Prosinec 2014

30 DAY CHALLENGE - Day 20

28. prosince 2014 v 13:29 | Ari |  30 DAY CHALLENGE

Concerts you have attended

Takže, po dlhom čase je tu zase môj 30 Day Challange!

Fuuha, tak koncerty, nooo.... Začala by som asi výchovnými koncertmi, lebo tými sme si prešli asi všetci. Tých bolo neskutočne vela, ale tak viem si vybaviť jeden v Istropolise, kde boli nejaký dva/traja týpci, čo hrali rockové klasiky a tak, takže to bol taká pamätný výchovný koncert. Hej, a tiež tam rozdávali disco keksíky :3

Potom sú tu koncerty, na ktoré som fakt chcela ísť a to bol až jeden koncert a to bol Šmajdov koncert niekedy pred rokom/dvoma pomaly a no, bolo to tak, že spolužiačka ma poprosila, že či by som nešla s ňou a tak som si povedala, že si ho predtým aspoň trochu napočúvam a celkom ma to chytilo...
A potom ešte bolo také polochcenie, keď som išla s mojou mamou na Il Divo. Bolo to fajn, niekedy pred Vianocami tuším a neviem, tak opera a tak no..., nie je to zrovna moja šálka kávy, ale bolo to pekné.
A poslednou kapitolou sú koncerty, na ktoré som sa dostala náhodou. A to bol koncert skupiny Deliwery,
koncert Voxela, kedy sa moji úžasný kamoši rozhodli vyliezť na pódiu a tancovať
a potom koncert ešte jednej skupiny, ktorej meno si neviem vybaviť, ale bola to dajaká inštrumentálna skupina a potom som bola na koncerte jedného skautského bandu a ešte jednej skupiny, ktorá hrala ľudovky, tam som bola s kamoškou a tancovali sme tam nejaké slovenskysatváriace tanečky.
Das ist alles.
No, teda, nič moc, ale tak ja chudobná osoba si nemôžem dovoliť cestovať na koncerty do Viedne a spol a ešte lístky. takto som dokopy dala za koncerty ja neviem, osem euro, vzhľadom an to, že Il Divo zacvakala mama, čo vôbec nie je až také zlé (btw. lístky na Il Divo stáli 60e za kus a to sme boli doosť vzadu).

Vianočná nieažtakúplnedokonalá rozprávka

24. prosince 2014 v 20:00 | Ari |  Poviedky
Do Štedrého večera ostávajú 4 dni
Ležala som rozvalená na gauči a pozerala som jeden z tých typických vianočných filmov. V izbe vládlo prítmie, hoci bolo iba päť hodín poobede. Vonku zúrila víchrica. Prikryla som sa dekou a striedavo som sa pozerala do okna a na film. Brat by mal byť už dávno doma, hoci ho víchrica určite zdržala tak, ako zastavila celé mesto.
V momente, keď som ukončila svoj myšlienkový pochod ohľadom dopravy v meste sa rozleteli dvere a celý zasnežený a uzimený sa dovnútra vovalil môj starší brat.
"Preboha, zavri!" skríkla moja mama, značne podráždene. Taká bola už od rána. Dneska sa mala s otcom dohodnúť na tom, kde budeme tráviť Vianoce. Stále to odkladali, alebo si cezo mňa a brata predávali odkazy, ale už bolo 19. decembra a ak sme sa mali vydať za otcom, tak bol ideálny čas sadnúť na vlak a odcestovať do Winnipegu.
Brácho zo seba striasol sneh, zložil si bundu, vyzul si premočené tenisky a spolu s laptopom a slúchadlami sa dovalil do obývačky. Vysockoval ma z polky gauča a sadol si ku mne. Opreli sme sa chrbtami o seba a obidvaja sme si vyložili nohy na gauč. On sa venoval svojmu laptopu a ja zas filmu.
V istom momente tejto tichej "idylky" zazvonil telefón. Bol položený na stole predo mnou, tak som sa natiahla, že ho zdvihnem, keď vyštartovala mama.
"Opováž sa toho dotknúť!" zakričala mama a vybehla z kuchyne, nindžovsky schmatla telefón a obratom sa vrátila do kuchyne. Nepočula som, čo hovorí, keď zrazu vykríkla. Potom sa to znovu začalo. Krik, hysterický plač a škrípanie zubov. Určite sa s otcom dohadovali o Vianociach a zas sa nevedeli dohodnúť. Podľa pravidiel by sme mali tráviť sviatky na preskačku u jedného a u druhého. Vďakyzdanie sme boli doma, takže teraz bol čas ísť za otcom. Všetci sme to vedeli, ale mama to nechcela pripustiť. Brat bol samozrejme úplne mimo, pohrúžený do hudby a ťukania do klávesnice.
Šťuchla som ho lakťom do chrbta.
"Matty, čo myslíš, čo bude s nami?"
Naši sa od rozvodu vždy, pri každej jednej príležitosti hádali, kde budeme. Bola síce pravda, že nám čiastočne lichotilo, že nás chcú obidvaja, hoci rozdeliť sa by bola trošku lepšia možnosť, lebo by každý bol aspoň trochu spokojný a možno by tieto večné hádky skončili. Nechcela som však zostať bez brata. V čase keď sa naši rozviedli mi zostal veľkou oporou. Ja som mala vtedy sedem a stále som potrebovala niekoho, kto by sa o mňa staral a môj brat sa chopil tejto iniciatívy, keď boli naši príliš zamestnaní rozvodom.
"Hm?" Ozval sa Matt, keď si zložil slúchadlá. Pohol sa, že ma skoro zhodil a aj on sa zahľadel smerom ku kuchyni, kde sme videli mamin tieň nepokojne sa prechádzať.
"Čo s nami bude?" spýtala som sa znovu.
"Hm," zopakoval svoje obľúbené slovo. Chvíľu sme spoločne počúvali mamu, keď jej krik konečne utíchol. Urazene odišla do spálne, pričom nám hodila telefón a gauč.
"Haló?" ozvalo sa z neho. Bol to tato. Dala som ho nahlas. "Je tam niekto?"
"Hej," odpovedala som.
"Je Matthew s tebou?"
"Hm."
"Takže, decká, kde chcete byť na Vianoce? So mnou, alebo s mamou?"
Pozrela som sa na Matta. Nechcela som zraniť ani jedného z mojich rodičov, ale niekde sme byť museli. A mali sme byť u otca. Ale necháme mamu na Vianoce samu? Zrazu ma prepadli výčitky svedomia za to, ako som sa k nej občas chovala.
"Chcete byť s mamou?" spýtal sa otec, ktorého naše mlčanie očividne vytáčalo.
"Ne-e," povedal po chvíli Matty.
"Dobre, tak vám nájdem vlak a dám vám ešte vedieť, že kedy vás čakám. Zbaľte si ešte dnes. A povedzte to mame, dobre? Ja už musím, ísť, tak sa teda teším na vás, papa," povedal a zložil.
"Pa," odpovedali sme naraz, hoci už v telefóne znel iba prázdny tón.
"Tak, čo, ako ste sa dohodli?" zvolala od schodov mama. Očividne hore počúvala náš rozhovor.
"Budeme na Vianoce u otca," povedala som čo najpokojnejším hlasom. Zlostne na mňa pozrela. Výčitky svedomia ma opustili. Potom sa zahľadela na Matta. Vždy ho mala radšej ako mňa, aspoň som sa nazdávala. Teraz sa z neho snažila vymámiť upokojujúce slová, aké často hovoril, keď sa naši pohádali, aby mamu utešil. On však jej pohľad ignoroval a ak aj nie, tak to nedal najavo. Veď to bol predsa on, kto povedal otcovi, že chceme byť uňho. A naši mali dohodu, o ktorej mama vedela.
"Otec ešte zavolá a povie nám, kedy nás bude čakať," povedal nakoniec, vzal si laptop a odišiel hore. Ja som iba pokrčila plecami a sadla som si na pohovku, keď sa mama vrátila do kuchyne. O siedmej odišla von a až potom sa Matt odvážil zísť dole.
Ja už som pozerala tretí vianočný film.
"Bola moc naštvaná?" spýtal sa. Opäť som iba pokrčila plecami. Vedela som, že sa chovám bezcitne voči nej, ale mala som plné zuby toho, ako mali všetci, hlavne ona radšej Matta a na mňa sa kašlalo, lebo som nebola dokonalá ako on. Ako keby ja som bola tá zlá a naši sa rozviedli kvôli mne.
"Lin, si v pohode?" spýtal sa Matty.
"Uhm."
Nemala som náladu na rozhovory. Bola som unavená a otrávená z našej rozpadajúcej sa rodiny, cestovania hore-dolu 2600 kilometrov a všetkých tých šialených rozhovorov, kriku, plaču a búchania dverí.

Do Štedrého večera ostávajú 1 deň
Doobeda nám volal tato, že máme ísť zajtra na vlak do Winnipegu. Už som mala skoro pobalené, keď sa mi do izby vtrhol Matt. Zvalil sa na moju posteľ aj s laptopom a niečo do neho ťukal.
"Čomu vďačím za to, že si sa uráčil navštíviť moje komnaty?" zakričala som zo šatníka.
"Hm."
"To bola teda odpoveď," povedala som si skôr sama pre seba, keď som sa s kôpkou tričiek vrátila do izby a šmarila som ich do kufra. Následne som sa ho pokúšala zavrieť. Sadla som si naňho, poskákala som po ňom, ale nič nepomohlo.
"Ty bzdocha, keby si mi aspoň pomohol."
"Hm?"
"Pomohol!"
"A čo, keby si si zbalila menej oblečenia?"
"Radšej mi to zavri," povedala som a zliezla som z kufra. Matt vstal, zatlačil poriadne na kufor a bez problémov ho zavrel.
"Inak, vidíš, vlak nám ide zajtra o štvrtej ráno, to som ti sem vlastne prišiel povedať."
"Si robíš prdel."
"Ne-e." Videla som na ňom, ako sa mi hrozne smeje. Jemu takéto cesty nerobili problémy, ale mne áno.
"Tak sa prac, chcem sa vyspať, ešte než pôjdeme," povedala som a vysockovala som ho z izby.

Do Štedrého večera ostáva 15 hodín
O tretej mi zazvonil budík.
O tri nula päť mi Matty vtrhol do izby a snažil sa ma prebrať.
O tri nula šesť som doňho šmarila vankúš a on bez slova odišiel.
O tri pätnásť som splašene pobehovala po dome, zatiaľ čo sa ma Matt snažil pravidelnými pokrikmi v štýle "Run Forrest run", pohnať.
O tri dvadsať som ešte stále s mokrou hlavou v Mattovej čapici nastupovala do autobusu na vlakovú stanicu.
O tri päťdesiat sme už sedeli vo vlaku, Matty zasa na laptope a ja som sa snažila dospávať.
O štyri nula nula sa vlak pohol.
Okolo desiatej sa strhla hrozná víchrica. Pozerala som sa z okna a počúvala som hudbu, keď zrazu vlak prudko zastavil, svetlá zablikotali a ozvalo sa hlásenie:
"Ospravedlňujeme sa za zdržanie, ale z dôvodu poruchy na koľajniciach sa zdržíme asi na pol hodinu. Ďakujeme za strpenie."
Vzhľadom na prudké sneženie mi to prišlo samozrejmé. Ale po štyroch takýchto hláseniach som sa už zľakla.
Kopla som Mattyho do nohy, aby sa prebral.
"Hm?"
"Nezdá sa ti, že stojíme nejako dlho?"
"Hmm."
"Matty, aj to myslím vážne, už tu stojíme dve hodiny a stále sneží viac a viac."
"Zapadali sme."
"Čo?"
"Nepochybne."
"Matty, ja sa bojím," povedala som plačlivo a sadla som si vedľa neho, na druhú stranu kupé, ktoré bolo inak prázdne.
"Všetko bude v pohode," povedal a zaklapol laptop. V tom momente vypadol prúd. "No, pekne."
"Matty!" zaúpela som.
"Kľud, veď pome na chodbu, pozrieť čo sa robí."
A to sme aj spravili. Z kupé vykukovali ďalší ľudia, ktorý sa divili, čo sa dialo. Vtom prišiel sprievodca a oznámil nám, že náš vagón sa nejako zasekol a že kvôli snehu sa nemôžeme hýbať.
Boli už dve hodiny poobede. Do Štedrého večera ostávajú 4 hodiny.

Do Štedrého večera ostáva zhruba hodina
Panika zavládla v celom vozni, ľudia sa boja, aj napriek utišovaniu sprievodcu. Pre sneh už nie je vidieť cez okná. Bála som sa, veľmi. Bola som hladná.
"Matty," spýtala som sa svojho brata sediaceho na chodbe vedľa mňa, "budeme niečo jesť?"
"Mali by sme. V kupé máme ešte tú pizzu," povedal a šiel po ňu. Veľa ľudí vo vlaku bolo už riadne hladných. A Matt bol už 2 hodiny bez svojho verného laptopu. Rozhodol sa ušetriť baterku na vážny stav núdze. Sprievodca nás stále upokojoval, že všetko bude dobré, hoci nie už tak presvedčivo ako doteraz. Odniekiaľ niekto vyhrabal sviečky, ktoré boli položené v uličke.
Keď sa Matty vrátil s pizzou jedno dieťa sa na nás prosebne pozrelo. Potom sa otočilo na mamu.
"Mami a čo bude s Vianocami?" spýtalo sa. Mama sa naňho smutne pozrela. Vtom Mattovi skrsol v hlave nápad. Spoznala som to podľa iskry v jeho očiach, ale stále som netušila, čo to znamená.
Vystrel sa v celej svojej výške, 190 cm, a mocným hlasom, ktorý moc často nepoužíval sa ozval: "Ľudia, sme tu zavretí už hodiny a ani sme neprehodili slova. Viem, že v dnešnej dobe sa také zázraky už nedejú, ale predsa, sú Vianoce." Ľudia začali vykukovať z kupé. Matt pokračoval: "Vidím, že niektorí sú tu hladní a iní sa tu napchávajú vianočnými sladkosťami. Čo takto sa rozdeliť? Možno tu budeme už len pol hodinu a možno ďalších 5 hodín."
Ľudia s ním nečakane súhlasili a začali sa deliť o svoje jedlo. Aj ja som očarená tým nečakaným Mattyho prejavom a všeobecným aktom miloty otvorila box a podelila som sa o studenú pizzu s ostatnými. Matt zdvihol fľašu koly na prípitok:
"Šťastné a veselé!" zvolal.
"Šťastné a veselé!"

Vianočné ráno
Boli to najkrajšie Vianoce aké som kedy zažila. Matty sa konečne preniesol cez svoju ostýchavosť a vety typu "hm" a "ne-e" a ostatní ľudia sa tiež zdvihli od laptopov a mobilov. Celý vozeň spieval koledy a deťom nadšene žiarili oči. bolo milé, ako sa ich všetci snažili utešiť, že Santa si ich nájde aj vo vlaku. A vianočného rána sa tieto deti skutočne zobudili aspoň s jedným darčekom pre každého. Nazvali sme to vianočným zázrakom. O 12:00 sme sa pohli a o siedmej sme dorazili do Winnipegu.


Správa o Vianociach vo vlaku sa rýchlo rozniesla svetom. Možno nie pre všetkých to boli tie dokonalé Vianoce, ale mali v sebe viac, ako hocijaké vysnívané. Počas týchto Vianoc si totiž ľudia našli cestu k sebe.


_________________________________________________________________________________________
Želám vám Veselé Vianoce a Šťastný nový rok!
- tentokrát poviedka kompletne bez preklepov!


Where I belong?

14. prosince 2014 v 19:05 | Ari |  Poviedky
Počúvala som dážď klopkať na okná a v svetle jednej jedinej sviečky v miestnosti som sa pozerala do stropu. Usmiala som sa. Dážď pomaly ustával a vonku vyšiel mesiac. Vyšla som na zmáčanú terasu. Vietor uvoľnil jednu z retiazok, ktoré držali rastlinu, čo visela zo stropu. Láskyplne som je zavesila naspať. Oprela som sa o zábradlie a pozorovala som more. vlny, ešte stále rozbúrené narážali do piesku, aj do neďalekých útesov.
Osamotená som sa cítila, akoby mi celý svet ležal pri nohách. Sem patrím. Vždy som to vedela. Vzdychla som si. Nie každý to tak bral. Spomenula som si na svojich rodičov a bratov. Chýbajú mi. Rada by som za nimi zašla, ale už dávno som vybočila z dráhy, ktorú som mala predom naplánovanú a uvrhla som sa do nemislordenstva. A toto drobné vyhnanstvo na tropickom ostrove, ktoré bolo mojim snom sa mi stalo aj trestom.
Bosá som sa iba v šortkách a ľahkom vzdušnom tričku vybrala po mokrom piesku smerom k promenáde, vzdialenej asi kilometer od mojej chatky. Ostatné boli opustené, prípadne sa tu raz za čas zastavila nejaká rodinka na dovolenku. Mimo sezóny to tu bolo ľudoprázdne.
Voda mi siahala po členky, ako som sa brodila plážou. Moja pláž, ako som toto miesto s obľubou nazývala bola z oboch strán obohnaná útesmi a tak na nej aj počas dovolenkovej sezóny boli ľudia iba málokedy. Zatiaľ čo cez leto lákalo naše mesto turistov tropickou idylkou, teraz na jeseň, keď už more príliš ochladlo na kúpanie sa snažilo zabaviť poslednných vytrvalcov bohatým kultúrnym programom. Keď príde november môj tropický raj sa nadobro vyprázdni a ja budem zase žiť život servírky v malej reštaurácie, kde sa ľudia stavia iba ráno pre vajíčka a poobede pre šišku.
Už som počula zvuky promenády. Prechádzalo sa po nej možno pár desiatok ľudí, výrazná zmena oproti stovkám, počas júla a augusta. Z každého rohu hrala iná hudba a svetlá hrali všemožnými farbami. Lacný čínsky tovar upútavala zraky detí aj dospelých, podobne ako mušle a iné suveníry na pamiatku, či pre šťastie. Obišla som si obchody, ktoré čoskoro zavrú.
Tento rok som si kúpila pár pekných vecí, zvlášť som bola pyšná na vreckové hodinky, ktoré mi aj teraz tikali vo vrecku. Pol jedenástej.
Načase vrátiť sa domov. Otočila som sa na odchod. Zajtra musím vstávať na šiestu do práce. O jedenástej som zalahla do postele.

Vstala som o piatej ráno. Prešla som pohladom fotky v rámikoch na nočnom stolíku, nechala som bežať rádio budík a šla som do kúpeľne. Dala som si rýchlu sprchu a v kuchynke som si namazala chleba maslom a džemom. Uplietla som si cop a na bicykli som sa vybrala skrytou cestičkou v lese do mestečka. Malá utiahnutá kaviareň v ktorej som pracovala bol jeden z podnikou, ktoré boli otvorené po celý rok pre stálych obyvateľov. Vedela som, že viacej peňazí by som si zarobila v niektorom z hotelov, ale tie boli otvorené iba pár mesiacov v roku a ja som potrebovala stále zamestnanie, aby som mohla platiť účty za moju chatku.
V práci som si opásala zásteru a hneď som sa brala vyberať objednávky od stálych hostí. Domáci Hawaičania ma už poznali a hoci som nebola odtiaľ brali ma ako súčasť mesta, zvlášť keď som sa konečne naučila miestny jazyk. Niektorý turisti sa pokúšali napodobniť domácich a objednať s v hawaičine, hoci na druhej strane mali menu po anglicky. Spolu s domácimi sme sa uchechtávali na ich pokusoch. Občas som sa musela spýtať, čo po mne vlastne chcú, lebo som skutočne nedokázala vyrozumieť, čo si želali.
Počas obeda, kedy zavítali do kaviarne iba dvaja ľudia som si čítala knižku. Táto oblasť žila veľmi pokojným životom. Mobili tu neboli vôbec bežné, sama som svoj odložila už po dvoch mesiacoch na ostrove. Doma som mala pevnú linku a to bolo všetko. keď som si potrebovala niečo vybaviť cez internet používala som počítač v knižnici a televíziu tu nemal nikto. Na námestí sa hrali deti, ktorým sa už skončila škola. Dokonalá pohoda.
Poobede sa kaviarnička zase na chvílu zaplnila a o siedmej sme zatvárali. Prišla som na bycikli domov a chvíľu som si pospala. O ôsmej som si uvarila nejakú zeleninu an večeru a s jedlom som si sadla na terasu. Počúvala som spev čajok spolu s vlnami. Slnko mierilo pomaly za obzor, hoci zapadne až o nejakú hodinu. Takto v neustálom kolobehu pokračoval môj osamotený život v tropickom raji.
Ale, napriek tomu, pomyslela som si, sem patrím. Tu sa moja unavená duša lieči.




30 DAY CHALLENGE - Day 19

12. prosince 2014 v 17:20 | Ari |  30 DAY CHALLENGE

A list of all places you've lived at

  • Trenčín
  • Bratislava
  • Bratislava :D


30 DAY CHALLENGE - Day 18

11. prosince 2014 v 16:41 | Ari |  30 DAY CHALLENGE

Name the tv show you have become addicted to

  • Deltora Quest
Pamätám si, ako som vždycky prepínala z Minimaxu, keď už moji bratia išli spať na Disney Channel a na Animaxe sa vtedy začínala Deltora Quest. Jedného dňa som si povedala, že yb som mohla zistiť, čo to za blbosť tá Deltora Quest. A chytilo ma to. pozerala som to asi trikrát, vedela som všetky epizódy naspamäť a prečítala som skoro všetky knihy (nevedela som vtedy zohnať posledné dva diely).

  • Ultimate Spiderman
Aj týmto seriálom som spočiatku pohŕdala, lebo úprimne, nikdy som nebola na superhrdinov a podobné veci (pochytilo ma to až v neskoršom veku). Prvýkrát som tento seriál zhliadla, keď ho sledoval môj brat a nehorázne som sa zamilovala do Spider mana a Iron Fista. Občas keď sa dalo som teda sledovávala epizódy na Disney Channeli. Neskôr som objavila epizódy na ulož.to a aktuálne ich sledujem už tretíkrát.

  • Family Guy
Viem, že je to blbosť. Viem, že je to kravina. Napriek tomu som to celé videla. A nie raz. Neviem to vysvetliť. Skrátka...

  • The Simpsons
Moja láska :) Sú mojou nekonečnou inšpiráciou. Ani neviem prečo, ale milujem ich. Či už len ako zvukovú kulisu, soundtrack k môjmu životu, skrátka...

  • Teenage Mutant Ninja Turtles
Ďalšia závislosť až do hrobu. A tiež som ich spočiatku nemala rada. Potom som sa bezhlavo zamilovala do Raphaela a odvtedy to išlo dolu vodou.


30 DAY CHALLENGE - Day 17

10. prosince 2014 v 14:22 | Ari |  30 DAY CHALLENGE

What do you want to be when you get older?

Za mladi som si želala byť všetkým možným, doktorkou, učiteľkou, módnou návrhárkou a tak dále, a tak dále. Vždy som však chcela organizovať svadby, navrhovať svadobné šaty a tak a tohto snu som sa nevzdala. Dospela som však k presvedčeniu, že na Slovensku by som sa s týmto ani ničím podobným neuživila a tak som sa rozhodla odísť študovať do Austrálie a potom sa pokúsiť uplatniť v USA alebo už spomínanej Austrálii.
Chcela by som organizovať svadby, alebo oslavy, alebo byť módnou návrhárkou.


30 DAY CHALLENGE - Day 16

9. prosince 2014 v 14:43 | Ari |  30 DAY CHALLENGE

If the world were to end tommorow, what would you do with your remaining time on earth?

Ťažká otázka, dlho som sa jej vyhýbala, lebo som sa podvedome bála na ňu odpovedať. Nevedela som totiž úplne, čo by som robila, neviem, čo čakám od života, hoci v mojom veku moja mama už presne vedela, čo chce robiť a venovala sa tomu naplno, zatiaľ čo ja som sa rozhodla pre odbor všeobecné vzdelanie, alias netuším, čo potom.
A keby som mala iba jeden deň na to, aby som dostala všetko, čo som od života chcela. Ale tak budiš, no...
Samozrejme, mám zoznam na Bucketliste, čo chcem spraviť do konca života s tým, že mám na to kopu času, ale keby mám všetko čo som chcela spraviť vtesnať do jedného dňa, tohto by som sa moc nedržala. Skôr by som sa snažila vtesnať do Homerovho zoznamu, ktorý si napísal v epizóde Není ryba jako ryba (One Fish, Two Fish, Blowfish, Blue Fish).
Porozprávala by som sa s ľuďmi na ktorých mi záleží, zmierila s tými s ktorými som pohádaná, zjedla by som naposledy svoje obľúbené jedlo a spolu s rodinou by som poslúchajúc svoju obľúbenú pesničku odišla na druhý svet.


5 (sarkastických a cynických) rád, ako prežiť šťastné a pokojné sviatky

5. prosince 2014 v 21:30 | Ari |  Téma týždňa a iné vykecávanie
Priznajme si to, už sa to začalo. Zháňanie darčekov, pečenie koláčov, koledy na každom rohu, svetielka, prázdna peňaženka, vianočné filmy a rodinná pohoda.
Teda, ak sa to pohodou (aspoň v mojom prípade) nazvať dá. Našťastie, som tu ja (to je neuvěřitelné Horste!) so svojimi dobre mienenými radami, ktoré na základe mojej skúsenosti aspoň slabo znížia počet hádiek a nepokojov rodinných v období šťastia a lásky.

NEROZPRÁVAJTE ZBYTOČNE
Skutočne! Stačí na chvíľku zavrieť chlebárnu a čím viacej členov rodiny to urobí, tým lepšie. Každý jednotlivec, ktorý nerozpráva znižuje riziko hádok o sto deleno počet členov rodiny, ktorý sa zdržia na Vianoce percent (dúfam, že som to dobre napísala :D).
Skrátka a dobre, pustite si koledy, popálte si jazyk čajíčkom, alebo si papuľky nacpite nejaké to vianočné pečivo (ale samozrejme nie v blízkosti osoby, ktorá ho piekla, poväčšine matky).

CHOĎTE NIEKAM
Ale láskavo, každý sám! Vianočné trhy, vianočné trhy, vianočné trhy a kopa iných možností, kam sa može každý samostatný člen rodiny vypariť (čo sa dá v Bratislave robiť na Vianoce, okrem vianočných trhov a nakupovania?). Utraťte posledné drobné, čo vám ostali za kreslami a vo vreckách a zažijete krásne a pokojné sviatky.

NAPÍŠTE LIST JEŽIŠKOVI
A prilepte ho na chladničku. A nech tak spravia aj ostatný členovia rodiny. Ušetríte sa od stresov, čo komu kúpiť. A to, čo ste kúpili odškrtnite. Kto by už len chcel troch tých istých Harry Potterov?
Alebo dajte všetkých osviežovač vzduchu do auta. U mňa to tak funguje už roky.

UROBTE PORIADOK V DOME
Každý si láskavo poodnášajte svoj bordel z obývačky, kuchyne a iných izieb a decentne ho skryte niekde v svojej izbe. Tú potom zamknite, ale predtým ešte všetko polejte benzínom a na Štedrý večer sa vyhrievajte v svetle ohníka a užívajte si rodinnú pohodu.

NÁJDITE VŠETKY SPOLOČNSKĚ HRY
...naložte ich do nákladiaku a odvezte čo najďalej za mesto. Tam môžete vykonať už vyššie spomínanú benzínovú akciu, lenže v menšiom a potom choďte na vianočné trhy. Nič totiž nezachráni pokojné Vianoce, ako Mrázik alebo Popoluška a vaša neprítomnosť!

Tak teda, ŠTASTNÉ A VESELÉ!