Březen 2015

Cestovný poriadok zastávka Platz (Bonus k SWMP 02)

21. března 2015 v 0:07 | Ari |  SWMP bonusy

Zastávka Platz


LINKA 207

00:00 - 4:00 - 7:30 - 12:00 - 13:50 - 15:30 - 17:00 - 19:00
  • JVstup
  • Železiarska
  • VojAkd
  • Elektráreň
  • Platz - 0
  • RC - 24
  • Stred - 40
  • Strážna - 61
  • Radničná - 86
  • Základňa - 105
  • Square Street - 120

LINKA 67

2:35 - 3:40 - 5:00 - 6:30 - 6:57 - 7:10 - 7:25 - 8:00 - 10:00 - 10:15 - 10:45 - 12:00 - 12:30 - 13:00 -
13:30 - 16:00 - 16:30 - 16:57 - 18:00 - 18:30 - 18:54 - 20:00 - 21:00 - 22:00 - 23:59

  • JVstup
  • Hraničná
  • Elektráreň
  • Potravinárska
  • Platz - 0
  • Krížová - 40
  • Dolná - 50

LINKA 208

0:20 - 4:20 - 6:20 - 8:20 - 10:20 - 12:20 - 14:20 - 16:20 - 18:20 - 20:20 - 22:20
  • Dolná
  • Námestie MT
  • Hraničná
  • Kopec
  • Národná knižnica
  • Platz - 0
  • VojAkd - 36
  • Stred - 41
  • Záhradnícka - 77
  • Park - 107
  • Plavečák - 111

LINKA 193

5:00 - 5:40 - 7:00 - 7:40 - 8:00 - 8:40 - 9:00 - 12:00 - 12:40 - 13:00 - 13:40 - 16:00 - 16:40 - 17:00 - 17:40 - 18:00 - 20:00 - 20:40 - 22:00

  • Čistička
  • Školná
  • Elektráreň
  • Potravinárska
  • Platz - 0
  • Národná knižnica - 45
  • Krížová - 65
  • Štadión - 125
  • Strážnická - 146
  • Hornovanská - 177
  • Právnická - 227
  • Továreň západ - 240

Zastávka Square Street


LINKA 207
00:30 - 4:30 - 8:00 - 12:30 - 14:20 - 15:50 - 17:30 - 19:30
  • Square Street - 0
  • Základňa - 15
  • Radničná - 34
  • Strážna - 59
  • Stred - 80
  • RC - 96
  • Platz - 110
  • Elektráreň - 171
  • VojAkd - 201
  • Želežiarska - 241
  • JVstup - 282

SWMP 02 - Platz -

21. března 2015 v 0:07 | Ari |  SWMP
Jess
Stála som v kostrbatom zimnom slnku na zastávke a triasla som sa od zimi. Mama mi vždy nadávala, že sa neviem poriadne obliekať, ja som jej to ofrflala a potom som vždy uznala, že zasa mala pravdu. Hodinky ukazovali 6:55 a ja som vyzerala spoj 193, ktorý mal priviezť Yunu aj s Dannym, ak stihne jej spoj.
Zastrčila som si blonďavú kučeru za uchu a obzrela som sa na mojich spolutrpiteľov v nepríjmnom vetre.

Najbližšie ku mne stál starší pán, plešatý, zvyšky jeho vlasov boli šedivé, vyzeral tak na päťdesiatnika. Na nose mal malé kruhové okuliarky, na sebe hnedé sako, bielu košelu, vínové nahovice a vzorovaného motýlika. V ruke držal nákupnú tašku. Rozmýšľala som, či nemieri na Square street. To by znamenalo, že by šiel celú cestu s nami a mohol by byť kľúčovým svedkom. Dúfala som, že Danny príde a vybaví aby neboli problémy. Na Square išiel iba jeden spoj ráno a ten išiel za pol hodinu, ďaľší ide až na obed. Na moju nešťastie sa pán na mňa obrátil práve v chvíli keď som zvažovala ako by sa ho dalo zbaviť. Zľakla som sa, ale on sa milo usmial a nastúpil na práve prichádzajúci spoj, čiže zo mňa, aspoň v tomto prípade úzkosť opadla.
Na zastávke stála okrem neho ešte jedna žena, ktorá nenastúpila na spoj. Stála tu už keď som prišla, takže bola veľká šanca, že ide s nami. Premerala som si aj ju. Mala dlhé platinové blond vlasy, ktorým ale trčali odrastené končeky. V transparentnej ružovej taške mala okrem potravín aj farbu na vlasy, takže očividne dbala o svoj vzhľad. Možno až prehnane dalo by sa povedať. Slečna mala totiž škaredú a pokrivenú tvár, po pravdepodobne pokazenej plastike. Počas vojny sa mnohý snažili ušetriť či si privyrobiť a tak sa začali objavovať pochybný plastický chirurgovia a v snah e ušetriť im mnohé podlahli a tak aj dopadli. Odvrátila som zrak, lebo tento pohlad mi bol nepríjmný. Kam asi môže ísť. Určite nie na Sqúare street, veď môže mať maximálne 35. Čo ak ide niekoho navštíviť? Alebo ide domov? Medzi touto zastávkou a konečnou bolo.....päť staníc.

Pre istotu som si skontrolovala cestovný poriadok. Hej, bolo to päť. A spoj nám ide o 7:30. Dúfam, že Yun a Danny chytili bus, lebo ma porazí. Ďaľší ide až o dvanástej, čo je moc neskoro, takže sa tam budem musieť trepať buď na vlastnú päsť, alebo počkať a motať sa všetkými možnými uličkami v starom meste. Paráda. Dúfam, že to stihnú, povedala som si pri poslednom pohlade na hodinky, ktoré ukazovali 6:59.

Yuna
Od 5:42 keď som nastúpila do autobusu až do aktuálneho momentu som sa stresovala, či príde mlôj autobus načas. Často sa totiž stávalo, že sa autobus v najchudšej časti mesta pokazil a nikto ho nechcel ísť nahradiť, lebo sa bál o svoj život a tak tento spoj chodil veľmi nepravidelne, hoci bol jedným z najdôležitejších. Bolo 5:55 presne, keď Danny nastúpil do autobusu. Sadol si dozadu, ale na chrbte som cítila po celú cestu jeho upretý pohľad.

Našťastie autobus dorazil načas. Z okna som videla netrpezlivú Jessicu, ako vyzerá náš autobus a ešte nejakú blondínku, ktorú som nepoznala a nevedela som si ju nikam zaradiť. Čaká na náš autobus, ide na Square Street, alebo ide na zastávku ešte iný autobus. Zrazu som si nemohla spomenúť. Vystúpila som a prezrela som si ju. Očividne tu stojí už dlho, podobne ako Jess, má od vetra vyštípané líca.
Pozrela som sa na cestovný poriadok. Iná linka neexistovala. Musí ísť našou. Ak by šla na 67-čku, už by bola preč a nestála by tu tak dlho, Jessin autobus sa otáčal hore a naň bolo zbytočné čakať, pohodlnejšie by jej bolo prejsť na druhú stranu a náš bus práve odišiel. Premerala som si ju. Nemala vek na Square Street, možno išla na návštevu, ale väčšina ľudí, čo mali rodinu v meste si svojich starčekov zobrali so sebou. Ostávalo mi len dúfať, že ide na Strážnu, alebo niekde tam a že bude prestupovať, vzhľadom an to, že niesla nákup a Strážna nebola práve obytnou zónou pre ľudí jej, teda aspoň podľa výzoru jej, postavenia.

Jess
Bolo pre mňa utrpenie predstierať, po celé dve hodiny, že sa s Yun a Dannym nepoznáme. Premýšlala som, aké hrozné to musí byť pre nich dvoch nesmieť sa takmer vôbec rozprávať. Všetci sme len čakali, kedy sa dajú dokopy, hoci oni to silou-mocou popierali.
Po ceste do autobusu striedavo nastupovali a vystupovali ľudia, až nakoniec na Základni vystúpila aj tá znepokojivá žena, ktorá stála na Platze.
Na konečnú zastávku sa s nami viezli niekoľký postarší ľudia a aj jedna mladá dvojica, takže sme nevyzerali až taký nápadný. Pokúsila som sa nenápadne pozerať na Yun. Nemala som rada cestovanie a vôbec som si touto cestou nebola istá, napriek tomu, že som mala vystúpiť na poslednej zastávke. Kúsok od zastávky sa na mňa Yun otočila a nenápadne sa usmiala. Jej ľadovo chladný pokoj prešiel aj na mňa a z autobusus som sa nenáhlila, ako som pôvodne mala v pláne. Všetci traja sme sa akoby náhodou nahrnuli na opačnú zastávku, aby sme si pozreli odchody autobusov, čo sme aj spravili, a čo bolo dôležitejšie aj meno ulice, ktorú napísala na okraj cestovného poriadku Misty svojim typickým nakloneným rukopisom.

Zvrtla som sa na podpätku a vydala som sa takmer okamžite priamou cestou na zmienenú adresu, ani som sa nenamáhala obzerať. Potešilo ma, že som im vyfúkla prvú cestu a zároveň jedinú, ktorú som poznala, aby si mohli trochu poblúdiť.

Nevyznala som sa v Square Street. všetky domy mi prišli navlas rovnaké, všetky ulice mali podobné názvy, dokonca aj obchodíky s rôznorodým tovarom, ktorý by mal byť skutočne rôznorodý a jedinečný, ako by sa od tohot typu obchodov dalo čakať sa podobali ako vajce vajcu.

O 9:30 som sa konečne vymotala z uličiek a uvidela som Missy stáť v obchdoíku a obzerať si tovar. Vkĺzla som dnu a uvidela som aj Maxa. Ten ku men prišiel a objal ma. Majiteľ obchodíku na nás zazrel.
"Áhoj, tak dlho sme sa nevideli, ako sa máš?" povedala som síce trochu silene, ale dostatočne na to, aby som uspokojila predavača, ktorý sa vrátil k svojim novinám.
"Výborne a ty?" odpovedal Max s podobne predstieraným elánom. Vlasy, ktoré mu padali do čela mu čiastočne síce zakrývali unavené oči, ale tmavé kruhy pod nimi nešlo prehliadnuť na míle ďaleko. V rozhovore sme pokračovali ešte pár minút popri prechádzaní sa obchodom a nakoniec sme si každý niečo malé kúpili a spoločne sme vypadli.

S Maxom sme došli ku škole. To čo som uvidela bolo nečakané a zarazilo ma to. Bol to Rockwood veľmi podobný tomu, ktorý som si pamätala z detských spomienok. Veľa bolo rovnakého. No napriek tomu mi to vyrazilo dych. Zrazu mi bolo slabo. Nespala som dobre. Zatmelo sa mi pred očami a...

- Nezabudnite si prečítať bonus k tejto epizóde v rubrike bonusy!


Čierny les

20. března 2015 v 15:48 | Ari |  Poviedky
Kráčali sme stále rovno. Nevedeli sme zadefinovať, kde sme sa to ocitli, ani ako sme sa sem dostali a tak sme iba kráčali. Pod nohami som cítila tvrdý kameň, pravdepodobne čierny mramor a podobná doska bola aj pár metrov nad nami. Medzi ňou a zemou sa rozpretieral temný nekonečný les, ktorý pravdepodobne podopieral dosku ako stĺpy.

Všetko v tom lese sa ale zdalo mŕtve. Kmene aj lístie boli podivne tmavé a stromy, hoci listov mali požehnane stáli ako zmrazené. Ani jeden jediný lístok nespadol, ani sa trošičku nepohol či nezašuchotal. V lese pravdepodobne nebolo nikoho okrem nás. Ťaživé ticho sa dostalo aj medzi nás a vytváralo medzi nami priepasť.

Stúpali sme stále ďalej, smerom dopredu, ale aj smerom od seba. Zrazu som si uvedomila, že som úplne sama. Chcela som zakričať na brata, ale nevedela som zo seba vydať ani hláska. Nepočula som ani svoj dych. Kráčala som ďalej a ďalej. Občas som sa zaborila do machu, či trávy, ktorá bola na zemi, ale nemohla som vykríknuť. Ticho mi začínalo liezť na nervy. Zostala som unavená.

Zastavila som sa, aby som nabrala dych. Chvíľku som stála so zavretými očami, aby som sa ukľudnila, lebo les na mňa pôsobil veľmi dusno a depresívne, keď som pocítila divný pocit. Začala som strácať cit v nohách. Strhla som sa. Akoby som....vrastala do zeme. Vtedy mi to došlo. Nesmiem sa prestať hýbať. Nebola som fyzický unavená, ani po niekoľkých hodinách, ale psychicky som bola zoslabnutá. Pochopila som, že to je kľúčom. Musím ísť za svojim cielom.

O pár hodín, aspoň tak sa mi to zdalo sa mi do mysle vkradla iná myšlienka. Kde je asi môj brat? Chcela som naňho zakričať. Snažila som sa z celej sile, zapojila som do toho všetky svoje myšlienky. Neustále som však kráčala ďalej, keď tu som v šoku zastavila. To čo som uvidela bolo neuveriteľné. Predomnou stál môj brat, repektíve jeho socha z rovnakého tmavého dreva ako všetko naokolo. Dostali ho. Táto myšlienka ma hlboko udrela.

Klesla som na kolená. Už mi bolo jedno, čo sa stane. Kľudne nech tu zomriem. Rozplakala som sa ako nikdy v živote a nevedela som ten príval sĺz zastaviť. Pomaly stekali až na zem. Nevedela som, koľko som tam plakala, keď som začula rachot, ako keď sa zlomí palica. Niekoľko stromov popadalo. Obzrela som sa. Z mojich sĺz vznikol potok a stekal pomedzi stormy. Niektoré ozeleneli, niektoré spadli a niektoré sa začali meniť na ľudí, ktorými kedysi boli. Pozrela som sa na brata. Stál nado mnou a usmieval sa svojím typickým pokojným úsmevom.

"Kde to som?" spýtala som sa.
"Klud, všetko bude v poriadku," odlahol ku mne jeho hlas akoby z diaľky.
Otvorila som oči. Svietilo na mňa nepríjemné biele svetlo a celá rodina sa nado mnou skláňala. Celé telo som mala ťažké. Nevládala som sa pohnúť, ale očami som si už zmapovala všetkých ľudí nado mnou, dokonca aj muža v bielom plkášti, doktora, ako som neskôr zistila.
"Potrebuješ veľa odpočívať. Máte päť minút, potom nechajte slečnu oddychovať. Neboj sa, do dvoch týždňov budeš opäť ako rybička," povedal doktor, pousmial sa a opustil miestnosť.
"Čo sa stalo?" pokúsila som sa spýtať mojej rodiny, ale oči mi začali opäť klesať a mamin hlas sa mi rozpil v sne.


Nádych

19. března 2015 v 15:44 | Ari |  Hmla
Väčšinu svojho pobytu na skale som strávila jedením a spaním. Nepohybovala som sa moc ďaleko od stanu a bývala som hore iba 5-6 hodín. Tie som strávila pozeraním sa do neba a inými nezmyselnými činnosťami, aby som vyplnila čas, kedy budem zase dostatočne unavená, aby som mohla ísť spať.
Snažila som sa veľa nerozmýšlať a iba tak ležať s nohami zvesenými zo skaly. Napriek všetkej mojej snahe sa mi to nedarilo. Premýšlala som nad tým, čo budem robiť, až sa skončí víkend, čo spraví mama až sa vráti, či má o mňa otec ešte vôbec záujem, čo spravím, až sa celá táto epizódka skončí, čo budem robiť v živote.

Nedeľu ráno som sa prebrala veľmi skoro na to, že na mňa prší. Zaspala som na skale. Chvíľu som len tak rozmýšlala, že čo budem robiť, ale potom ma premohla zima a aj som sa išla skryť do stanu. Prezliekla som sa do suchých vecí, mokré zhužvala a hodila na opačnú stranu od spacáka, do ktorého som sa zabalila a započúvala som sa do zvuku dažďa.
S každou kvapkou na mňa začala postupne doliehať celá zúfalá situácia, ktorej rozsah som si doteraz plne neuvedomovala. Celé som to iba zhoršila. Doma dostanem vynadané, to mi je jasné. Za dochádzku, hej to už som počula a nič hrozné sa mi nestalo. Prečo som tentoraz utiekla? Doma ma už asi hľadajú. Možno po mne pátra polícia. I keď to asi nie. Zrazu som nevedela čo so sebou a v spacáku mi bolo dusno a nepohodlne. Vybehla som von, do dažďa a rozbehla som sa. Po pár minútach šprintu mi došiel dych a musela som spomaliť. Nadýchla som sa a vrátila som sa k stanu. Začínam šalieť, pomyslela som si a vrátila som sa do stanu.

Zbalila som si už skoro všetko, iba stan a spacák som nechala postavený, aby som nemusela ísť v noci, ale mohla vyraziť až ráno. Mala som na sebe posledné suché veci. Ako som si sľúbila v ponedlok som sa prebrala veľmi skoro, slnko iba začínalo vyhádzať, tipovala som, že je niečo po piatej. Zbalila som spacák a otriasla som stan, aby z neho stiekli kvapky vody, ktoré v noci opäť napršali. Sedela som naposleda skale a raňajkovala som. Bola som skrehnutá a unavená, ale na druhú stranu som bola oddýchnutá ako už dlho nie. No obidve strany mojej osobnosti zväzovak obrovský strach. Dojedla som a zbalila som si stan. Už som sa chystala začať zliezať dole, keď som sa prudko otočila a rozbehla som sa k okraju. Zastala som tesne, prisáh centimeter pred pádom. Pozrela som sa dole do lesov. Smerom k domu a smerom k horám.
Potom so zišla dole.


Michael Ende - Nekonečný príbeh

2. března 2015 v 21:47 | Ari |  Knihy
Rob, čo chceš
- tak znie nápis na symbole neobmedzenej moci v krajine Fantázia. Skutočný význam tejto vety sa však Bastián dozvie až po dlhom a dobrodružnom hľadaní...

Dvanásť ročný Bastián Baltazár Bux nie je v škole veľmi obľúbený, preto je často sám a najlepšie sa cíti medzi policami plnými kníh. Jedného dňa neodolá a z antikvariátu ukradne tajuplnú hrubú knihu so znakom dvojhlavého hada na obálke a s dvojfarebným písmom. Keď sa do nej začíta, kniha ho nečakane vtiahne do svojho deja a chlapec sa tak stane súčasťou napínavého príbehu. Dozvie sa, že krajine Fantázia a jej vládkyni, detskej kráľovnej, hrozí zánik. Kráľovná si na pomoc zavolá Atreja a poverí ho, aby sa spolu s drakom šťastia Falkom pokúsil zachrániť krajinu. Všetko však nasvedčuje tomu, že práve nešikovnému Bastiánovi, ktorý je v triede terčom posmechu, sa podarí odvrítiť zánik Fantázie a zachríniť jej podivuhodných obyvateľov.

Obsah (môže obsahovať SPOILERY!!):
Bastián Baltazár Bux jedného dňa narazí na zvláštne kníhkupectvo. Chlapec mal ku knihám vždy dobrý vzťah a tak vojde dovnútra. Majiteľ sa k nemu správa nenávistne a pohŕdavo, ale kniha, ktorú tento muž číta Bastiána veľmi zaujme. Vo chvíľke nepozornosti ju chlapec ukradne. Spolu s knihou sa zašije na pôdu školy, kde sa za svetla sviečok pustí do čítania tajomného príbehu. Nekonečného príbehu. Spolu s Atrejom, hlavným hrdinom knihy prežije neuveriteľné dobrodružstvo vo Fantázii. Tej ale hrozí záhuba. Je veľmi blízko a iba ľudské dieťa ju môže zachrániť. Bastián sa tejto úlohy ujme a zrazu sa pred ním otvára nový svet. Ako si počne v krajine, kde môže čokoľvek? A akú bude mať toto čokoľvek cenu?


Môj názor (môže obsahovať SPOILERY!!):
Michael Ende so svojou najznámejšou knihou rozhodne nesklamal, aj napriek pomalšiemu rozjazdu, ktorý sa ale od tak dlhej knihy dal očakávať. Kniha sa potom rozbehla a časťou, dobre známou z rovnomenného filmu som doslova preletela. Tri prelínajúce reality dodávali knihe dynamiku a človeka skutočne rýchlo pohltili, vzhľadom na to, že jedna z týchto realít bola naša vlastná.

Kniha sa potom pomaly presunie iba do jednej reality a to do reality Bastiánovej, ktorý je uväznený vo Fantázii. V Bastiánovi sa prejavujú typické ľudské vlastnosti. Na jednu stranu sa dej hrozne spomalý a nasleduje veľmi nudná časť, ktorá sa dá ale prežiť, lebo aj napriek čiastočnému zastaveniu príbehu je plná dobrých myšlienok a nenápadných náznakov.

Kniha nakoniec skončí správne, tak akoby rozprávka skončiť mala a v človeku zanecháva pocit niečoho veľkého. Knihu by som zaradila medzi náročnejšiu literatúru, na ktorú sa treba pozrieť možno trochu s odstupom, aby sme ju vedeli oceniť. Odkedy som príbeh dočítala, tak už nejaký ten čas uplynul a aj tak ma pri pohľade na knihu obleje kreativita, radosť aj strach, skrátkavšetko, čo z tejto knihy vyžaruje.

Knihu v závere hodnotám veľmi pozitívne, určite ju odporúčam všetkým, na jednu stranu je to krásna rozprávka s veľa otvorenými koncami, ktorá prenesie zážitok, ktorý prežil Bastián rovno k čitateľovi a na druhú stranu je v knihe veľa metafor zobrazujúcich ponaučenia do bežného života. Ako sám M. Ende povedal: "Píšem knihy pre deti od 80 do 8 rokov."

Informácie o titule:
Počet strán: 422
Vydavateľstvo: Albatros (ČR), Ikar (SR)
Vydané v roku: 1987, 2001, 2011 (Albatros v ČR)
2013 (Ikar v SR)
Orientačná cena: 13-15 eur

Originálny názov: Die Unendliche Geschichte
Originálny vydavateľ: Thienemann Verlag
Prvé vydanie v origináli: 1979
Orientačná cena v origináli: 8-20 eur

Filmové spracovanie: Nekonečný príbeh (1984)
Nekonečný príbeh 2 (1986)
Nekonečný príbeh (2015)
Seriál: Nekonečný príbeh (2001)
- Existuje aj film Nekonečný príbeh 3 (1989), ten ale nie je podľa knihy

Autor:
Michael Andreas Helmuth Ende (1929-1995) je najznámejší nemecký autor fantasy a detskej literatúry. Patrí k najpopulárnejším nemeckým autorom 20. storočia, vďaka enormnému úspechu jeho detských kníh. Píše ale aj pre dospelých, jeho knihy sú surealistickým mixom reality a fantázie, v svojich knihách sa zaoberá pozíciou človeka v konzumnej a technologickej spoločnosti. Jeho najznámejšími dielami sú knihy Nekonečný príbeh, Momo a Dlhá púť do Santa Cruz.
Zomrel 28. augusta 1995 na rakovinu žalúdka vo veku 65 rokov.

Zdroj obrázku v obrázku

Sesternici k narodeninám

2. března 2015 v 14:04 | Ari |  Poviedky
Z diaľky som ju pozorovala. Bola dokonalá. Nečudovala som sa mojej sesternici. Jej dokonalosť napĺňala celý obchod. Vedľa nej som si pripadala malá a škaredá.
Ona mala dokonalé proporcie. Skinny jeansy jej obopínali štíhle nohy a výrazne sa vydúvali na jej dokonale vytvarovanom pozadí. Štíhly pás a pevné prsia sa vyjímali pod ľahkým ružovým topom, ktorý jej dokonale ladil s rúžom. Ďalej krásne mihalnice a jemné ružové tiene, ktoré zvýrazňovali jej modré oči. Blonďavé vlasy mala zviazané do elegantného copu, z ktorého jej spôsobne splývali po ramenách voľné kučery. Výrazné lodičky ju opticky ešte predlžovali a zvyšovali.

Vedľa nej stále jej priateľka. Bola podobne vysoká aj štíhla. Narozdiel od blondínky však disponovala gaštanovo hnedými vlasmi. Podobne tmavohnedé oči mala obrúbené tmavou linkou a tieňmi. Na tmavočervených perách mala pohŕdavý úsmev. Džínsová minisukňa, zlatý top a biela bundička doplnené okuliarmi s bielym rámom sa hodili k jej jemne pohŕdavému výrazu.

"Tak čo myslíš, ktorú mám kúpiť?" spýtala som sa mojej spoločníčky.
"Tú napravo, je lacnejšia, veď tvojej sesterke to bude aj tak jedno."
"Veď hej," povedala som a zamierili sme s krabicou k pokladni.