Rok 2050

25. srpna 2014 v 10:57 | Ari |  Poviedky
1.1.2051
Bola som deprimovaná. Zase. Ďaľší rok môjho života bol pochovaný po hromadou bolestivých strác, zákerných zrád a škaredých momentov. Nedokážem naňho spomínať ako na dobrý rok. Vždy som si myslela, že to ide, ale potom sa tie momenty začali vracať a ja som sa ponárala viac aviac do depresií. Klesala som stále hlbšie a hlbšie a napriek pokusom utopiť tieto pocity v jedle, liekoch, alebo alkohole, tieto pocity topili mňa. Bezcielne som chodila po uliciach, hudba už mi neznela tak pekne, nahradili ju nadávky ľudí a škripot bŕz. Prejavy lásky nahradili otrepané frázičky z facebooku. A mňa nahradila nejaká iná.
Že vraj už nie som tá, aká som bývala. "Zamiloval som sa do veselej milej baby a z teba zostala iba s prepáčením troska. Sorry, ale je koniec."
A to bolo celé a pritom by sa dalo spomínať na toľko krásnych chvíľ. Dalo. Už chcem, aby to bolo preč. Všetky tie bolestivé straty chcem pustiť za hlavu. Zase všetko vygumovať.
Vyhrabala som z vrecka kľúče a odomkla som hlavnú bránu. Po schodoch som sa pustila na desiate poschodie. S každým úderom podpätku čižmi som si spomenula na jednu zlú vec, čo sa udiala tento rok. Ak mi dojdu pred desiatim poschodím tento rok stál za to. Ak nie, zbavím sa ho.
Bum. Pritaeľ ma nechal. Bum. Zase som spadla do antidepresív. Bum. Prejedám sa. Bum. Emily sa na mňa naštvala. Bum. V škole ma začali šikanovať pre nadváhu. Bum. A tak ďalej, a tak ďalej....
Odomkla som dvere od bytu. Bola som rozhodnutá. V krbe plápolal ohník. Vzala som si z poličky fotoalbum. Otočila som ho dole hlavou a fotky sa z neho vysypali. Moja mama bola jedna z posledných, kto ešte veril v papierové fotoalbumy. A ja som túto vášeň zdedila po nej. Zhrabla som fotky zo zeme na kôpku a začala som si ich prezerať. Prvé miesto na plaveckej súťaži. To bolo ešte predtým, ako som pribrala. Ja s Jakeom v lunaparku. Ja s Jakeom na horskej dráhe. Ja s Emily na koncerte PP. Ja s knihou podpísanou mojim obľúbeným autorom. Ja s našimi v Londýne. A tak ďalej.
Postupne som všetky fotky hádzala do ohňa. Keď sa uškvarila aj posledná fotka, siahla som po najväčšom antidepresíve všetkych čias. Prístroji na mazanie pamäti. Bola to nebezpečná hračka, iba pre najväčšie psycho prípady. A ja som podľa všetkého patrila medzi nich.
Nasadila som si na hlavu čudesnú prilbu a naťukala som požadované hodnoty. Pred mojimi očami to len tak zablislo a ja som si dala helmu dole.
Prihlúplo som sa usmiala a založila som prázdne album na poličku k ostatným. Prešla som prstom po chrbtoch týchto kníh.
Rok 2044
Rok 2045
Rok 2046
Rok 2047
Rok 2048
Rok 2049
Rok 2050
Ďaľší rok. A ďaľšie stratené spomienky.
S nasprostým úsmevom som vykročila do zimnej víchrice.
 


Komentáře

1 Diesnathalis Diesnathalis | Web | 25. srpna 2014 v 11:11 | Reagovat

Wow.. Píšeš zaujímavým spôsobom :) veľmi sa mi páči že v budúcnosti si veš jednoducho a bez problémov vymyslieť hociaké prístroje a témy ako dosť ma zaujal ten nástroj na vymazanie spomienok :) asi to bolo pre ňu ťažké rozhodnutie, vymazať si krásne spomienky .. Ktoré boli ale zároveň aj bolestivé....

2 Tea Tea | E-mail | Web | 28. srpna 2014 v 10:48 | Reagovat

Tak tahle povídka mě teda pěkně sebrala.. Tohle je vážně hodně citlivé téma a líbí se mi jak jsi to pojala, smutný příběh, jak může člověk dopadnout a co může za několik let existovat..ale zaslouží si být ve výběru na: http://tema-tydne.blog.cz :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.