Říjen 2015

Naoki Higašida - Prečo skáčem

31. října 2015 v 21:43 | Ari |  Knihy
Aký je život s autizmom? Vieme vycítiť, čo autista myslí, čo cíti, aby sme mu dokázali pomôcť? Na tieto otázky odpovedá pozoruhodná knižka, ktorú napísal Naoki Higašida, keď mal iba trinásť rokov.
Naoki má vážnu formu autizmu, no napriek tomu sa naučil komunikovať s okolitým svetom. Vo svojej knižke Prečo skáčem nám dáva nahliadnuť do ťažko pochopiteľnej mysle, ktorú naprogramoval autizmus. Vysvetľuje záhadné správanie autistov, prezrádza , ako vímajú čas, život, krásu a prírodu. Svoje rozprávanie končí prekrásnou poviedkou Som stále tu, ktorá dokazuje, že autistom nechýba humor, fantázia ani empatia.
Mnoho rodičov autistických detí po prečítaní tejto knižky zažije rovnaký pocit ako prekladateľ tejto knihy David Mitchell. Cez myseľ Naokiho Higašidu spoznal myseľ vlastného autistického syna a pochopil, že život s normálnymi ľuďmi je pre autistu nekonečne namáhavý. Naokiho snaha vysvetliť iné, svojské správanie je dojímavá a odzbrojujúca, ponúka čitateľom zriedkavú príležitosť pozrieť sa na svet z celkom inej perspektívy.
(Z obalu knihy)

Obsah:
Z ticha autizmu prehovoril chlapčenský hlas, hlása obal malej knižky. A nepochybne má niečo do seba. V tejto knihe totiž trinásťročný Naoki píše odpovede na otázky, ktoré nepochybne kladú mnohý, ktorí prichádzajú do styku s autizmom. V 58 kapitolách v podobe 58 otázok nám Naoki osvetluje neobvyklé chovanie autistov zo svojho uhla pohľadu, včetne otázky Prečo skáčem?
V závere knihy podáva poviedku o Šunovi, ktorý nám ukazuje, aký je svet po smrti a zaručene dovedie nejedného čitateľa k slzám.

Môj názor:
Ako človek majúci autistu doma by som túto knihu zaviedla ako povinnú literatúru prinajmešom ľuďom, ktorí sa o autistov starajú, či s nimi prichádzajú do styku. Nie, že by si ju nemohol prečítať niekto iný, ale človek, ktorý vie o autizme iba z letmého počutia by nemusel úplne vedieť o čom kniha točí.

Ja mám s veľa otázkami skúsenosti a sama som sa ich často krát v duchu pýtala, bez tušenia, že niekde existuje odpoveď v malej modrej knižke s veľmi peknou obálkou. Musím povedať, že kniha bola skvelá vo všetkých smeroch. Poskytovala odpovede na mnoho otázok, i keď opäť nie vo formáte, ktorý by mohol byť každému milý. Iste, odpovede tam boli, ale nie priamo nalinkované, skôr ukryté medzi riadkami, nad ktorými sa bolo treba zamyslieť a samozrejme, ani tieto závery sa nedajú brať doslovne, lebo každý človek a práve tak každý autista je unikátny.

Napriek tomu bola kniha Prečo skáčem úchvatnou sondou, cestou do mysle človeka, ktorého je veľmi ťažké pochopiť. Ako už sám prekladateľ v úvode píše, jedná sa o jednu z veľmi mála, ak nie jedinú publikáciu, ktorá by poskytovala to, čo poskytuje táto kniha, ktorú iba ako trinásťročný napísal chlapec, ktorý zažíva to, čo naši blízki, ale aj neznámi autisti v rôznych formách na celom svete.

A zároveň, ako čerešnička na torte tejto unikátnej a silnej knihy je štýl, akým je kniha podaná. Brilantne napísaná (treba dať zásluhy aj prekladateľom), napriek svojej hĺbke, kniha sa číta ľahko a plynulo, nestráca sa sama v sebe a osvetľuje temné zákutia.
Taktiež veľmi dojímavá a krásna je poviedka na konci, ktorá ma dohnala k slzám, svojím nádherným, originálnym a čistým príbehom, ako aj štýlom, ktorým je podaná a pocitmi, ktoré sú do nej vložené.

V závere, nemôžem povedať nič iné ako brilantné. Na knihu mám skutočne samé chvály, krásne a silné dielo, poučné a pritom tak detsky jednoduché a také atraktívne, že človek má chuť prečítať si knihu znova a znova a pokúšať sa pomaly dostávať do hláv a duší týchto ľudí, ktorí majú k nám bližšie, ako sme si mohli myslieť.

Informácie o titule:
Počet strán: 168
Vydané v roku: 2015
Vydavateľstvo: Tatran
Orientačná cena: 8 - 10 eur

Originálny názov: 自閉症の僕が跳びはねる理由~会話のできない中学生がつづる内なる心~ (Jiheishō no Boku ga Tobihaneru Riyū ~Kaiwa no Dekinai Chūgakusei ga Tsuzuru Uchinaru Kokoro~)
Originálny vydavateľ: ?
Prvé vydanie v origináli: 2005
Orientačná cena v origináli: okolo 13 eur

Autor:
Naoki Higašida sa narodil v roku 1992 v Japonsku a v roku 1998 mu diagnostikovali autizmus. Následne začal navštevovať špeciálnu školu, kde sa vďaka svojej učiteľke naučil komunikovať so svetom pomocou tabuľky s písmenami a tak tvoriť slová a vtey. V roku 2011 zmaturoval. Publikuje literatúru faktu a beletriu a za svoju prácu získal niekoľko literárnych ocenení. Na svojom blogu pravidelne píše o autizme. Žije v Kimitsu v Japonsku.


Arthur Hailey - Reportér

29. října 2015 v 20:59 | Ari |  Knihy
Milióny ľudí si každý večer sadajú pred televíznu obrazovku, aby si pozreli večerné správy. V dnešnom búrlivom svete sa to už stalo takmer nevyhnutnosťou. Málokto však viem, ako spravodajstvo vzniká, málokto pozná ťažkú a často aj veľmi nebezpečnú prácu reportérov, redaktorov a televíznych technikov.
V Reportérovi sa čitateľ stáva svedkom vzrušujúcich situácií v zákulisí veľkej americkej televíznej spoločnosti. Jednému z najznámejších moderátorov teroristi unesú ženu, syna a otca. Jeho kolega a priateľ, reportér Harry Partridge, sa podujme na ťažkú úlohu vypátrať úkryt únoscov a oslobodiť rukojemníkov.Na pozadí tohto príbehu sa stretávame s množstvom zaujímavých postáv od pracovníkov televízie až po nemilosrdných teroristov, sledujeme dramatický konflikt medzi záujmami zisku a etikou, v exotickom prostredí juhoamerického pralesa sa stávame svedkami márneho boja idealizmu s brutálnosťou.
(Vybrané z obalu knihy)

Obsah (môže obsahovať SPOILERY):
Crawford Sloane je hlavný moderátor večerných správ a žije si takmer dokonalý život v peknom dome s krásnou manželkou a talentovaným synom. Jediné o čo sa strachuje je hrozba teroristického útoku naňho, lebo má peniaze a moc.
Jedno ráno k nim zavíta jeho otec Angus. Všetko sa zdá úžasné, keď zrazu jeho manželku dieťa a syna unesú teroristi. Sloane sa rozhodne požiadať o pomoc svojho kolegu a niekdajšieho rivala Harryho Patrigea, lebo sa mu zdá, že polícia nenapreduje príliš rýchlo v záchrane jeho milovaných. Ten sa tejto úlohy podujme a spolu s televíznym tímom sa po rozsiahlom pátraní vyberie do Južnej Ameriky, kde ako predpokladá väznia rukojemníkov. Teroristi ale tiež podnikajú, neraz pre rukojemníkov nepríjemné, kroky k dosiahnutiu svojho ciela. Ako sa vyvrbí tento boj dvoch tak odlišných mentalít?

Môj názor:
Moje prvé stretnutie s Haileym. O jeho skvelých knihách som sa už čo-to dopočula a keď sa mi dostala do rúk kniha Reportér, tak som ju po chvíľke odhodlávania (priznám sa, že kniha na mňa nepôsobila zrovna vábne) prečítala.

Kniha mi prišla dosť náročná na čítanie, predovšetkým stesujúca, čo sa síce dá pripísať k dobru autora, ale aj tak bola sskrátka príliš dlhá a mala som pocit, že v niektorých miestach je príbeh príliš vláčny a mohol by napredovať rýchlejšie i keď by to možno uškodilo atmosfére.
Naopak postavy mi prišli veľmi pekne sprané, hlboké s farebnou minulosťou, širokým rozptylom myšlienok a charakterov, či už medzi klaďasmi alebo záporákmi, čo vrhalo na príbeh nové svetlo a dávalo mu nepravdepodobnosť, čo bol asi najhlavnejší dôvod, prečo som pri knihe vytrvala.

V závere, hej, kniha bola dobrá, zanechala vo mne silný dojem, ovládla moje predstavivosť, takže som sa zžila s postavami, ale v niektorých pasážach bola skrátka na čítanie príliš zdĺhavá. Ale Haileyho určite nechcem zakopať pod čiernu zem, naopak verím, že keď táto kniha (podľa mojej mami, jeho vernej fanúšičky) bola jedna z tých horších, tak sa neviem dočkať tých ešte lepších.

Informácie o titule:
Počet strán: 421
Vydané v roku: 1991 (v SR), 1992, 1997, 2008 (v ČR pod názvom Večerní správy)
Vydavateľstvo: Práca (v SR), Premiéra, Riopress a Anagram (v ČR)
Orientačná cena: 3 - 4 eurá v antikvariátoch

Originálny názov: The Evening News
Originálny vydavateľ: Doubleyday
Prvé vydanie v origináli: 1990
Orientačná cena v origináli: 7 - 20 eur

Autor:
Arthur Hailey sa narodil 5. apríla 1920 v Anglicku a zomrel vo veku 84 rokov na bahamách. Jeho knihy boli preložené do 40 jazykov a celosvetovo bolo predaných vyše 170 miliónov jeho výtlačkov. Jeho knihy sú zväčša situované na miestach ako sú banky, hotely, či letiská a medzi jeho typické znaky patrí až extrémny realizmus v jeho knihách. Medzi práce, ktoré stojí za spomenutie patria napríklad romány ako Letisko, Hotel, Kolesá a Liek.

Obrázok je môj vlasný sken

Love Lab

25. října 2015 v 16:51 | Ari |  Anime
Názov: Love Lab
Názov v japončine: 恋愛ラボ
Počet epizód: 13
Priemerná dĺžka epizódy: 24 minút
Vysielanie: 5. 7. 2013 - 27. 9. 2013
Režisér: Masahiko Oota
Žáner: komédia, romantika
Hodnotenie:
8,471/10 7,54/10

Anotácia:
Maki Natsuo a Kurahashi Riko navštevujú elitnú dievčenskú akadémiu a aj keď sú povahovo úplne rozdielne, majú predsa len niečo spoločné - obe ešte nestretli tú pravú lásku. Ako však taká láska vyzerá a čo presne treba v takej chvíli robiť ? Ako spraviť dokonalý prvý dojem, bozk či ako zvládnuť držanie sa za ruky a nespanikáriť. To všetko a ešte viac sa obe rozhodnú spoločne preskúmať sami na sebe.

Môj názor:
Na začiatok by som povedala: Taká milá blbôstka, ako každé druhé anime. Anime o školáčkach, komédia, romantika, čo by som od toho mohla čakať. Navyše, obrázok na Shiraii vyzerá tak... radšej bez komentára. A predsa...

Ako málo som od anime čakala, tak veľmi veľa sa mi toho dostalo. Hneď prvý diel príbehu ma okúzlil. Hlavná postava, Riko, divoká a nespútaná, silná a sebaistá a jej proťajšok, dôstojná a uhladená princezná školy, Maki dá dokopy neočakávané stretnutie a vytvorí mnoho zábavných situácií, ktoré ma pri anime udržali na pár prvých epizód.
Potom sa ale v anime začalo diať do, čo so železnou pravidelnosťou kritizujem a to pridávanie, najprv záhadných a postupne sa odhalujúcich postáv, zväčša s nekalým úmyslom. A tak sa stalo aj tu. I keď, dalo by sa povedať, že nie všetky tieto postavy mi vadili tak, ako pri niektorých iných anime. Vcelku zapadli do deja a vytvorili druhú vrstvu okolo hlavných postáv, príbehovú bublinu okolo nich.
Nanešťastie sa ale vďaka nim začne dej zamotávať zlým smerom a niektoré iné zaujímavé postavy sú utláčané do úzadia tými novými, no práve vďaka týmto postavám sa príbeh dostáva opäť na pôvodnú vlnu, ktorá sa točí okolo hlavnej postavy a po zvyšok príbehu udržuje napätie až do konca.
A nasleduje vyvrcholenie. To má tiež svoje klady a zápory. Na jednu stranu som rada, že niektoré veci vypálili tak, ako sa, ale na druhú stranu som nebola s koncom anime až tak spokojná. Za normálnych okolností by som bola rada, že sme nedostali ten klasický happy end, na aké sme zvyknutí, lebo som ho od tohto žánru očakávala, ale na druhú stranu som rada, že anime trochu vybočilo z davu a svojím voľným koncom nechalo pootvorené vrátka, ktorých zavretia sme sa síce nedočkali, ale zanechali v nás nádej v niečo lepšie, ako čo je nám nalinkované.
Nuž a ako už som spomenula postavy. Hlavná Riko, je na jednu stranu klasický hyperaktívnych charakter, ktorý býva zväčša protagonistom každého anime, ale na rozdiel od zvyčajných takýchto typov nachádza sa v úplne inom rozpoložení, čo dodáva roli, ktorú hrá na uveriteľnosti. Jej proťajšok je taktiež stereotypom, ale presne opačným ako je Riko a možno až trošku prehnaným a posunutým na inú úroveň. Ostatné postavy taktiež nie sú normálne a každá jedna sa dá zaškatulkovať do nejakej kategórie a nájde si "kamaráta" v každom anime. Nedá sa povedať, že je to zlé, iba skôr primerné.
V anime mi bolo skôr ľúto veľmi malých postáv, ktoré v mnohých smeroch mohli byť iné, ako klasické škatuľkovatené charaktery, ale nedostalo sa im priestoru.

Animácia nie je ničím výnimočná, čo ale v tomto prípade nie je škoda, lebo presne vďaka tomu sa u mňa dostalo anime tak vysoko, ako sa dostalo, lebo práve táto priemernosť a stereotypnosť dáva vyniknút príbehu a netradičnej téme a zápletke.
Podobne je to aj s hudbou, až na opening a ending, ktorý sa podľa mňa krásne hodil k anime, lebo práve tieto dve hudobné vsuvky v sebe ukazovali veľkú časť toho, čo anime dalo a hoci sľubovali niečo iné, tak dali človeku to, čo nečakal.
A tak závere, ešte raz poviem, toto som nečakala. Pekné anime, síce na začiatok skutočne vyzerá nalinkované, od prvých pár minút po posledné dokáže, že nie je a rozhodne stojí za pozretie a určite patrí k tým pekným, úsmevným anime, ktoré rozhodne pobavia a vnútri ukrývajú aj niečo málo do seba.

Moje hodnotenie: 8/10

Zdroje obrázkov v obrázkoch

Cestujúca s dáždnikom linkou 641

24. října 2015 v 15:45 | Ari |  Poviedky
Nastúpila som do starého vlaku a s veľkým ruksakom na chrbte som sa pokúšala pretlačiť uličkou ku kupé, kde by sa našlo voľné miesto. Takmer všetko bolo plné, okrem kupé presne uprostred vlaku, ktoré by bolo úplne opustené, keby v ňom nesedelo dievča. Usúdila som, že nemôže byť oveľa staršia odo mňa a tak som bez ostychu pootvorila dvere a opýtala som sa:
"Je tu voľné?" Prišlo mi podozrivé, že by v takom plnom vlaku bolo prázdne kupé.
Ona sa otočila tvárou ku mne, usmiala sa a prikývla. Napriek tomu som mala pocit, že ma jej modré oči prebodávajú. "Iste," povedala takmer nečujne.
Vtisla som sa teda do kupé, vyhodila som ruksak hore a zviezla som sa na sedadlo na opačnej strane kupé, ako sedela oná dievčina. Obzrela som si svoju spolucestujúcu. Mala žiarice modré oči, hnedé vlasy upravné do veľkého uzla, ktorý ju nútil držať sa vzpriamene. Ruky mala spôsobne zložené v lone, prekríženú pravú cez ľavú a pozerala sa z okna. Oblečené mala modré šaty po kolená, obuté vysoké čierne čižmy nad kolená a na sedadle vedľa nej bol položený sivý kabát a bol oń opretý modrý dáždnik, ktorý sa ponášal na farbu jej očí.
Pozrela som sa z okna, tam, kam sa pozerala ona. Vonku sa zaťahovalo, čo sa mi veľmi nepozdávalo, lebo som už, už chcela byť v cieľovej destinácii, ale inak som nič zaujímavé nevidela. Vlak sa pohol.

Prestala som si obzerať dievča, ktoré mi očividne nevenovalo pozornosť a vytiahla som si z tašky knihu a donut. Zahryzla som doň a nalistovala som stranu označenú záložkou. Začítala som sa do knihy, známym pohybom som si vybrala telefón z vrecka a pustila som si do slúchatiek hudbu. Takto som mala v pláne stráviť celú cestu. Nemala trvať dlho a tak som sa neobávala, že mi moja zábava nevystačí. Bohužiaľ, mýlila som sa. Vlak sa zastavil. Vyzrela som von. Silno pršalo, čo som si cez svoju hlasnú hudbu a pohrúženosť do knihy nevšimla. Vzdychla som si. Zložila som si na chvíľku slúchadlá.
"Prečo stojíme?" spýtala som sa smerom k dievčaťu, ktoré, ako sa mi zdalo, sa ani trochu nepohlo odkedy som ja prečítala väčšiu časť knihy.
"Hlásili, že kvôli búrke. Budeme stáť asi tak 15, 20 minút, ale ťažko tomu uveriť. Nepochybne to bude viac," odvetila, už otočiac hlavu ku mne. Vzdychla som si. Do konca knihy mi ostávalo necelých sto strán a tak som si vrátila slúchatká naspäť do uší a pokračovala som v čítaní. Po pár stranách mi ale hudba prestala hrať a telefón mi vypísal 0%. Mala som dojem, že sa všetko kazí. Hodila som ho na sedadlo vedľa seba. Nabíjačku som si zabudla doma a verila som, že môj mobil do vydrží, kým prídem do cieľovej destinácie. Aj knihu som za malú chvíľu dočítala.

Pár minút som aj ja len vysedávala tupo sa pozerala von z okna, ale nedalo mi to.
"Kto si?" spýtala som sa svojej spolucestujúcej.
"Volajú ma Meena," povedala, obrátiac hlavu ku mne. Nevyzerala zaskočená, alebo otrávená stáním na kolajniciach. "A ty si kto?"
"Ja som Sára. Kam cestuješ?"
"Do Arstownu."
"Ach, ja tiež," potešila som sa, "idem navštíviť rodinu, Prečo tam ideš ty?"
"Podobne," odvetila s úsmevom.
Náš rozhovor opäť prerušil hlas. Oznámil nám oneskorenie o ďalších 15-20 minút.
"Nechápem to," povedala som, "vždy, keď idem týmto vlakom, tak sa nejakou nešťastnou náhodou zdržíme o hodinu až dve. Akoby piatkový spoj, ktorým sa stovky ľudí vracajú domov k rodinám, či na návštevy nemohol ani raz, ani jeden jedinnký krát, prísť načas!" rozvášnila som sa.
Všimla som si, ako sa Meena potichu smeje.
"Prepáč, ale vyzerala si veľmi komicky," odvetila, premáhajúc smiech. I ja som sa rozosmiala. Mala totiž pravdu. Nebola jediná, kto ki to vravel. Každí mi to vravel. Vlak sa pohol. Konečne.
"Vidíš," povedala som zo smiechom. "Niekedy sa stačí rozvášniť a veci sa vyriešia."
"Obávam sa, že to, že si nakričala na linku 641 nepomohlo tejto situácii a bude za tým niečo iné."
"A čo také je za tým podľa teba?"
"Kúzlo," odvetila tajomne a dvakrát klopla na zem dáždnikom opretým vedľa nej. Všimla som si ju to robiť už aj predtým, ale nevenovala som tomu pozornosť.
"Chceš mi naznačiť, že si čarodejnica?" spýtala som sa jej.
"Iste, že nie," odvetila s miernou iróniou v hlase a venovala mi ďalší tajomný úsmev.
Zbytok cesty sme strávili v príjemnom rozhovore. Vonku bolo ešte stále škaredo, ale zrazu som mala pocit, že kupé je svetlejšie a panuje v ňom príjemné teplo.

Vystúpili sme na stanici v Rokstwe. Obe sme kvôli pol hodinovému meškaniu zmeškali vlak do Arstownu a tak nás čakali štyri hodiny.
"Nepôjdeme niekam?" opýtala som sa svojej novej kamarátky. "Moc to tu síce nepoznám, ale rozhodne sa mi nechce vysedávať v tejt ošumelej stanici štyri hodiny."
"Príde ti ošumelá?" spýtala sa ma Meena úplne ignorujúc moju pôvodnú otázku. "Podľa mňa je úchvatná, nikdy som tu ale nemala možnosť stráviť veľa času."
Teraz som sa udivene zatvárila ja.
"Čo také úchvatné je na budove, o niekoľko desaťročí staršej ako mi dve dokopy, ktorá vyzerá, že už ju drží iba sila vôle, polovica stánkov v nej je večne zatvorených a... mám pokračovať?"
"Ty to skutočne nevidíš?" spýtala sa a opäť dvakrát klopla dáždnikom na zem. Z miesta, kde dopadol druhý úder sa začali šíriť po podlahe farebné pásy. Najprv išli všetky rovno, do všetkých svetových strán, ale potom sa začali stáčať do rôznych smerov, narážať do stien, alebo po nich šplhať a padať dolu, ako obrovské kvapky, ktoré sa rozpleskli na zemi a pustili sa opäť novými smermi. Zasmiala som sa tomuto utešenému divadlo. Stanica sa naplnila svetlom.
"Ako?" opýtala som sa, ale odpoveďou mi bol len ďalší záhadný úsmev. Už som nepochybovala o tom, že toto dievča je čarodejnica.
"Čo teda ideme robiť?" opýtala som sa, pustiac za ňou, lebo Meena už medzitým zamierila na horné poschodie. Takmer nikto tam nebol, takmer všetky obchody boli zatvorené. Zastavila pred jedným z bývalých, teraz zamrežovaných obchodov.
"Čo teraz?" opýtala som sa, hoci som vedela, že moja otázka bola absolútne zbytočná. Ona poklepala na mrežu a tá trochu zdvihla, iba tak, aby sme popod ňu vedeli preliezť. Bola to stará cukráreň. Pamätala som si ju z dôb, keď som sem chodievala ako malá, ešte s rodičmi. Vyzerala presne tak, ako som si ju pamätala. Plná farebných sladkostí, stačilo sa iba načiahnuť a vziať si. A to som aj urobila. Zobrala som si za hrsť gumených červíkov a vložila som si ich do úst. A ďalšiu a ďalšiu. Bolo tam tak neuveriteľne veľa sladkostí. Zobrala som kelímok a pustila som sa doň hádzať všetko, čo mi prišlo pod ruku.
"Tak čo, stále je tu nuda?" spýtala sa ma Meena.
"Nie," odvetila som s ústami zalepenými od čokolády, "ale aj tak by som chcela ísť von." Donakladala som sladkosti do kelímku, zatiaľ čo Meena pootvorila okno.
"Ideš?" spýtala sa ma.
"Hej, hej," odvetila som rozradostene. Chytila som rúčku ponúknutého dáždnika s spustili sme sa na chodník.
"To bolo super."
"Ja viem."

Kráčali sme veľmi dlho a postupne som mala možnosť sledovať ohromné množstvo drobných kúziel. Sadli sme si na zmáčanú lavičku v prístave a vyjedali sme cukríky.
"Nie je náhodou tá tvoja rodina čo za ňou ideš Mary Poppins?"
"Nie, u nej som bola minulý týždeň."
Zasmiali sme sa.
"Ale teraz vážne, ako to robíš?"
"Neviem."
"Akože, nevieš? To si iba raz len tak buchla dáždnikom na zem a začali sa diať čarovné veci?"
"Nie. Ja ich neovplyvňujem, iba sprostredkujem."
"Ale ako?"
Zostalo medzi nami ticho.
"Musím ísť," šepla a odbehla preč. Nechala mi svoj magický dáždnik. Zostala som sama pri móle.

"Povedala som niečo zlé?" spýtala som sa do vzduchu. Zrazu sa predo mnou začalo niečo zjavovať. Vyľakala som sa chcela som sa pustiť do behu, ale zrazu som si uvedomila, že sa nemôžem pohnúť. Bolo to ako zlý sen. Obrovskému tmavému tieňu predo mnou sa začali formovať ruky a uprostred hlavy sa zjavili dve svetlá ako reflektory áut.
"Čo sa to deje?" vykríkla som, ale na okolí nikto nebol.
"Upokoj sa maličká," odvetil hlas. Nevychádzal z tieňa, ozýval sa všade naookolo. Cítila som ho až v mozgu.
"Kto si?" spýtala som sa už pokojnejšie, lebo hlas, pôsobiaci ako uspávanka sa mi postupne dostával do všetkých častí tela. Už som nebola paralyzovaná, iba ospalá.
"Nikto, nikto dôležitý," odvetil hlas.
"Čo sa stalo?" položila som ďalšiu otázku. Bola som čím ďalej tým viac ospalá. Všetko sa mi rozmazávalo pred očami.
"Už si dorazila do svojej cielovej destinácie. Musíš ísť," povedal hlas, už úplne zmenený. Chcela som utiecť, ale zrazu sa mi zatmelo pred očami. Cítila som ostré svetlo, keď som sa pokúšala otvoriť oči.
Nakoniec sa mi to podarilo. Stála nado mnou Meena a sprievodca.
"Čo sa stalo?" spýtala som sa.
"Blížime sa k tvojej stanici," odvetil sprievodca a nechal ma tak. Hodila som si dole ruksak a pozrela som sa na Meenu.
"Ty nejdeš?" spýtala som sa jej v domnienke, že ju poznám. Ale nebola to Meena, aspoň tá, na ktorú som si pamätala. Udivene sa na mňa pozrela.
"Vystupujem až Oakville," odvetila. Zostala som zaskočená. Bolo to celé iba sen? Vonku nepršalo. Pobrala som si svoje veci a pobrala som sa k dverám. Venovala som kupé posledný pohľad. Dievča sa na mňa nepozeralo, ale videla som Meenu, ako sa na mňa, ako prízrak usmieva a jej modré oči žiarili. Alebo to nebol sen?

Recenzia: Bionicle: Maska světla

11. října 2015 v 22:35 | Ari |  Filmy
Názov: Bionicle: Mask of Light
Dĺžka: 70 minút
Pôvod: USA
Rok vydania: 2013
Štúdio: Warner Bros.
Režisér: David Molina, Terry Shakespear
Žáner: animovaný, akčný, dobrodružný, fantasy
Hodnotenie:
5,8/10 48%

Anotácia:
Vydajte sa za vzrušujúcim dobrodružstvom, ktoré okúzlilo milióny fanúšikov. Odhalte najnovšiu kapitolu tohto legendárneho príbehu, ktorý bol natočený špičkovou počítačovou animáciou. Dobrodružstvo plné akcie rozpráva o tom, ako sa čestný a oddaný strážny kapitán Jaller a jeho nejlepší priateľ - impulzívny dobrodruh a kronikár Takua - vydali na cestu, aby našli siedmeho Toa. Tajomný strážca totiž môže ochrániť ich domovský ostrov. Vedení MASKOU SVETLA spoja všetci hrdinovia Toa svoje sily a odvahu, aby prekonali mocného Pána tieňa Makutu a jeho strašných pomocníkov Rahkshi. Pokiaľ sa im nepodarí zvíťaziť, bude ostrov Mata Nui odsúdený k večnej temnote. Nenechajte si ujsť premiéru fantastickej legendy v filmovej podobe! Budú odhalené mocné tajemstvá a objavý sa nový hrdina!

Trailer:

Môj názor:
Bez mučenia sa priznám, že ja ako dieťa som bola typicky dievčensko dievčenské dievča. Nemala som rada superhrdinov, Ninja Korytnačky, skrátka čokoľvek, kde sa bojovalo a vlastne ani veci o zvieratách, či dinosauroch som nemusela. Všetkým týmto veciam som prišla na chuť až v období rannej puberty a tak sa moje sladké nostalgické spomienky na detstvo skladajú z Polly a filmov s Barbie. Nie, že by som ľutovala, samozrejme.

Ale aj tak, je pravda, že som o niečo prišla. Už nikdy ma nepochytí to čaro, ktoré prežívajú deti pri sledovaní akčných filmov zameraných na ich vekovú kategóriu. I keď je pravda, že moje vnútorné dieťa ešte žije a ja tieto filmy a seriály rada sledujem.
A tak to bolo aj s Bionicle filmom. priznám sa, že som ani netušila, že niečo takéto existovalo. Samozrejme, mám na mysli film. S Bioniclami som sa trochu hrávala, keď nimi bol posadnutý môj brat a všeobecne Lego, kto by nepoznal Lego. Ale o filmoch som nemala tušenia. Až doteraz.
Keď som sa konečne dostala k pozretiu si tohto filmu zostala som nadchnutá. Prečítala som si naň mnoho neprajných recenzií a ani hodnotenia k nemu nie sú moc dobré. Zato ja tento film hodnotím pozitívne. Pre mňa mal svoje rozprávkové čaro.
Príbehy v štýle legiend k tomuto žánru skrátka patria a dodávajú tajomné čaro. Podobne ako trochumayskyznejúce mená, ktoré sa už len svojím znením hodia k prostrediu a času, v ktorom je príbeh situovaný. Mystika a kúzla v spojení s tvrdou technikou dodávajú správnu rovnováhu príbehu, možno v niektorých častiach trochu slabému, ale predsa magickému.
Čo sa príbehu týka, je pravda, že mal svoje chyby, najviac mi asi chýbala akákoľvek citová hĺbka. Je pravda, že pojednávame o robotoch, ale okrem citu pre povinnosť a dobrodružstvo tu nebol žiaden smútok ani radosť. Alebo možno ma len zblbol Disney.
Nuž, aspoň to dobrodružstvo a akcia tam boli.

A tomu presne odpovedali aj postavy. Hlavné postavy, s ktorými sa hlavne mladší diváci môžu stotožniť sú hravé a tvarovateľné, učia sa nové veci a skúmajú nové možnosti.
Vedľajšie postavy sú zas stále a veľmi pomaly prichádzajú na to, čo je dôležité a dodávajú príbehu to správne napätie a plne využívajú svoj potenciál. Oceňujem aj tie dve ženské postavy v príbehu, ktoré by tam popravde ani nemuseli byť, lebo príbeh celkom jasne nie je zameraný na dievčatá. Napriek tomu si myslím, že tam amli byť. V roku 2003 ešte nebolo veľa animovaných ženských postáv, ktoré by boli silné a nezávislé a vedeli sa postaviť za to, čo by chceli reprezentovať, takže týmto si u mňa film vyslúžil veľké plus.
Čo sa týka animácie, aj s tou som relatívne spokojná. 3D počítačová animácia, na ktorú tiež mnohí nadávajú je podľa mńa na dobu vyspelá, nehovoriac o tom, ako skvele sú nakreslené prostredia a panorámy.
Taktiež ani postavy ma nesklamali, skutočne každý Bionicle bol do detailu spracovaný a naplno využíva svoj potenciál a svoju variabilitu, čo som popravde ani neočakávala. Osobne považujem túto animáciu za skutočne jednu z najlepších, keď sa pozriem na rok výroby filmu a na kvalitu a porovnám.

Nuž a posledným bodom na pretras je zvuk. Začnem dabingom. Ja som z veľkej časti odporca dabingu a snažím sa sledovať filmy v originálnom znení (s výnimkou nostalgických spomienok, tie by som nevymenila) a možno som tak mala urobiť aj tento krát, lebo repliky tak úplne nesedeli na postavy, ale možno je to viac chyba animácie ako chyba dabérov. Tí boli pre túto úlohu vybraní brilantne a vo filme odzneli hlasy, ktoré som podvedome očakávala od tohto typu rozprávky a aj presne od tohto žánru príbehu a prišli mi príjemne familiárne a dobre zvolené.
A nakoniec soundtrack. čo viac povedať, ako zamilovala som sa doň. Výborne zložená hudba má u mňa veľké plus, heroická a nevtieravá, ale silná, radila by som ju k svojim obľúbeným soundtrackom, ktoré krásne potrhujú celú heroickú podstatu filmu.
V závere hovorím. Áno. Áno tomuto filmu a áno Bioniclom. Možno to patrí k najlepším animovaným filmom, teda aspoň za mňa. A to k filmu nechovám nostalgické spomienky ako väčšina pozitívnych kritikov a ani nie som cielová skupina. Nebudem bojovať s cudzími názormi, aj mňa možno film v niektorých momentoch nudil, ale celkový dojem nepustí. Nech si každý urobí svoj názor, ale ja film vrelo odporúčam.

Najlepší moment/hláška filmu: -
Moje hodnotenie: 88%

Zdroje obrázkov v obrázkoch

Príliš veľa ľudí

7. října 2015 v 16:49 | Ari |  Téma týždňa a iné vykecávanie
Spočiatku som tomu neverila a ani mi to nedošlo. Až raz som sa nehanebne chválila svojim blogom inej blogerke, ktorá bloguje tak o rok menej ako ja a venuje svojmu blogu asi 0% pozornosť, a spomenula som, že oproti jej 100 čitateľom ja ich mám už 4000 tisíc a ona, že hej, máš pravdu, paráda a nedávno ma napadlo znovu sa pochváliť tým pekným číselkom niekomu a už ich bolo 4960 a ja som bola že čo?! a potom sa v neuveriteľnú chvíľku, práve dneska stala tá vec, že som si prišla opäť skontrolovať ako to so mnou vyzerá a vidím 5004.
To je také krásne číslo. 5000. Neverila som, že sa to niekedy stane, keď som oslavovala svojich prvých 100 návštev. Ďakujem vám miláčikovia :3