Spomienky na otcovo vedenie

29. září 2015 v 15:27 | Ari |  Poviedky
Milovala som knihy. Silné knihy, s posolstvom a myšlienkou, knihy, ktoré ma niečo naučili, ktoré prevrátili môj svet naruby, ktoré mi ukázali nové videnie sveta. Dokázala som sa prechádzať po knižnici hodiny. Dotýkať sa končekmi prstov hrubých, ošúchaných chrbtov hrubých kníh, ktoré bolo cítiť zvláštnou zatuchlinou, ktorá mi pripomínala cigarety, ktoré môj otec toľko fajčieval pri práci. Všetky knihy doma boli načuchnuté touto "vôňou vedomostí" ako to môj otec nazýval, keď som sa mu sťažovala, že všetko doma smrdí a ja pri tom neviem spať.
Vtedy som s detskou prostosťou vyhlásila, že nechcem žiadne vedomosti, lebo smrdia, otvorila som okno a zavrela som sa v svojej izbe.
Dnes to bola nostalgia, táto vedomostná vôňa a po otcovej smrti som sa jej nevedela nabažiť. A bohužiaľ som ani nedostala možnosť. Ujala sa ma vzdialená príbuzná, byt predala a postupne takmer všetky otcove veci. Nemohla som si nechať nič z nábytku, lebo smrdel a aj len málo kníh sa mi podarilo zachrániť, lebo mnohé z nich mali svoju cenu a mňa bolo treba niečím uživiť.
A tak som chodievala do knižnice a pohládzala som prstami chrbty kníh. Nelákali ma nové knihy. Prišli mi cudzie, nevychované, extravagantné. Nemali svoje odžité. Zato staré knihy z antikvariátov, ktoré prešli rukami nejedného človeka boli lákavé a zaujímavé. Poznámky na okrajoch strán, ktoré niečo znamenali, zabudnuté záložky, zažltnuté strany so somárskymi ušami a odtlačkami prstov. Všetky tieto znaky boli svedectvom sami o sebe, nie ako nové knihy, ktoré síce mohli mať rovnako kvalitné texty, ale nemali svoju históriu.

Po otcovi som zdedila aj fascináciu minulosťou. Aj lásku k čaju a jeho nepochopiteľnú lásku k práci. Robil to čo ho bavilo. Pracoval celé dni, aby sa o mňa vedel postarať a nič mi nechábalo a po nociach pracoval na svojom diele, ohromnej kronike poznania, ktorú ale nikdy nedokončil a ja som jeho začatú prácu zdedila.
Prvýkrát ma do nej nechal nahliadnuť keď som mala trinásť. Vtedy to bola iba horda rukou popísaných papierov, ktoré sa válali všade po dome, kým som sa neponúkla jeho práci dať aj estetickú formu. Vtedy sme strávili hodiny prepisovaním stoviek strán do počítača. A stále nebolo hotovo. Čím ďalej tým viac ma jeho kronika vedenia fascinovala. Túžila som sa podielať na dobrodružstve, ktoré pre mňa táto práca predstavovala, respektíve na tom dobrodružstve, ktoré mi vylíčil otec.
Nakoniec sme sa ho však nikdy nedočkali. Odkedy zomrel a ja som pokračovala v jeho práci šetrila som si peniaze na to skvelé dobrodružstvo, ktoré bude posledným dielikom skladačky tejto kroniky, ale ani sama som sa ho nedočkala. Nečakané výdavky, znova a znova, neustále oddialovali môj sen až v istom bode som si povedala, že nemôžem už čakať, lebo možno aj pre mňa bude neskoro a knihu som dokončila aj bez dobrodružstva. Vedela som, že takto by to môj otec nechcel, ale musela som. Bola dobrá, myslela som si a myslím si to aj teraz. Chýbal tam posledný kúsok, ale možno chýbal len mne a otcovi, lebo sme vedeli, že tam má byť, mal by tam byť, ale v skutočnosti ho nikto neočakával a nepotreboval.

Zostala som rozpoltená. Ani neviem či som s kronikou spokojná, alebo nie. Asi, alebo hádm nie? Odtisla som sa na otáčacej stoličke od stola a pošúchala som si spánky. Chýba mi len doslov. Viem, že kniha je dobrá, lebo nám ju vydajú. Zajtra ma čaká posledné z rady dôležitých stretnutí. Doslov je len maličkosť. Pár pekných spomienok na otca a na našu prácu, mám ich predsa veľa, nezakalených mojím sklamaním so samej seba. To mi bude stačiť. Bola som pevne rozhodnutá. Vrátila som sa k počítaču a naľukala som mnoho pekných slov, ktoré sa zložili v trpko-sladkom texte.

Povedala by som, že som už bola strašne stará, keď som sa vydala za svojím dobrodružstvom. Z môjho pohľadu to bola totiž pravda. Strávila som roky tvrdou prácou, kým som si toto dobrodružstvo mohla dopriať a po celý ten čas som len spomínala na minulosť, na staré dobré časy, čo mi pridalo pár pomyselných desiatok rokov.
Konečne som prežila to dobrodružstvo a spísala som všetko, čo som mohla a čo som si myslela, že by o ňom napísal otec, keby tu bol so mnou, na papier. Teraz sedím v knižnici a čakám až teta, čo tu robí poriadky zmizne a ja budem môcť priložiť niekoľko nových strán do jednej starej a ošarpanej knihy, ktrá už má tiež svoju históriu. Dotkla som sa jej hrubého chrbta končekmi prstov, vzala som ju a otvorila, vložila dnu papiere a nasala som nosom vôňu vedenia.
Musím ísť domov a uvariť večeru. A cestou sa zastaviť na nákup.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.