O chlapcovi, ktorý vyliezol zo steny a zas sa tam aj vrátil

13. února 2015 v 21:34 | Ari |  Poviedky
Môj príbeh by som začala jedným citátom z môjho obľúbeného filmu: "Jedného dňa stretnete niekoho, na koho nikdy skutočne nezabudnete." A tým niekto bol pre mňa chlapec, ktorý vyliezol zo steny.
Udialo sa to jedného jesenného večera, tmavého, chladného a upršaného, skrátka typického pre november. Stalo sa to celkom nečakane. Kráčala som domov z tréningu, keď som za sebou začula čľapot. Sprvu som si myslela, že sa mi to len zdalo. Keď som sa obrátila, nikto tam nebol. Pustila som si do slúchadiel hudbu a kráčala som bez obzerania ďalej až k môjmu domu. Cestou som minula iba niekoľko ľudí, inak bolo všade ľudoprázdno. Ale aj tak som mala neodbytný pocit niečej prítomnosti.
Až vo vchode som zastavila. Pri mojom pohybe sa rozsvietilo svetlo a ja som hľadala v ruksaku kľúče, keď som zbadala niečí odraz v sklenej výplni dverí. Otočila som sa, ale tam nikto. Nezdalo sa mi, že by sa takáto náhoda zopakovala dvakrát. Nikdy som neverila na duchov a nebála som sa tmy, ale premkol ma strach.
"Je tu niekto?" spýtala som sa tmy pred sebou. A presne vtedy sa predo mnou zjavil malý, asi 7-8 ročný chlapec. Stál v daždi a pozeral sa na mňa.
"Poď pod strechu, veď zmokneš," povedala som po prekonaní počiatočného šoku.
"Budem v poriadku," povedal tichým hláskom. Stále bol suchý do nitky.
"Už mi asi šibe," zamrmlala som si sama pre seba a vošla som do domu. Čakala som na výťah, keď sa zhaslo svetlo, tak som sa reku otočila, aby som ho zas zapla, keď za mnou zasa stál ten chlapec. Od ľaku som vykríkla.
"Kto si? A prečo ma prenasleduješ?" spýtala som sa nahlas.
"Ja som Niekto. A hľadám cestu naspäť."
"Kam naspäť?" spýtala som sa.
"Domov."
"A kam domov."
"Za stenu."
"Za stenu?" spýtala som sa nechápavo. Výťah prišiel a so zvučkou sa otvorili dvere. Ani som sa nepohla.
"Uhm, odtiaľ som prišiel," pokračoval chlapec.
"Zo steny," zopakovala som. Mala som dojem, že sa čím ďalej tým viac zamotávam."A prečo sa tam teda nevrátiš?"
"Lebo vrátiť sa musím cez tú správnu stenu."
"Hm," zamyslela som sa, "a prečo teda ideš za mnou?"
"Lebo verím, že ty ma k nej zavedieš."
"A doma nikomu nechýbaš?" spýtala som sa.
"Nechýbam," odvetil.
"Nuž dobre, tak poď," povedala som a nastúpili sme do výťahu. Vedela som, že domov si nemám vodiť cudzích ľudí a už určite nie stratené deti, ale na ňom bolo niečo zvláštne. Nevedela som čo, ale jedno čo som pochopila hneď, ako sme vošli do bytu. Chlapec kráčal celý čas za mnou, ale nikto z rodiny si ho nevšimol. Zasadla som k rodinnej večeri, pri ktorej sa živo konverzovalo. Rýchlo do debaty zatiahli aj mňa, ale môjho hosťa si ani nevšimli. Po večeri som zaliezla do svojej izby.
"Ostatný ťa nevidia?" spýtala som sa chlapca, hoci to bolo očividné.
"Nie."
"A našiel si už tú svoju stenu?"
"Nie."
"A čo teda chceš robiť?" spýtala som sa. Nemala som moc skúseností s malými deťmi a už vôbec nie s neviditeľnými, ktoré chodia cez steny.
"Ja neviem, rozprávať sa?" odvetil po chvíľke ticha.
"Ok, a o čom?"
"Ja neviem, o tebe?" odpovedal na otázku otázkou.
"Tak čo by si chcel o mne vedieť?"
"Ja neviem, čo od života chcem, chcem mať rodinu, nejakú prácu čo ma uživí, a tak."
"A to nechceš v živote nič dosiahnuť? Niečo veľké, splniť si dávny sen, hm?" spýtalo sa ma dieťa. "Vieš, aj nie som ten typ čo raz spraví dieru do sveta, nie som na to skrátka stvorená."
"Nie, každý sa musí narodiť pod šťastnou hviezdou, aby niečo dosiahol. Stačí na sebe pracovať, nie?"
Zamyslela som sa nad chlapcovými slovami. Malo to nejakú hĺbku, to bola pravda. Ešte dlho do noci sme sa rozprávali. Nikdy som nestretla človeka, ako je on. Potom som sa uložila na spánok a on sa zložil v mojom kresle. Vyzeral ako skutočné dieťa, keď tam pokojne odfukoval. Po chvíli som zaspala aj ja.


Na ďalšie ráno som odišla do školy ako obyčajne. Chlapec išiel za mnou. Aj na tréning ma prenasledoval. Potichu, bez slova, bez sťažnosti. Iba po večeroch sme sa rozprávali. A takto celý týždeň.
"Vieš, nechcem ti ťahať medové motúzy popod nos, ale mám dojem, že sme sa zasekli na mŕtvom bode. Už týždeň chodíš za mnou a tvoja stena nikde," nadhodila som v nedeľu.
"Ak ti prekážam, môžem sa vytratiť," poznamenal po chvíli.
"Nie, to vôbec, nie," povedala som, uvedomujúc si, ako moja poznámka necitlivo znela. Zrazu som si nevedela predstaviť svoj život bez tohto chlapca.
"Nerob z núdze cnosť," poznamenal smejúc sa nad mojimi rozpakmi, hoci tón mal vážny.
"Nie, prepáč, tak som to nemyslela, ja som len myslela, že sa chceš vrátiť domov," habkala som zaskočená jeho tvrdosťou.
"Ešte nie je čas na návrat, teda aspoň si myslím," poznamenal a prešiel cez dvere von z mojej izby. Až vtedy som si uvedomila, že aj som sa ho vlastne ani raz nedotkla. No potom ma prepadla iná myšlienka. Čo ak chlapec naozaj odíde. Vďaka nemu som nadobudla svoje stratené sebavedomie a bez neho by som bola stratená. Jeho blížiaci sa odchod bola hrozba, ktorá nado mnou visela ako Damoklov meč.
A chlapec to tiež vycítil. Možno z našich rozhovorov, neviem. Raz mi povedal:
"Nemusíš sa báť môjho odchodu, ty to zvládneš."
"Hm? Čo? Ako to vieš?" povedala som vyrušená z myšlienok.
Usmial sa: "Ty rozprávaš, akoby si chodila z bubnom na zajace."
"Som taká priehľadná?"
"Povedal by som, že úprimná," povedal chlapec a viac toho večera už neprehovoril.

Všimla som si aj, že postupne začínal chradnúť. Vyzeral chudší a unavenejší.
"Si v poriadku?" spýtala som sa raz.
"Uhm," odvetil, "nič mi nie je." Napriek jeho odpovedi som počula, ako mu jeho šťastný tón vymizol z hlasu. Raz ráno som šla do školy, ale on so mnou nešiel. Povedal, že je unavený a ja som mu to uverila. Šla som teda po dlhom čase do školy sama. Bola som prekvapená, že som sa tam necítila osamotená a zúfalá, ako kedysi, ale všetko som zvládala s prekvapivou ľahkosťou. Ale o neho som si celý deň robila starosti.

Poobede som sa vrátila rýchlo domov, ale dom bol prázdny. Prehľadala som každý kút, ale chlapca nikde. Až potom som si všimla na posteli list.
"Ďakujem, že si mi tak pomohla. Dúfam, že som aj ja pomohol tebe. Vieš, za celý ten čas, čo sme boli spolu som sa ti snažil niečo zdeliť a nie som si istý, teda do dneška som si nebol, či sa mi to podarilo. Teraz, už viem, že moju lekciu si pochopila a ja som sa zas zabavil asi najlepšie v živote. Dlho si budem opatrovať náš spoločne strávený čas. Nezabudni: Boli sme stvorený, aby sme milovali a boli milovaný. Sme určený na to, aby sme boli s ostatnými ľuďmi, poznali ich a oni poznali nás. Nikto nie je stvorený preto, aby bol sám a aby nič nerobil. Všetci môžeme spraviť niečo veľkého," ku koncu listu už bolo písmo veľmi roztrasené, až sa pomaly nedalo prečítať. Oči sa mi zaliali slzami. Toto bola jeho labutia pieseň. Pokračovala som ďalej v čítaní. "A skoro som zabudol, nemusíš sa o mňa báť, domov som prišiel v poriadnu. Na okne máš odo mňa darček, aby si nezabudla. S láskou chlapec, ktorý vyliezol zo steny a zas sa tam aj vrátil." Prešla som k oknu, ešte stále kŕčovito zvierajúc list a mokrými očami. Ležal malý prsteň, v ktorého vnútri boli pri bližšom pohľade k rozoznaniu padáčiky z púpavy.

Šťastie sa skladá z malých a nepatrných vecí, spomenula som si na jeho slová. A na mnohé ďalšie. Dal mi veľa. A to veľa ma sprevádzalo celý život.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.