Strašidlo v zámku

29. července 2015 v 22:03 | Ari |  Poviedky
Nikdy som nemala posteľ s nožičkami. Nikdy. Vždy som mala takú tú robustnú posteľ s ukladacím priestorom, či už zdvíhacím, alebo so šuplíkmi, kde sme odkladali periny, staré oblečenie, hračky, či iné zbytočnosti. Istý čas som potom mala poschodovú posteľ a vtedy som sa skôr bála, že z nej spadnem, ako nejakého strašidla, ktorý by tam bolo. Okrem toho, podomnou vždy spávala mladší brat.
Neskôr, keď sme sa presťahovali som už nemala posteľ žiadnu. Spočiatku som spávala na zemi a neskôr sa mi do izby nasťahoval ošúchaný gauč, ktorý som začala honosne nazývať svojou posteľou. A to bolo všetko. V mojom živote skrátka žiadne strašidlá pod posteľou.

Až doteraz. Vybrala som sa do Sedmohradska pozrieť starú rodinnú priateľku a jej tri dcéry. Narozdiel od nás oni nikdy núdzou netrpeli a taká vec ako gauče namiesro postelí boli tabu. Bývali v ohromnom na slovo vzatom zámku. Prišla som so svojou skromnou cestovnou taškou na vlakovú stanicu. Nehmýrilo sa to tam ľuďmi, ale predsa tam bolo dosť plno. Pustila som sa predierajúc pomedzi ľudí do hlavnej sály stanice, kde ma mal niekto čakať. Údajne šofér, i keď som trochu neverila tejto luxusnej výsade, že funguje i v dnešnej dobe.
Ale on tam skutočne stál, s cedulkou s mojím menom a usadil ma do (teraz by som mala povedať Range rovera, alebo nejaké podobne zvučné meno auta, ale bohužiaľ sa v autách nevyznám) nejakého čierneho, prepychového auta.

Dlhý čas sme sa viezli prázdnou krajinou, najskôr po zničenej asfaltke a potom už iba po nejakej poľnej ceste, kde s nami auto každú chvíľu nadskakovalo. Nespomínam si ako som mohla v takýchto podmienkach zaspať, ale doľahlo na mňa vyčerpanie z dlhej cesty a zadriemala som na zadnom sedadle.
Keď ma šofér po dvoch hodinách zobudil mojou prvou myšlienkou bolo, ako sa vonku zatiahlo. Až potom som zbadala impozantný zámok priamo pred sebou. Pevnejšie som uchopila svoju ošúchanú cestovnú tašku, druhou rukou som si uhladila vlasy a zamierila som ku vchodu, zatiaľ čo šofér odišiel odparkovať auto dozadu.
Vstupná sála bola podobne honosná ako predná fasáda domu, ak nie viac. Mramorová podlaha, draho vyzerajúce sedačky, malé stolíky s kvetinami, sochy a obrazy a to ani nespomínam ohromujúcu veľkosť, ktorá priam bila do očí.
Teta Maurice, ako sme ju doma nazývali ma privítala v hale. Naposledy sme sa videli keď som mala asi sedem rokov a tak naše stretnutie bolo samé srdiečko, ako si vyrástla, ako sa máte doma, ...
Ponúkla mi prehliadku ich "domu", ako svoj palác nazývali domáci, ale ja som zdvorila odmietla a odvôvodnila to tým, že som unavená z dlhej cesty a požiadala som iba o ukázanie mojej izby.

Moja izba sa priam dusila svojím bohatým vybavením. Steny boli obložené tmavým drevom, v rohu miestnosti bola vysoká skriňa z rovnakého dreva, vedľa dverí pracovný stôl s draho vyzerajúcou čalúnenou stoličkou a uprostred miestnosti trónila obrovská dvojposteľ s baldachýnom. Všetky časti nábytku vyzerali veľmi honosne a dobovo.
"Mám ťa prísť zobudiť na večeru?" spýtala sa teta. "Určite ti vyhladlo."
Nemo som prikývla, stále ohromená izbou. Odtiahla som závesy a vypla som svetlá. Cez okno prenikalo svetla tak akurát. Sadla som si na posteľ a siahla som po svojej taške. Vytiahla som odtiaľ balíček krekrov a čo najtichšie som ich podľa možnosti chrúmala. Nemala som skrátka slov.
Po chvíli ma ale prepadla nečakaná únava a ja som zaspala.

Okolo siedmej, vonku už bola tma, mi niekto zaklopal na dvere.
"Áno?" zavolala som rozospatým hlasom. Dvere sa otvorili. Stála v nich teta, honosne oblečená.
"Večera je na stole," oznámila mi. Neušlo jej , že som si prekvapene obzerala jej outfit.
"Och, s tým si nelám hlavu, teraz poď jesť, veď zajtra sa určite patrične upravíš na večeru."
Preglgla som a pustila som sa za tetou ďalšou spleťou chodieb, temných a strašidelných, nebyť jemne osvetlenými teplým oranžovým svetlom.
Vošli sme do jedálne. Jej tri dcéry už sedeli za veľkým stolom, za ktorý by sa bez problémov vošlo aj štyridsať ľudí. Sadla som si kam mi ukazovali a pustila som sa do jedla. Všetci jedli v tichosti, veď aby aj nie, museli by sme na seba kričať, keby sme sa chceli na takú diaľku rozprávať. Bolo to veľmi neosobné a po prvýkrát mi toto miesto neprišlo také úchvatné, ale skôr desivé.

Tento pocit vo mne pretrval aj po večeri. Zistila som, že domáci nemajú televíziu a že sa združujú vo veľkom salóne slúžiacom ako obývačka. Pri krbe sedeli všetky tri dievčatá a čítali si knihy. Teta plietla. Ja som sa usadila do rohu cítiac sa odmietnutá touto tichou a strašidelnou atmosférou a sledovala som vcelku znepokojivé tiene na drevených stenách.
Okolo desiatej som sa rozhodla, že pôjdem spať, lebo ma to už nebavilo. Žiadna z kníh, ktoré som si doniesla, alebo ktoré mi dom ponúkal mi neprišla v tejto situácii zaujímavá. Vybrala som sa sama tmavou chodbou do haly odkiaľ viedlo schodisko na prvé poschodie.
Ako som tak kráčala po mramorových dlaždiciach so šachovnicovým vzorom začula som za sebou kroky. Otočila som sa, ale tam nikto. Kráčala som ďalej. Stále som niečo cítila. Vždy som sa bála tmy. Bolo mi do plaču. Zhlboka som sa nadýchla, ale opäť som sa strhla.
Vydýchla som. Boli to iba hodiny. No aj tak som šprintom zutekala do svojej izby.

Zamkla som za sebou dvere a nechala som záclony otvorené, aby dnu prenikalo svetlo mesiaca a hviezd, ale bolo to márne. Tiene ma iba viac znepokojovali. Ležala som na posteli a zatvárali sa mi oči. Začula som zvuk. Strhla som sa naň, posadila som sa, keď som začula šramot kľúču v zámke. Ten sa nečujne otočil. Vstala som z postele, chcela som skontrolovať čo sa stalo, ale zamotala som sa do prikrývky a spadla som na zem. Pozrela som sa doprava a tam na mňa spod postele hľadeli oči. Belasé, smutné, ale maniakálne.

Strhla som sa, celá spotená. Bol to iba sen. Alebo? Po zbytok noci som už nezaspala...

 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.