Leve
O 5:35 som stála pred Peterovou izbou a vytrvalo som mu búchala na dvere. Cítiála som svoju prevahu, hoci on ma vytrvalo odmietal.
"O šiestej máme byť u kapitána," zopakovala som asi po sté, ale on bol pravdepodobne stále zakutraný v prikrývkach a napriek všektej mojej snahe a výkonu, ktorý som tu podávala už desať minút sa stále pokúšal zapať. Vtedy ma napadla lepšia zbraň.
"Tak ja teda idem pobudiť Sama a ostatných a vedz, že ak o šiestej nebudeš u kapitána, tak nejdeš," povedala som lehce nadradeným tónom a odkráčala som k Samovej izbe. Tomu som len zaklopala na dvere a on sa vyvalil von. Pravdepodobne celú noc vzrušením nespal. Typický Sam. Stále sa choval ako decko.
"Aj tebe dobré ráno," povedala som, keď vyletel zo svojej izby. On si vydýchol, privrel oči, akoby sa snažil predýchať moju disciplínu, potom ich otvoril.
"Dobré ráno," povedal pokojným, hoci až preafektovaným hlasom.
"Nevieš, ako sú na tom ostatní?" spýtala som sa ho dúfajúc, že mu Luke alebo Danny, teda hlavne Danny, dali o sebe vedieť, lebo fakt som sa netúžila trepať na druhú stranu základne.
"Bohužail nie, neviem, ako ty, ale ja sa idem najesť," povedal Sam, ktorý sa dnes veľmi rýchlo vzdal svojej afektovanej slušnosti, alebo dodržiavania správneho slovosledu. Väčšinou mu to vydržalo aspoň do desiatej.
"Tak ja idem teda zavolať Luka a Dannyho sa vykašlem," povedala som rozhodnute.
"No to by som dvakrát nerobil moja zlatá," zastavil ma Sam. "Ako som tak videl jeho váhanie pri prijatí tej misie, tak on je z nás piatich najviac schopný sa na to celé vykašlať a spať až do obeda, či už mu to jeho východná filozofia dovolí, alebo nie," povedal až prekvapivo inteligentne Sam a zároveň v jednej vete zhrnul celý Dannyho charakter.
"Keby sme tak vedeli po čom túži jeho duša, teda okrem mieru na zemi," odpovedala som s podobným intelektom a odkráčala som k dverám Lukeovej izby. Cestou som ešte raz zabúchala na Peterove dvere.
"Sam je už hore a raňajkuje," poznamenala som smerom k jeho dverám len tak mimochodom a pokračovala som k Lukeovej izbe. Ten rozhone nebol taký natešený ako Sam, ale narozdiel od Petera cítil v sebe zodpovednosť za prijatú úlohu a na môjho budíčka reálne vstal a začal niečim búchať v svojej izbe, aby mi jasne naznačil, že som ho teda prebudila a že môžem pokračovať v svojej "práci."
nadýchal som sa pozrela som sa na dlhú chodbu, ktorá sa končila výťahom. Odtiaľ som musela ísť hore o dve poschodia, prejsť dlhočiznou chodbou a zase zísť dve poschodia (tentokrát po schodoch) dole. Tam, v druhom ubytovacom krídle býval danny. Chvíľu som vážne uvažovala nad tým, že sa na to vykašlem, ale vzápútí som si nevedela prestaviť nás, že by sme nepracovali ako tím. Bez dannyho a jeho múdier by sme boli skrátka....neúplný. Vydala som zo seba teda ešte jeden vzdych a vydala som sa na túto dlhú cestu. Nebolo mi zrovna dvakrát príjemné prechádzať sa po zdanlivo ešte stále spiacej základni po ktorej sa rozliehali moje kroky. Prišla som až na koniec chodby a privolala som si výťah. Výťahy nikdy nepatrili k mojim obľúbeným spôsobom dopravy. prišli mi hrozne nespolahlivé z dôvodu závislosti na elektrickej energie a oveľa radšej by som šla po schodoch, ale na to dneska nebol čas. Výťah dorazil v minúte a ja som sa vyviezla do najdlhšej, hlavnej chodby základne. Teda, na tejto chodbe sa nenachádzali žiadne významné miestnosti, v podstate sa tam konali len nejaké papierovačky, ale dôležitosť tejto chodby spočívala v tom, že spájala jednú stranu základne s druhou a v podstate bola nosníkom celej základne. Rozbehla som sa po chodbe. moje hodinky ukazovali 5:50 a ja som mala už iba 10 minút na to, aby som zobudila Dannyho a vrátila sa zas na našu stranu základne za kapitánom.
Na konci chodby, ktorú som prešprintovala v úctihodnom čase (2 minúty a 43 sekúnd) som zabočila doprava a zišla som pomaly po schodoch. Tieto schody som vždy považovala za zradné, ale pravdepodobne to bolo len tým, že som sa v tejto časti základne nezdržovala nikdy viac ako bolo nutné. Radšej som bola na svojej srane, kde boli moje dôverne známe schody, ktoré boli vlastne z praktického hladiska rovnaké, ako boli tie tu. V týchto chvílach som ľutovala, že výťah na tejto strane základne je pokazený. Možno preto všetci agenti z tohto krídla radšej odšlapú na našu stranu základne len aby sa odviezli, aby nemuseli ísť po týchto schodoch.
Chvíľu mi trvalo, kým som našla Dannyho izbu. Musela som sa riadiť podľa mapy základne stiahnutej v mojom mobile, aby som sa tu zorientovala. Bolo rovnaké, ako druhí strana, lenže tu som nikoho nepoznala, za to am som presne vedela čo, alebo kto sa v ktorej miestnosti nachádza. konečne som, aspoň podla mapy došla k Dannyho dverám. opatrne som zaklopala, aby som náhodou nezobudila nejakého nevinného agenta.
"Danny," povedala som potichu.
"Áno," odpovedal mi dôverne známy hlas.
"Och, som tak rada, že som ťa našla," vydýchla som si šťastne, "prišla som ti povedať, že už máme iba päť minút, dokelu, aby sme sa hlásili u kapitána."
"Hej, hneď idem," povedal a otvorili sa dvere. Stál v nich dôverne známy Danny s jeho typickým mámnaháku výrazom v tvári.
"Tak poď," povedal a potiahol ma za ruku.
"Počkaj, kam ideme," zavolala som za ním šokovaná, že ideme presne opačný smerom, ako by sme sa mali vydať.
"Skratkou," povedal a pustil mi ruku, aby sa mu lepšie utekalo. Otvoril dvere k ďaľšiemu zradnému a neznámemu schodisku a skočil dole. Preskočil celý rad schodov a náhlil sa ďalej. Nemala som inú možnosť, ako ho následovať. lebo v tejto časti základne som bola úplne stratená a nebolo mi to zrovna príjemné. Rýchlo som šprintovala schod po schode dole. Bežali sme zaprášenou chodbou plnou rôznych krámov. Ani som sa nenazdala a boli sme u jej konca. Pozrela som sa na hodinky 5:58. Stále sme mali úctihodné dve minúty. teda ža na to, že som netušila, kde sa nachádzam, alebo ako ďaleko som momentálne od kapitánovej kancelárie. Danny sa energeticky chytil rebríka stiahol ho dole. Obratne liezol hore a ja som ho následovala. Všimla som si, že otvára poklop, hoci s istými ťažkosťami a potom sa vytiahol von. Sklonil sa dole a galantne mi podal ruku. Ocitli sme sa v nejakej zaprášenej už dávno nepoužívanej kancelárii. Danny zavrel poklop a krabicu, ktorá mu predtým blokovala cestu odkopol do rohu. Oprášil si šaty a ja som spravila to isté. Potom len tak, ako by sa nič nedialo otvoril dvere. Nachádzali sme sa asi dve miestnosti od kapitána. 5:59:36. Sme tu presne v pravý čas. Chalani už stáli pred kanceláriou a čakali na nás. Akonáhle odbila šiesta dvere sa otvorili a my sme vošli dovnútra. Kapitán sedel chrbtom k nám a pozeral sa do okna.
"Ste tu všetci?" spýtal sa. Stále hovoril veľmi profesionálnym tónom. Vždy som útžila, aby bol viac profesionálny, lebo predtým sa k nám choval skôr ako k deťom, ale teraz mi chýbal jeho kamarádsky prítup. bolo to také chladné. Presne ako materiály a o tej babe. Jakže sa to volala? Rouwe. Ako materiály o Rouwe.
"Áno," odpovedala som kapitánovi namiesto chalanov. Tí dokázali kecať iba keď sa jednalo buď o nedôležité veci, alebo neuvážené rozhodnutia.
"Výborne, takže vám môžem prezradiť vašu úlohu. Posadajte si," povedal a ukázal rukou smerom k pohovke v rohu miestnosti. Potom niečo naťukal do počítača a v miestnosti zavládla tma.
"Čo ste to spravili?" spýtal sa Sam zvedavo.
"Vypojil som kamery a svetlo v celej základni a tiež som zatiahol žalúzie, ale to len pre atmosféru. Teraz, ale l vašej ulohe. Dúfam, že ste si materiaály dobre preštudovali. Ako ste sa mohli dočítať, toto dievča, Rouwe, žije uzavreté v podzemí, ďaleko od ľudí a komunikuje so základňou iba pomocou počítača. Ale teraz nastala situácia, ktorá si vyžaduje krajné riešenia. Potrebujeme ju ako posilu. A teraz nastáva vaša chvíla. toto dievča žilo celé roky bez prítomnosti akéhokoľvek človeka a my ju potrebujeme navrátiť do spoločnosti. Budete mať za úlohu ju na tento návrat pripraviť. Takže, inými slovami nasťahujete sa k nej do podzemia na dva až tri mesiace, aby si zvykla na ľudí a naučila sa spoločenskému chovaniu. Zvlášť od ľudí jej veku."
Sedeli sme na pohovke a pozerali sme sa na kapitána ako obarený. Znelo to tak jednoducho a pritom sme sa an to mali úplne pripravovať a teraz.... I keď, keď sa takto chová asi ide o misiu najvyššej dôležitosti.
"To je parádne!" vykríkol zrazu Sam a prerušil trápne ticho. Peter sa na tom začal smiať.
"Toto... je....super," snažil sa povedať medzi smiechom.
Aj aj som sa pousmiala. Vlastne je to super misia, konečne budeme aj s niekym v našom veku a nielen so starnucími agentmi. I keď, nemyslím si, že na takúto misiu sme najlepší. Predsa len, o chovaní normálny teenagerov sme moc nevedeli, boli sme tu v podstate odjakživa a všetko, čo som o ľuďoch v našom veku vedela som mala odpozorované zo seriálov. Kapitán počkal, až sa utíšime a pokračoval:
"Dneska, okolo obeda jej dám vedieť o vašom príchode. Vy si zatiaľ zbalte na dva mesiace. Zoznam vecí, ktoré budete si nájdete v správach. Večer o ôsmej vás vylodíme na ze´mi a nniekto vás zavedie k jej ubytovaniu. O pol siedmej čakajte vo výstupných priestoroch pri bráne C. Prajem vám príjemný zvyšok dňa," povedal kapitán a mávnutím ruky nám naznačil, že máme odísť.
Spolu sme v dokonalom rade, ako vojaci okdráčali na chodbu. Tam sa za nami zavreli dvere a my sme zostali osamotení stáť na chodbe.
"Celé je to na hlavu," poznamenal Danny a odkráčal preč, tentokrát dlhšou cestou.
My ostatný sme tam zostali nemo sstáť a sledovali sme jeho odcházajúcu siluetu. nanešťastie preňho už bolo príliš neskoro na to, aby mohol utiecť. Po asi minúte trápneho ticha a stánia pred kanceláriou sme sa odišli pripraviť na našu misiu.
Rouwe
Sedela som v absolútnej tme, iba za svetla monitoru. hodiny ukazovali jednu hodinu poobede, ale v tejto temnote to bolo v podstate jedno. Netúžila som po dennom svetle. Skrátka som si zapla ďaľší diel ALTA. Bola som asi v polke finálneho zápasu, keď mi začal zvoniť skype.
"Áno," odpovedala som, hneď, ako som si nasadila slúchadlá.
"Nastala zvláštna situácia," začal kapitán podozrivo, "a my potrebujeme vás."
Začala som rozmýšlať o akú sitúáciu sa asi môže jednať. Už som párkrát cez počítač pomáhala s výskumom, alebo s hackovaním.
"Pôjde o návrat do plného nasadenia," odpovedal hneď na moju nepoloženú otázku kapitán.
"Čo?!" vykríkla som prekvapene. Nechcem sa vrátiť medzi živých. Tu je mi dobre. Nepotrebujem ísť tam hore.
"Ja sa tam nechcem vrátiť!" zaúpela som, "ja neviem ako!"
"S tým si nemusíš lámať hlavu. Pošlem k tebe pár agentov v tvojom veku aby si si najskôr zvykla na spoločnosť. Prídu o ôsmej. Maj sa," povedal kapitán a rýchlo zavesil, skôr ako som mohla stihnúť niečo povedať.
"Tak toto je v keli," povedala som si sama pre seba a pustila som si ďalej rozpozeranú epizódu.
Po zničení Kangzhenského kláštora v Číne zostalo nažive iba päť mladých bojových mníchov. Každý mal meno po zvierati - tiger, opica, had, žeriav, drak - , pretože každý z nich bol najmladším majstrom bojového umenia v štýle zvieraťa, ktorého meno niesol. Títo piati mladí mnísi sa rozpŕchli a začali učiť nielen znamenité bojové zručnosti, ale aj šíriť svoju mierumilovnú životnú filozofiu. Hovorí sa, že dnešné bojové umenia majú pôvod v učení týchto piatich mladých bojovných mníchov, podľa legendy známych ako päť predkov.
