Liek

11. února 2015 v 12:23 | Ari |  Poviedky
Sedela som v jednom z tých piatkových preplnených spojov a vdychovala som vydýchaný vzduch, ktorý smrdel potom a únavou. Vonku boli asi tri stupne, ale vnútro vlaku bolo prekúrené. Väčšina okien nešla otvoriť a ak sa aj podarilo otvoriť niektoré z malých okienok, tak čerstvý vzduch, ktorý cezeň prenikal bol iba nepatrný.
Bola som šťastná, že sa mi podarilo cuhmatnúť miesto na sedenie v poslednom kupé vlaku. Po celej chodbe postávali ľudia natlačený na seba. Pritiahla som si ruksak na kolenách bližšie. Ešte pol hodiny. Nebyť tohto nepríjemného prostredia zadriemala by som.

Vystúpila som na opustenej hrdzavej stanici. Nikto okrem mňa tu nevystupoval ani nenastupoval. Bola to skôr len symbolická zastávka. Ani lístky sa tu nepredávali, vlak tu iba zastavoval, občas dokonca len spomalil. Neraz som musela vyskakovať. Odtiaľto sa nedalo dostatť späť do mesta.
Počkala som, až vlak zmizne v diaľke a vybrala som sa hore zablateným kopcom. Cestička ešte obsahovala zbytky uhnitých listov dubov a bukov, ktoré sa miesili s večnezelenými ihličnanmi. Štrková cestička sa kľukatila hore a dolu, nemať dobrých topánok už dávno ležím niekde s vyvrtnutým členkom. Pozrela som sa na oblohu. Bola neurčito biela, nevedela som odhadnúť, či sa iba pomaly stmieva, alebo sa chystá snežiť. Boli skoro štyri. Mobil mi zachvílu ohlási, že mám málo baterky. Vypla som ho a hodila som si ho za pochodu do ruksaka, odkiaľ som vybrala termosku a naliala som si čaj. Už som kráčala cez trištvrte hodinu, keď som dorazila k jazeru.

Bolo to moje obľúbené miesto. Vždy, keď som bola unavená, smutná, vyčerpaná, alebo skrátka bez nálady, či preplnená dojmami tak som zavítala sem, do môjho tichého raja. Cez leto sem občas zavítali rybári, ale inak tu bývalo zvyčajne ľudoprázdno. Sadla som si do dreveného spráchniveného prístrešku a vdychovala som čerstvý vzduch. Naliala som si ďaľšiu šálku čaju, zaklonila som hlavu a zavrela som oči. Rozmýšlala som, kedy sa chcem vrátiť. Posledný vlak stál na druhej strane o deviatej. Mala som ešte čas. Veľa času.

Zhodila som zo seba ruksak a pustila som sa dole miernym svahom k vode. Čupla som si na kraj skaly, ktorá tvorila útes a hádzala som dole kamienky. Užívala som si príležitostné lúče slnka, ktoré prenikali cez mračná. Vdychovala som vzduch, ktorý prinášal studený vietor. Keby bolo teplejšie vliezla by som do vody. Zabalila som sa tuhšie do svojej bundy a urobila som si kolečko okolo jazera. Trvalo mi to cez dve hodiny.

Vypila som poslednú šálku čaju a vyhodila som si na chrbát ruksak. Posledný klrát som sa zadívala na svoj raj a pustila som sa opačným smerom ako som prišla dole. O trištvrte na osem dom dorazila na stanicu, ktorá bola takmer dokonalým dvojníkom svojej sestry na druhej strane jazera. Kopla som do drevenej dosky trčiacej zo zeme. Tá sa s puknutím uvolnila. Na nočnej oblohe sa jasne črtal aj napriek oblakom mesiac.

 


Komentáře

1 teendiarysk teendiarysk | Web | 11. února 2015 v 14:56 | Reagovat

Pekný článok a aj celý blog. Narazila som na teba v TT a tak zbežne som si to tu pozrela. Veľmi pekne píšeš. Pokračuj ;-)

2 Ari Ari | E-mail | Web | 11. února 2015 v 15:12 | Reagovat

[1]: Ďakujeem :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.