Červenec 2015

Jeden z lepších dní

30. července 2015 v 22:22 | Ari |  Poviedky
Kráčala som dolu ulicou v zapadajúcom slnku. Neviem, či to bolo dnešným počasím, dnešnými udalosťami, ľuďmi čo som dneska stretla, alebo to bol skrátka jeden z tých lepších dní, ale podvedome som sa usmievala. Zavlnila som sa v bokoch v rytme svojej obľúbenej pesničky, ktorá mi hrala v slúchatkach. Niečo na tom bude.
S úsmevom som pokračovala k svojmu domu. Načo čakať na autobus, keď sa môžem prejsť? Načo tu stáť až do tmy? Kráčala som ďalej, vzdávala hold každému stromu, ktorý som v betónovej džungli stretla. Vošla som do domu a vybrala som zo schránky poštu.
Zobrala som schody namiesto výťahu.
Odomkla som a nohou som za sebou zabuchla.
Nepríjemnú poštu som odložila na stolík.
Čupla som si k svojej mačke a poškrabkala som ju.
Vzala som noviny a sadla som si na pohovku. Dnu ešte prenikalo svetlo. Preskočila som všetky smutné a nepríjemné správy a vrhla som sa na komiks. Občas je príjemné zabudnúť na všetko a zasmiať sa na primitívnom vtipe. Vzala som pero a pustila som sa do lúštenia krížovky. Nepodarilo sa mi, ale nevadilo mi to.
Radšej som vstala a pustila som sa do varenia večere. Ako som tak krájala zeleninu, dostala som spásonostný nápad. Zdvihla som telefón a popamäti som vytočila číslo.
"Príď dnes večer ku mne," povedala som, keď sa ozval volaný, "a zober aj niekoho so sebou."

Zrazu bol môj deň ešte krajší. Postavila som hrniec na sporák a zišla som dole schodmi za zvončekom u brány.
"Tak ste prišli," povedala som veselo a usmiala som sa na priateľov.
"Čo sa s tebou stalo, že si taká vysmiata?" spýtal sa ma jeden z nich.
"Nič," odvetila som ľahkovážne a vybrala som sa na čele výpravy naspäť do svojho bytu.
Zjedli sme moju primitívnu čínu, zatiaľ čom sa za oknami krásne zotmelo.
"Čo sa teda s tebou stalo?" spýtala sa priateľka, keď už sme po jedle iba sedeli, hľadeli z okna a smiali sme sa zlým vtipom, ktoré sme rad za radom hovorili.
"Nič," odvetila som opäť. "Skrátka je jeden z tých lepších dní," dodala som ešte potichu, ale nikto ma nepočul, lebo moja poznámka sa stratila v smiechu ku ktorému som sa pridala aj ja.

________________________________________________________________________________________
Nuž čo, nemusia byť moje postavy iba nešťastné a opustené... :)

Strašidlo v zámku

29. července 2015 v 22:03 | Ari |  Poviedky
Nikdy som nemala posteľ s nožičkami. Nikdy. Vždy som mala takú tú robustnú posteľ s ukladacím priestorom, či už zdvíhacím, alebo so šuplíkmi, kde sme odkladali periny, staré oblečenie, hračky, či iné zbytočnosti. Istý čas som potom mala poschodovú posteľ a vtedy som sa skôr bála, že z nej spadnem, ako nejakého strašidla, ktorý by tam bolo. Okrem toho, podomnou vždy spávala mladší brat.
Neskôr, keď sme sa presťahovali som už nemala posteľ žiadnu. Spočiatku som spávala na zemi a neskôr sa mi do izby nasťahoval ošúchaný gauč, ktorý som začala honosne nazývať svojou posteľou. A to bolo všetko. V mojom živote skrátka žiadne strašidlá pod posteľou.

Až doteraz. Vybrala som sa do Sedmohradska pozrieť starú rodinnú priateľku a jej tri dcéry. Narozdiel od nás oni nikdy núdzou netrpeli a taká vec ako gauče namiesro postelí boli tabu. Bývali v ohromnom na slovo vzatom zámku. Prišla som so svojou skromnou cestovnou taškou na vlakovú stanicu. Nehmýrilo sa to tam ľuďmi, ale predsa tam bolo dosť plno. Pustila som sa predierajúc pomedzi ľudí do hlavnej sály stanice, kde ma mal niekto čakať. Údajne šofér, i keď som trochu neverila tejto luxusnej výsade, že funguje i v dnešnej dobe.
Ale on tam skutočne stál, s cedulkou s mojím menom a usadil ma do (teraz by som mala povedať Range rovera, alebo nejaké podobne zvučné meno auta, ale bohužiaľ sa v autách nevyznám) nejakého čierneho, prepychového auta.

Dlhý čas sme sa viezli prázdnou krajinou, najskôr po zničenej asfaltke a potom už iba po nejakej poľnej ceste, kde s nami auto každú chvíľu nadskakovalo. Nespomínam si ako som mohla v takýchto podmienkach zaspať, ale doľahlo na mňa vyčerpanie z dlhej cesty a zadriemala som na zadnom sedadle.
Keď ma šofér po dvoch hodinách zobudil mojou prvou myšlienkou bolo, ako sa vonku zatiahlo. Až potom som zbadala impozantný zámok priamo pred sebou. Pevnejšie som uchopila svoju ošúchanú cestovnú tašku, druhou rukou som si uhladila vlasy a zamierila som ku vchodu, zatiaľ čo šofér odišiel odparkovať auto dozadu.
Vstupná sála bola podobne honosná ako predná fasáda domu, ak nie viac. Mramorová podlaha, draho vyzerajúce sedačky, malé stolíky s kvetinami, sochy a obrazy a to ani nespomínam ohromujúcu veľkosť, ktorá priam bila do očí.
Teta Maurice, ako sme ju doma nazývali ma privítala v hale. Naposledy sme sa videli keď som mala asi sedem rokov a tak naše stretnutie bolo samé srdiečko, ako si vyrástla, ako sa máte doma, ...
Ponúkla mi prehliadku ich "domu", ako svoj palác nazývali domáci, ale ja som zdvorila odmietla a odvôvodnila to tým, že som unavená z dlhej cesty a požiadala som iba o ukázanie mojej izby.

Moja izba sa priam dusila svojím bohatým vybavením. Steny boli obložené tmavým drevom, v rohu miestnosti bola vysoká skriňa z rovnakého dreva, vedľa dverí pracovný stôl s draho vyzerajúcou čalúnenou stoličkou a uprostred miestnosti trónila obrovská dvojposteľ s baldachýnom. Všetky časti nábytku vyzerali veľmi honosne a dobovo.
"Mám ťa prísť zobudiť na večeru?" spýtala sa teta. "Určite ti vyhladlo."
Nemo som prikývla, stále ohromená izbou. Odtiahla som závesy a vypla som svetlá. Cez okno prenikalo svetla tak akurát. Sadla som si na posteľ a siahla som po svojej taške. Vytiahla som odtiaľ balíček krekrov a čo najtichšie som ich podľa možnosti chrúmala. Nemala som skrátka slov.
Po chvíli ma ale prepadla nečakaná únava a ja som zaspala.

Okolo siedmej, vonku už bola tma, mi niekto zaklopal na dvere.
"Áno?" zavolala som rozospatým hlasom. Dvere sa otvorili. Stála v nich teta, honosne oblečená.
"Večera je na stole," oznámila mi. Neušlo jej , že som si prekvapene obzerala jej outfit.
"Och, s tým si nelám hlavu, teraz poď jesť, veď zajtra sa určite patrične upravíš na večeru."
Preglgla som a pustila som sa za tetou ďalšou spleťou chodieb, temných a strašidelných, nebyť jemne osvetlenými teplým oranžovým svetlom.
Vošli sme do jedálne. Jej tri dcéry už sedeli za veľkým stolom, za ktorý by sa bez problémov vošlo aj štyridsať ľudí. Sadla som si kam mi ukazovali a pustila som sa do jedla. Všetci jedli v tichosti, veď aby aj nie, museli by sme na seba kričať, keby sme sa chceli na takú diaľku rozprávať. Bolo to veľmi neosobné a po prvýkrát mi toto miesto neprišlo také úchvatné, ale skôr desivé.

Tento pocit vo mne pretrval aj po večeri. Zistila som, že domáci nemajú televíziu a že sa združujú vo veľkom salóne slúžiacom ako obývačka. Pri krbe sedeli všetky tri dievčatá a čítali si knihy. Teta plietla. Ja som sa usadila do rohu cítiac sa odmietnutá touto tichou a strašidelnou atmosférou a sledovala som vcelku znepokojivé tiene na drevených stenách.
Okolo desiatej som sa rozhodla, že pôjdem spať, lebo ma to už nebavilo. Žiadna z kníh, ktoré som si doniesla, alebo ktoré mi dom ponúkal mi neprišla v tejto situácii zaujímavá. Vybrala som sa sama tmavou chodbou do haly odkiaľ viedlo schodisko na prvé poschodie.
Ako som tak kráčala po mramorových dlaždiciach so šachovnicovým vzorom začula som za sebou kroky. Otočila som sa, ale tam nikto. Kráčala som ďalej. Stále som niečo cítila. Vždy som sa bála tmy. Bolo mi do plaču. Zhlboka som sa nadýchla, ale opäť som sa strhla.
Vydýchla som. Boli to iba hodiny. No aj tak som šprintom zutekala do svojej izby.

Zamkla som za sebou dvere a nechala som záclony otvorené, aby dnu prenikalo svetlo mesiaca a hviezd, ale bolo to márne. Tiene ma iba viac znepokojovali. Ležala som na posteli a zatvárali sa mi oči. Začula som zvuk. Strhla som sa naň, posadila som sa, keď som začula šramot kľúču v zámke. Ten sa nečujne otočil. Vstala som z postele, chcela som skontrolovať čo sa stalo, ale zamotala som sa do prikrývky a spadla som na zem. Pozrela som sa doprava a tam na mňa spod postele hľadeli oči. Belasé, smutné, ale maniakálne.

Strhla som sa, celá spotená. Bol to iba sen. Alebo? Po zbytok noci som už nezaspala...


Denník Anny Frankovej

28. července 2015 v 22:37 | Ari |  Knihy
Denník Anny Frankovej je v súčasniosti považovaný za pomník nezničiteľnej povahe ľudského ducha. Anna ho dostala k trinástym narodeninám, a keď sa spolu s rodinou ukrývala pred nacistickým režimom, zaznamenala doň všetko, čo sa okolo nej dialo, aj jednotlivé dni v úkryte.
Neskôr v marci 1944, počula výzvu občanom, aby poskytli svoje zápisky do zbierky na historické účely, a denník začala prepisovať do knižnej podoby. Spracovala väčšiu časť. Jej zápisky sa končia nekoľko dní predtým, akoFrankovcov našli vojaci a deportovali ich do koncentračného tábora.
No Annin denník sa zachoval a o jeho vydanie sa zaslúžil jej otec Otto Frank, ktorý jediný vojnu prežil. Denník Anny Frankovej prvý raz vyšiel v roku 1947 v Holandsku, neskôr bol preložený do vyše šesťdesiatych jazykov. Na motávy knihy bolo nakrútených niekoľko filmov a vznikli aj mnohé úspešné dramatizácie. Úplné vydanie denníka vychádza pod zášitou Nadácie Anny Frankovej (Anne Frank Fonds).
(Z obalu knihy)

Obsah (môže obsahovať SPOILERY!!):
Anna Franková je trinásťročné dievča, ktoré spolu so svojou sestrou a rodičmi žije vo svojom dome v Holandsku ako obyčajné dievča. Až do istej chvíle, kedy je nútená so svojou rodinou a ešte jednou utiecť do úkrytu pred vyvražďovaním Židov. Spočiatku trávia čas najmä zveľaďovaním svojho úkrytu, potom ich už len trápi ako sa v úkryte neprezradiť. Počas ich pobytu sa k nim príde skrývať ešte jeden človek, doktor, ktorý Anne večen pije krv.
Ako tak pokračuje ich život v úkryte, pokračujú aj Annine zápisky denníku, kde zapisuje okrem okolitého diania aj svoje myšlienky a pocity. V knihe možno krásne sledovať pocity z uväznenia a aj vzťahy medzi členmi tejto neobvyklej domácnosti.

Môj názor:
Už dlho som plánovala si túto knihu prečítať a keď sa mi dostala k rukám za extrémne výhodnú cenu tak som neodolala a kúpila som si ju, načo som ju hneď i začala čítať. Spočiatku ma kniha príliš nezaujímala a pre mňa trochu nezáživný štýl ma nevdel vtiahnuť do deja.
Našťastie moje očakávania vyrovnal príbeh, ktorý ma do deja vtiahol a po krátkom čase som sa dokázala vcítiť do Anny a mať pochopenie pre jej myšlienky, s ktorými som sa neraz počas čítania knihy stotožňovala.

Osobne si myslím, že táto kniha bola skvelá. Nadchla som sa ňou a jej necelých 400 stránok som prečítala za chvíľu. Považujem túto knihu za veľmi hodnotný zdroj, či už historický tak aj výchovný, lebo poskytuje mnoho vecí na zamyslenie nad ktorými sa bežný človek nepozastaví. Občas mi síce celý príbeh prišiel trochu absurdný, až som si musela pripomínať, že vlastne sa jedná o skutočný denník skutočného človeka z mäsa a kostí a preto považujem knihu za o to hodnotnejšiu a myslím si, že by mala patriť k všeobecne prečítaným knihám.

Informácie o titule:
Počet strán: 371
Vydavateľstvo: Melantrich, SNDK, NLN, Triáda, Ikar (v ČR), Archa a Slovart (v SR)
Vydané v roku: 1956 a 1957 (Melantrich v ČR), 1964 a 1966 (SNDK v ČR), 1996 (Archa v SR), 1999 (NLN v ČR), 2004, 2006 a 2014 (Triáda v ČR), 2006 (Ikar v ČR), 2015 (Slovart v SR)
Orientačná cena: 10 - 13 eur

Originálny názov: Het Achterhuis
Originálny vydavateľ: ?
Prvé vydanie v origináli: 1947
Orientačná cena v origináli: 10 - 200 eur

Filmové spracovanie:
The Diary of Anne Frank (1959)
The Diary of Anne Frank (1967)
Anne Frank: The whole story (2001)
Mi ricordo Anna Frank (2009)


Malé mesto

22. července 2015 v 14:15 | Ari |  Poviedky
Privoňala som si k čerstvo vypratým obliečkam, keď som sa zvalila do postele. Vzala som do ruky knihu, ale po pár minútach som ju roztržito odtisla nabok. Nevládala som sa sústrediť na čítanie. Prešla som si rukou po vlasoch. Už boli suché. Zopla som ich do drdolu za pomoci gumičky, ktorú som mala na zápästí a dala som si do uší slúchdlá, ale aj hudbu som po dvoch pesničkách vypla.
Toto nebude fungovať, pomyslela som si. Vzdávam sa.
Vyliezla som z postele a natiahla som si džínsy. Prehodila som si mikinu a oknom som sa vyplížila z domu. Behom som prešla k najbližšej autobusovej zastávke a odviezla som sa do mesta. Túlala som sa ulicami. Bolo pol jedenástej a väčšina našich malomestských obchodov bola už dávno zavretá.
Obchod s hudobninami, s gitarami vo výklade a vlastne všade na stenách. S červenými bicími uprostred miestnosti na ktorých sa deň nepochybne vystriedalo niekoľko hudobníkov. S CD-čkami a platňami úhľadne zoradenými v poličkách a boxox.
Antikvariát na rohu. Prepchaný knihami, ktoré sa okrem políc vŕšili aj ako hradby pri pokladni. Knihy na schodoch sťažovali vstup na druhé poschodie, ktoré bolo podobne prepchaté. Miesto plné pokladov strčené v opustenom rohu ulice. Neraz som si odtiaľ odniesla nejaký a nechala posledné drobné v zastaranej pokladni.
Podobne tomu bolo aj s ostatnými. Ten so starožitnosťami mal natoľko zašpinený výklad, že sa ani nedalo nazrieť dnu, ale poznala som ho vcelku dôverne. Nábytok, neraz navŕšený jeden na druhom.
Papiernictvo. Umelecké potreby. Autentický zápach farieb a lakov, tony papiera, zošitov, zakladačov, veľké balenia spiniek, ktoré sa tu za lacný peniaz dali kúpiť na tisíce.

Prešla som až na koniec obchodnej ulice a pustila som sa ďalšou z hlavných ulíc malého mestečka. Verejné osvetlenie bolo z nejakéhop dôvodu vypnuté a jediné svetlo mi dával iba mesiac a odraz lámp z vykričanej krčmy na mokrom chodníku. Široko-ďaleko nebolo nikoho a ničoho okrem štangastov, ktorí sa očividne výborne bavili.
Vytiahla som z vrecka zapalovač a chvíľku som za chôdze zamyslene pozorovala jeho plameň. Hmkala som si svoju obľúbenú pesničku.

Čo s nami bude? kládla som si rečnícku otázku. Prišla mi až strašne ironická. Nie je žiadne my. Kto sme my?
Uškrnula som sa. Nie je vlastne celý život tak nepochopiteľne tragikomický? Malý a zatuchnutý ako všetky tie obchodíky roztrúsené po uliciach, plný svetla a farieb ako krčma okolo ktorej som prešla a zároveň tmavý a nudný, ako prázdne mesto, po ktorom som kráčala, v ktorom sa iba kde-tu mihlo rozsvietené svetielko v okne niektorého z domov?

Vypla som zapalovač a vložila som si ho naspäť do vrecka. Otočila som sa na odchod domov.


Robert van Gulik - Červený pavilón

7. července 2015 v 19:02 | Ari |  Knihy
Svetoznámy vyšetrovateľ sudca Ti opäť ožíva v napínavých fascinujúcich príbehoch, kde je zloťinj dômyselne skĺbený s hlbokou múdrosťou a malebným koloritom starej Číny.

Robert Hans van Gulik sa preslávil na celom svete ako autor originálne podaného detektívneho žánru. Napísal spolu šestnásť kníh, ktorých ústrednou postavou je skutočná historická osobnosť. I keď sa autor vo väčšine príbehom uchýlil k vlastnej bohatej predstavivosti, mnohé motívy a detaily čerpá z pôvodných čínskych zdrojov.
V Červenom pavilóne sa sudca Ti ešte v začiatkoch svojej kariéry ocitá na Rajskom ostrove, akejsi čínskej obdobe Las Vegas. Pri vyšetrovaní smrti krásnej kurtizány, samovraždy známeho akademika a tajomstva pavilónu, v ktorom je ubytovaný, odhaľuje súvislosti siahajúce do dávnej minulosti, v ktorých hrajú úlohu najmä ľudské city a osudová vášeň.


Obsah (môže obsahovať SPOILERY!!):
Sudca Ti sa vracia domov po vyriešení prípadu a plánuje sa zastaviť u iného sudcu na návštevu. Našťastie, či nanešťastie ho stretne už poceste a pridelí mu prípad. Sudca Ti sa teda pustí do svojej úlohy, pri ktorej musí neraz načrieť do hlbokej minulosti a do prípadu sa zamotáva čím ďalej, tým viac postáv. A čo vlastne stojí za tajomstvom pavilónu kde je ubytovaný?
To však nie je jediná vec, ktorá trápi jeho výpravu. Jeho pomocník ma totiž tiež na práci veľmi dôležité veci, ktoré napokon vyvrcholia podobne neočakávane.

Môj názor:
Ako som už iste spomínala, detektívkam neholdujem a k tejto ma priviedla iba moja láska k východnej kultúre super cena na burze, nuž som teda neodolala. A, bola som úprimne prekvapená. Táto tenká knižočka ma dostala svojou dynamikou, tajomnom, vzrušením a autentickosťou tak, že som ju ani nemohla pustiť z ruky a zhltla som ju na jeden šup.

Príbeh, aj napriek tomu, že má nejakú nadväznosť s ďalšími knihami (bohužiaľ, nejaké jasné poradie sa mi doteraz nepodarilo odhaliť) sa dá čítať aj ako samostatný príbeh, nie sú v ňom spomínané žiadne momenty z minulosti či zo súkromného života sudcu a tak čitateľ netápa v príbehu.
Postavy, hoci sa v ich čínskych menách, kde sa používa priezvisko a až potom krstné meno, ľahko stráca majú jasné charaktery, vedia sa postaviť za svoju vec svoju osobnosť odhalujú veľmi postupne a nový akcent ich osobnosti vždy prinesie nové odhalenia do vyšetrovania, ktoré sa skončí skutočne nečakane a čitateľ ani nevie, kde sa všetky tieto veci zobrali a akou záhadou si ich sudca poskladal, aby dokonale zapadali.

Informácie o titule:
Typ: Séria
Názov série: Príbehy sudca Ti
Predchádzajúci diel: Strašidelný kláštor
Nasledujúci diel: Záhada čínskeho bludiska

Počet strán: 136
Vydavateľstvo: Slovenský spisovateľ (v SR), Perseus (v ČR)
Vydané v roku: 2001 (v SR), 2004 (v ČR)
Orientačná cena: 3-8 eur

Názov v origináli: The Red Pavilion
Originálny vydavateľ: Art Printing Works
Prvé vydanie v origináli: 1961
Orientačná cena v origináli: 3-10 eur

Autor:
Robert Hans Van Gulik sa narodil 21. 8. 1910 v Holandsku a zomrel vo veku 57 rokov. Bol to odborník na Čínu, diplomat a hudobník, no najznámejší je ako spisovateľ detektívnych románov o sudcovi Ti, ktorý pôvodne pochádza z čínskeho detektívneho románu z 18. storočia. Niektoré z jeho kníh sa podobajú klasickým čínskym detektívnym príbehom (sudca rieši tri prpady naraz), vo zvyšku rieši iba jeden. Príbehy sudcu Ti sú aj sfilmované. Autor sa tiež venoval aj vedeckým prácam o Číne, z ktorých sú niektoré preložené aj do našich jazykov.

Obrázok je z mojej tvorby (skener level pro)