Duben 2015

Moje mesto

28. dubna 2015 v 18:53 | Ari |  Poviedky
Kráčala som opustenou ulicou ako v sne. Až na to, že to nie je sen. Všetko ma bolí a som neskutočne unavená. Vytrvalý vietor mi šlahá do tváre. Pritiahnem ruky k telu, aby som si udržala čo najviac telesného tepla, ale stále sa trasiem. Môže byť tak päť alebo šesť hodín rán, spomedzi sivých oblakov už presvitá ružový východ slnka. Napriek tomu nikde ani živáčika. Pouličné lampy pomaly dohasínajú a neóny neosvetlujú ulicu už dávno. Už je to dlho, čo bol nejaký zažatý. Všetky obchodíky majú posťahované kovové roletky a v oknách sa nesvieti. Rolety a záclony sú zatiahnuté. Okolo mňa prefrčí električka, skoro ma zrazí. V poslednej chvíli sa uhne. Sledujem ju, ako mizne za mnou, očividne tiež prázdna. Možno ju ani nikto nešoféruje, pomyslela som si.

Z tejto ulice sa stala moja ulica. Nepatrila nikomu, iba mne a cestovným poriadkom. V byte nad lekárňou sa zapla lampička, pobehla som, aby som ju už nevidela. Chcela som si ešte vychutnať svoju ulicu a svoje mesto. Vošla som do parku. Aj ten v tejto skorej hodine zíval prázdnotou. Iba smutné, ale stále aspoň so štipkou hrdosti, sa vo vetre kývali ihličnany. Opadavé stormy iba smutne stáli. Bolo moc skoro na ne, aby sa prebrali. Vonku bolo maximálne päť stupňov. Tráva bola udupaná a bez farby. Strihla som si to krížom cez trávnik. Už mi ostávalo len pár minút a ja som si chcela vychutnať aspoň to málo, čo tu po ničivom pustošení zimi zostalo. Nikto nevedel, či sa tá krásna zeleň, tá radosť zase vráti, alebo zostane všetko sivé.

Vytiahla som z vrecka kľúče a odomkla som si vchodové dvere. Vyzula som sa a potichu som vkĺzla do izby. Zvalila som sa na posteľ, aby som si vydýchla, keď som začula dôverne známe kroky po drevenej podlahe. Mama na nej nevedela kráčať potichu. Počula som klopkanie jej papúč. Zaklopala mi na dvere. Chvíľku som mlčala a potom som odpovedala: "Áno?"
Na to mama odkráčala. Splnila si svoju povinnosť a zobudila ma. Prezliekla som sa do školskej uniformy a zapadla som do stereotypu bežného dňa. Iba niekde hlboko ma hriala a zároveň chladne, ako ranný vietor v tvári, myšlienka na moje mesto.


Neznášam byť ignorovaná smartfónmi aneb Španěl v kterého jsem nevěřila

15. dubna 2015 v 16:11 | Ari |  Téma týždňa a iné vykecávanie
Za mojím multijazyčným názvom, multikilometrovým názvom sa skrýva jednoduchá otázka a to:
Koľko krát sa vám už stalo, že ste boli odignorovaný kvôli telefónu? Alebo sa to stáva iba mne?
Úprimne, neznášam ten moment, keď sa s niekym rozprávam a zrazu ten človek vytiahne z vrecka telefón a začne odpisovať na správu a v "lepšom" prípade pokračuje v odpisovaní aj počas rozhovoru.
Prečo ľudia zanevreli na reálny kontakt. Ja by som to nikdy nespravila. To ako fakt je ti to, aby si hneď odpísal niekomu an facebooku prednejšie, ako odpovedať človeku, ktorý stojí pred tebou a pozerá sa na teba ako si ty facebookuješ? Skutočne? Je to také dôležité?

Nie je neustále mobilovanie zbytočné a neničí to dobré ľudské vzťahy? Buď sa rozprávaj so mnou, alebo sa choď zavrieť do svojej izby a tam si mobiluj s tým človekom, ktorý je pre teba dôležitejší ako ja. Keď už sa s niekým bavím, znamená to, že je pre mňa dôležitý, zvlášť v tom konkrétnom momente a že sa venujem jemu a nie facebooku.

Ja totiž takéto veci nerobím. Nemám facebook v mobile, nemám dáta ani doma nemáme wifi a všetka moja facebooková aktivita prebieha doma, keď som zavretá sama v izbe pripojená na káblový internet.Keď v spoločnosti vytiahnem mobil, znamená to, že som v spoločnosti ľudí nesvoja, nervózna a chcem tomu človeku dať nenápadne najavo, aby ma nechal osamote. Poväčšinou vtedy iba scrollujem a obdivujem svoje nádherné aplikácie, poprípade esemesky.
Amen.

P.S.: K druhej časti názvu, sú u nás doma Španieli na výmennom pobyte, ale ja neverím, že Španieli existujú, takže skrátka sú u nás také eratká, čo nič nejedia, omg, ja sa bojím, že u nich nedostanem najesť :D Práve sú vo Viedni.