Where I belong?

14. prosince 2014 v 19:05 | Ari |  Poviedky
Počúvala som dážď klopkať na okná a v svetle jednej jedinej sviečky v miestnosti som sa pozerala do stropu. Usmiala som sa. Dážď pomaly ustával a vonku vyšiel mesiac. Vyšla som na zmáčanú terasu. Vietor uvoľnil jednu z retiazok, ktoré držali rastlinu, čo visela zo stropu. Láskyplne som je zavesila naspať. Oprela som sa o zábradlie a pozorovala som more. vlny, ešte stále rozbúrené narážali do piesku, aj do neďalekých útesov.
Osamotená som sa cítila, akoby mi celý svet ležal pri nohách. Sem patrím. Vždy som to vedela. Vzdychla som si. Nie každý to tak bral. Spomenula som si na svojich rodičov a bratov. Chýbajú mi. Rada by som za nimi zašla, ale už dávno som vybočila z dráhy, ktorú som mala predom naplánovanú a uvrhla som sa do nemislordenstva. A toto drobné vyhnanstvo na tropickom ostrove, ktoré bolo mojim snom sa mi stalo aj trestom.
Bosá som sa iba v šortkách a ľahkom vzdušnom tričku vybrala po mokrom piesku smerom k promenáde, vzdialenej asi kilometer od mojej chatky. Ostatné boli opustené, prípadne sa tu raz za čas zastavila nejaká rodinka na dovolenku. Mimo sezóny to tu bolo ľudoprázdne.
Voda mi siahala po členky, ako som sa brodila plážou. Moja pláž, ako som toto miesto s obľubou nazývala bola z oboch strán obohnaná útesmi a tak na nej aj počas dovolenkovej sezóny boli ľudia iba málokedy. Zatiaľ čo cez leto lákalo naše mesto turistov tropickou idylkou, teraz na jeseň, keď už more príliš ochladlo na kúpanie sa snažilo zabaviť poslednných vytrvalcov bohatým kultúrnym programom. Keď príde november môj tropický raj sa nadobro vyprázdni a ja budem zase žiť život servírky v malej reštaurácie, kde sa ľudia stavia iba ráno pre vajíčka a poobede pre šišku.
Už som počula zvuky promenády. Prechádzalo sa po nej možno pár desiatok ľudí, výrazná zmena oproti stovkám, počas júla a augusta. Z každého rohu hrala iná hudba a svetlá hrali všemožnými farbami. Lacný čínsky tovar upútavala zraky detí aj dospelých, podobne ako mušle a iné suveníry na pamiatku, či pre šťastie. Obišla som si obchody, ktoré čoskoro zavrú.
Tento rok som si kúpila pár pekných vecí, zvlášť som bola pyšná na vreckové hodinky, ktoré mi aj teraz tikali vo vrecku. Pol jedenástej.
Načase vrátiť sa domov. Otočila som sa na odchod. Zajtra musím vstávať na šiestu do práce. O jedenástej som zalahla do postele.

Vstala som o piatej ráno. Prešla som pohladom fotky v rámikoch na nočnom stolíku, nechala som bežať rádio budík a šla som do kúpeľne. Dala som si rýchlu sprchu a v kuchynke som si namazala chleba maslom a džemom. Uplietla som si cop a na bicykli som sa vybrala skrytou cestičkou v lese do mestečka. Malá utiahnutá kaviareň v ktorej som pracovala bol jeden z podnikou, ktoré boli otvorené po celý rok pre stálych obyvateľov. Vedela som, že viacej peňazí by som si zarobila v niektorom z hotelov, ale tie boli otvorené iba pár mesiacov v roku a ja som potrebovala stále zamestnanie, aby som mohla platiť účty za moju chatku.
V práci som si opásala zásteru a hneď som sa brala vyberať objednávky od stálych hostí. Domáci Hawaičania ma už poznali a hoci som nebola odtiaľ brali ma ako súčasť mesta, zvlášť keď som sa konečne naučila miestny jazyk. Niektorý turisti sa pokúšali napodobniť domácich a objednať s v hawaičine, hoci na druhej strane mali menu po anglicky. Spolu s domácimi sme sa uchechtávali na ich pokusoch. Občas som sa musela spýtať, čo po mne vlastne chcú, lebo som skutočne nedokázala vyrozumieť, čo si želali.
Počas obeda, kedy zavítali do kaviarne iba dvaja ľudia som si čítala knižku. Táto oblasť žila veľmi pokojným životom. Mobili tu neboli vôbec bežné, sama som svoj odložila už po dvoch mesiacoch na ostrove. Doma som mala pevnú linku a to bolo všetko. keď som si potrebovala niečo vybaviť cez internet používala som počítač v knižnici a televíziu tu nemal nikto. Na námestí sa hrali deti, ktorým sa už skončila škola. Dokonalá pohoda.
Poobede sa kaviarnička zase na chvílu zaplnila a o siedmej sme zatvárali. Prišla som na bycikli domov a chvíľu som si pospala. O ôsmej som si uvarila nejakú zeleninu an večeru a s jedlom som si sadla na terasu. Počúvala som spev čajok spolu s vlnami. Slnko mierilo pomaly za obzor, hoci zapadne až o nejakú hodinu. Takto v neustálom kolobehu pokračoval môj osamotený život v tropickom raji.
Ale, napriek tomu, pomyslela som si, sem patrím. Tu sa moja unavená duša lieči.



 


Komentáře

1 Paťuš Paťuš | 14. prosince 2014 v 19:23 | Reagovat

strašne pekne pišeš :-D  :-D :-*

2 Ari Ari | E-mail | Web | 19. prosince 2014 v 17:59 | Reagovat

[1]: Ďakujeeem :)

3 Inari Inari | 29. prosince 2014 v 12:43 | Reagovat

toto bolo fakt pekne :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.