Vianočná nieažtakúplnedokonalá rozprávka

24. prosince 2014 v 20:00 | Ari |  Poviedky
Do Štedrého večera ostávajú 4 dni
Ležala som rozvalená na gauči a pozerala som jeden z tých typických vianočných filmov. V izbe vládlo prítmie, hoci bolo iba päť hodín poobede. Vonku zúrila víchrica. Prikryla som sa dekou a striedavo som sa pozerala do okna a na film. Brat by mal byť už dávno doma, hoci ho víchrica určite zdržala tak, ako zastavila celé mesto.
V momente, keď som ukončila svoj myšlienkový pochod ohľadom dopravy v meste sa rozleteli dvere a celý zasnežený a uzimený sa dovnútra vovalil môj starší brat.
"Preboha, zavri!" skríkla moja mama, značne podráždene. Taká bola už od rána. Dneska sa mala s otcom dohodnúť na tom, kde budeme tráviť Vianoce. Stále to odkladali, alebo si cezo mňa a brata predávali odkazy, ale už bolo 19. decembra a ak sme sa mali vydať za otcom, tak bol ideálny čas sadnúť na vlak a odcestovať do Winnipegu.
Brácho zo seba striasol sneh, zložil si bundu, vyzul si premočené tenisky a spolu s laptopom a slúchadlami sa dovalil do obývačky. Vysockoval ma z polky gauča a sadol si ku mne. Opreli sme sa chrbtami o seba a obidvaja sme si vyložili nohy na gauč. On sa venoval svojmu laptopu a ja zas filmu.
V istom momente tejto tichej "idylky" zazvonil telefón. Bol položený na stole predo mnou, tak som sa natiahla, že ho zdvihnem, keď vyštartovala mama.
"Opováž sa toho dotknúť!" zakričala mama a vybehla z kuchyne, nindžovsky schmatla telefón a obratom sa vrátila do kuchyne. Nepočula som, čo hovorí, keď zrazu vykríkla. Potom sa to znovu začalo. Krik, hysterický plač a škrípanie zubov. Určite sa s otcom dohadovali o Vianociach a zas sa nevedeli dohodnúť. Podľa pravidiel by sme mali tráviť sviatky na preskačku u jedného a u druhého. Vďakyzdanie sme boli doma, takže teraz bol čas ísť za otcom. Všetci sme to vedeli, ale mama to nechcela pripustiť. Brat bol samozrejme úplne mimo, pohrúžený do hudby a ťukania do klávesnice.
Šťuchla som ho lakťom do chrbta.
"Matty, čo myslíš, čo bude s nami?"
Naši sa od rozvodu vždy, pri každej jednej príležitosti hádali, kde budeme. Bola síce pravda, že nám čiastočne lichotilo, že nás chcú obidvaja, hoci rozdeliť sa by bola trošku lepšia možnosť, lebo by každý bol aspoň trochu spokojný a možno by tieto večné hádky skončili. Nechcela som však zostať bez brata. V čase keď sa naši rozviedli mi zostal veľkou oporou. Ja som mala vtedy sedem a stále som potrebovala niekoho, kto by sa o mňa staral a môj brat sa chopil tejto iniciatívy, keď boli naši príliš zamestnaní rozvodom.
"Hm?" Ozval sa Matt, keď si zložil slúchadlá. Pohol sa, že ma skoro zhodil a aj on sa zahľadel smerom ku kuchyni, kde sme videli mamin tieň nepokojne sa prechádzať.
"Čo s nami bude?" spýtala som sa znovu.
"Hm," zopakoval svoje obľúbené slovo. Chvíľu sme spoločne počúvali mamu, keď jej krik konečne utíchol. Urazene odišla do spálne, pričom nám hodila telefón a gauč.
"Haló?" ozvalo sa z neho. Bol to tato. Dala som ho nahlas. "Je tam niekto?"
"Hej," odpovedala som.
"Je Matthew s tebou?"
"Hm."
"Takže, decká, kde chcete byť na Vianoce? So mnou, alebo s mamou?"
Pozrela som sa na Matta. Nechcela som zraniť ani jedného z mojich rodičov, ale niekde sme byť museli. A mali sme byť u otca. Ale necháme mamu na Vianoce samu? Zrazu ma prepadli výčitky svedomia za to, ako som sa k nej občas chovala.
"Chcete byť s mamou?" spýtal sa otec, ktorého naše mlčanie očividne vytáčalo.
"Ne-e," povedal po chvíli Matty.
"Dobre, tak vám nájdem vlak a dám vám ešte vedieť, že kedy vás čakám. Zbaľte si ešte dnes. A povedzte to mame, dobre? Ja už musím, ísť, tak sa teda teším na vás, papa," povedal a zložil.
"Pa," odpovedali sme naraz, hoci už v telefóne znel iba prázdny tón.
"Tak, čo, ako ste sa dohodli?" zvolala od schodov mama. Očividne hore počúvala náš rozhovor.
"Budeme na Vianoce u otca," povedala som čo najpokojnejším hlasom. Zlostne na mňa pozrela. Výčitky svedomia ma opustili. Potom sa zahľadela na Matta. Vždy ho mala radšej ako mňa, aspoň som sa nazdávala. Teraz sa z neho snažila vymámiť upokojujúce slová, aké často hovoril, keď sa naši pohádali, aby mamu utešil. On však jej pohľad ignoroval a ak aj nie, tak to nedal najavo. Veď to bol predsa on, kto povedal otcovi, že chceme byť uňho. A naši mali dohodu, o ktorej mama vedela.
"Otec ešte zavolá a povie nám, kedy nás bude čakať," povedal nakoniec, vzal si laptop a odišiel hore. Ja som iba pokrčila plecami a sadla som si na pohovku, keď sa mama vrátila do kuchyne. O siedmej odišla von a až potom sa Matt odvážil zísť dole.
Ja už som pozerala tretí vianočný film.
"Bola moc naštvaná?" spýtal sa. Opäť som iba pokrčila plecami. Vedela som, že sa chovám bezcitne voči nej, ale mala som plné zuby toho, ako mali všetci, hlavne ona radšej Matta a na mňa sa kašlalo, lebo som nebola dokonalá ako on. Ako keby ja som bola tá zlá a naši sa rozviedli kvôli mne.
"Lin, si v pohode?" spýtal sa Matty.
"Uhm."
Nemala som náladu na rozhovory. Bola som unavená a otrávená z našej rozpadajúcej sa rodiny, cestovania hore-dolu 2600 kilometrov a všetkých tých šialených rozhovorov, kriku, plaču a búchania dverí.

Do Štedrého večera ostávajú 1 deň
Doobeda nám volal tato, že máme ísť zajtra na vlak do Winnipegu. Už som mala skoro pobalené, keď sa mi do izby vtrhol Matt. Zvalil sa na moju posteľ aj s laptopom a niečo do neho ťukal.
"Čomu vďačím za to, že si sa uráčil navštíviť moje komnaty?" zakričala som zo šatníka.
"Hm."
"To bola teda odpoveď," povedala som si skôr sama pre seba, keď som sa s kôpkou tričiek vrátila do izby a šmarila som ich do kufra. Následne som sa ho pokúšala zavrieť. Sadla som si naňho, poskákala som po ňom, ale nič nepomohlo.
"Ty bzdocha, keby si mi aspoň pomohol."
"Hm?"
"Pomohol!"
"A čo, keby si si zbalila menej oblečenia?"
"Radšej mi to zavri," povedala som a zliezla som z kufra. Matt vstal, zatlačil poriadne na kufor a bez problémov ho zavrel.
"Inak, vidíš, vlak nám ide zajtra o štvrtej ráno, to som ti sem vlastne prišiel povedať."
"Si robíš prdel."
"Ne-e." Videla som na ňom, ako sa mi hrozne smeje. Jemu takéto cesty nerobili problémy, ale mne áno.
"Tak sa prac, chcem sa vyspať, ešte než pôjdeme," povedala som a vysockovala som ho z izby.

Do Štedrého večera ostáva 15 hodín
O tretej mi zazvonil budík.
O tri nula päť mi Matty vtrhol do izby a snažil sa ma prebrať.
O tri nula šesť som doňho šmarila vankúš a on bez slova odišiel.
O tri pätnásť som splašene pobehovala po dome, zatiaľ čo sa ma Matt snažil pravidelnými pokrikmi v štýle "Run Forrest run", pohnať.
O tri dvadsať som ešte stále s mokrou hlavou v Mattovej čapici nastupovala do autobusu na vlakovú stanicu.
O tri päťdesiat sme už sedeli vo vlaku, Matty zasa na laptope a ja som sa snažila dospávať.
O štyri nula nula sa vlak pohol.
Okolo desiatej sa strhla hrozná víchrica. Pozerala som sa z okna a počúvala som hudbu, keď zrazu vlak prudko zastavil, svetlá zablikotali a ozvalo sa hlásenie:
"Ospravedlňujeme sa za zdržanie, ale z dôvodu poruchy na koľajniciach sa zdržíme asi na pol hodinu. Ďakujeme za strpenie."
Vzhľadom na prudké sneženie mi to prišlo samozrejmé. Ale po štyroch takýchto hláseniach som sa už zľakla.
Kopla som Mattyho do nohy, aby sa prebral.
"Hm?"
"Nezdá sa ti, že stojíme nejako dlho?"
"Hmm."
"Matty, aj to myslím vážne, už tu stojíme dve hodiny a stále sneží viac a viac."
"Zapadali sme."
"Čo?"
"Nepochybne."
"Matty, ja sa bojím," povedala som plačlivo a sadla som si vedľa neho, na druhú stranu kupé, ktoré bolo inak prázdne.
"Všetko bude v pohode," povedal a zaklapol laptop. V tom momente vypadol prúd. "No, pekne."
"Matty!" zaúpela som.
"Kľud, veď pome na chodbu, pozrieť čo sa robí."
A to sme aj spravili. Z kupé vykukovali ďalší ľudia, ktorý sa divili, čo sa dialo. Vtom prišiel sprievodca a oznámil nám, že náš vagón sa nejako zasekol a že kvôli snehu sa nemôžeme hýbať.
Boli už dve hodiny poobede. Do Štedrého večera ostávajú 4 hodiny.

Do Štedrého večera ostáva zhruba hodina
Panika zavládla v celom vozni, ľudia sa boja, aj napriek utišovaniu sprievodcu. Pre sneh už nie je vidieť cez okná. Bála som sa, veľmi. Bola som hladná.
"Matty," spýtala som sa svojho brata sediaceho na chodbe vedľa mňa, "budeme niečo jesť?"
"Mali by sme. V kupé máme ešte tú pizzu," povedal a šiel po ňu. Veľa ľudí vo vlaku bolo už riadne hladných. A Matt bol už 2 hodiny bez svojho verného laptopu. Rozhodol sa ušetriť baterku na vážny stav núdze. Sprievodca nás stále upokojoval, že všetko bude dobré, hoci nie už tak presvedčivo ako doteraz. Odniekiaľ niekto vyhrabal sviečky, ktoré boli položené v uličke.
Keď sa Matty vrátil s pizzou jedno dieťa sa na nás prosebne pozrelo. Potom sa otočilo na mamu.
"Mami a čo bude s Vianocami?" spýtalo sa. Mama sa naňho smutne pozrela. Vtom Mattovi skrsol v hlave nápad. Spoznala som to podľa iskry v jeho očiach, ale stále som netušila, čo to znamená.
Vystrel sa v celej svojej výške, 190 cm, a mocným hlasom, ktorý moc často nepoužíval sa ozval: "Ľudia, sme tu zavretí už hodiny a ani sme neprehodili slova. Viem, že v dnešnej dobe sa také zázraky už nedejú, ale predsa, sú Vianoce." Ľudia začali vykukovať z kupé. Matt pokračoval: "Vidím, že niektorí sú tu hladní a iní sa tu napchávajú vianočnými sladkosťami. Čo takto sa rozdeliť? Možno tu budeme už len pol hodinu a možno ďalších 5 hodín."
Ľudia s ním nečakane súhlasili a začali sa deliť o svoje jedlo. Aj ja som očarená tým nečakaným Mattyho prejavom a všeobecným aktom miloty otvorila box a podelila som sa o studenú pizzu s ostatnými. Matt zdvihol fľašu koly na prípitok:
"Šťastné a veselé!" zvolal.
"Šťastné a veselé!"

Vianočné ráno
Boli to najkrajšie Vianoce aké som kedy zažila. Matty sa konečne preniesol cez svoju ostýchavosť a vety typu "hm" a "ne-e" a ostatní ľudia sa tiež zdvihli od laptopov a mobilov. Celý vozeň spieval koledy a deťom nadšene žiarili oči. bolo milé, ako sa ich všetci snažili utešiť, že Santa si ich nájde aj vo vlaku. A vianočného rána sa tieto deti skutočne zobudili aspoň s jedným darčekom pre každého. Nazvali sme to vianočným zázrakom. O 12:00 sme sa pohli a o siedmej sme dorazili do Winnipegu.


Správa o Vianociach vo vlaku sa rýchlo rozniesla svetom. Možno nie pre všetkých to boli tie dokonalé Vianoce, ale mali v sebe viac, ako hocijaké vysnívané. Počas týchto Vianoc si totiž ľudia našli cestu k sebe.


_________________________________________________________________________________________
Želám vám Veselé Vianoce a Šťastný nový rok!
- tentokrát poviedka kompletne bez preklepov!

 


Anketa

Tešíte sa na Vianoce?

Áno
Nie
Neoslavujeme Vianoce

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.