Červenec 2014

Dobre rozohraná partia

28. července 2014 v 20:52 | Ari |  Téma týždňa a iné vykecávanie
Odmalička nám vnucovali stereotyp o dobre a zle. Dobro a pravda vždy vyhrajú a záporňáci sa odporúčajú do horúcich pekiel. A my, ako deti sme tomu naivne verili. Lenže, kedy nastal ten zlom, keď už dobro nie je také jednoznačné a zlo nakoniec víťazí?
Môžme vôbec definovať rozdiel medzi dobrom a zlom? Alebo tieto dva pojmy vôbec neexistujú a boli nám len vnútené, aby sme si mysleli, že keď hovoríme pravdu, tak sme zákonite dobrí a tí ostatní sú zlí?

Čo ak poviem, že dobro a zlo neexistuje. Je len jeden názor a ten druhý. Nikto nám nemôže zaručiť, že ten náš názor je správny (teda, čo sa netýka overených prírodných zákonov, atď.). Nikto. Ani Boh, ani Buddha, ani karma, ani kreslené seriály.
Prečo nás teda nútia zákonite tvrdiť, že to druhé je zlo a náš názor je dobrý? Alebo, že náš názor je zlý? Nie sme predsa záporáci v rozprávkach, ktorí vedia, že to ich je "zlo" a ešte sa na tom zlovestne chichotajú, ani superhrdinovia, ktorí sú nutne tí dobrí a vedia to o sebe a s pokrikom: Dobro musí zvíťaziť! sa bezhlavo vrhajú zabíjať zločincov.

Sme ľudia. A náš svet je zložitý a až príliš jednoduchý zároveň.
Dobro a zlo.
Svetlo a tma.
Jin a jang.
To čo je pre jedného zlé je pre druhého dobrým.
Kde je teda tá povestná hranica medzi dobrom a zlom? Čo ak sme len figúrkami obrovskej šachovej partie, kde sú čierny a biely a ani jeden nie je zlý, len ich odlišuje to, že každý sa snaží hrať v svoj prospech?

Stojíme na hrane. Na prelínajúcej sa šedej škvrne bielej a čiernej. Nie je na tom nič zvláštne. Každý sme taký. V každom znás sú dva názory, takzvané dobro a zlo.

Môže vôbec dobro osamote? Alebo zlo? Nie, potrebuje oponenta. Či už vo svete v spoločnosti, alebo v každom jedincovi samotnom. Nie sme ani dobrí, ani zlí. Ani neutrálni. Vždy máme dve možnosti, s výhodami a nevýhodami každej osobitne. Nemusíme sa nikomu snažiť zavďačiť. Ak veríme svojmu úsudku, tomu, že konáme tak, ako je najvýhodnejšie, pre seba, pre svoju rodinu, pre spoločnosť, pre svet.
Ako v šachu, vždy musíme, pri každej možnosti rátať so stratami na obidvoch stranách. A je jedno, či sme čierny, alebo biely, či sme kráľ, alebo pešiak, či sme "tí dobrí", alebo "tí zlí".

2000 návštev

27. července 2014 v 12:48 | Ari |  Téma týždňa a iné vykecávanie

Arigato Minna!!

(=^-ω-^=)


Konečne môžme osláviť ďaľšie krásne okrúhle číslo :3

Keď som začínala, nikdy som ani nedúfala, že dosiahnem 1000 návštev a dneska slavím už 2000. Ďakujem vám všetkým, mojim čitateľom a priateľom, ktorí ma v tejto zálube podporujú

Milujem vás <3



Jeff Stone - Tiger (Legendy bojových umení)

24. července 2014 v 17:12 | Ari |  Knihy
Jeff Stone - TigerPo zničení Kangzhenského kláštora v Číne zostalo nažive iba päť mladých bojových mníchov. Každý mal meno po zvierati - tiger, opica, had, žeriav, drak - , pretože každý z nich bol najmladším majstrom bojového umenia v štýle zvieraťa, ktorého meno niesol. Títo piati mladí mnísi sa rozpŕchli a začali učiť nielen znamenité bojové zručnosti, ale aj šíriť svoju mierumilovnú životnú filozofiu. Hovorí sa, že dnešné bojové umenia majú pôvod v učení týchto piatich mladých bojovných mníchov, podľa legendy známych ako päť predkov.
(Z obalu knihy)





Obsah (môže obsahovať SPOILERY!!):
Mladý mních, dvanásť-ročný Fu, tiger, spolu so svojimi bratmi ako jediní prežili zničenie Kangzhenského kláštora, ich domova, kde ako siroty vyrastali. On a jeho "bratia" boli zázračnými deťmi, ktorým sa podarilo dosiahnuť majstrovstvo svojho štýlu už v jedenástich rokoch. Počas prepadu boli skrytí a podarilo sa im utiecť. Fu sa však, napriek príkazu veľmajstra vrátil do kláštora, ktorý prepadol ich bývalí spolumních Jing, aby ukradol, dračie zvitky. Fuuovi sa ich podarí získať späť a spolu s nimi uteká naprieč Čínou.

Môj názor:
Od malička ma to tiahlo k východnej kultúre a bojovým umeniam. Kniha sa mi prvý krát dostala do ruky, keď som mala asi 9-10 rokov. V tej dobe ma veľmi zaujala a prečítala som ju jedným dychom.

Po rokoch som ju našla v jednom maličkom kníhkupectve v Modre (a k tomu za takú úžasnú cenu - 3 eurá!), spolu s ďaľími troma pokračovaniami a tak som neodolala a kúpila som si ju.
Knihu som prečítala za jeden deň a hoci som ju už čítala, opäť ma dostala svojim dejom a hodnotami, ktoré prezentuje.
Musím povedať, že z hladiska bojových umení je tiež veľmi zaujímavá. Už tri roky sa venujem karate a v knihe som našla veľa podobností, či už s technikami, alebo hodnotami, ktoré karate presadzuje.
Fragment odporúča knihu od jedenásť rokov, ale myslím si, že nie je cudzia ani mladším, či starším čitateľom. Ako hornú vekovú hranicu by som zvolila tak, 14-15 rokov, lebo myslím, že vyššie neupúta, ak človek nemá vzťah k východnej kultúre.

Túto knihu by som odporučila nie len priaznivcom bojových umení, ale vďaka správnemu odvaru odvahy, napätia a priateľstva každému, komu dobrodružstvo nie je cudzie :)

Tiger, ako prvý román autora Jeffa Stona, u mňa zabodoval a plánujem si prečítať aj ďaľšie jeho knihy, nie len z tejto série.
+ V slovenskom vydaní je viacmenej zachovaný pôvodný výzor obálky :)

Informácie o titule:
Počet strán: 188
Vydavateľstvo: Fragment (v ČR aj SR)
Vydané v roku: 2007 (v ČR aj SR)
2013 (v ČR, pod názvom Pět bojovníků; mäkká väzba)
Orientačná cena: okolo 8 eur, mäkká väzba v češtine 7 eur

Originálny názov: Tiger (The Five Ancestors)
Originálny vydavateľ: Random House (USA a Kanada)
Prvé vydanie v origináli: 2003
Orientačná cena v origináli: okolo 6 eur

Autor:
Jeff Stone, autor série legendy bojových umení (The Five Ancestors), vyrastal v Detroite, v štáte Michigan. Rovnako, ako hrdinovia jeho oceňovaných kníh, bol sirota. Bol adoptovaní úžasnými rodičmi, ale cítil silnú potrebu vyhladať odpovede na otázky svojej minulosti.
V osemnástich rokoch sa rozhodol vyhladať svoju biologickú matku a o pätnásť rokov sa mu to aj podarilo. O rok neskôr našiel aj svojho biologického otca. Jeff trénuje bojové umenie a má čierny opasok v Shaolin Do Kung Fu. Trénuje aj iné štýli, ako časť svojho výskumu kvôli knihám. V roku 2005 cestoval so svojím Shaolin Do veľmajstrom do Číny, aby zložil svoju škúšku na čierny pás v Shaoline. Samozrejme, uspel.
Momentálne Jeff žije v sterdnej Indiane, je ženatý a má dve deti - dcéru a syna.

Krása labutí

16. července 2014 v 23:45 | Ari |  Básničky
Potrebujem snáď mať farbu peria zlatú,
aby ma svet vnímal takú aká som,
potrebujem aby ma niekto ako kačku choval,
keď vnútri duše túžim byť labuťou?

Všetci hladia iba na to,
aby som sa vyrovnala ideálu krásy,
Nezapadáš, nepatríš k nám,
nezasluhuješ ani trochu našej lásky

Nevedia však, kto som a kým ma majú zvať
raz sa zmením v labuť, budem krásny vták
budem si lietať nebom, prečasávať oblohu
Nesmiem strácať nádej, nesmiem sa vzdať šance
Musím dúfať, že raz budem krásna, veriť v život, kým nebude neskoro....

Čo stihnúť do konca roka 2014

5. července 2014 v 0:42 | Ari |  Dear Diary
Čo stihnúť do konca roka 2014 alias. novoročné predsavzatia uprostred leta. Mala som totiž premotivovanú chvíľku a rozhodla som sa niečo robiť so svojim životom (poznáte ten pocit, keď si pozrete nejaký ten film, keď tam niekto musel na sebe tvrdo pracovať aby sa dostal na vrchol, atď, atď.). A tak vznikol môj zoznam vecí, čo by som chcela do konca roka stihnúť a rozhodla som sa pre také body, ktoré podporujú a rozvíjajú všetky moje záujmy.
Takže:
  • Naučiť sa variť
- v živote sa to vždy hodí. Teda aspoň si myslím. Obávam sa totiž, že človek nedokáže vyžiť iba z hrianiek a čaju....
  • Naučiť sa šiť
- aj toto sa zíde. Plus, verím, že moje nadšenie a láska k ručným prácam sa týmto posília :)
  • Do konca leta prečítať aspoň desať kníh 5/10
- moja kopa položená na skrinke priam volá po tom, aby som ju postupne odpratala do knižnice. Doslova počuje, ako volá: "Zbav sa ma! Už ma konečne prečítaj a odlož. Neodkladaj si na mňa furt čaaj! Na to neslúžim!" A ešte k tomu tam má konce dvoch mojich obľúbených sérií teším sa na to, ako to skončí.
  • Ukončiť aspoň jednu poviedku na pokračovanie na blogu
-mám výčitky svedomia za to, že furt začínam niečo nové a nič nikdy nedotiahnem do konca. A ešte horšie, aspoň čo sa poviedok týka je, že občas mám aj napísaný posledný diel, rozpis kapitol, osnovu, alebo proste také dajaké veci a skrátka to nedokončím...Snáď sa mi to tentokrát podarí dokončiť.
  • Naučiť sa aspoň 50 básní karuta (z toho aspoň 30 do konca prázdnin 1/30) 1/50
-tieto básne ma skrátka okúzlili. Podobne ako aj hra samotná. Časom by som si chcela zohnať aj karty k tejto hre, ale bohužial, takéto veci stoja dosť peňazí a tie ja momentálne...no...nemám. Ale to je od témy. Skrátka, tieto básne sú kúzelné a chcela by som ich poznať bšetky :)
-nie, že by som sa ich neučila na tréningoch celý rok, ale ja som skrátka ten typ debila, ktorý si nepamätá podstatné veci, ale iba také hovadiny. Ani sa nečudujem, že môjho trénera ide zo mňa poraziť :D
  • Našetriť si aspoň 50 eur 10/50
- viď. naučiť sa aspoň 50 básní karuta, časť o nákupe kariet
  • Prísť k mojej najlepšej kamoške na návštevu
- keby tak nebývala v nejakej stratenej dedinke :( (a hovor si čo chceš, nie je to mestečko!)
  • Upratať si v izbe - dôležité!
-už sme sa presťahovali pred rokom, mohla by som si už konečne vybaliť
  • Prečítať aspoň jednu knihu po anglicky
-niekde v tej kope knižiek by som mala mať Guliverove cesty po anglicky...
  • Spraviť špagát
-už som tesne nad zemou, tak by som to mohla konečne dokázať! Ešte pred dvomi rokmi som to vedela!
-Skauting Forever ♥
-pravdepodobne sa vrhnem na čitateľa a ručné práce, alebo kultúru
  • Prelúskať sa aspoň prvou kapitolou mojej nemeckej knihy
-vlastním knihu o Japonsku s krásnymi fotkamia kopou určite zaujímavého textu, ale je po nemecky :( Takže je čas si sadnúť so slovníkom na kolenách k stolu a pustiť sa aspoň do prvej kapitoly
  • Začať znovu cvičiť :)
  • Naučiť sa hiraganu
  • Vyrobiť obrovskú papierovú reťaz a vyzdobiť si ňou izbu

Program RW 03

4. července 2014 v 1:02 | Ari |  Program RW
Leve
O 5:35 som stála pred Peterovou izbou a vytrvalo som mu búchala na dvere. Cítiála som svoju prevahu, hoci on ma vytrvalo odmietal.
"O šiestej máme byť u kapitána," zopakovala som asi po sté, ale on bol pravdepodobne stále zakutraný v prikrývkach a napriek všektej mojej snahe a výkonu, ktorý som tu podávala už desať minút sa stále pokúšal zapať. Vtedy ma napadla lepšia zbraň.
"Tak ja teda idem pobudiť Sama a ostatných a vedz, že ak o šiestej nebudeš u kapitána, tak nejdeš," povedala som lehce nadradeným tónom a odkráčala som k Samovej izbe. Tomu som len zaklopala na dvere a on sa vyvalil von. Pravdepodobne celú noc vzrušením nespal. Typický Sam. Stále sa choval ako decko.
"Aj tebe dobré ráno," povedala som, keď vyletel zo svojej izby. On si vydýchol, privrel oči, akoby sa snažil predýchať moju disciplínu, potom ich otvoril.
"Dobré ráno," povedal pokojným, hoci až preafektovaným hlasom.
"Nevieš, ako sú na tom ostatní?" spýtala som sa ho dúfajúc, že mu Luke alebo Danny, teda hlavne Danny, dali o sebe vedieť, lebo fakt som sa netúžila trepať na druhú stranu základne.
"Bohužail nie, neviem, ako ty, ale ja sa idem najesť," povedal Sam, ktorý sa dnes veľmi rýchlo vzdal svojej afektovanej slušnosti, alebo dodržiavania správneho slovosledu. Väčšinou mu to vydržalo aspoň do desiatej.
"Tak ja idem teda zavolať Luka a Dannyho sa vykašlem," povedala som rozhodnute.
"No to by som dvakrát nerobil moja zlatá," zastavil ma Sam. "Ako som tak videl jeho váhanie pri prijatí tej misie, tak on je z nás piatich najviac schopný sa na to celé vykašlať a spať až do obeda, či už mu to jeho východná filozofia dovolí, alebo nie," povedal až prekvapivo inteligentne Sam a zároveň v jednej vete zhrnul celý Dannyho charakter.
"Keby sme tak vedeli po čom túži jeho duša, teda okrem mieru na zemi," odpovedala som s podobným intelektom a odkráčala som k dverám Lukeovej izby. Cestou som ešte raz zabúchala na Peterove dvere.
"Sam je už hore a raňajkuje," poznamenala som smerom k jeho dverám len tak mimochodom a pokračovala som k Lukeovej izbe. Ten rozhone nebol taký natešený ako Sam, ale narozdiel od Petera cítil v sebe zodpovednosť za prijatú úlohu a na môjho budíčka reálne vstal a začal niečim búchať v svojej izbe, aby mi jasne naznačil, že som ho teda prebudila a že môžem pokračovať v svojej "práci."
nadýchal som sa pozrela som sa na dlhú chodbu, ktorá sa končila výťahom. Odtiaľ som musela ísť hore o dve poschodia, prejsť dlhočiznou chodbou a zase zísť dve poschodia (tentokrát po schodoch) dole. Tam, v druhom ubytovacom krídle býval danny. Chvíľu som vážne uvažovala nad tým, že sa na to vykašlem, ale vzápútí som si nevedela prestaviť nás, že by sme nepracovali ako tím. Bez dannyho a jeho múdier by sme boli skrátka....neúplný. Vydala som zo seba teda ešte jeden vzdych a vydala som sa na túto dlhú cestu. Nebolo mi zrovna dvakrát príjemné prechádzať sa po zdanlivo ešte stále spiacej základni po ktorej sa rozliehali moje kroky. Prišla som až na koniec chodby a privolala som si výťah. Výťahy nikdy nepatrili k mojim obľúbeným spôsobom dopravy. prišli mi hrozne nespolahlivé z dôvodu závislosti na elektrickej energie a oveľa radšej by som šla po schodoch, ale na to dneska nebol čas. Výťah dorazil v minúte a ja som sa vyviezla do najdlhšej, hlavnej chodby základne. Teda, na tejto chodbe sa nenachádzali žiadne významné miestnosti, v podstate sa tam konali len nejaké papierovačky, ale dôležitosť tejto chodby spočívala v tom, že spájala jednú stranu základne s druhou a v podstate bola nosníkom celej základne. Rozbehla som sa po chodbe. moje hodinky ukazovali 5:50 a ja som mala už iba 10 minút na to, aby som zobudila Dannyho a vrátila sa zas na našu stranu základne za kapitánom.
Na konci chodby, ktorú som prešprintovala v úctihodnom čase (2 minúty a 43 sekúnd) som zabočila doprava a zišla som pomaly po schodoch. Tieto schody som vždy považovala za zradné, ale pravdepodobne to bolo len tým, že som sa v tejto časti základne nezdržovala nikdy viac ako bolo nutné. Radšej som bola na svojej srane, kde boli moje dôverne známe schody, ktoré boli vlastne z praktického hladiska rovnaké, ako boli tie tu. V týchto chvílach som ľutovala, že výťah na tejto strane základne je pokazený. Možno preto všetci agenti z tohto krídla radšej odšlapú na našu stranu základne len aby sa odviezli, aby nemuseli ísť po týchto schodoch.
Chvíľu mi trvalo, kým som našla Dannyho izbu. Musela som sa riadiť podľa mapy základne stiahnutej v mojom mobile, aby som sa tu zorientovala. Bolo rovnaké, ako druhí strana, lenže tu som nikoho nepoznala, za to am som presne vedela čo, alebo kto sa v ktorej miestnosti nachádza. konečne som, aspoň podla mapy došla k Dannyho dverám. opatrne som zaklopala, aby som náhodou nezobudila nejakého nevinného agenta.
"Danny," povedala som potichu.
"Áno," odpovedal mi dôverne známy hlas.
"Och, som tak rada, že som ťa našla," vydýchla som si šťastne, "prišla som ti povedať, že už máme iba päť minút, dokelu, aby sme sa hlásili u kapitána."
"Hej, hneď idem," povedal a otvorili sa dvere. Stál v nich dôverne známy Danny s jeho typickým mámnaháku výrazom v tvári.
"Tak poď," povedal a potiahol ma za ruku.
"Počkaj, kam ideme," zavolala som za ním šokovaná, že ideme presne opačný smerom, ako by sme sa mali vydať.
"Skratkou," povedal a pustil mi ruku, aby sa mu lepšie utekalo. Otvoril dvere k ďaľšiemu zradnému a neznámemu schodisku a skočil dole. Preskočil celý rad schodov a náhlil sa ďalej. Nemala som inú možnosť, ako ho následovať. lebo v tejto časti základne som bola úplne stratená a nebolo mi to zrovna príjemné. Rýchlo som šprintovala schod po schode dole. Bežali sme zaprášenou chodbou plnou rôznych krámov. Ani som sa nenazdala a boli sme u jej konca. Pozrela som sa na hodinky 5:58. Stále sme mali úctihodné dve minúty. teda ža na to, že som netušila, kde sa nachádzam, alebo ako ďaleko som momentálne od kapitánovej kancelárie. Danny sa energeticky chytil rebríka stiahol ho dole. Obratne liezol hore a ja som ho následovala. Všimla som si, že otvára poklop, hoci s istými ťažkosťami a potom sa vytiahol von. Sklonil sa dole a galantne mi podal ruku. Ocitli sme sa v nejakej zaprášenej už dávno nepoužívanej kancelárii. Danny zavrel poklop a krabicu, ktorá mu predtým blokovala cestu odkopol do rohu. Oprášil si šaty a ja som spravila to isté. Potom len tak, ako by sa nič nedialo otvoril dvere. Nachádzali sme sa asi dve miestnosti od kapitána. 5:59:36. Sme tu presne v pravý čas. Chalani už stáli pred kanceláriou a čakali na nás. Akonáhle odbila šiesta dvere sa otvorili a my sme vošli dovnútra. Kapitán sedel chrbtom k nám a pozeral sa do okna.
"Ste tu všetci?" spýtal sa. Stále hovoril veľmi profesionálnym tónom. Vždy som útžila, aby bol viac profesionálny, lebo predtým sa k nám choval skôr ako k deťom, ale teraz mi chýbal jeho kamarádsky prítup. bolo to také chladné. Presne ako materiály a o tej babe. Jakže sa to volala? Rouwe. Ako materiály o Rouwe.
"Áno," odpovedala som kapitánovi namiesto chalanov. Tí dokázali kecať iba keď sa jednalo buď o nedôležité veci, alebo neuvážené rozhodnutia.
"Výborne, takže vám môžem prezradiť vašu úlohu. Posadajte si," povedal a ukázal rukou smerom k pohovke v rohu miestnosti. Potom niečo naťukal do počítača a v miestnosti zavládla tma.
"Čo ste to spravili?" spýtal sa Sam zvedavo.
"Vypojil som kamery a svetlo v celej základni a tiež som zatiahol žalúzie, ale to len pre atmosféru. Teraz, ale l vašej ulohe. Dúfam, že ste si materiaály dobre preštudovali. Ako ste sa mohli dočítať, toto dievča, Rouwe, žije uzavreté v podzemí, ďaleko od ľudí a komunikuje so základňou iba pomocou počítača. Ale teraz nastala situácia, ktorá si vyžaduje krajné riešenia. Potrebujeme ju ako posilu. A teraz nastáva vaša chvíla. toto dievča žilo celé roky bez prítomnosti akéhokoľvek človeka a my ju potrebujeme navrátiť do spoločnosti. Budete mať za úlohu ju na tento návrat pripraviť. Takže, inými slovami nasťahujete sa k nej do podzemia na dva až tri mesiace, aby si zvykla na ľudí a naučila sa spoločenskému chovaniu. Zvlášť od ľudí jej veku."
Sedeli sme na pohovke a pozerali sme sa na kapitána ako obarený. Znelo to tak jednoducho a pritom sme sa an to mali úplne pripravovať a teraz.... I keď, keď sa takto chová asi ide o misiu najvyššej dôležitosti.
"To je parádne!" vykríkol zrazu Sam a prerušil trápne ticho. Peter sa na tom začal smiať.
"Toto... je....super," snažil sa povedať medzi smiechom.
Aj aj som sa pousmiala. Vlastne je to super misia, konečne budeme aj s niekym v našom veku a nielen so starnucími agentmi. I keď, nemyslím si, že na takúto misiu sme najlepší. Predsa len, o chovaní normálny teenagerov sme moc nevedeli, boli sme tu v podstate odjakživa a všetko, čo som o ľuďoch v našom veku vedela som mala odpozorované zo seriálov. Kapitán počkal, až sa utíšime a pokračoval:
"Dneska, okolo obeda jej dám vedieť o vašom príchode. Vy si zatiaľ zbalte na dva mesiace. Zoznam vecí, ktoré budete si nájdete v správach. Večer o ôsmej vás vylodíme na ze´mi a nniekto vás zavedie k jej ubytovaniu. O pol siedmej čakajte vo výstupných priestoroch pri bráne C. Prajem vám príjemný zvyšok dňa," povedal kapitán a mávnutím ruky nám naznačil, že máme odísť.
Spolu sme v dokonalom rade, ako vojaci okdráčali na chodbu. Tam sa za nami zavreli dvere a my sme zostali osamotení stáť na chodbe.
"Celé je to na hlavu," poznamenal Danny a odkráčal preč, tentokrát dlhšou cestou.
My ostatný sme tam zostali nemo sstáť a sledovali sme jeho odcházajúcu siluetu. nanešťastie preňho už bolo príliš neskoro na to, aby mohol utiecť. Po asi minúte trápneho ticha a stánia pred kanceláriou sme sa odišli pripraviť na našu misiu.

Rouwe
Sedela som v absolútnej tme, iba za svetla monitoru. hodiny ukazovali jednu hodinu poobede, ale v tejto temnote to bolo v podstate jedno. Netúžila som po dennom svetle. Skrátka som si zapla ďaľší diel ALTA. Bola som asi v polke finálneho zápasu, keď mi začal zvoniť skype.
"Áno," odpovedala som, hneď, ako som si nasadila slúchadlá.
"Nastala zvláštna situácia," začal kapitán podozrivo, "a my potrebujeme vás."
Začala som rozmýšlať o akú sitúáciu sa asi môže jednať. Už som párkrát cez počítač pomáhala s výskumom, alebo s hackovaním.
"Pôjde o návrat do plného nasadenia," odpovedal hneď na moju nepoloženú otázku kapitán.
"Čo?!" vykríkla som prekvapene. Nechcem sa vrátiť medzi živých. Tu je mi dobre. Nepotrebujem ísť tam hore.
"Ja sa tam nechcem vrátiť!" zaúpela som, "ja neviem ako!"
"S tým si nemusíš lámať hlavu. Pošlem k tebe pár agentov v tvojom veku aby si si najskôr zvykla na spoločnosť. Prídu o ôsmej. Maj sa," povedal kapitán a rýchlo zavesil, skôr ako som mohla stihnúť niečo povedať.
"Tak toto je v keli," povedala som si sama pre seba a pustila som si ďalej rozpozeranú epizódu.