Únor 2015

Opäť čas na reklamu

14. února 2015 v 15:11 | Ari
Ladies and gentlemen, chcela by som opäť dať do pozornosti môj druhý blog a mojom milovanom seriáli a opätovnú rubriku na tomto blogu a to Top 15, kde sa každý mesiac snažím vybrať nejaké momenty/obrázky, ktoré považujem za vtipné a v ankete nechať rozhodnúť čitatelov o najlepšom obrázku/momente. A aby mala naketa čo najväčšiu účasť a obrázky sa fakt dostali do pozornosti, tak tu škemrám o účasť :D

>>Hlasujete TU<<


O chlapcovi, ktorý vyliezol zo steny a zas sa tam aj vrátil

13. února 2015 v 21:34 | Ari |  Poviedky
Môj príbeh by som začala jedným citátom z môjho obľúbeného filmu: "Jedného dňa stretnete niekoho, na koho nikdy skutočne nezabudnete." A tým niekto bol pre mňa chlapec, ktorý vyliezol zo steny.
Udialo sa to jedného jesenného večera, tmavého, chladného a upršaného, skrátka typického pre november. Stalo sa to celkom nečakane. Kráčala som domov z tréningu, keď som za sebou začula čľapot. Sprvu som si myslela, že sa mi to len zdalo. Keď som sa obrátila, nikto tam nebol. Pustila som si do slúchadiel hudbu a kráčala som bez obzerania ďalej až k môjmu domu. Cestou som minula iba niekoľko ľudí, inak bolo všade ľudoprázdno. Ale aj tak som mala neodbytný pocit niečej prítomnosti.
Až vo vchode som zastavila. Pri mojom pohybe sa rozsvietilo svetlo a ja som hľadala v ruksaku kľúče, keď som zbadala niečí odraz v sklenej výplni dverí. Otočila som sa, ale tam nikto. Nezdalo sa mi, že by sa takáto náhoda zopakovala dvakrát. Nikdy som neverila na duchov a nebála som sa tmy, ale premkol ma strach.
"Je tu niekto?" spýtala som sa tmy pred sebou. A presne vtedy sa predo mnou zjavil malý, asi 7-8 ročný chlapec. Stál v daždi a pozeral sa na mňa.
"Poď pod strechu, veď zmokneš," povedala som po prekonaní počiatočného šoku.
"Budem v poriadku," povedal tichým hláskom. Stále bol suchý do nitky.
"Už mi asi šibe," zamrmlala som si sama pre seba a vošla som do domu. Čakala som na výťah, keď sa zhaslo svetlo, tak som sa reku otočila, aby som ho zas zapla, keď za mnou zasa stál ten chlapec. Od ľaku som vykríkla.
"Kto si? A prečo ma prenasleduješ?" spýtala som sa nahlas.
"Ja som Niekto. A hľadám cestu naspäť."
"Kam naspäť?" spýtala som sa.
"Domov."
"A kam domov."
"Za stenu."
"Za stenu?" spýtala som sa nechápavo. Výťah prišiel a so zvučkou sa otvorili dvere. Ani som sa nepohla.
"Uhm, odtiaľ som prišiel," pokračoval chlapec.
"Zo steny," zopakovala som. Mala som dojem, že sa čím ďalej tým viac zamotávam."A prečo sa tam teda nevrátiš?"
"Lebo vrátiť sa musím cez tú správnu stenu."
"Hm," zamyslela som sa, "a prečo teda ideš za mnou?"
"Lebo verím, že ty ma k nej zavedieš."
"A doma nikomu nechýbaš?" spýtala som sa.
"Nechýbam," odvetil.
"Nuž dobre, tak poď," povedala som a nastúpili sme do výťahu. Vedela som, že domov si nemám vodiť cudzích ľudí a už určite nie stratené deti, ale na ňom bolo niečo zvláštne. Nevedela som čo, ale jedno čo som pochopila hneď, ako sme vošli do bytu. Chlapec kráčal celý čas za mnou, ale nikto z rodiny si ho nevšimol. Zasadla som k rodinnej večeri, pri ktorej sa živo konverzovalo. Rýchlo do debaty zatiahli aj mňa, ale môjho hosťa si ani nevšimli. Po večeri som zaliezla do svojej izby.
"Ostatný ťa nevidia?" spýtala som sa chlapca, hoci to bolo očividné.
"Nie."
"A našiel si už tú svoju stenu?"
"Nie."
"A čo teda chceš robiť?" spýtala som sa. Nemala som moc skúseností s malými deťmi a už vôbec nie s neviditeľnými, ktoré chodia cez steny.
"Ja neviem, rozprávať sa?" odvetil po chvíľke ticha.
"Ok, a o čom?"
"Ja neviem, o tebe?" odpovedal na otázku otázkou.
"Tak čo by si chcel o mne vedieť?"
"Ja neviem, čo od života chcem, chcem mať rodinu, nejakú prácu čo ma uživí, a tak."
"A to nechceš v živote nič dosiahnuť? Niečo veľké, splniť si dávny sen, hm?" spýtalo sa ma dieťa. "Vieš, aj nie som ten typ čo raz spraví dieru do sveta, nie som na to skrátka stvorená."
"Nie, každý sa musí narodiť pod šťastnou hviezdou, aby niečo dosiahol. Stačí na sebe pracovať, nie?"
Zamyslela som sa nad chlapcovými slovami. Malo to nejakú hĺbku, to bola pravda. Ešte dlho do noci sme sa rozprávali. Nikdy som nestretla človeka, ako je on. Potom som sa uložila na spánok a on sa zložil v mojom kresle. Vyzeral ako skutočné dieťa, keď tam pokojne odfukoval. Po chvíli som zaspala aj ja.


Na ďalšie ráno som odišla do školy ako obyčajne. Chlapec išiel za mnou. Aj na tréning ma prenasledoval. Potichu, bez slova, bez sťažnosti. Iba po večeroch sme sa rozprávali. A takto celý týždeň.
"Vieš, nechcem ti ťahať medové motúzy popod nos, ale mám dojem, že sme sa zasekli na mŕtvom bode. Už týždeň chodíš za mnou a tvoja stena nikde," nadhodila som v nedeľu.
"Ak ti prekážam, môžem sa vytratiť," poznamenal po chvíli.
"Nie, to vôbec, nie," povedala som, uvedomujúc si, ako moja poznámka necitlivo znela. Zrazu som si nevedela predstaviť svoj život bez tohto chlapca.
"Nerob z núdze cnosť," poznamenal smejúc sa nad mojimi rozpakmi, hoci tón mal vážny.
"Nie, prepáč, tak som to nemyslela, ja som len myslela, že sa chceš vrátiť domov," habkala som zaskočená jeho tvrdosťou.
"Ešte nie je čas na návrat, teda aspoň si myslím," poznamenal a prešiel cez dvere von z mojej izby. Až vtedy som si uvedomila, že aj som sa ho vlastne ani raz nedotkla. No potom ma prepadla iná myšlienka. Čo ak chlapec naozaj odíde. Vďaka nemu som nadobudla svoje stratené sebavedomie a bez neho by som bola stratená. Jeho blížiaci sa odchod bola hrozba, ktorá nado mnou visela ako Damoklov meč.
A chlapec to tiež vycítil. Možno z našich rozhovorov, neviem. Raz mi povedal:
"Nemusíš sa báť môjho odchodu, ty to zvládneš."
"Hm? Čo? Ako to vieš?" povedala som vyrušená z myšlienok.
Usmial sa: "Ty rozprávaš, akoby si chodila z bubnom na zajace."
"Som taká priehľadná?"
"Povedal by som, že úprimná," povedal chlapec a viac toho večera už neprehovoril.

Všimla som si aj, že postupne začínal chradnúť. Vyzeral chudší a unavenejší.
"Si v poriadku?" spýtala som sa raz.
"Uhm," odvetil, "nič mi nie je." Napriek jeho odpovedi som počula, ako mu jeho šťastný tón vymizol z hlasu. Raz ráno som šla do školy, ale on so mnou nešiel. Povedal, že je unavený a ja som mu to uverila. Šla som teda po dlhom čase do školy sama. Bola som prekvapená, že som sa tam necítila osamotená a zúfalá, ako kedysi, ale všetko som zvládala s prekvapivou ľahkosťou. Ale o neho som si celý deň robila starosti.

Poobede som sa vrátila rýchlo domov, ale dom bol prázdny. Prehľadala som každý kút, ale chlapca nikde. Až potom som si všimla na posteli list.
"Ďakujem, že si mi tak pomohla. Dúfam, že som aj ja pomohol tebe. Vieš, za celý ten čas, čo sme boli spolu som sa ti snažil niečo zdeliť a nie som si istý, teda do dneška som si nebol, či sa mi to podarilo. Teraz, už viem, že moju lekciu si pochopila a ja som sa zas zabavil asi najlepšie v živote. Dlho si budem opatrovať náš spoločne strávený čas. Nezabudni: Boli sme stvorený, aby sme milovali a boli milovaný. Sme určený na to, aby sme boli s ostatnými ľuďmi, poznali ich a oni poznali nás. Nikto nie je stvorený preto, aby bol sám a aby nič nerobil. Všetci môžeme spraviť niečo veľkého," ku koncu listu už bolo písmo veľmi roztrasené, až sa pomaly nedalo prečítať. Oči sa mi zaliali slzami. Toto bola jeho labutia pieseň. Pokračovala som ďalej v čítaní. "A skoro som zabudol, nemusíš sa o mňa báť, domov som prišiel v poriadnu. Na okne máš odo mňa darček, aby si nezabudla. S láskou chlapec, ktorý vyliezol zo steny a zas sa tam aj vrátil." Prešla som k oknu, ešte stále kŕčovito zvierajúc list a mokrými očami. Ležal malý prsteň, v ktorého vnútri boli pri bližšom pohľade k rozoznaniu padáčiky z púpavy.

Šťastie sa skladá z malých a nepatrných vecí, spomenula som si na jeho slová. A na mnohé ďalšie. Dal mi veľa. A to veľa ma sprevádzalo celý život.

Liek

11. února 2015 v 12:23 | Ari |  Poviedky
Sedela som v jednom z tých piatkových preplnených spojov a vdychovala som vydýchaný vzduch, ktorý smrdel potom a únavou. Vonku boli asi tri stupne, ale vnútro vlaku bolo prekúrené. Väčšina okien nešla otvoriť a ak sa aj podarilo otvoriť niektoré z malých okienok, tak čerstvý vzduch, ktorý cezeň prenikal bol iba nepatrný.
Bola som šťastná, že sa mi podarilo cuhmatnúť miesto na sedenie v poslednom kupé vlaku. Po celej chodbe postávali ľudia natlačený na seba. Pritiahla som si ruksak na kolenách bližšie. Ešte pol hodiny. Nebyť tohto nepríjemného prostredia zadriemala by som.

Vystúpila som na opustenej hrdzavej stanici. Nikto okrem mňa tu nevystupoval ani nenastupoval. Bola to skôr len symbolická zastávka. Ani lístky sa tu nepredávali, vlak tu iba zastavoval, občas dokonca len spomalil. Neraz som musela vyskakovať. Odtiaľto sa nedalo dostatť späť do mesta.
Počkala som, až vlak zmizne v diaľke a vybrala som sa hore zablateným kopcom. Cestička ešte obsahovala zbytky uhnitých listov dubov a bukov, ktoré sa miesili s večnezelenými ihličnanmi. Štrková cestička sa kľukatila hore a dolu, nemať dobrých topánok už dávno ležím niekde s vyvrtnutým členkom. Pozrela som sa na oblohu. Bola neurčito biela, nevedela som odhadnúť, či sa iba pomaly stmieva, alebo sa chystá snežiť. Boli skoro štyri. Mobil mi zachvílu ohlási, že mám málo baterky. Vypla som ho a hodila som si ho za pochodu do ruksaka, odkiaľ som vybrala termosku a naliala som si čaj. Už som kráčala cez trištvrte hodinu, keď som dorazila k jazeru.

Bolo to moje obľúbené miesto. Vždy, keď som bola unavená, smutná, vyčerpaná, alebo skrátka bez nálady, či preplnená dojmami tak som zavítala sem, do môjho tichého raja. Cez leto sem občas zavítali rybári, ale inak tu bývalo zvyčajne ľudoprázdno. Sadla som si do dreveného spráchniveného prístrešku a vdychovala som čerstvý vzduch. Naliala som si ďaľšiu šálku čaju, zaklonila som hlavu a zavrela som oči. Rozmýšlala som, kedy sa chcem vrátiť. Posledný vlak stál na druhej strane o deviatej. Mala som ešte čas. Veľa času.

Zhodila som zo seba ruksak a pustila som sa dole miernym svahom k vode. Čupla som si na kraj skaly, ktorá tvorila útes a hádzala som dole kamienky. Užívala som si príležitostné lúče slnka, ktoré prenikali cez mračná. Vdychovala som vzduch, ktorý prinášal studený vietor. Keby bolo teplejšie vliezla by som do vody. Zabalila som sa tuhšie do svojej bundy a urobila som si kolečko okolo jazera. Trvalo mi to cez dve hodiny.

Vypila som poslednú šálku čaju a vyhodila som si na chrbát ruksak. Posledný klrát som sa zadívala na svoj raj a pustila som sa opačným smerom ako som prišla dole. O trištvrte na osem dom dorazila na stanicu, ktorá bola takmer dokonalým dvojníkom svojej sestry na druhej strane jazera. Kopla som do drevenej dosky trčiacej zo zeme. Tá sa s puknutím uvolnila. Na nočnej oblohe sa jasne črtal aj napriek oblakom mesiac.


Úloha Missy - Materiály použité na schôdzi č.53 (Bonus k SWMP 01)

1. února 2015 v 10:01 | Ari |  SWMP bonusy

Nevýhody Jackovho domu

  • Kamerový systém v dome (včetne pivnice a podkrovia) -
  • Bolo by treba pripraviť nahrávky prázdneho VP na oklamanie systému
  • treba pripraviť veľa nahrávok a dôvodov, prečo ísť do VP s jedlom/vodou/etc.
  • aspoň 50 rôznych outfitov, všetky ich zapísať a zapamätať
  • nemôžme dlho zostať v dome kvôli ochranke, aby sme nevzbudili pozornosť
  • museli by sme sa dostať do systému celého domu, čo je technickynemožné, lebo každá jedna miestnosť má iný kód a zlomenie kódu trvá mesiace
  • je veľmi nízka pravdepodobnosť prepašovať zajatcov cez hlavnú bránu štvrte a bočné vchody neexistujú
  • nie sme schopný vykopať tunel a odstať sa dnu cez les
  • nie sme schopný prebúrať múr
  • aj keby sme prepašovali zajatcov cez ochranku pri vstupnej bráne štvrte, vždy je tu veľká šanca, že nás zachytia pri preprave zajatcov z auta, etc.
  • môžu si nás všimnúť susedia
  • môžu nás počuť susedia
  • vždy sa môžu tvoji rodičia vrátiť
  • aj keď budúd zaujatí pátraním, tak niekto príde do ich domu, lebo najskôr budú upodozrievať ľudí, čo o veci vedia (ministerstvo) a až potom bežných občanov
  • neboli by sme schopný zakryť chybu v systéme
  • potrebovali by sme technika 24/7
  • vždy sa môže vrátiť tvoj brat
  • museli by sme sa živiť dlho tým istým jedným jedlom a žiadne jedlo nie je také schopné, aby sme po určitej dobe nestratili na sotražitosti
  • ponorková choroba
  • príliš tichá štvrť
  • akékoľvek narušenie záhrady/ domu by nás prezradilo
  • potrebovali by sme zatemniť okná a to by bolo podozrivé
  • Susedská a policajná hliadka
  • Pravidelná kontrola všetkých domov
  • pravidlo 24-hodín, všetci by sme potrebovali povolenie od vašich, čo by vzbudilo podozrenie, plus, Jack nemá dovolené mať doma hostí, keď vaši nie sú doma
  • všetci by sme museli prejsť očipovaním, čo by z nás spravilo ľahké terče
  • Jack by musel an opakovanú prehliadku, čo by znamenalo opätovné očipovanie
  • museli by sme prejsť vyšetreniami a očkovaniami

Výhody Jackovho domu

  • dobrá poloha a zásobovanosť
  • elektrina 24/7
  • technika
  • živý štít
  • veľkosť domu

Výhody Rockwoodu

  • Poloha budovy
  • severne - mesto
  • žiadne kamery - zvyčajne pokojná a zabudnutá štvrť
  • sme schopný utiecť lesom, kde je veľa šeliem, vždy tam môžeme nechať zajatcov
  • Square street
  • živý štít v podobe centra dôchodcov, zarytých proti vojne, radšej zomrú, akoby ich mala vojna vysťahovať, väčšina z nich nemá rodinu a je schopná sa obetovať
  • veľmi chatrné budovy, jednoduché zámky, neraz rozbité okná, nebude ťažké niečo ukradnúť
  • silný záložný zdroj, na ktorý sa bude dať pripojiť
  • 10-hodinová sieť
  • veľa malých obchodov a podvodníkov
  • bludisko, škola je dobre ukrytá z východu
  • Stará väznica
  • Ruiny stále brania prejazdu, veľa stromov a zvery
  • Hustý les v pozadí, vyschnutá priekopa - chránia budovu z juhu a juhovýchodu
  • Vnútro budovy
  • Suterén
  • Záložný zdroj
  • Sieť je použiteľná v celej budove
  • Okná nie sú vybité
  • Žiarovy sú stále funkčné
  • Budova je stále vybavená (chladničky, sporáky, možno aj voda - ZISTIŤ!!)
  • V suteréne sa nemusíme bať, že nás zrútia, elbo na nás padne celá budova
  • Veľkosť budovy
  • nikto nás tam nebude hladať
  • neďaleko testovačka - možné vydieranie

Nevýhody Rockwoodu

  • Nestála elektrika, budeme pravdepo. potrebovať pripojenie aj na inej sieti
  • môžme byť vyžieraný od lesa
  • zápach, budova opustená odrazu, pokazné potraviny, etc.
  • ťažko sa tam dostať autom, ak chceme tam ísť, treba 2-3 záťahy busom cez Square street
  • V square sa ľahko stratiť, treba sa aj maskovať
  • Z vrchu padá omietka, horné poschodie už asi mimo
  • bývalá testovacia zóna, možné chemikálie

SWMP 01 - Schôdza č.53 -

1. února 2015 v 10:00 | Ari |  SWMP
Yuna
Sedela som u najvzdialenejšieho stolu od dverí. Bola som začítaná do knižky a predo mnou ležala už tretia káva a napoly zjedený croissant, keď mi niekto poklepal nenápadne na ruku, keď prechádzal okolo mňa. Nenápadne som nazrela ponad roh knižky a sledovala som chalana, ako si u pultu kupuje muffin. Počkala som, až zmizol za rohom a vypýtala som si od servírky účet. Načasovanie bolo dôležité. Nechala som na stole 20 dolárov a pomaly som odkráčala opačným smerom ako dotyčný. Stretli sme sa v pizzerii o dve ulice ďalej. Odtiaľ sme sa spolu s Jess a Dannym vybrali do Jackovho domu. Jeho rodičia neboli už týždeň doma a on tam zostal iba s bratom, ktorý sa aj tak niekam vyparil a dom bol v katastrofálnom stave.

Napriek tomu to bolo najlepší dom, aký som kedy videla. jack patril do vyššej triedy a jeho dom bol vybavený všetkými najnovšími hračkami. Tiež bol aj dokonale zabezpečený a všetko okolo toho. Viezli sme sa výťahom hore do jeho izby, čo bola jediná miestnosť v dome, možno aj v celej tejto bohatej štvrti, ktorá nebola kamerovaná. Systém sa nám podarilo vyradiť už pred dvomi mesiacmi a nahradiť ho slučkou, ktorá dodávala pocit, že všetko je tak ako má. Osobne som kamerovanie tých lepších a stráženie ich domov považovala za obrovské plytvanie elektriny, zvlášť keď my sme ju mali doma iba pár hodín večer. Jack sedel za počítačom, Max mu nazeral cez rameno a Misty ležala na jeho posteli a čítala si knižku. Videla som, ako Jack prehodil kamerový systém, aby súhlasil s kamerou z výťahu a stiahol okno na lištu. Bola to tuším páska z minulého týždňa, ktorú sme nahrali presne na tento účel. Bolo to dosť náročné, išlo o detaili. Museli sme mať presne to isté oblečenie, tak isto upravené vlasy, skrátka všetko.

Zvalila som sa vedla Misty na posteľ a na jej okraj si sadla Jess. Jack sa otočil na stoličke smerom k nám a chalani si pritiahli malý gauč bližšie k stolu, ktorý stál v strede miestnosti.
"Koľko máme času?" spýtala som sa kontrolujúc čas na Maxových hodinkách. Nevedela som, ktorú presne nahrávku Jack pustil, alebo koľko ich vlastne dokopy máme.
"Asi tak dve hodiny a potom hodinu na nové veci," odvetil Jack.
"Výborne, tak asi začnime, nie?" zdvihla sa Misty konečne od knižky. Načiahla sa za svojím ružovým ruksakom, ktorý nosila už asi od piatej triedy a vybrala z neho zošit. Bol značne pokrčený, popísaný a nepochybne stále nosený a používaný.
"Takže, well, teda, ja, rozmýšlala som nad tým, čo yb bolo najlepšie spraviť a kde umiestniť zajatcov. Určite nie sem, hoci sa to zdá ako relatívne dobrá lokalita, ale je tu moc kamerových systémov," začala Misty vysvetlovať svoju časť plánu. Vedeli sme, že jej časť bude dosť premakaná a tak sme jej pridelili túto úlohu. Osobne som ju v plánovacej fázy považovala za jednu z najťažších, hoci ani moja časť nebola zrovna jednoduchá. A to som na nej ani nezačala pracovať.
"Ale veď kamery ošidíme ľahko, " skočil jej do reči (a mne do myšlienok) Jack. "Veď to práve robíme a spravili sme to aj milión krát predtým."
"Hej, lenže počúvj ma," povedala Missy a nalistovala si nejakú stranu v zošite. Pozrela som jej ponad plece. Nevýhody Jackovho domu, stálo tam. Celá strana bola husto popísaná. Oproti strane Výhody Jackovho domu to bol hotový román. "Museli by sme zlomiť celý dom, prinajmenšom spodok, ak by sme sa teda uspokojili s bývaním na jednom poschodí, ale to by znamenalo prenos celej techniky dolu, čo by zas znamenalo, že by bolo treba sa dostať aj do výťahu a chodby, plus, ak by sa nám pri všetkom šťastí podarilo dostať sa do povedzme dvoch mesiacov do systému, mohlo by byť už neskoro, myslite, že možno už chýba iba týždeň. A keby sme tam už teda boli, vždy by sme my museli odchádzať, lebo by sme sa museli dať napichať a to by bol koniec. Sám vieš ako si skončil."
"Hej, hej, máš pravdu," povedal súhlasne Jack po vypočutí jej argumentov. Smutne pozrel na svoju ľavú ruku. Na zápästí mal škaredú jazvu po tom, ako mu Dan vyrezal kus mäsa s čipom. Odvtedy však nemohol hýbať malíčkom aprsteníkom a dosť ho to sralo. I keď, na druhú stranu, vedela som oceniť Danovu techniku, lebo čipy boli tak napojené an nervy, že po ich vyrezaní si mohol človek rovno ufiknúť ruku, elbo by mu zostala zbytočná.
"Tak, čo teda navrhuješ?" spýtala som sa, aby som celú akciu trochu popohnala, úzkostlivo kontrolujúc čas.
"No, dala som si veľa práce, kým som toto mieso našla, ale konečne je to tu," napínala nás a pomaly otočila niekoľko strán. Videla som tam názvy niekoľkých lokalít, ktoré porovnávala, nie všetky som poznala, ale očividne si s nimi dala prácu. Až nakoniec zastala.
"Pamätáte si všetci Rockwoodsku, že?" spýtala sa, akoby išlo o nejakú budovu o ktorej sme sa v sedmičke učili na dejepise. Všetci sme samozrejme pritakali. Chodili sme tam všetci na prvý stupeň, ale od začiatku vojny školu zatvorili a my sme sa každý rozliezli do inej odpovedajúcej našemu spoločenskému statusu, nie inteligenčnému kvocientu.
"Tak, bola som sa tam na úkor svojho štúdia pozrieť a budova je v relatívne dobrom stave. Štvrť nie je opustená, takže získame čiastočný živý štít, ale za to dosť mocný, lebo sa jedná prevažne o dôchodcov a tí sa nebudú dať tak ľahko odviesť zo svojich domov. Budova je v dosť dobrom stave, okná nie sú vybité, kostra stojí, z druhej strany sa po zbúraní tej väznice rozrástol les, takže ten nám robí dobrú oponu, okolie nie je pod kamerami a vnútri dokonca fungujú žiarovky, skúšala som záložný zdroj, je stále funkčný, takže ak sa vám chalani podarí dostať do siete môžme mať prúd. Ak sa posnažíme, na dve jazdy sme tam so všetkým potrebným. Navrhujem využiť hlavne suterén, lebo nás nebudú môcť zbúrať. Ak tam totiž budeme a buchne to, tak nám všetko spadne na hlavu a im tiež. Tak, čo vy na to?" spýtala sa Missy neskrývajúc nadšenie zo svojho dobrého nápadu.
"Ja by som to uvážil," povedal Dan a oprel sa dozadu.
"Aké sú ale nevýhody?" spýtala sa skepticky Jess.
"Ak tam fakt budeme, tak musíme ísť cez Square, potrebujeme masky a všetko a neviem ako je to s chemikáliami, lebo tam bola testovačka, horné poschodie je kaput a samozrejme sú tam nejaké potvory a zhnité jedlo, čo tam zostalo po bombe, čo bola neďaleko."
"Podľa mňa sa tam aspoň pome pozrieť," povedal Max. Chalani prikývli, Jessi a ja po chvíli tiež.
"Máš aj iné miesto?" spýtala som sa pochybovačne tentoraz ja.
"Samo, úplne iná lokalita, úplne iný tip, ale toto mi pri kladoch a záporoch vyšlo najlepšie. Ak chceš, môžeš si to zobrať a pozrieť aj iné," povedala Misty a hodila mi zošit do lona. V tom sa ozvalo pípanie.

"Ľudia, máme hodinu, pome makať," povedal Jack.
"Yun, budeš schopná doniesť svoje veci na budúce?" spýtala sa Jess.
"Ešte uvidím. Veď nabudúce sa pôjdeme pozrieť do Rockwoodu, nie?"
"Do Rocku navrhujem ísť v sobotu, ak to tam nebude dobré, tak stihneme aj iné miesto v jeden deň. Musíme sa už ponúť," namietla Missy, "a tak stredu budeme zas tu, nie?"
"Ja som za," povedali chalani jednohlasne.
"Tak, fajn," prikývla som na nápad. "Budem na Platze o siedmej, na Squari o deviatej, kto chcete, pridajte sa," uzavrela som schôdzu a pustili sme sa do natáčania.

- Nezabudnite si prečítať bonus k tejto epizóde v rubrike bonusy!