Malé mesto

22. července 2015 v 14:15 | Ari |  Poviedky
Privoňala som si k čerstvo vypratým obliečkam, keď som sa zvalila do postele. Vzala som do ruky knihu, ale po pár minútach som ju roztržito odtisla nabok. Nevládala som sa sústrediť na čítanie. Prešla som si rukou po vlasoch. Už boli suché. Zopla som ich do drdolu za pomoci gumičky, ktorú som mala na zápästí a dala som si do uší slúchdlá, ale aj hudbu som po dvoch pesničkách vypla.
Toto nebude fungovať, pomyslela som si. Vzdávam sa.
Vyliezla som z postele a natiahla som si džínsy. Prehodila som si mikinu a oknom som sa vyplížila z domu. Behom som prešla k najbližšej autobusovej zastávke a odviezla som sa do mesta. Túlala som sa ulicami. Bolo pol jedenástej a väčšina našich malomestských obchodov bola už dávno zavretá.
Obchod s hudobninami, s gitarami vo výklade a vlastne všade na stenách. S červenými bicími uprostred miestnosti na ktorých sa deň nepochybne vystriedalo niekoľko hudobníkov. S CD-čkami a platňami úhľadne zoradenými v poličkách a boxox.
Antikvariát na rohu. Prepchaný knihami, ktoré sa okrem políc vŕšili aj ako hradby pri pokladni. Knihy na schodoch sťažovali vstup na druhé poschodie, ktoré bolo podobne prepchaté. Miesto plné pokladov strčené v opustenom rohu ulice. Neraz som si odtiaľ odniesla nejaký a nechala posledné drobné v zastaranej pokladni.
Podobne tomu bolo aj s ostatnými. Ten so starožitnosťami mal natoľko zašpinený výklad, že sa ani nedalo nazrieť dnu, ale poznala som ho vcelku dôverne. Nábytok, neraz navŕšený jeden na druhom.
Papiernictvo. Umelecké potreby. Autentický zápach farieb a lakov, tony papiera, zošitov, zakladačov, veľké balenia spiniek, ktoré sa tu za lacný peniaz dali kúpiť na tisíce.

Prešla som až na koniec obchodnej ulice a pustila som sa ďalšou z hlavných ulíc malého mestečka. Verejné osvetlenie bolo z nejakéhop dôvodu vypnuté a jediné svetlo mi dával iba mesiac a odraz lámp z vykričanej krčmy na mokrom chodníku. Široko-ďaleko nebolo nikoho a ničoho okrem štangastov, ktorí sa očividne výborne bavili.
Vytiahla som z vrecka zapalovač a chvíľku som za chôdze zamyslene pozorovala jeho plameň. Hmkala som si svoju obľúbenú pesničku.

Čo s nami bude? kládla som si rečnícku otázku. Prišla mi až strašne ironická. Nie je žiadne my. Kto sme my?
Uškrnula som sa. Nie je vlastne celý život tak nepochopiteľne tragikomický? Malý a zatuchnutý ako všetky tie obchodíky roztrúsené po uliciach, plný svetla a farieb ako krčma okolo ktorej som prešla a zároveň tmavý a nudný, ako prázdne mesto, po ktorom som kráčala, v ktorom sa iba kde-tu mihlo rozsvietené svetielko v okne niektorého z domov?

Vypla som zapalovač a vložila som si ho naspäť do vrecka. Otočila som sa na odchod domov.

 


Komentáře

1 Sasha Sasha | Web | 22. července 2015 v 14:26 | Reagovat

pecková poviedka , zaujalo. prečítam aj nabudúce niečo :))

2 Ari Ari | E-mail | Web | 22. července 2015 v 17:18 | Reagovat

[1]: Ďakujem! :) Teší ma písať, keď viem, že  sa moja tvorba niekomu páči. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.