Čierny les

20. března 2015 v 15:48 | Ari |  Poviedky
Kráčali sme stále rovno. Nevedeli sme zadefinovať, kde sme sa to ocitli, ani ako sme sa sem dostali a tak sme iba kráčali. Pod nohami som cítila tvrdý kameň, pravdepodobne čierny mramor a podobná doska bola aj pár metrov nad nami. Medzi ňou a zemou sa rozpretieral temný nekonečný les, ktorý pravdepodobne podopieral dosku ako stĺpy.

Všetko v tom lese sa ale zdalo mŕtve. Kmene aj lístie boli podivne tmavé a stromy, hoci listov mali požehnane stáli ako zmrazené. Ani jeden jediný lístok nespadol, ani sa trošičku nepohol či nezašuchotal. V lese pravdepodobne nebolo nikoho okrem nás. Ťaživé ticho sa dostalo aj medzi nás a vytváralo medzi nami priepasť.

Stúpali sme stále ďalej, smerom dopredu, ale aj smerom od seba. Zrazu som si uvedomila, že som úplne sama. Chcela som zakričať na brata, ale nevedela som zo seba vydať ani hláska. Nepočula som ani svoj dych. Kráčala som ďalej a ďalej. Občas som sa zaborila do machu, či trávy, ktorá bola na zemi, ale nemohla som vykríknuť. Ticho mi začínalo liezť na nervy. Zostala som unavená.

Zastavila som sa, aby som nabrala dych. Chvíľku som stála so zavretými očami, aby som sa ukľudnila, lebo les na mňa pôsobil veľmi dusno a depresívne, keď som pocítila divný pocit. Začala som strácať cit v nohách. Strhla som sa. Akoby som....vrastala do zeme. Vtedy mi to došlo. Nesmiem sa prestať hýbať. Nebola som fyzický unavená, ani po niekoľkých hodinách, ale psychicky som bola zoslabnutá. Pochopila som, že to je kľúčom. Musím ísť za svojim cielom.

O pár hodín, aspoň tak sa mi to zdalo sa mi do mysle vkradla iná myšlienka. Kde je asi môj brat? Chcela som naňho zakričať. Snažila som sa z celej sile, zapojila som do toho všetky svoje myšlienky. Neustále som však kráčala ďalej, keď tu som v šoku zastavila. To čo som uvidela bolo neuveriteľné. Predomnou stál môj brat, repektíve jeho socha z rovnakého tmavého dreva ako všetko naokolo. Dostali ho. Táto myšlienka ma hlboko udrela.

Klesla som na kolená. Už mi bolo jedno, čo sa stane. Kľudne nech tu zomriem. Rozplakala som sa ako nikdy v živote a nevedela som ten príval sĺz zastaviť. Pomaly stekali až na zem. Nevedela som, koľko som tam plakala, keď som začula rachot, ako keď sa zlomí palica. Niekoľko stromov popadalo. Obzrela som sa. Z mojich sĺz vznikol potok a stekal pomedzi stormy. Niektoré ozeleneli, niektoré spadli a niektoré sa začali meniť na ľudí, ktorými kedysi boli. Pozrela som sa na brata. Stál nado mnou a usmieval sa svojím typickým pokojným úsmevom.

"Kde to som?" spýtala som sa.
"Klud, všetko bude v poriadku," odlahol ku mne jeho hlas akoby z diaľky.
Otvorila som oči. Svietilo na mňa nepríjemné biele svetlo a celá rodina sa nado mnou skláňala. Celé telo som mala ťažké. Nevládala som sa pohnúť, ale očami som si už zmapovala všetkých ľudí nado mnou, dokonca aj muža v bielom plkášti, doktora, ako som neskôr zistila.
"Potrebuješ veľa odpočívať. Máte päť minút, potom nechajte slečnu oddychovať. Neboj sa, do dvoch týždňov budeš opäť ako rybička," povedal doktor, pousmial sa a opustil miestnosť.
"Čo sa stalo?" pokúsila som sa spýtať mojej rodiny, ale oči mi začali opäť klesať a mamin hlas sa mi rozpil v sne.

 


Komentáře

1 Necrophorusoid Necrophorusoid | Web | 20. března 2015 v 16:06 | Reagovat

Tvůj příběh mě zaujal. Moc pěkně napsané a má to skvělou atmosféru! ;-)  :-)

2 Ari Ari | E-mail | Web | 20. března 2015 v 20:53 | Reagovat

[1]: Úprimne, článok zlepený za 10 minút :D Ale každopádne, ďakujem :) ♥

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.