Květen 2015

Zóna A 02

31. května 2015 v 12:25 | Ari |  Zóna A

Posledný deň

Lisa
Bol to posledný deň pre nás. Nie posledný ako úplne posledný, ale posledný.
Toho dňa sa naše životy nadobrozmenili.
Začalo sa to ako normálny deň. Taký, ako každý iný. Aspoň to som si myslela. Ale skutoočnosť Ale šeredne som sa mýlila. Budúcnosť očividne netúž nechcela, aby sme si ďalej žili ako slušní občania Despolisu. Hviezdy nám nepriali. Ako ironické, že ano, práve v tej najnevhodnejšej chvíli sa mi vybavujú znalosti dejepisu. "Najznámejší spisovatelia novodobých dejín". Kniha o láske a o rakovine. Veľmi silný príbeh. Pamätám si, ako som to čítala minulí rok ako dodatočnú prácu na dejepis...
Ach bože, som taká rozrušená. Práve sme sa niekoľko hodín o hlade a o smäde trepali púšťou a až teraz sme dorazili do osady. Ale nepustili nás ľahnúť si. Najskôr sme si museli vypočuť príhovor nejakých dvoch chalanov. Neviem čo hovorili, bola som strašne unavená a navyše hovorili slangovo a s prízvukom nemestských občanov. Katastrofa! Nakoniec nás aj s Rebekou ubytovala jedna milá pani. Dúfala som, že už nikto nepríde, lebo aj tak nám bolo tesno, ale potom sa tam tu zložili ešte tí dvaja chalani, ktorí rečnili na streche a nejaké dve baby. S jednou z nich som mala spoločnú biológiu a chémiu. Mala kaskádovito postrihané vlasy ružovo-modro-oranžovej farby, na ušiach cengátka, ako sme označovali ozdoby tých z vonka a mala aj prepichnutú peru. Na pravom líci mala namaľované, teda aspoň som si vždy myslela, že namaľová, dva vojenské prúžky, akoby sa práve chystala na boj, či na lov do lesov. Meno si bohužiaľ nepamätám.
Pozorovala som ich ako sa radia. Ani pri večeri nevedeli byť ticho. Kričali, smiali sa, pohybovali sa po obmedzenom priestore, hrabali sa v ruksakoch a rozprávali niečo v tej ich hatlanine. Hoci viem, že hovorili naším jazykom, mali silný slang a rozprávali príliš rýchlo. Vôbec to nevyzeralo, že by boli unavení, podľa všetkého sa aj s domácou výborne bavili. Nevyzerali, že by im elektrina chýbala a pri svetle sviečok ešte aj po sebe upratali a popolievali kvetiny! Mne ale elektrina veľmi chýba. Opäť začínam byť hladná. Nemala som odmietnuť druhý toast, hoci boli všetky trošku suché. Nemusela som dneska myslieť na líniu, veď som toľko odšlapala!
Oni ale dojedli všetko, čo zostalo! Čo s nami bude ďalej?

Zaklapla som denník a pritiahla som si deku bližšie k telu. Bola mi zima, mala som na sebe špinavé oblečenie, spala som na zemi a nemala som ani vankúš, iba školskú tašku pod hlavou. Vedľa mňa nepokojne spala Rebeka a z druhej strany sa zložila tá dievčina z biológie. Prisahala by som, že zjedla asi päť chlebov! Chvíľku sa ešte hrabala v ruksaku, potom si ho dala pod hlavu a iba tak zaspala tam, kde bola. Asi bola skutočne unavená. Celý deň strážila deti, ktoré boli pozadu, lebo starším nestačili. Všetci ostatní tiež zaľahli a niekto posfúkaval sviečky. Po asi pol hodine som zaspala aj ja. Prebrala som sa na plač uprostred noci.
"Lisa, čo s nami bude?" spýtala sa ma moja malá sestrička. Rýchla prehánka vonku ustala a dnu svietil mesiac. Videla som Rebekine uplakané oči.
"Neboj sa, to bude v poriadku. Niečo vymyslíme, nemáš prečo plakať," povedala som čo najpokojnejším hlasom, hoci mne samej bolo do plaču. Čo s nami bude? Objala som ju a ona mi zaspala v náručí. Ja som bola hore až do svitania. Hlavou sa mi preháňali nepekné myšlienky.

Potom som ale zadriemala. Prebral ma až ruch okolo mňa. Všetci, okrem mňa a sestry, už boli hore a raňajkovali. Opäť boli hluční, smiali sa, chodili a robili kopu iných nepochopiteľných vecí. Teda, tie činnosti boli pochopiteľné, ale stále som nevstrebala, že ich vykonávali pri jedle.
Vstala som aj ja, nechala som Rebeku ešte spať, kým mohla a oprášila som sa. Z putovania púšťou a následného spania na zemi v špinavom karavane som bola celá špinavá a zaprášená. Zišla by sa mi sprcha a nové oblečenie. Ešte nikdy som nemala na sebe dva dni to isté a navyše som v tom aj spala! Bolo to nechutné až ma striaslo. Vyslovene som cítila ako smrdím. Znechitená sama sebou som si sadla k stolu a vzala som si obschnutý sendvič. Bála som sa, aby si ostatní nevšimli ako smrdím, ale im to bolo úprimne jedno. Všetci mali na sebe to isté čo včera. Nemali upravené vlasy, nepochybne boli unavený aspoň tak ako ja, ale vyzerali šťastní. Chytila ma závisť. Ako to, že je sa tak trápim a im je všetkým tak dobre?

Po raňajkách začali všetci vychádzať von. Rozdelili nás do skupín. Čakalo nás ďaľšie dlhé putovanie. Pred odchodom sme všetci dostali do zásob vodu a jedlo na deň, ktorý mala trvať naša cesta. Viedla nás tá baba z chémie.
"Kam ideme?" spýtala som sa, keď som ju dobehla.
"Na lepšie miesto."
"Kam na lepšie miesto?"
"Do jednej z osád."
"Do tvojej?"
"Hej."
"A prečo? Prečo sa nevrátime do mesta."
"Je tam zlý vzduch."
"Aj tu je."
"Ale tam je teraz stonásobne horší moja. Ak máš problém dýchať, navlhči si vreckovku a daj si ju na ksicht."
Prevrátila som očami, no po jej výstražnom pohľade som sa radšej spakovala a vrátila som sa k sestre. Nasledovala som radu, ktorá mi bola daná. Dýchalo sa mi predsa len o trochu lepšie. Postarala som sa aj o sestru. Tento trik nasledovalo viacej meštianov. Decká z osád očividne rúšky a ochranu pred slnkom nepotrebovali. Bohužiaľ podla toho aj vyzerali. Nejedno dieťa malo rôzne spálenú kožu na tvári a na rukách, či sípalo pri dýchaní. Ale na druhú stranu boli zvyknutí.

Putovali sme dlho, museli sme čím ďalej, tým častejšie robiť prestávky. Všetci boli unavení a hladní. Morálka klesala, aj keď sa ju starší a mimomešťania pokúšali pozdvihnúť. Nám obyčajným ľuďom to bolo skrátka pridlho. Týmto tempom sme dorazili do osady až za tmy. Mala som špinavé a prepotené oblečenie. V osade sa všetci zvrhli okolo ich ľudí a vyzvedali čo sa stalo. Nejaké dieťa im podalo hlásenie, zatiaľ čo baba z chémie sa nás pokúsila zorganizovať. Vzala si stoličku z "predzáhradky" jedného karavánu. Domáce decká sa medzitým rozliezli do svojich domovov. My sme tam opustene stáli.
"Ľudia, počúvajte! Volám sa Zia. Toto je môj domov. A my všetci," (rozhodila rukami), "sme ochotní vás tu ubytovať, kým sa situácia nejako nevyrieši. Teraz sa všetci ukľudníte a počkáte na niekoho, kto vás odvedie. Ak nechcete spať na zemi, tak počkáte. Rozumeli ste?"
Ozvalo sa súhlasné zamrmlanie. Zliezla zo stoličky a chvíľku sa dohovárala s nejakou asi trinásťročnou babou. Naša skupina sa postupne rozpúšťala ako za mešťanmi chodili ľudia a odvádzali si ich domov. Za nami došiel malý chalan, mohol mať tak deväť-desať a vyzval nás, aby sme šli za ním. Neskôr som sa dozvedela, že je to Ziin brat Josh. Zaviedol nás do ich karavánu.

Nebola to žiadna sláva. Bol malý a neuprataný. Na okne boli rastliny, steny boli polepené plagátmi, bol tu malý stolík, niečo, čo sa so všetkou predstavivosťou dalo považovať za kuchynku, poschodová posteľ a pár krabíc s vecami. Zhodila som ruksak na zem a zarzene som sa pozerala. Rebeka vystrašene stála za mnou.
"Pokojne poďte dnu," povedala Zia zalievajúc kvetiny. Medzitým sa už stihla prezliecť. Teraz mala na sebe látkové šortky a veľké sivé tričko, ktoré jej siahalo do polky stehien. Vlasy si zviazala do drdolu, ale vlasy jej aj tak trčali a všetky stany.
"Tipujem, že budete chcieť spať na posteliach, tak sa tam zložte."
Pozrela som sa na postele poriadne. Očividne na týchto obliečkach už niekto spal. Moc sa mi tam ísť nechcelo, ale Rebeka, posmelená, pokojným vyzvaním sa rozbehla po chatrnom rebríku na hornú posteľ. Prehodila nohy cez drevo na okraji, ktoré malo brániť padnutiu a obzerala si karaván z novej perspektívy. Vždy túžila po poschodovej posteli.
"Josh, hoď niečo na zem na čom budeme spať," vyzvala brata, ktorý niečo robil v kuchynke. On vstal a z jednej krabice vytiahol nejaké deky, ktoré hodil na zem. Potom sa vrátil k svojej práci a po chvíli sa k nemu pridala aj Zia. Zhodila som na zem svoje topánky a lahla som si na posteľ. Dnu bolo celkom svetlo hlavne vďaka veľkému mesiacu na oblohe.
"Prečo tu nie sú vidieť hviezdy?" spýtala sa Rebeka pozeraj z okna. Ja som si vytiahla denník a pri svetle sviečky na nočnom stolíku som sa pustila do písania.
"Kvôli smogu," odvetila Zia.
"Ako to, že v meste je podľa vás oveľa viac smogu a hviezdy sú tam krásne vidieť?"
Zia nadvihla obočie a pozrela sa na brata, ktorému bolo očividne do smiechu.
"To je na dlhé rozprávanie," odvetila.
Položila ns tolík niekoľko sendvičov s niečím.
"Večera."
Rebeka zbehla dolu a pustila sa od jedla. Ja som mala už sendvičov plné zuby a tak som iba zaklapla denník a otočila som sa k stene.
"Nemám chuť," povedala som sa a zaspala som.


Burza kníh v Starej tržnici

30. května 2015 v 18:37 | Ari |  Knihy
Dneska, 27. mája sa konala burza kníh v Starej Tržnici v Bratislave. Veľmi som sa na túto burzu tešila (lebo lacné knihy sú dobré knihy) a bohužiaľ, musím povedať, že som celkom sklamaná. Napriek tomu ma bolo možné dneska vidieť v meste ako sa vraciam s mojou mamkou s dvomi taškami kníh (konkrétne 19 kníh s váhou spolu 8 kilogramov) a veľkým prievanom v peňaženke. Utratila som dokopy okolo 30 euro a cestou naspäť som ešte dala zvyšné drobné na nejakú charitu a tak som sa vrátila unavená, ale šťastná domov.
Každopádne, chcem sa pochváliť svojimi úlovkami a to sú:

Christiane F. - My děti ze stanice zoo

Well, túto knihu som kúpila už v závere svojej nákupnej mánie, za dve eurá a musím poznamenať, že sa jedná o veľmi predražený kus. Ako samozrejme, z knihy som bola šťastná, lebo je veeľmi ťažké ju zohnať a dve eurá nie sú zas tak veľa, ale kniha je vyslovene šalátové vydanie, ktorému skutočne pomôže len opätovné zviazanie a dve eurá za toto sú skutočne katastrofa, zvlášť ak si uvedomím, že za rovnakú cenu som si kúpila knihy (a nie len na tejto burze) v oveľa lepšom stave.

Vladimir Nabokov - Lolita

Ďaľšia kniha, po ktorej už nejaký ten piatok túžim a konečne som ju zohnala. Musím uznať, že nebola drahá, stála 6 euro a je v celkom dobrom stave, iba kapánek obúchaná. Tiež som ju kúpila za posledné peniaze, v podstate spolu s My děti ze stanice zoo a po hláške mojej mamy: "Už žiadna ruská literatúra" (práve som zbadala Súostrovie Gulag) sme sa vlastne vydali domov.

Holly Blacková a Cassandra Clarová - Železná skúška

Z tejto knihy som celkom nadšená, vyzerá zaujímavo, určite si ju bude chcieť prečítať aj môj brat, takže budem mať s kým diskutovať a navyše knižka je nová a stála len 7 euro. Škoda, že bola nová a za sedem, keby bola použitá a za šesť bola by som šťastnejšia, ale aj tak z internetovej ceny je to zľava 3 eurá, čiže super.

Ursula K. Le Guinová - Čarodej Zememorí

Zaujímavo vyzerajúca fantasy, odporučená aj predajcom, celkom som zvedavá čo z toho vzijde a teším sa na túto knihu, podľa názoru si možno zoženiem aj ďalšie časti. Mimochodom stála iba 5 euro.

Charles Dickens - David Copperfield


Joj, musím sa strašne moc pochváliť, po tejto knihe som dlho túžila, ale je celkom ťažko ju zohnať a peniaze sú tiež pri takomto obsiahlom diele prekážkou a o to šťastnejšia som bola, keď som si túto knihu, obidve časti kúpila za 5 euro. Jediná vec, čo sa mi nepáči je, že kniha nepríjemne, zatuchlo zapácha.

Charles Dickens - Kronika Pickwickovho klubu

Ďaľšia nezohnateľná kniha, z ktorej sa strašne teším, lebo je dokonca v slovenčine a podobne ako Dickens boli obidva diely za super cenu a to dokonca 4 eurá! Som tak rada, že som ich našla, lebo boli dosť skryté vzadu a nebyť mojej mamky, tak by som celý skrytý stánok zďaleka obišla.

Ešte by som sa chcela pochváliť mangou Death Note (11 dielom), ktorý som zohnala za snové 4 eurá (slovenské ceny za mangy - yay!) a históriou literatúry (netreba zabúdať na edukatívnu časť) za 20 centov. A moja mamka si kúpila okrem iného aj knihu Hlava XXII., na ktorú sa tiež veľmi teším :)

P.S.: Inak, nie je zaujímavé, že doobeda bolo 30° a skoro som sa uvarilo a teraz sa hrozne zatiahlo a pravdepo sa chystá pršať. Dúfam, že tento oblačný trend vydrží až do pondelka včetne a vyjasní sa okolo šiestej (aby som išla aspoň v suchu domov) a tak sa zas (už do tretice) ulejem z behania na tréningu.


Zóna A 01/02

29. května 2015 v 19:59 | Ari |  Zóna A
O 7:45 sa začala škola. Sedela som u seba v lavici, nohy hore a hlava v oblakoch, keď zazvonilo. Trieda sa okamžite utíšila. Zložila som nohy a na znak úcty učiteľovi som sa dostatočne viditeľne dvihla zo stoličky. Matikárka bola na mňa a na Caru (babu, ktorá bývala asi o 15 kilometrov ďalej) zasadnutá, lebo sme nespĺňali jej vidinu žiačok a slušne vychovaných mladých dám (ktorými sme, pánboh zaplať, ani neboli). Hodiny matiky, nech boli akokoľvek "užitočné pre náš budúci život a pre našu budúcu prácu" boli neskutočne nudné. Odtrpela som si v tichu dvojhodinovku vyzerajúc z okna, hoci za ním nedialo nič zaujímavé. Vlastne sa tam nedialo vôbec nič. Všetci boli buď v práci, alebo v škole, dodržovali plán. Obloha bola modrá a svietilo slnko, tak ako vždycky.

Zaujímalo by ma, či sa meštiaci niekedy zamýšlajú nad tým, že tu majú vždy tak fajne. My, cezpoľní sme vedeli, že ide iba o nejaký druh projekcie v kupole, lebo vonku neraz zúrili búrky a vnútri bolo vždycky pekne. Meštiaci nechodili von a v mnohom sa mi zdali absolútne nepripravení na život, hoci vlastne boli dokonale pripravení. Ale iba na život tu. Za hranicou pre nich nič nebolo a ak aj bolo, tak ich to nezaujímalo. Nevedeli, čo sa tam vonku deje. V mnohom mi to pripomínalo zaváraninovú fľašu. Vnútro bolo pekne vymaľované, dostával sa im vzduch a jedlo a nevedeli, že vonku je to inak. Takto vyzerali všetci moji spolužiaci. A my sme im výmenou za ich výsmešky a pohŕdavé pohľady nikdy nepovedali, aké je to vonku.

Po dvojhodinovke matiky nasledovala 15 minútová prestávka. S Car sme sa vybrali za našimi chalanmi, ktorým sa práve skončila chémia. Všetci sme boli unavení a vyfučaní z prvých pondelkových hodín.
"Neverím, že nás čaká ešte celý týýždeň," zavyla Car a všetci sme súhlasne zamrmlali. Venovali sme sa viac svojim skrinkám, ako jeden druhému, ale vládla medzi nami zvláštna harmónia, ktorú sme za tie dva roky ako partia dosiahli. Prišiel za mnou namrzený Josh s vreckom na desiatu celým mokrým od rozpučeného džúsiku. Stalo sa mu to už veľakrát, ale stále sa nemienil svojich džúsikov vzdať a každé ráno si ich kupoval v malom obchodíku pri hranici. Vzdychla som si a zalovila som v taške pre fľašu, ktorú som si už pred vyučovaním stihla napustiť a spolu s polovicou môjho toastu som mu ich podala. Vzala som si jeho rozmočené jedlo a šmarila som ho do skrinky. Zjem si to naobed, ale nebudem si predsa špiniť tašku a určite to nebudem vyhadzovať. Veď ten sendvič uschne a bude iba trochu nasladlí.

Spolu s Aresom som zamierila na dejepis. Dejepis bola moja obľúbená hodina, odmalička ma bavili najmä dinosauri a staroveký Egypt, podobne ako novodobé dejiny. O novodobých dejinách som toho vedela obzvlášť veľa, lebo veľa ľudí v osadách, zvlášť starších o nich rado rozprávalo a aj sa riadilo štýlom doby svojej mladosti. Keď som prvýkrát prišla do školy bola som udivená tým, ako málo vedia moji spolužiaci o novodobých dejinách a až neskôr som si všimla, že v meste vlastne žiadnych ľudí v poproduktívnom veku nie je vidieť. To bola zas jedná z vecí, ktoré sme my nevedeli o živote v meste.

So zaujatím som počúvala profesora, ako vášnivo rozpráva o Rimanoch, keď sa to stalo. Najskôr zablikalo svetlo. Nevenovala som tomu extra veľkú pozornosť, ale meštiakov to rozrušilo. Očividne im niečo také ako výpadky prúdu nič nehovorilo. Aj vonkajšok akoby celý zablikal. Za oknom som spozorvala zachmúrené nebo.
Búrka ale nikdy nezoskratovala mesto, pomyslela som si. Možno to bolo trošku čudné. Stihla som postrehnúť, ako sa so zablikaním fasády mnohých domov zoškaredili a aj stromy a trávniky už nevyzerali tak zdravo a veselo. Meštiaci boli šokovaní. Mňa to až tak nevyviedlo z miery, podobné zábery som často vydievala, ale rozpad sladkej mamony mesta zrazu z ničoho nič ma znepokojil. Výpadok sa upokojil, ale aj tak musel učiteľ asi desať minút ukľudňovať ostatných a jedno dievča dokonca (ale musím poznamenať, že veľmi pôvabne a sofistikovane) odpadlo. Polhodinu sa nič nedialo a učiteľ pokračoval vo výklade, keď zrazu sme započuli bzukot a prúd vypadol úplne.

Vzduch sa rýchlo zaplnil prachom z blížiacej sa búrky, nebo potemnelo a z viacerých miest začali zapáchať chemikálie. Hneď odpadli niekoľkí ďalší. S Aresom sme sa na seba pozreli. Jemne nadvihol obočie. Prikývla som. Obaja sme vstali a utekali sme za ostatnými. Meštiaci boli dezorientovaní a všade vládla panika. Videla som našu matikárku utekať a hrdelne kričať. S väčšinou ľudí sme sa stretli v zadnej hale. Nebáli sme sa ako ostaní, lepšie sme znášali pach a prach, ale v meste bol oveľa silnejší ako v osadách. Hľadala som Josha. Nikde som ho nevidela. S ostatnými sme si vymenili informácie a pokyny a každý sme sa rozbehli svojím smerom. Potrebovala som nájsť Josha a Felixa, Aresovho brata. Obaja bezradne stáli v dolnej chodbe a vyzerali nás. Veľká časť školy sa už vyprázdnila. Radostne som ich objala a informovala o situácii. Po ceste sme nabrali ešte pár meštiakov, ktorý zostali celí stratení. Pri bráne sme sa stretli veľká grupa. Na parkovisku bolo veľa ľudí. Dopravné prostriedky nefungovali. Niektorí utiekli, niektorí zostali na mieste. Našu skupinu, ktorú sme zlanárili sme viedli k hranici.

Osobne si myslím, že sme to vymysleli geniálne. Neskôr sme sa totiž dozvedeli, že veľa ľudí chemikálie, ktoré razom unikli v meste zabilo. Náš nápad bol odviesť čo najviac ľudí mimo mesto, kde bol aspoň ako-tak dýchateľný vzduch.. Utekali sme veľmi dlho, potom sme už len kráčali a po asi piatich hodinách sme dorazili k prvej osade. Poznala som pár ľudí odtiaľ. Za čias, keď nás ešte nerozvážal školský autobus aj naspäť sme tu často prespávali, lebo ísť až k nám bolo peši na dlhú dobu.

Zložili sme sa teda v tejto osade. Ares spolu s Kadeom sa chopili vedenia. Vyliezli na jeden z karavánov a za pomoci pár ďaľších sa pokúsili našu skupinu, asi 60 ľudí utíšiť. Videla som ako Car ide s Tarou (jej staršou sestrou) do osady. Dúfala som, že si budú vedieť poradiť. Ja som sa snažila dohliadať na Josha a Felixa a na pár ďaľších známych aj neznámych detí.
"Počúvajte," zakričal Kade, "priviedli sme vás sem, aby sme vás ochránili. Viem, že nie ste zvyknutí na toto celé, že vám vadí vzduch a že bude pršať, ale mám dobré správy."
"Máme kde spať a vzduch tu nie je zďaleka taký zlý ako v meste," pridal sa k nemu Ares. Medzitým za mnou prišla Car a informovala ma o situácii. Chalani zatiaľ rečnili. Dúfala som, že aspoň niekoho upokoja. Všetci boli unavení a vystrašení. Čo sa to preboha ale stalo? Podľa Car vypadol prúd aj v osade a nepochybne tak tomu bolo aj inde. Bola som vyčerpaná z dlhej cesty. Deti, ktoré neboli zvyknuté na dlhé pochody už zaspávali na zemi. Vzala som na ruky malé dievčatko, mohlo mať tak 6-7 rokov a pobrala som sa za Car. Josh, Felix a ostatné deti ma nasledovali. Zložila som dievčatko v karavane, ktorého majiteľka ma pozvala dnu. Nevedela som, komu patrí, ale zatiaľ som to nechala tak. Zložila som tam viacej detí, iba brata a Felixa som zobrala bokom.
"Unavení?" spýtala som sa ich.
"Uhm," odvetili obaja. Zhovievavo som sa usmiala.
"Bude večera?" spýtal sa ma Josh.
"Uvidíme," povedala som mysliac na Joshov premočený obed v mojej skrinke. "Zjedol si môj toast?" spýtala som sa. Ja som sa o svoj podelila s tou malou poceste. Prikývol.
"A moja fľaša?"
Podal mi ju z ruksaka už takmer prázdnu. Posunkom som sa ho spýtala, či sa nechce napiť.
"Môžem?" spýtal sa Felix. Bez slov som mu podala fľašu. Dychtivo dopil vodu a spýtal sa: "Kedy Ar a Kade dorečnia? O čom vôbec rozprávajú?"
Pozrela som sa za jeho pohľadom nasmerovaným na chalanov. Sedeli s Car na streche a vášnivo gestikulovali a dohovárali sa medzi sebou. Nepriamo na nich padla úloha vodcu. A na mňa úloha pestúnky. Great! Prevrátila som očami a poslala som chalanov k jednej pani, ktorá sa ponúkla, že aj u nej môže niekto spať. Neskôr im dala aj navečerať,m čo bolo veľmi milé.

Zbytok dňa som pomáhala s organizáciou ľudu. Nebola to sranda.Spísali sme všetkých v našej skupine a dohodli sme sa, že sa rozložíme do rôznych osád. Okolo ôsmej sa spustil dážď a tak sme sa presunuli do jedného z karavánov. Dostali sme toasty so syrom na večeru. Okrem nás tu boli ešte dve baby, pravdepodobne sestry, obidve blondínky s modrými očami, mladšia mohla mať okolo 10, staršia bola asi v mojom veku, mala som dojem, že si ju matne pamätám z chémie a biológie, ale nebola som si istá, lebo všetci mešťania podľa mňa vyzerali rovnako. Okolo deviatej sme všetci išli spať. Zložila som sa na zemi, dala som si ruksak pod hlavu a v okamihu som zaspala.


Zóna A 01/01

28. května 2015 v 16:05 | Ari |  Zóna A

Deň D

Zia
Vstala som o piatej spolu s Joshom tak, ako zvyčajne. Rýchlo som sa obliekla, hodila do seba raňajky a utekala som do spoločnej umývarne. Takto skoro bolo parkovisko ešte pomerne prázdne, ale v umývarni vládol čulý ruch. Ukoristila som si trochu vody a umyla som si zuby. O pol šiestej som sa spolu s ostatnými deckami vybrala na zastávku. V autobuse bolo hlučno, tak ako obyčajne. Menšie deti sa preháňali v uličke a skákali po sedačkách. Starší sa nahlas rozprávali, pokrikovali po sebe, počúvali hlasnú hudbu, alebo dospávali.
Zviezla som sa na dvojsedačku. Kedysi možno bola kožená, ale teraz zostalo len zišúchané a vysedené jadro. Náš plecháč vojensky zelenej farby so zastrikanými oknami sa rútil púštnou krajinou a vždy sa riadne zatriasol, keď sme prešli cez výmol.

Asi som zadriemala, lebo keď som opäť prišla k sebe boli sme skoro pri meste. Z diaľky vyzeralo toto mesto uprostred púšte ako futuristická fantázia. V slnku sa odrážalo a rôzne farebne lesklo silové pole, ktoré filtrovalo vzduch a udržovalo ľudí vnútri v sladkom nevedemí o vonkajšom svete.
Zastavili sme na hranici, kde sme všetci poslušne vystúpili aby sme podstúpili dekontamináciu a prehliadku. Stavila by som sa, že nikto v tej dobe nemal taký dokonalý prehľad o svojom zdravotnom stave ako dochádzajúci.
Šofér zaparkoval autobus v podzemnej garáži a zmizol v niektorom z vchodov. My sme prišli k prehliadke. Naskôr sme museli zložiť na pás všetky batohy, vyložiť vrecká a odovzdať topánky do krabíc, kde ich kontrolovali, vytriedili obsah a vrátili nám batožinu často zredukovanú.
Do mesta bolo zakázané nosiť tieto veci:
  • cigarety, alkohol, drogy a iné návykové a omamné látky akéhokoľvek druhu a v akejkoľvek forme
  • jedlo, v akomkoľvek stave a množstve
  • vodu, v akomkoľvek stave a množstve
  • zvieratá a rastliny, ktoré nemali pôvod dokumentovaný v meste, ak mali dokumentáciu o pôvode museli podstúpiť osobnú dekontamináciu
  • zbrane a nástroje na poškodzovanie mestského alebo súkromého majetku, menovite: spreje, ťažkozmývateľné látky, akékoľvek tetovacie látky a farby na vlasy a na kožu
  • odpadky v akomkoľvek množstve a forme, poškodené predmety
Zvlášť to posledné bolo často zneužívané a to z obidvoch strán. Na jednu stranu decká nosili v ruksakoch odpad, ktorý chceli vyhodiť, ale nechcelo sa im trepať na mestom povolenú skládku a čierne skládky už boli moc nebezpečné, alebo si nechceli špiniť svoje okolie, hoci už bolo v dosť zlom stave. O to, že mesto odpadky vyhadzuje do tej istej púšte, len na iné miesto sa už nestrali.
Druhá strana zas, ak sme narazili a nepriateľských strážnikov, vyhadzovala ja naše bežné veci ako oblečenie, poškodené knihy a zošity, či aj celé ruksaky. Väčšinou ale boli strážnici zhovievaví, lebo vedeli, že ono to skrátka lepšie nebude, keď nám vyhodia to málo čo máme.

Po odovzdaní vecí nás rozdelili do dvoch skupín, na baby a chalanov a každí sme šli do šatní, kde sme sa vyzliekli a osprchvovali, naskôr vodou a potom nejakým divným dezinfekčným prostriedkom, ktorým v podstate zapáchalo celé mesto. Sprchy boli super vecou, veľa ľudí sa doma nesprchovalo a sprchovalo sa výlučne tu. Na čo mínať niečo čo nám aj tak chýba, keď tu sa nám to dostane zadarmo? Po sprche zvyčajne podstúpime zdravotný sken a ak on niečo, čo i len najmenšiu drobnosť ukáže musíme podstúpiť osobnú prehliadku. Potom sa môžeme zase obliecť (naše veci sa medzitým totiž tiež vyčistia - ďaľšia super vec, netreba prať) a potom môžeme vstúpiť do mesta.
Takéto dekontaminačné vstupy sú štyri, z každej strany mesta a hranica vysoká asi päť metrov obkolesuje celé mesto.

Odtiaľ sa zvyčajne električkou rozídeme do škôl. Spolu s mojou partiou sme sa vydali k tej našej. Boli sme dosť nevšedná partia, rôzneho veku a výzoru, ale nemeštiaci zvyčajne držali spolu. V meste sme boli niečo ako vydedenci. Všetci meštiaci chodili rovnako oblečený, všetky dievčatá v škole mali vyžehlené vlasy v cope, nosili modré, alebo čierne sukne po kolená a biel blúzky. Obuté nosili staromódne topánky na hrubšej podrážke, lebo žiadne dievča pod 20 nenosilo opätky. Chalani nosievali slušácke topánky, modré nohavice, občasne niekto rifle, biele košele a modré saká s logom školy. Vlasy mali zastrihnuté rôznejšie, ale nikdy neboli nejako extrémne dlhé a vždy podľa možnosti upravené.
My sme vedľa nich vyzerali ako päsť na oko. Zvyčajne sme mali rôzne farebné vlasy, chalani si ich radi upravovali do špicov, alebo si pestovali dlhé vlasy, baby mali copíky, dredy, rôzne krivo a kaskádovito postrihané vlasy. Veľa z nás bolo potetovaných, dlhodobo populárnou ozdobou boli tetovania na tvári, podobne ako piercingy. Prepichnutá pera, nos, či obočie bolo niečo ako súčasť kultúry.
V škole sme nemali školské uniformy, hoci by sa to pro pohľade na bežných obyvateľov mesta nedalo odhadnúť a tomu aj zodpovedala naše oblečenie. Čierne veci, rozťahané tričká a mikiny, veľa kože, bizarné kombinácie, či ozdoby. poznala som chalana, ktorý mal na lakti prišróbovaný kovový plát s ostňami ako zbraň. Bola potom sranda občas stretnúť človeka, ktorý sa do mesta prisťahoval neskôr a zostala mu nejaká podobná ozdoba, napríklad kravaťáci s mýtickými stvoreniami na tvári, alebo vážne sa tváriace mamičky s vlajkami gangov.

Bohužiaľ, to bolo presne to, o čo sa spoločnosť pokúšala. Preto pred asi dvoma rokmi prišli inšpektori do všetkých osád v okolí 150 kilometrov a zrátali všetky školopovinné deti a donútili nás chodiť do školy. Vďaka tomu máme teraz nás zelený predpotopný školský autobus. Dovtedy sme sa mnohý vzdelávali doma, včetne mňa a Josha.
Na potešenie štátu sme mali v podstate dobré známky, hoci sme nedosahovali priemer stanovený meštiakmi.

To be continued....


Rick Riordan - Ohnivý trón (Kronika Cartera Kana)

25. května 2015 v 22:07 | Ari |  Knihy
Druhý diel trilógie úspešného amerického spisovateľa Ricka Riordana (autora Percyho Jacksona)!

Volám sa Carter Kane, a odkedy sme so sestrou Sadie odhalili tajomstvo našej rodiny, náš život sa obrátil hore nohami. V žilách nám koluje krv faraónov a zdedili sme talent egyptských mágov. paráda, čo? Vôbec nie! S kúzlami a mágiou ešte len začíname, napriek tomu proti nám stoja veľmi zákerný protivníci. Netvory, nebezpeční mágovia a rozhnevaní egyptskí bohovia proti nám nasadili všetky svoje sily. Navyše sa začl prebúdzať ten najhrozivejší nepriateľ: had Apop, ktorý chce nastoliť vládu večného chaosuMusím rýchlo nájsť tri časti kúzelného zvitku a prebudiť boha slnka Rea.
Ale kde máme starého boha hladať a pomôže nám to vôbec?
Na záchranu sveta zostáva len niekoľko dní a čas sa už začal odpočítavať.

Obsah (môže obsahovať SPOILERY!!):
Carter a Sadie začali v dome v Brooklyne vyučovať učňov v ceste bohov. A zároveň sa snažia získať tri zvitky a prebudiť boha Rea, aby mohli zabrániť Apopovi a chaosu. Do deja však vstupujú nečakané postavy a zvraty, obidvaja hlavní hrdinovia sa zmietajú medzi citmi a väzbami a budú musieť aj mnoho obetovať.

Môj názor:
Ďaľšia brilantná kniha zo série, ktorá ma opäť rozosmiala aj rozplakala, preverila si znalosti ako aj hrdinov a tak aj moje z minulého dielu a opäť, hoci opisovala iba maličký časový úsek a kniha má 358 strán, ani na chvíľku som nezaváhala a nedala knihu z ruky.
Rozprávanie je opäť veľmi pútavé, plné nevšedných zvratov, dynamické, šialené a keby mi môj brat v polke neodpovedal na moje otázky, tak by som asi vybuchla. A aj napriek znalosti deja som sa nevdela od knihy odtrhnúť.

Dokonca si myslím, že môžem povedať, že druhý diel je ešte lepší ako prvý a neviem sa dočkať až chytím záverečný diel trilógie do ruky. Skrátka, aj pri tejto knihe sa pripravte na všetko, od smiechu, cez hnev až po slzy, či už smútku alebo radosti.

Informácie o titule:
Typ: Séria
Názov: Kronika Cartera Kana
Predchádzajúci diel: Červená pyramída
Nasledujúci diel: Tieň hada

Počet strán: 354, s dodatkom 358
Vydavateľstvo: Fragment (v ČR aj SR)
Vydané v roku: 2012 (v ČR aj SR)
Orientačná cena: 11-13 eur

Názov v origináli: The Throne of Fire
Originálny vydavateľ: Disney - Hyperion Books
Prvé vydanie v origináli: 2011
Orientačná cena v origináli: 9-15 eur

Autor:
Rick Riordan sa narodil 5. júna 1964 v Texase v USA. Je známy hlavne vďaka sérii o Percy Jacksonovi, ktorá sa dočkala aj filmového spracovania. Podobne známa je aj jeho séria Bohovia Olympu, ktorá nepriamo nazväzuje na Percyho Jacksona. Okrem týchto sérií napísal aj mnohé ďaľšie knihy. Autor bol ocenený mnohými cenami. Má manželku a dvoch synov.


Rick Riordan - Červená pyramída (Kronika Cartera Kana)

25. května 2015 v 21:04 | Ari |  Knihy
Prvý diel novej trilógie Ricka Riordana (autora Percyho Jacksona)!

Myslíte si, že je zábava nechodiť do školy, večne lietať po celom svete, voziť si so sebou iba to, čo sa zmestí do jedného kufríka, a nemať žiadny poriadny domov? Vyvediem vás z omylu!

Volám sa Carter Kane a mám 14 rokov. Už šesť rokov cestujem z miesta na miesto so svojím otcom, známym egyptológom. Poriadne nepoznám ani svoju vlastnú sestru Sadie, ktorá žije so starými rodičmi v Londýne. Vídame sa len dvakrát do roka a tentoraz pre nás otec ešte navyše vymyslel extra nudnú prehliadku Britského múzea! Práve tu sa však začínajú naše najneobvyklejšie Vianoce, aké sme kedy so Sadie zažili. Zisťujeme desivú pravdu o našej rodine a spoznávame tajomných egyptských bohov oveľa lepšie než z otcových rozprávaní či exponátov v múzeu...
Objavte staroveký Egypt zblízka, jeho mágiu, dobro i zlo a pripojte sa k dobrodružnej výprave súrodencov Kanovcov.

Obsah (môže obsahovať SPOILERY!!):
Carter Kane cestuje po svete so svojím otcom archeológom zaujímajúcim sa zvlášť o staroveký Egypt. Jeho sestra, o dva roky mladšia, Sadie žije po smrti ich mamy u starých rodičov z maminej strany. Otec a starí rodičia sa nemajú príliš v láske a ani Carter a Sadie si nie sú príliš blízky, lebo sa nestretávajú. Otec môže byť s nimi obomi iba dva dni v roku. A jeden z nich sú Vianoce. Tieto Vianoce ich zoberie na exkluzívnu prehliadku pozrieť sa na známu Rosettskú dosku.
Ale v tom sa všetko otočí o 180° stupňov. Carter a Sadie sú vyhostený z Anglicka a odídu do Brooklynu s práve objaveným strýkom. A Ďaľšie šokujúce zistenie - obaja majú magické schopnosti. Majú už iba pár dní na záchranu otca, ktorý zmizol v múžeum a vlastne na záchranu celého sveta!

Môj názor:
Brilantne napísané kniha, napínavá, pútavá, dynamická s neočakávanými zvratmi a napínavým vyrcholením. Táto kniha ma rozhodne nenechala chladnou, myslím si, že môžem pokojne povedať žesa úspešne zaradila do takej mojej top 20.

Popravde, od Ricka Riordana som ani nič iné nečakala. Čítala som už v dávnych dobách Percyho Jacksona, ale ani zďaleka na mňa nezapôsobil tak, ako Červená pyramída. Možno to bolo originálnym prevedením v podobe nahrávky, možno to bolo zmenou stereotypu Olymp etc. za Egypt a možno to bolo aj vďaka príbehu dievčenským pohľadom. Hoci sa táto kniha dá zhodnotiť ako chlapčenská a dievčenský pohľad by tam mohol pôsobiť rušivo, určite nepôsobí naopak je to veľmi vyrovnané, autor presne trafil stred medzi kvetinky, srdiečka, ružová a super badass girl.

Skrátka, kniha ma nadchla. Napriek absolútnej fantastickosti príbehu postavy sú až desivo reálne, z príbehu sú cítiť ich pocity a pred očami sa dá vidieť ich situácia. Jedna z mála kníh pri ktorej som sa aj rozplakala. Nádherné, odporúčam každému, obzvlásť tým, komu sa páčil Percy Jackson, ale aj tým, ktorým nie, lebo osobne si myslím, že táto kniha je lepšia a dokáže chtiť každého.

Informácie o titule:
Typ: Séria
Názov série: Kronika Cartera Kana
Predchádzajúci diel: -
Nasledujúci diel: Ohnivý trón

Počet strán: 406, spoznámkou autora 407
Vydavateľsto: Fragment (v ČR aj SR)
Vydané v roku: 2012 (v ČR aj SR)
Orientačná cena: 8-10 eur

Názov v origináli: The Red Pyramid
Originálny vydavateľ: Disney - Hyperion Books
Prvé vydanie v origináli: 2010
Orientačná cena v origináli: 8-10 eur

Filmové spracovanie: The Red Pyramid (2015)

Autor:
Rick Riordan sa narodil 5. júna 1964 v Texase v USA. Je známy hlavne vďaka sérii o Percy Jacksonovi, ktorá sa dočkala aj filmového spracovania. Podobne známa je aj jeho séria Bohovia Olympu, ktorá nepriamo nazväzuje na Percyho Jacksona. Okrem týchto sérií napísal aj mnohé ďaľšie knihy. Autor bol ocenený mnohými cenami. Má manželku a dvoch synov.


Začalo sa obdobie bežcov a pozitívnych dní

18. května 2015 v 17:27 | Ari |  Dear Diary
Och, ako nenávidím tieto slniečkové dni, plné radosti, usmiatych ľudí a bežcov, ktorý na poslednú chvíľu robia formu do plaviek. Ja, človek, ktorého základy sú postavené zo zlej nálady silne prepletenej so sarkazmom a nevhodnými poznámkami som bohužiaľ bola zasiata do tohto sveta so striedaním ročných období, z čoho dve a pol sa držia na úrovni slniečko a láska.


Ako sa nedalo nevšimnút už nejakú tú dobu teplomer ukazuje, aspoň u nás v Bratislave, (ne)príjemných 20°C a obláčiky už dávno odtiahli na lepšie miesto a pustili slnečné úsmevy medzi nás. Bohužiaľ.
Ja ako človek, ktorý si zakladá na zlom počasí, aby mal výhovorku, prečo nemôže ísť von (i keď keď sa jedná o niečo, čo pre mňa veľa znamená som schopná ísť aj cez mŕtvoly a vtedy si hovorím, že taká malá víchrička, veď to v pohode zvládnem) a aby mohol piť 10 horúcich čajíčkov denne a zostať v pyžame a v teplučkej deke pri filme celý deň sa cítim diskriminovaná týmto veselým počasím.
Bohužiaľ nastalo to obdobie, keď von vybehli bežci a aj odo mňa sa očakáva, že k nim budem patriť, že budem šťastná a radovať sa z počasia, budem nosiť kraťasky a obdivovať modrú oblohu a neviem čo... Už nastal čas, kedy musím odložiť svoje obrovské mikiny, lebo mi je v nich príliš teplo a nemôžem sa skrývať v opone svojich hnedých vlasov, lebo mi zavadzajú a blonďavejú. Čajíčky som musela vymeniť za chladnejšie nápoje a namiesto chladného vánku si budem musieť ísť pre vetrák.


Ale, aby som nebola za kaziča radosti, toto obdobie má svoje nesporné pozitíva. Oteplenie znamená, že školský rok sa nezvratne končí, moja mama už nenamieta, že spím pri otvorenom okne a do bagandží mi už nesneží a tiež sa mi nezahmlievajú okuliare vždy keď príde z vonka.

S pozdravom blogerka, ktorá sa mení na Angličana....

Váhavý polárny bádateľ

12. května 2015 v 19:51 | Ari |  Poviedky
Stál veľmi blízko diery v ľade a uprene sa pozeral dolu. Nikto nevedel, čo sleduje lebo hladina bola temná a nepriezračná, o to viac s približujúcim sa večerom. Z diaľky vyzeral maličký, hoci v realite o moc väčší nebol a tento dojem znásobovala aj veľká prázdna krajina okolo neho. Bolo to asi 5-ročné chlapča a v ruke držalo primitívnu harpúnu. Niekto naňho zavolal. Zdvihlo hlavu a zahľadelo sa smerom, odkiaľ zvuk prišiel. Pod drobnou kapucňou mu zasvietili výrazné oči. Odbehol od diery a zamieril do dediny.

Dedina bola ohradená hradbou zo zľadovatelého snehu. Chlapec nechal pri vchode svoju zbraň a vydal sa pomedzi stany. Boli to poväčšine jednoduché típí postavené z niekoľkých vrstiev kože, aby vnútri udržovali aspoň ako také teplo. Pred väčšinou típí bol rozložený oheň an ktorom sa varila polievka z rýb, alebo čaj, vedľa sa sušilo mäso na horšie časy, či spracovávala koža. Vzduch bol aj napriek vyvádzaniu chladivého vetra presýtený kopou vôní. Chlapča zamierilo k jednej zo starších žien k dedine, ktoré varili pred svojimi stanmi. Ona ho láskyplne objala a pohladila po líci. Sadol si na koberec na zemi vedľa nej a do rúk vzal misku. Chvíľku ešte pozoroval babičku variť, keď mu po pár minútach nabrala polievku. Bolo z nej silne cítiť rybacinu, ale to bolo pre tento kraj bežné, keďže hlavným zdrojom obživy bol lov rýb a okolitých prilahlých jazerách.

Rýchlo aj napriek niekoľkým napomenutiam vysŕkal polievku. Vonku už slnko zapadlo a dedina sa ukladala ku spánku. Popri múru zo snehu sa nenápadne prešmyklo chlapča s harpúnov v ruke. Mierilo k jazeru, kde bolo vysekaných niekoľko dier. Prešlo až po najvzdialenejšiu, čuplo si a zadívalo sa do hĺbky. Nikto nevedel čo v temných hlbinách pozoruje a prečo si obranne tisne zbraň k telu.


Dýchať rannými farbami

3. května 2015 v 18:19 | Ari |  Básničky
Vstala som veľmi skoro ráno,
no nemala som chuť biť sa s osudom
natiahnem si mikinu a mám vystaráno
pozorujem betónovú šeď za oknom

Otvoreným oknom preniká dnu chlad
Vietor veje vôňu dažďa dnu
Preniká dnu medzi biele steny
Ovieva napol uschlú rastlinu

Na stole stojí vychladnutý čaj
Kniha a papier popísaný od včera
Ani večer v tejto šedi nebol raj
Tanier, príbor, nedojedená večera

Zaleziem si naspať do postele
a vyzerám z okna do neba
Nechám ranný chlad, nech si len dnu veje
Mdlé ranné farby mi do plúc netreba