno zlaté dievča zo svojej rodiny.
Meredithin pohreb bol veľmi skromný a tichý. Nemal som naň koho moc pozvať, stál som tam iba ja a malá Rue. Keby som sa tak mohol ísť pred svojou smrťou pozrieť na meredithin hrob a za všetko sa jej ospravedlniť. po jej smrti sme už na jej hrob nikdy nešli. Vrátili sme sa do Anglicka, do mojej rezidencie a tam sme sa rozhodli začať spolu s Rue nový život.
Bez bolestivých strát a sklamaní. Aspoň sme po takom živote túžili.
Koniec šiestej kapitoly...
-koniec prvej časti

Kým sme ešte spolu

25. června 2014 v 22:21 | Ari |  Poviedky
Len sme si tak sedeli na lavičke a pozerali sa na hviezdy. Sedela som opretá o operadlo a pomaly som zatvárala oči. Popri rádiu, ktoré nám hralo z kuchyne som načúvala zvukom prírody. Bolo nám tak nádherne. Posunula som sa o kúsok vpravo a oprela som sa oňho. Cítila som jeho teplo a vdychovala jeho vôňu. Z rádia zazneli jemné tóny. On sa pohol. Otvorila som oči. On sa zdvihol, usmial sa na mňa a podal mi ruku. vďačne som sa jej chytila a on ma potiahol k sebe. Oprela som sa oňho a začali sme tancovať. Počula som jeho dych, cítila jeho prítomnosť, moje zmysly ako keby celkom zmizli, všetko bolo zrazu len on.
Okolo nás povieval mierny chladný vánok. On si ma len viac pritiahol k sebe. Obijímala som ho okolo krku a on ma držal okolo pása, on sa mi opieral bradou o hlavu. Spoločne sme tancovali na nádherné romantické songy.
V hlave sa mi premitali všetky naše spoločné chvíle, veselé i smutné momenty.
"Stále ťa milujem," povedala som potichu.
"Aj ja teba," zašepkal, ja som zdvihla hlavu a pobozkali sme sa.
Rádiu stále vyhrávalo slaďáky a nám plynul čas tak rýchlo....



Nestáva sa z originality fráza?

24. června 2014 v 19:27 | Ari |  Téma týždňa a iné vykecávanie
Je to, pravda, originalita skutočne nerastie na stromoch. Ale aj tak o sebe v dnešnej dobe každý prehlasuje, že je originál. Stačí mi pozrieť sa na facebook, twitter, instagram (ktorý nemám), ask, alebo inú sociálnu sieť. A to ešte nehovorím o deckách na youtube, alebo o niektorých blogoch....
Škoda slov...
Dneska, už nikto nie je originál. Stačí sa pozrieť z okna na školu oproti môjmu domu. Tam 5 swaggerov, čo o sebe tvrdia, jak sú originálny, tam dvaja emo ľudkovia, čo vyjadrujú svoje pocity, tam dvanásťročné dievčatko, s 1D na tričku , ktoré o sebe vyhlasuje, že počúva aj metal a je drsná rockerka a že ona je proste svoja, vyjadruje sama seba, je originálna, lebo má svoj metal a to nikdy k ničomu tvrdšiemu, ako je Bieber a Katy Perry nepričuchla. Ale ona sa chce obliekať ako rebel a chodiť sa ožierať domov k nejakým pochybným kamošom.
WTF?
Dobré ráno, milé dietky, zobuďme sa!
Toto nie je originálne. Prečo si moja generácia myslí, že napodobovanie nejakých rádoby celebritiek je znakom originality. Originalita spočíva v tom, že vyjadrujeme to, čo je v nás, nie že si oblečenie tepláky, v ktorých vyzerám jak posratá, rovný kšilt a idem si spraviť pár selfie na hajzloch v Auparku.
....
Možno v dnešnej dobe nejde už byť originálny. Predsa len, veľa nápadov je už vyčerpaných, všetko, čo ma napadá už niekedy bolo a stavím sa, že s týmto problémom sa potýka veľmi veľa ľudí. Čo môže byť nové, originálne a kreatívne?
....
Ja sa nepovažujem za nejak extra originálneho človeka. Chodím obliekaná v rifliach a tričku, nemám nijaké extravagantné vlasy, piercing, tetovanie, ani telesnú modifikáciu, ani niččo by skrátka pútalo pozornosť. Som obyčajný, tuctový človek. No a? Nepotrebujem byť originál. Sanžím sa byť originálna v mojich článkoch, ale o to sa pokúša asi každý autor, umelec,....
....
Tento článok nebol myslený ako hejt na niekoho, všetky štýly a podobné blbosti boli použité ako čisto obrazný príklad (lebo by som tiež mohla začať ohovárať Gyaru-O-Kei a z toho by bola väčšina ľudí dosť sprostá).
...
Originálny spisovateľ nie je ten, čo nikoho nenapodobňuje, ale ten, ktorého nemôže nikto napodobniť.
-Chateaubriand

Moje reakcie a komentár k tomuto článku: Opäť niečo o originalite

Kresby z Naruto éry (od začiatku kreslenia až po jeho úpadok)

22. června 2014 v 1:32 | Ari |  Artworks
Moje kresby mojej Naruto éry, alias rande so skenerom (viac o mojich dvoch tlačiarňach a ich živote sa dočítate >>tu<< - povinne kliknúť!). Alebo aj, ako to dopadne, keď robím poriadok.
Skutočnosť je totiž taká, že som akože upratovala (aj tak to skončilo tak, že mám ešte väčší bordel) a narazila som pritom na svoje staré dosky, ktoré som kedysi každodenne nosila do školy a kreslila som si do otrhaného zošita z Geometrie asi z piatej triedy. Potom, ako sa toto, moje asi čo sa týka kreslenia najkreatívnejšie obdobie (ak nerátam to, keď som v štvrtej triede chodila na výtvarku) skončilo dosky upadli do zabudnutia a skončili hodené v poličke.
Toto moje umelecké obdobie trvalo asi dva roky (väčšina kresieb tuším pochádza tak z 2011-2012), takže v ňom bolo aj pár kresieb, na ktoré som celkom pyšná. Väčšina mojich výtvorov v tých dobách sa točila okolo Naruta, z ktorého som v tej dobe úplne šalela a zobrazuje v podstate vývoj môjho kreslenia, od jeho začiatku až po koniec mojej Naruto éry a postupný úpadok dennodenného kreslenia (potom nasledovala moja poviedkárska éra, ktorá mala zárodok v ff z Naruta a pokračuje až do dnes).
Pre nechápavcov: Najskôr je obrázok a potom popisok!!
Takže, tu sú moje skvosty:
Začiatky
Skvost č. 1
Gaara
Moja oficiálne prvá Naruto kresba. Vznikla niekedy v roku 2011. Bol to jeden z tých večerov v bežný deň. Môj mladší brat už musel ísť spať (vtedy sme ešte mali spoločnú izbu) a ja som bola poslaná do kuchyne, kde som si v tých dobách mohla chodiť čítať do pol desiatej (pozerať telku alebo byť na počítači som nesmela). A vzhľadom na to, že vtedy moja domáca knižnica (tým myslím moje fantasy a romány, čo mi teraz sídlia v izbe) ešte nebola taká rozsiahla, knihy mojej mamy ma vtedy ešte nelákali a knižky z knižnce som už mala prečítané, rozhodla som sa teda, že si vezmem zošit, kde som mala nálepky z croissantov a vyhľadala som obrázok Gaary z Naruta (vtedy moja najobľúbenejšia postava). Zobrala som papier a ceruzku a začala som kresliť. A tak za asi hpdinu vtedy vzniklo toto. Úprimne, bola som vtedy z tohto diela veľmi nadšená, že sa mi to podarilo a keď sa na to pozerám spätne, vôbec to nie je zlé, vzľadom k tomu, že som to kreslila podľa nálepky s rozmermi 6x3cm. Tak a takto sa to začalo s mojim kreslením.


Postupnosť mojich ďaľších diel si moc dobre nevybavujem, ale mám dojem, že ďaľším bola Kurenai. Tento obrázok, je tiež z roku 2011 a podobne ako Gaaru, som to kreslila podľa nálepky z croissantov, akurát, že tento som kreslila v škole. Pamätám si, že na geografii sme pozerali vtedy dokument o nerastných surovinách a ja som sedela vzadu a vyfarbovala jej vlasy :D A samozrejme, tak ako to vždy robím, začala som pravou stranou a po hodine som mala celú čiernu ruku. Tiež si pamätám, že som sa dosť natrápila s očami, aby boli rovnaké. A s tou rukou... Stále mi niekto hovoril, že tá ruka je zlá a ja som to furt gumovala a menila, čo je aj na obrázku vidieť. keď sa na tento obrázok pozerám spätne, tak tá ruka je fakt jediné, čo by som si ako reálne vytkla, hoci nemyslím, že by som to spravila lepšie. I keď, mohla by som skúsiť Draw This again! meme.


K mojim ďaľším porvotinám croissantového typu patrí aj Kiba a Akamaru. Čo sa týka tohto obrázka, tieť bol kreslený v škole a považujem ho za asi najpodarenejší z tejto éry. Ešte si pamätám, že Akamarova zadná noha mi hrozne pripomínala (a stále pripomína) žabaciu nôžku. Vtedy som sa na tom hrozne smiala. Ach, pamätám si, že toto bol najobľúbenejší obrázok môjho brata (Kiba bol jeho naj postava) *nostalgická chvíľka*.


Posledným skvostom, ktorý môžem s istotou zaradiť do roku 2011 je Kakashi. Napriek tom, že Kakashi je asi najľahšia postava na kreslenie, lebo väčšinu ksichtu mu nie je vidieť som sa s týmto obrázkom dosť natrápila. Tuším som ho kreslila tiež v škoel, ale matne si pamätám, ako nado mnou stál môj brat a hovoril, že aspoň sa nemusím báť, že nebude mať obidve oči rovnaké, alebo také dačo. Z tejto spomienky usuz´dzujem, že som to kreslila dosť dlho. Ešte viem, že pôvodne si mal ešte rukou držať krk (kto tie nálepky niekedy zbieral mal by vedieť, čo myslím, takých kakashiov som mala asi 5 :D), ale vôbec mi to nešlo nakresliť, tak som to celé zgumovala, čo je vidieť na pravej strane obrázku. Toto je podľa mňa jeden z mojich najhorších obrázkov (ak teda nerátam moje pokusy nakrsliť Sakuru, ktoré sem ani nedám - radšej :D)


Sasuke
Vekom tohto obrázka si absolútne nie som istá, mám dojem, že som to kreslila na dovolenke 2012, ale keď sa pozrem na to, ako tento obrázok vyzerá, musí byť z oveľa skoršej doby, lebo s istotou môžem povedať, že aj on je z croissantu. Úprimne, vtedy mi to prišlo celkom dobré, ale teraz mám dojem, že som to absolútne odflákla, alebo skrátka neviem kresliť Sasukeho, podobne ako moju nešťastnú Sakuru.


Ďaľší obrázok s neznámym vekom. Temari. Netuším, kedy som to kreslila, či to patrí do toho môjho začínajúceho obdobia, alebo som to kreslila až o hodne neskôr (aspoň mám taký dojem). Bohužiaľ, tento obrázok je v súčastnosti vo veľmi zlom stave, lebo ako vidieť, je to nakreslené v zošite a na druhej strane mám obrázok, ktorý je zúrivo vytieňovaný a to sa pretlačilo na Temarinu tvár. Fotka pochádza z prázdnin 2012, ale kresba je určite staršia, lebo tu už sú vidieť otlačky z druhej strany. Ja osobne tútoé kresbu Temari považujem za uzávierku toho môjho Naruto (a zároveň aj kresliceho) štartu, i keď ďaľší, posledný croissantový obrázok tomu nenapovedá, leb o ten bol dosť odfláknutý. Temari považujem spolu s Gaarom a Kibou za svoje najlepšie ranné výtvory.
Pozn. redakcie.: K týmto lepším výtvorom patril aj obrázok Hinaty, ktorý však na začiatku roku 2013 utrpel vážnu nehodu (prederavil sa) a ja som bola nútená vyhodiť ho.
Posledný croissant! Kakashi a Sasuke. Dátum vzniku? Nejaké prázdniny u mora, pravdepodobne 2012. Toto bol pre mňa oficiálne koniec tých prvých výtvorov. Ja viem, je to odfláknuté, Kakashi má na nose flak, atď. Bolo to totiž kreslené zhruba 15 minút na dovolenke u mora. Vyslovene si pamätám, že som čakala, až bude voľná kúpeľňa a a tak som si sadla so zošitom, že idem kresliť a z vlasov mi kvapla na Kakashiho voda.
Takže týmto ukončujem éru Chipicao :D (i keď ešte jeden z tých lepších obrázkov bol nakreslený z nálepky).
Lepšie časy
Ako by to bolo včera. Po prázdninách 2012 som sa vrátila do školy plná elánu a kreativity, Vtedy sa začala moja lepšia kresliaca éra a začala pomaly vznikať moja poviedkárska éra (Týmito poviedkami vtedy bola ff z Naruta s názvom "Až kým nás smrť nerozdelí" a poviedka o vojačke, ktorá žila v internátnej vojenskej škole, doteraz stále bez názvu. Ani jedna z týchto poviedok nebola nikdy dopísaná, ani publikovaná.).

Za štart mojej lepšej éry považuje croissantového Naruta. Kreslila som ho v šatni a zabralo mi to asi hodinu a pätnásť minút (hlavne, že takéto sprostosti si pamätám). Spomínam si, že som sa hrozne bála, že to pokazím, lebo hlavné postavy mi vôbec nejdú. Ale, myslím si, že Naruto je moja najpodarenejšia kresba z hlavnej trojky.


Random couple. Shino a Hinata. Na tento obrázok si veľmi dobre pamätám. A áno, viem, že je totálne odveci. Pôvodne sa to začala tak, že som len tak z hlaby začala kresliť Hinatu. Mala byť najskôr v normálnom oblečení a tak, ale potom som popustila uzdu svojej fantázie a nakrelila ju takú, aká je na obrázku. Bola som hrozne happy, že som len tak z hlavy namalovala niečo tak dobré a chcela som jej tam niekoho prikreliť. Niekoho, kto sa nedá pokaziť. A tento titul vyhral Shino. Toto považujem, za jednu z mojich naj prác z roku 2012 (cca.)


Desaťminútový úlet. Naruto so skate-om, asi z roku 2012, možno aj 2013. Viem, že som vtedy hľadala farbičky, aby som ho mohla vyfabiť :D Viem, že je to blbosť, ale nudila som sa a nápad mi prišiel nice. Možno by som to mala skúsiť nakresliť znovu :D


Jedným z výtvorov, u ktorých si nie som istá, či pochádzajú z obdobia začiatkov, alebo vznikli až neskôr. ˇYe by to bolo vtedy s Temari?
Deidara. Kreslené na matike. Vtedy sme mali akurát rátať príklady, ale ja som si kreslila. Videla som, že sa matikárka zdvíha, tak som rýchlo dala blok nabok a pozerala sa do matiky. Akurát obchádzala okolo mňa a zobrala si môj blok. Úplne mi zovrelo srdce. Ona sa na to chvílu pozerala, potom povedala "pekne kreslíš", vrátila mi zošit na stolík a pokračovala ďalej. Inak mám pocit, že aj toto je z croissantu....


Neji Hyuuga. Moja láska a hit roku 2012. Na tento obrázok som stále dosť pyšná, lebo predsa , moja milovaná postava a ja som ju takto dobre nakreslila, to sa cení :) Pamätám si, že som toto kreslila na chalupe.Vtedy som to tam hrozne nemala rada , ale teraz je tá chalupa moje milované miesto. Doniesla som si odtiaľ moju obľúbenú knihu a vždy tam nakreslím neičo, na čo som fakt hrdá.



Malý Haku, Vianoce 2012. K tejto kresbe nemám moc čo povedať. Viem, že som to prekreslovala na Vianoce, z mangy, ktorú som dostala na Vianočné ráno, ako oneskorený darček k meninám (ja aj obidvaja moji bratia máme meniny v decembri a tak dostávame darčeky naraz, na štedrovečerné ráno, kedy už knihy z internetového obchodu sú už určite doma). Pamätám si, že vtedy, ako som tú mangu dostala som sa hrozne nudila, knižku, čo som dostala spolu s mangou som už prečítala a tak som začala len tak random kresliť.


Niekedy po Vianociach 2012. Asi. Rin. Obrázok nakreslený v kresle v obývačke. je dosť možné, že na Silvestra. Tuším som vtedy pozerala Partičku :D Taktiež jedna z mojich veľmi podarených kresieb podľa môjho.
Malý Gaara, taktiež môj favorit. Tento a ďaľšie obrázky pochádzajú už pravdepodobne z roku 2013, tuším niekedy okolo veľkej noci. Úprimne, absolútne milujem, ako som to nakreslila, ale neviem v súčastnosti nájsť originál, v mojich doskách nebol. mám taký pocit, že som to niekomu dala, ale zas na druhú stranu, také veci ja nerobím, takže je to asi blbosť.
Čo sa týka obrázku, určite jeden z mojich naj, lebo tento obrázok, hoci som mala v mobile predlohu sa mi vtedy nemestil na papier a ja som si to prerobila podľa seba a dosť sa mi to podarilo podľa mňa.





Nejiho smrť. Koniec mojej aktívnej Naruto mánie. Po tom, ako som si prečítala diel mangy 614 som polhodinu plakala, potom som si prečítala ešte niekoľko dielov mangy, ale už ma to toľko nebavilo. Stále som svojím slimačím tempom sledovala Naruto Shippuden, ale po štvrtej sérii som s tým sekla. Skrátka ma to nebavilo. Vtedy som aj kreslenie na istý čas stopla a pozerala som iné anime. Aj tie ma postupom času prestali baviť. Potom som niekedy v roku 2013 zobrala ceruzku, že sa s tým idem vysporiadať a nakreslila som tot. Dosť dlho som to robila, asi dve hodiny a hlavne mojej gume som dala dosť zabrať, lebo to bolo robené asi tým štýlom, že som to nakreslila, vyfarbila, celé to vygumvala a začala znovu. nakoniec z toho vzniklo toto a som na to pyšná, lebo som vtedy do toho vložila kus zo seba a vysporiadala som sa s tým smútkom zo straty mojej s prehľadom najobľúbenejšej postavy v celom anime.


Istá strana z mangy, z chuuninských skúšok. Zápas Neji vs. Hinata.
Vznik asi niekedy v máji 2013. Môj posledný pokus oživiť lásku ku kresleniu a k Naruto Shippuden. Tento pokus bohužiaľ nevyšiel. teda, neskôr som zas začala pozerať Naruta od úplného začiatku, ale už to nie je to čo bývalo. A prečo som sa vtedy, po Nejiho smrti rozhodla kresliť toto? Popravde, toto je môj druhý najobľúbenejší zápas s nejim a zhodou okolností som mala túto kapitolu mangy v mobile, tak prečo si niečo z nudy nenakresliť? Toto je tiež jeden z mojich podľa mňa najlepších výtvrorov (teda až na tú Hiantu) a milujem ho


Koniec éry Naruta, koniec éry kreslenia. Dokonca si myslím, že aj tématika obrázka vystihuje ten koniec. Občas cítim smútok, že som s tým prestala. Možno by to bolo lepšie a moje obrázky by boli lepšie. A kvalitnejšie. tento posledný obrázok Naruta, teda nie je nič moc, je dosť čapatý, uznávam. Ale vtedy som sa sústredila hlavne na tiene a tie sa mi myslím celkom podarili. Ak by som našla predlohu, podľa ktorej som to vtedy kreslila, určite to nakreslím znovu....

Uuuf.... Táto nostalgická cesta spomienkami ma dosť unavila. Dúfam, že ste to dočítali až do konca, ale ak nie (ani ja by som to pravdepodobne nespravila), tak dúfam, že aspoň kresby sa páčili a dáte mi nejakú spätnú väzbu. Keď sa tak pozerám na tie obrázky, spomínam na tie dva roky, ako na veľmi šťastné a kreatívne obdobie. Samozrejme, počas tých rokov som nakreslila oveľa viac obrázkov a tie, čo som vybrala sú len tie podľa mňa najlepšie, lebo, keby som sem dala všetky, táto cesta po vspomienkach by zabrala oveľa viac času a miesta :D
Takže, ďakujem za prečítanie a nezabudnite hlasovať v ankete a napísať, ktorý obrázok sa vám páčil najviac :)

Píšem ti, milý neznámi

11. června 2014 v 22:07 | Blind Bandit |  Poviedky
Čo napísať do prízdneho listu, neznámemu adresátovi? Ako ho mám osloviť? Anonym, zúfalstvo, strach, alebo milý neznámi? Jediné, čo poznám v tomto liste je môj podpis. S láskou ja, slepý bandita túlajúci sa po nociach.

Píšem ti milý neznámi.....
o nociach strávených v samote a v tme.
Alebo to snáď boli dni? Či na tom nezáleží snáď? Veď sme len stratené duše putujúce v tme.
Milý neznámi, ak si Satan, alebo Boh, vezmi si moju dušu a ukonči moje trápenie. Ale ak nie si ani jedným z nich, tak sa mi nesnaž pomôcť. Ak nedokážeš sebe, nezvládneš pomôcť ani mne.
Sprav pre mňa, ale prosím niečo. Zavri oči, spomal svoj dych a zastav sa na chvíľku v tomto uponáhlanom svete, Nájdi v svojej duši miesto, kde môže sneh voľne padať a počuť tam dopadnúť každú, jednu, kvapku, dažďa. Cítiš to? Aj ja to chcem cítiť. lenže pre osamelého banditu je to ťažký údel. Pre teba však nemusí. Možno si to neuvedomuješ, ale aj ty máš okolo seba ľudí, ktorý ťa potrebujú a milujú, ľudí, pre ktorých si užitočný. Ja som iba zbytočné monštrum, ktoré nedokázalo cítiť lásku ľudí okolo seba a takto som dopadla. Neskonči tak. Hľadaj to miesto, kde môže pokojne padať sneh. Ak ho nájdeš, tak si môžeš byť istý, že ani na najväčšej pustatine nie si sám.
Prosím, odpovedz mi...

S pozdravom,
Slepý bandita