Cestujúca s dáždnikom linkou 641

24. října 2015 v 15:45 | Ari |  Poviedky
Nastúpila som do starého vlaku a s veľkým ruksakom na chrbte som sa pokúšala pretlačiť uličkou ku kupé, kde by sa našlo voľné miesto. Takmer všetko bolo plné, okrem kupé presne uprostred vlaku, ktoré by bolo úplne opustené, keby v ňom nesedelo dievča. Usúdila som, že nemôže byť oveľa staršia odo mňa a tak som bez ostychu pootvorila dvere a opýtala som sa:
"Je tu voľné?" Prišlo mi podozrivé, že by v takom plnom vlaku bolo prázdne kupé.
Ona sa otočila tvárou ku mne, usmiala sa a prikývla. Napriek tomu som mala pocit, že ma jej modré oči prebodávajú. "Iste," povedala takmer nečujne.
Vtisla som sa teda do kupé, vyhodila som ruksak hore a zviezla som sa na sedadlo na opačnej strane kupé, ako sedela oná dievčina. Obzrela som si svoju spolucestujúcu. Mala žiarice modré oči, hnedé vlasy upravné do veľkého uzla, ktorý ju nútil držať sa vzpriamene. Ruky mala spôsobne zložené v lone, prekríženú pravú cez ľavú a pozerala sa z okna. Oblečené mala modré šaty po kolená, obuté vysoké čierne čižmy nad kolená a na sedadle vedľa nej bol položený sivý kabát a bol oń opretý modrý dáždnik, ktorý sa ponášal na farbu jej očí.
Pozrela som sa z okna, tam, kam sa pozerala ona. Vonku sa zaťahovalo, čo sa mi veľmi nepozdávalo, lebo som už, už chcela byť v cieľovej destinácii, ale inak som nič zaujímavé nevidela. Vlak sa pohol.

Prestala som si obzerať dievča, ktoré mi očividne nevenovalo pozornosť a vytiahla som si z tašky knihu a donut. Zahryzla som doň a nalistovala som stranu označenú záložkou. Začítala som sa do knihy, známym pohybom som si vybrala telefón z vrecka a pustila som si do slúchatiek hudbu. Takto som mala v pláne stráviť celú cestu. Nemala trvať dlho a tak som sa neobávala, že mi moja zábava nevystačí. Bohužiaľ, mýlila som sa. Vlak sa zastavil. Vyzrela som von. Silno pršalo, čo som si cez svoju hlasnú hudbu a pohrúženosť do knihy nevšimla. Vzdychla som si. Zložila som si na chvíľku slúchadlá.
"Prečo stojíme?" spýtala som sa smerom k dievčaťu, ktoré, ako sa mi zdalo, sa ani trochu nepohlo odkedy som ja prečítala väčšiu časť knihy.
"Hlásili, že kvôli búrke. Budeme stáť asi tak 15, 20 minút, ale ťažko tomu uveriť. Nepochybne to bude viac," odvetila, už otočiac hlavu ku mne. Vzdychla som si. Do konca knihy mi ostávalo necelých sto strán a tak som si vrátila slúchatká naspäť do uší a pokračovala som v čítaní. Po pár stranách mi ale hudba prestala hrať a telefón mi vypísal 0%. Mala som dojem, že sa všetko kazí. Hodila som ho na sedadlo vedľa seba. Nabíjačku som si zabudla doma a verila som, že môj mobil do vydrží, kým prídem do cieľovej destinácie. Aj knihu som za malú chvíľu dočítala.

Pár minút som aj ja len vysedávala tupo sa pozerala von z okna, ale nedalo mi to.
"Kto si?" spýtala som sa svojej spolucestujúcej.
"Volajú ma Meena," povedala, obrátiac hlavu ku mne. Nevyzerala zaskočená, alebo otrávená stáním na kolajniciach. "A ty si kto?"
"Ja som Sára. Kam cestuješ?"
"Do Arstownu."
"Ach, ja tiež," potešila som sa, "idem navštíviť rodinu, Prečo tam ideš ty?"
"Podobne," odvetila s úsmevom.
Náš rozhovor opäť prerušil hlas. Oznámil nám oneskorenie o ďalších 15-20 minút.
"Nechápem to," povedala som, "vždy, keď idem týmto vlakom, tak sa nejakou nešťastnou náhodou zdržíme o hodinu až dve. Akoby piatkový spoj, ktorým sa stovky ľudí vracajú domov k rodinám, či na návštevy nemohol ani raz, ani jeden jedinnký krát, prísť načas!" rozvášnila som sa.
Všimla som si, ako sa Meena potichu smeje.
"Prepáč, ale vyzerala si veľmi komicky," odvetila, premáhajúc smiech. I ja som sa rozosmiala. Mala totiž pravdu. Nebola jediná, kto ki to vravel. Každí mi to vravel. Vlak sa pohol. Konečne.
"Vidíš," povedala som zo smiechom. "Niekedy sa stačí rozvášniť a veci sa vyriešia."
"Obávam sa, že to, že si nakričala na linku 641 nepomohlo tejto situácii a bude za tým niečo iné."
"A čo také je za tým podľa teba?"
"Kúzlo," odvetila tajomne a dvakrát klopla na zem dáždnikom opretým vedľa nej. Všimla som si ju to robiť už aj predtým, ale nevenovala som tomu pozornosť.
"Chceš mi naznačiť, že si čarodejnica?" spýtala som sa jej.
"Iste, že nie," odvetila s miernou iróniou v hlase a venovala mi ďalší tajomný úsmev.
Zbytok cesty sme strávili v príjemnom rozhovore. Vonku bolo ešte stále škaredo, ale zrazu som mala pocit, že kupé je svetlejšie a panuje v ňom príjemné teplo.

Vystúpili sme na stanici v Rokstwe. Obe sme kvôli pol hodinovému meškaniu zmeškali vlak do Arstownu a tak nás čakali štyri hodiny.
"Nepôjdeme niekam?" opýtala som sa svojej novej kamarátky. "Moc to tu síce nepoznám, ale rozhodne sa mi nechce vysedávať v tejt ošumelej stanici štyri hodiny."
"Príde ti ošumelá?" spýtala sa ma Meena úplne ignorujúc moju pôvodnú otázku. "Podľa mňa je úchvatná, nikdy som tu ale nemala možnosť stráviť veľa času."
Teraz som sa udivene zatvárila ja.
"Čo také úchvatné je na budove, o niekoľko desaťročí staršej ako mi dve dokopy, ktorá vyzerá, že už ju drží iba sila vôle, polovica stánkov v nej je večne zatvorených a... mám pokračovať?"
"Ty to skutočne nevidíš?" spýtala sa a opäť dvakrát klopla dáždnikom na zem. Z miesta, kde dopadol druhý úder sa začali šíriť po podlahe farebné pásy. Najprv išli všetky rovno, do všetkých svetových strán, ale potom sa začali stáčať do rôznych smerov, narážať do stien, alebo po nich šplhať a padať dolu, ako obrovské kvapky, ktoré sa rozpleskli na zemi a pustili sa opäť novými smermi. Zasmiala som sa tomuto utešenému divadlo. Stanica sa naplnila svetlom.
"Ako?" opýtala som sa, ale odpoveďou mi bol len ďalší záhadný úsmev. Už som nepochybovala o tom, že toto dievča je čarodejnica.
"Čo teda ideme robiť?" opýtala som sa, pustiac za ňou, lebo Meena už medzitým zamierila na horné poschodie. Takmer nikto tam nebol, takmer všetky obchody boli zatvorené. Zastavila pred jedným z bývalých, teraz zamrežovaných obchodov.
"Čo teraz?" opýtala som sa, hoci som vedela, že moja otázka bola absolútne zbytočná. Ona poklepala na mrežu a tá trochu zdvihla, iba tak, aby sme popod ňu vedeli preliezť. Bola to stará cukráreň. Pamätala som si ju z dôb, keď som sem chodievala ako malá, ešte s rodičmi. Vyzerala presne tak, ako som si ju pamätala. Plná farebných sladkostí, stačilo sa iba načiahnuť a vziať si. A to som aj urobila. Zobrala som si za hrsť gumených červíkov a vložila som si ich do úst. A ďalšiu a ďalšiu. Bolo tam tak neuveriteľne veľa sladkostí. Zobrala som kelímok a pustila som sa doň hádzať všetko, čo mi prišlo pod ruku.
"Tak čo, stále je tu nuda?" spýtala sa ma Meena.
"Nie," odvetila som s ústami zalepenými od čokolády, "ale aj tak by som chcela ísť von." Donakladala som sladkosti do kelímku, zatiaľ čo Meena pootvorila okno.
"Ideš?" spýtala sa ma.
"Hej, hej," odvetila som rozradostene. Chytila som rúčku ponúknutého dáždnika s spustili sme sa na chodník.
"To bolo super."
"Ja viem."

Kráčali sme veľmi dlho a postupne som mala možnosť sledovať ohromné množstvo drobných kúziel. Sadli sme si na zmáčanú lavičku v prístave a vyjedali sme cukríky.
"Nie je náhodou tá tvoja rodina čo za ňou ideš Mary Poppins?"
"Nie, u nej som bola minulý týždeň."
Zasmiali sme sa.
"Ale teraz vážne, ako to robíš?"
"Neviem."
"Akože, nevieš? To si iba raz len tak buchla dáždnikom na zem a začali sa diať čarovné veci?"
"Nie. Ja ich neovplyvňujem, iba sprostredkujem."
"Ale ako?"
Zostalo medzi nami ticho.
"Musím ísť," šepla a odbehla preč. Nechala mi svoj magický dáždnik. Zostala som sama pri móle.

"Povedala som niečo zlé?" spýtala som sa do vzduchu. Zrazu sa predo mnou začalo niečo zjavovať. Vyľakala som sa chcela som sa pustiť do behu, ale zrazu som si uvedomila, že sa nemôžem pohnúť. Bolo to ako zlý sen. Obrovskému tmavému tieňu predo mnou sa začali formovať ruky a uprostred hlavy sa zjavili dve svetlá ako reflektory áut.
"Čo sa to deje?" vykríkla som, ale na okolí nikto nebol.
"Upokoj sa maličká," odvetil hlas. Nevychádzal z tieňa, ozýval sa všade naookolo. Cítila som ho až v mozgu.
"Kto si?" spýtala som sa už pokojnejšie, lebo hlas, pôsobiaci ako uspávanka sa mi postupne dostával do všetkých častí tela. Už som nebola paralyzovaná, iba ospalá.
"Nikto, nikto dôležitý," odvetil hlas.
"Čo sa stalo?" položila som ďalšiu otázku. Bola som čím ďalej tým viac ospalá. Všetko sa mi rozmazávalo pred očami.
"Už si dorazila do svojej cielovej destinácie. Musíš ísť," povedal hlas, už úplne zmenený. Chcela som utiecť, ale zrazu sa mi zatmelo pred očami. Cítila som ostré svetlo, keď som sa pokúšala otvoriť oči.
Nakoniec sa mi to podarilo. Stála nado mnou Meena a sprievodca.
"Čo sa stalo?" spýtala som sa.
"Blížime sa k tvojej stanici," odvetil sprievodca a nechal ma tak. Hodila som si dole ruksak a pozrela som sa na Meenu.
"Ty nejdeš?" spýtala som sa jej v domnienke, že ju poznám. Ale nebola to Meena, aspoň tá, na ktorú som si pamätala. Udivene sa na mňa pozrela.
"Vystupujem až Oakville," odvetila. Zostala som zaskočená. Bolo to celé iba sen? Vonku nepršalo. Pobrala som si svoje veci a pobrala som sa k dverám. Venovala som kupé posledný pohľad. Dievča sa na mňa nepozeralo, ale videla som Meenu, ako sa na mňa, ako prízrak usmieva a jej modré oči žiarili. Alebo to nebol sen?
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.