Prosinec 2015

Poriadok no. 4

22. prosince 2015 v 21:42 | Ari |  Poriadok
2157, 12. mesiac, 22. deň, 21:42, Zem
Po dlhom cestovaní hore-dolu medzi planétami sme boli všetci vyčerpaní, nie iba deti a tak sme sa k rozprávaniu vrátili až obdeň ale aj tak dosť neskoro, no v čase, kedy boli po celodennom spaní a prerušovanom upratovaní všetci čulí.
"Tak čo? Pripravení?" spýtala som sa vnúčat.
Odpoveďou mi bolo veselé áno a tak som sa pustila do rozprávania.
...
Po čase, keď som sa postupne spriateľovala s ostatnými deťmi z osady a chodievali sme sa hrávať rôzne hry, a musím povedať, že ich hry, to bolo niečo absolútne iné, niečo čo vy nepoznáte a zvlášť pre mňa, čo som sa nikdy ani s inými deťmi nestretávala, nuž po nejakom čase sa ma opäť pokúšali zavolať k sebe do osady. Spočiatku som sa bála a dlho som sa zdráhala, až raz som si poranila nohu a tak som chtiac-nechtiac musela zájsť do osady.

Spočiatku nikto nevedel, čo s mojou krvácajúcou nohou robiť, vzhľadom na to, že celý ich druh, hoci možno nám v niečom podobný stál na iných základoch, ale nakoniec som sa sčasti ošetrila sama a sčasti ma ošetrila Urukova babička, ako som neskôr zistila, niečo ako náčelníčka kmeňa. Celý môj hovor s miestnymi spočíval v niekoľkých slovách, ktorým som rozumela. Vedela som pomenovať rôzne rastliny, vedela som, ako volajú svoju planétu, je to Neron a znamená to zem, neprerušuj ma, vedela som pomenovať nejaké jednoduché predmety, s ktorými sa hrávali, ale konverzáciu som viesť rozhodne nevedela, veď som sotva hovorila svojou rečou a tak sa celý môj rozhovor s osadou odohrával v podobe slovíčka iku.

Napriek tomu, bola radosť stretnúť sa s nimi. Urukova rodina bola ku mne veľmi milá a pohostinná, nedovolila sa mi pohnúť z miesta, lebo si neboli istý, či je moje zranenie v poriadku, hoci, nebolo to nič veľkého. Ponúkli ma miestnym jedlom, čo bolo veľmi dobré a robili mi celý deň spoločnosť.

Bola zábava sledovať ich, dospelých, ako vyzerajú, ako pracujú, ako žijú. Neboli veľmi vysoký, ale zato boli celkom chudý, takmer všetci mali dlhé vlasy, ženy ich mali pozapletané do copíkov a ozdobené kvetinami a pierkami. Všetci chodili s pomaľovanými tvárami. Pohybovali sa rýchlo a svižne, ale dni, najmätie najslnečnejšie trávili v tieni pletením košov, alebo prípravou jedla, nedelili sa ženy a muži. Uprostred osady bolo ohnisko s ohňom, ktorý neustále udržovali a hádzali doň bylinky, takže dym dobre voňal.
V každom dome boli ležoviská okolo stien, uprostred bolo ohnisko a nad ním boli zaväsené koše s ovocím, ktoré si odtiaľ mohol hockto zobrať. Vodu si chodili naberať do prameňa. Keď som ju prvýkrát ochutnala bola na mňa veľmi sladkastá, až som sa bála, či mi neublíži, ale nič sa nestalo a naučila som sa ju znášať.

Raz som zostala v osade veľmi dlho. Už sa stmievalo a ja som chcela už odísť, ale oni ma zadržali. Zobrali ma so sebou dostredu osady, kde sa okolo ohňa schádzali obyvatelia. Posadili ma na trón. Všetci boli pomalovaní, spievali a tancovali, jedli a pili a ponúkali aj mňa. Potom ku mne pristúpila Urukova babka a začala nad farbbou, ktorou sa malovali potichu vyriekavať zvláštne slová. Všade vládlo hrobové ticho, bolo počuť iba zvuky prírody a prašťanie ohňa.

Keď skončila, namočila do farby prsty a na tvár mi nakreslila niekoľko znakov. O chvíľu som skončila pomaľovaná ako ostatný.
"Kame," povedala, rozhodila rukami a usmiala sa na mňa. Potom ma vzali do kruhu a naučili ma ich tance a spevi. Až neskoršie som pochopila, čo znamená kame. Rodina. Prijali ma medzi seba a ja som v živote nezažila nič krajšie. Zostala som v osade na celú noc.

Na druhý deň som mala na stanici problémy... Ale o tom inokedy, už je neskoro.
...
Ukončila som rozprávanie.
"Ale čo sa stalo?" spýatala sa ma stašia.
"Rozpoviem ti zajtra."
"Sľubuješ?"
"Sľubujem. A teraz choďte spať," povedala a popohnala som ich do postieľok.

Poriadok no. 3

20. prosince 2015 v 22:53 | Ari |  Poriadok
2157, 12. mesiac, 20. deň, 22:53, E-7502
Ráno sme museli všetci skoro vstávať, aby sme z návštevy aspoň niečo mali. Deti boli napriek plné energie a návšteva im poskytovala možnosť zostať hore dlhšie, ako boli doma zvyknutí a tak sme si aj k rozprávaniu sadli neskôr, ale napriek tomu vyzerali veľmi zvedavo a spytovali sa ma na pokračovanie môjho príbehu. Usadila som si ich na kolená.
...
Nedalo sa povedať, že som bola bojazlivé dieťa. Naopak, myslím si, že som bola celkom odvážna. Ale napriek tomu som sa bála vrátiť sa na to zvláštne, hoci veľmi lákavé miesto. Neustále sa mi o ňom snívalo a vlastne, tešila som sa na moment, kedy ho znovu uvidím. V tej dobe som už zistila, že dokážem dýchať, hoci horšie, ale dokážem na tejto planéte. Taktiež som zistila, že to podivné zelené blato má liečivé účinky a ochraňuje proti slnku. Nič mi enbránilo vydať sa opäť na to miesto.

A jedného dňa som tak aj urobila. Opäť som počkala na nestrážený okamih, aby som sa mohla vyplížiť a pustila som sa cestičkou, oveľa uvoľnenejšie, ako hocikedy predtým. Maska sa mi pohupovala na krku a s rukavicami vo vrecku som sa, pomaľovaná blatom vydala na cestu. Rýchlo mi ubehla, pretože som premýšľala o všetkom, čo by sa tam dalo robiť, ale keď som prišla natoľko blízko, že som začula zvuk vodopádu, tak ma moje odhodlanie opustilo.

Čo ak sú nebezpeční? Čo ak sú zlí? Čo ak ma zjedia? Zaliezla som opäť do kríkov, ako som spravila aj pri svojej miulej návšteve a plížila som sa k osade. Išla som veľmi pomaly a pomerne veľkou okľukou, až som sa dostala na opačnú stranu osady. Nevedela som čo tam čakať a vlastne, ani nič som tam nečakala. Ale zostala som prekvapená.

V lístí som zbadala opäť tú osobu s tými ohromnými tmavými očami. Zostala som zaskočená. Chcela som sa otočiť a utiecž, ale potkla som sa o koreň stromu a padla som. On si ma všimol. Rozplakala som sa. Chcela som znovu vstať a utiecť, ale on ma zastavil.
"Ma! Ma!" zakričal na mňa. Pozerala som sa naňho so strachom v očiach. On sa ku mne sklonil a spýtal sa pokojným hlasom: "Iku?"
Toto boli prvé slová ktoré sme si povedali. Trvalo nám dlho, kým sme našli spoločnú reč a aj tak som z nej pochopila len veľmi málo. Ma znamenalo počkaj, iku malo veľa významov, dalo by sa preložiť ako poriadok. Pýtali sa ním, či je všetko v poriadku, pýtali sa ním ako sa máš, či môžu pomôcť, takmer na čokoľvek vedeli použiť slovo iku.

Postupne som sa skamarátila s miestnymi deťmi. Chodila som za nimi často, alebo sme sa stretávali na pol ceste, chodili k potoku, splavovali sme ho na vore. Dodnes si pamätám iba Urukovo meno, ostatných si nepamätám, veď bolo to dávno...
...
Ukončila som svoje rozprávanie otvorene. Pohladila som deti po hlávkach. Už sa im zatvárali očká, takmer ma nevnímali, poznala som to z ich pokoja. Určiet by nechceli prísť o moje rozprávanie, keď si ho tak často vyprošujú. Pomohla som ich im rodičom zaniesť do postielok a aj ja som sa pobrala spať.

Lovely Complex

20. prosince 2015 v 14:59 | Ari |  Anime
Názov: Lovely Complex
Názov v japončine: ラブ★コン
Počet epizód: 24
Priemerná dĺžka epizód: 24 minút
Vysielanie: 7. 4. 2007 - 29. 9. 2007
Režisér: Hiroshi Fukutomi, Konosuke Uda
Žáner: Shoujo, Komédia, Romantika
Hodnotenie:
8, 671/10 8, 26/10

Anotácia:
Risa a Otani sú na svojej škole známi ako komediálne duo. Risa je vyššia než priemerné japonské dievča a Otani je menší než priemerný japonský chalan. Dvojica sa neustále hašterí, ale postupne sa ich priateľstvo rozvíja. Po nejakom čase si Risa začne uvedomovať hlbšie city k Otanimu…

Môj názor:
Lovely Complex je pre mnohých už notoricky známe anime, pretkané nostalgiou, lebo takmer každý sledovával toto anime každý druhý piatok na Animexe. Priznám sa, že vtedy mi prišlo to anime nekonečne dlhé, lebo predsa, 2x24 je 48, čo je takmer rok a pozerať niečo rok dá zabrať. Ale aj tak, minimálne v tomto prípade to rozhodne nie je odradzujúce.

Príbeh, hoci na prvý pohľad trochu dlhý, lebo 24 epizód je skrátka 24 epizód a niekedy je aj klasických dvanásť či trinásť veľa, je natoľko nabitý všetkým, čím má, že to človeku ani nepríde. A hoci som anime už videla a podozrievam sa, že nie iba raz, tak bol pre mňa opäť emocionálnou horskoudráhou, iba s tým rozdielom, že som presne vedela ako to skončí a mohla som sa na našu zamilovanú dvojicu pozerať aj s odstupom.
A možno to je práve dôvod, prečo som si anime užila ešte viac. Je to úplne iný pohľad na celý svet stredoškolákov z prvého stupňa a na tento ich svet teraz. Všetko mi prišlo oveľa reálnejšie, oveľa prirodzenejšie a oveľa jasnejšie a samozrejmejšie ako v tej dobe a zároveň pre mňa bolo veľa vecí nových.
Už dávno som si príbeh tak veľmi neužila. Zamilovala som sa do každej jednej minúty tejto šialenej komédie, do tej krásnej a nepresladenej romance, ktorá je v shoujo anime skôr výnimkou, zamilovala som si celý dej, ktorý napriek svojej dĺžke netrpel zbytočnými postavami a skrátka mal šťavu.
Rovnako okúzlujúca je hlavná hrdinka našeho príbehu, ktorá proste predáva skvelý odkaz, skrátka typická heroine, ktorú som kedysi vôbec neregistrovala tak ako dnes, ale rozhodne som ju v svojom živote potrebovala. Konečne prišla ženská postava, ktorá nie je kawaii, milučká, bezchybná, po ktorej každý túži, ale je to skutočná baba, je šialená, divná, awkward, zamiluje sa do chalana menšieho, do chalana mladšieho a vytrvalo bojuje, až kým si ho nezíska, búra všetky možné predsudky v anime a v živote som sa nestretla s takouto ženskou postavou, čo bola asi moja najobľúbenejšia časť na celom anime, lebo som sa s ňou vedela v toľko stotožniť ako ešte s nikým. Risa je pre mňa skutočná osobnosť a ľutujem, že som si toto všetko nevšimla skôr.

A samozrejme, ako každá, alebo takmer každá baba, som sa zamilovala aj do Otaniho, ktorý, podobne ako Risa, nebol obyčajným prototypom chalana, ktorý má iniciatívu, rozbieha všetko, všetko sa mu darí, alebo naopak, je to absolútny idiot, ktorý nevie nič a nakoniec skončí s nejakou kočkou.
Ani jedno, ani druhé, ale práve zlatý stred spravili z Otaniho skvelú postavu. Mal svoje hodnoty, mal svoje ciele, bol milý, v podstate aj inteligentný a bola zábava sledovať jeho charakter development v priebehu troch rokov, ktorý krásne vyvrcholil a bolo vidno, že sa dokázal preklenúť cez všetko, čo mu vadilo a pritom zostať sám sebou.
Ostatné postavy, hlavne Nobu a Nakao, hlavné podporné postavy skvele zahrali svoju úlohu, mali aj svoju vlastnú backstory, neboli ploché, práve naopak, kľudne by sa dala o nich rozviť ich vlastná sága. Obaja boli skvelými priateľmi hlavným postavám, spolu boli krásne zohraný pár a obaja si prešli charakter developmentom, ktorý u vedľajších postáv rozhodne nie je taký častý.

Čo sa týče hudby k anime, musím priznať, že máloktoré má taký dobrý OST, ktorý tak farbisto využíva. Aj po rokoch si pamätám Shouganeeze, ktoré sa pre mňa stalo značkou celého anime. A podobne je na tom aj Dry Tears, ktoré sprevádzalo všetky smutné momenty v anime a vždy sa ma dotkne u srdiečka a vždy ma rozplače. A to hovorím iba o najvýraznejších prvkoch, v skutočnosti je ich omnoho viac.
Čo sa týka openingov a endingov, dalo by sa povedať, že prvé sa mi páčili viac, ale po čase som si zamilovala aj druhý ending a prišla som na chuť aj prvému openingu, ale nepopierateľne k anime patria a hodia sa doň.
Posledným bodom je animácia, čo je asi jedinou vecou, ktorú som na anime toľko nemusela. Jedná sa o typický príklad takej komediálnej animácia, ktorá pridáva mnoho efektov, aby každá scéna vyznela ešte vtipnejšie a stráca sa mnoho mimických prvkov, ktoré by vedeli pridať šťavu v inej rovine. Chýbalo mi trocha Risinho pôvadbu, ale nevedela by som zniesť, keby nebola taká ako bola, takže mi animácia natoľko nevadila, lebo ako všetko, je pretkaná nostalgiou a skrátka k tomu patrí.

Čo sa dá v závere povedať? Milujem toto anime. Dokonca ešte viac ako kedysi. Bez rozmyslu viem povedať, že je to najlepšie shoujo anime, aké som kedy videla, dalo mi strašne veľa a obávam sa, že už si dlho nepozriem niečo, čo sa mi bude toľko páčiť. Vôbec mi neprišlo dlhé, vôbec mi nepriľšlo nudné a preplácané, zamilovala som sa do každej postavy, zamilovala som sa do každej jednej veci na tomto anime a skrátka ho nedokážem nesubjektívne ohodnotiť, lebo týmto anime som skrátka žila.

Moje hodnotenie: 10/10

Zdroje obrázkov v obrázkoch

Poriadok no. 2

19. prosince 2015 v 20:23 | Ari |  Poriadok
2157, 12. mesiac, 19. deň, čas 20:23, Zem
Obe deti sa mi posadili k nohám, už okúpané a v pyžamách. Ráno museli skoro vyrážať a ja s nimi, lebo sme išli ešte pred Vianocami navštíviť vzdialenejšiu rodinu na E-7502 a bolo treba vyraziž už o piatej ráno, ale deti si ešte vyprosili rozprávku. Potichu sedeli a pozerali na mňa svojimi veľkými, detsky zasnenými očami.
"Nuž, kde som to skončila?" začala som rečníckou otázkou. "Aha, už viem..."
...
Po mojej prvej skúsenosti s vonkajším svetom som musela dlho naberať odvahu na ďalší výlet, hlavne moje spálené ruky ma stále boleli a moji rodičia mi venovali viac pozornosti, aby som náhodou nevyviedla zase niečo, ale po čase ich pozornosť ochabla a ja som nabrala odvahu na ďalší výlet.

Jedno poobedie som sa vyplížila, ale vybrala som sa inou cestou ako minule. Podobala sa na tú predošlú, akurát že nešla popri potoku a bola v oveľa väčšom tieni stromov, ale aj tak som sa bála po minulej bolesti dať si dole rukavice a radšej som rozbehla tepelnú reguláciu skafandra ma maximum a predierala som sa menej schodenou cestičkou. Aspoń spočiatku.

Po pár minútach kráčania som dorazila k prameňu ďalšieho potoka. Vyzeral podobne ako ten prvý, ale na jeho brehoch sa nachádzalo zelené blato, zvláštne exotické. Vtedy som sa už neovládla, stiahla som si rukavice a chytila som sa slizu, ktorý, hoci vyzeral ako blato, tak ním úplne nebol. Príjemne chladil a pôsobil ako balzam na moje stále ubolené ruky, oveľa lepšie, ako hoci čo, čo mi dali na základni. Ponorila som doň obe ruky až pomaly po lakte a vybrala som sa takto ďalej cestičkou.

Opäť som strávila nejaký čas kráčaní, po cestičke, neskôr popri potoku a užívala som si krásneho dňa akrásy okolo mňa. Čím ďalej som išla, celé prostredie naberalo na exotickosti a farebnosti. Až do chvíle, keď sa začalo všetko meniť. Najprv som narazila na jazero s vodopádom. Okolo neho bolo mnoho zeleného blata, ale nie pekne uležaného, ako predtým, ale rozrýpaného a viditeľne sa na niektorých miestach črtali stopy. Vodopád nahlas hučal a vytváral fialovú penu na povrchu hladiny. Od jazera pokračoval potom ďalej a vedla neho viedla vyšlapaná a výrazne širšia cesta, ako akákoľvek iná, ktorú som videla. Nevenovala som tým rozdielom veľkú pozornisť, naopak som bola zvedavá, čo sa za tým skrýva a pustila som sa ňou. O malú chvíľu prehlušili hukot vody iné zvuky.
...
"Boli to ľudia?" spýtali sa ma obe deti s iskričkami v očiach.
"Čo sme si hovorili o neprerušovaní?" spýtala som sa, trochu nahnevane, vytrhnutá so spomienok.
Na detských tváričkách sa im mihol tieň ľútosti a zahanbenia.
"Prepáč," povedali skormútene, tieň im z tvárí zmizol a vrátili sa k pôvodnej otázke, "boli to teda ľudia?"
"Áno, aj nie. Dalo by sa povedať a ja som vtedy povedala, že áno, hoci nepatrili tak úplne k ľudskej rase..."
...
Bez rozmyslu som sa ponáhľala zistiť, čo, alebo kto je pôvodcom tých zvukov, ale keď som už bola blízko, tak sm sa naľakala a zaliezla som do húštia obkolesujúceho cestu. Srdce mi nahlas bylo, až som sa bála, že ma niekto začuje. Pomaly som napredovala, až som zbadala prvú postavu, potom druhú a tretiu a nakoniec sa mi do zorného pola dostala celá osada. Nebola veľká, tvorilo ju tak možno dvadsať jednoduchých, ale očividne funkčných búd. V tieni striech sedeli dospelí pri svojej práci, ktorú som neidentifikovala z takej diaľky a deti pobehovali v polkruho, ktorý tvorili domy a pokrikovali na seba.

Určite však nevyzerali ako normálny ľudia. Mali tmavú, hnedú pleť a oblečený boli len veľmi jednoducho, v oblečení z listov. Všetci mali veľmi veľké oči najrôznejších farieb a modré pery. Veľa z nich, najmästarších bolo zhrených a mali dlhé prsty na rukách. Napriek všetkemu sa pohybovali svižne a mali zvučné hlasy.Rozprávali sa absolútne neznámou rečou.

Ohromená som ich pozorovala. Nebadane som sa k ním podvedome približovala, až som nakoniec vykukla zo svojho úkrytu a svojimi pohybmi som na seba privolala pozornosť. Pár detí sa na mňa otočilo, no rýchlo som sa opäť skryla, takže soju pozornosť obrátili zas inam. Až na jedného z nich.

Nenápadne som sa pokúsila nazrieť pomedzi listy, ale pozerali sa na mňa dve veľké prenikavé tmavé oči. Nalakala som sa a vykríkla som. To isté spravil aj on. Chvíľku sme sa na seba ešte pozerali. Natiahol ku mn ruku, ale to ma vystrašilo a utiekla som s plačom preč. Ani som si nevšimla, že moja kyslíková maska, v ktorej už aj tak bolo málo vzduchu, sa mi niekde zachytila a spadla mi z tváre. Utekala som veľmi dlho, keď som si uvedomila, že ju nemám. Najprv som spanikárila, ale potom som si uvedomila, čo sa stalo. Pokojne som sa vrtáila na základňu, ale tak, ako minule, nikomu som o tom nepovedala.
...
"A vrátila si sa naspäť k nim? A kto sa to na teba pozeral?" vychrlili na mňa prúd otázok v momente, ako som ukončila svoje rozprávanie na oný deň a oni pocítili, že už môžu hovoriť.
"Poviem vám zajtra. Choďte už spať," povedala som tajomne a sledovala som, ako odbehli do svojej izby.

Poriadok no. 1

18. prosince 2015 v 21:04 | Ari |  Poriadok
2157, 12. mesiac, 18. deň, čas 21:04, Zem
Sedela som vo vzdušnom kresle a pozorovala som vnúčatá, ako sa s okuliarmi na nose hrajú virtuálnu strielačku, ktorú im rodičia podarovali, aby uspokojili ich túžbu po hračkách, ktoré boli zatiaľ dobre skryté v skriniach a pod podlahou.
Našťastie, boli ešte príliš malé na to, aby prestali veriť v kúzlo Vianoc. Položila som sa dozadu, zavrela som oči a pousmiala som sa. Práve v ich veku som zažila svoje najkrajšie Vianoce, hoci vôbec neboli také, ako si Vianoce predstavujú moje vnúčence. Dokonca by sa dalo povedať, že v nich bolo niečo smutné. A predsa...
"Babii, na čo myslíš, že sa tak usmievaš," prerušil moje úvahy zvedavý hlások.
"Poď sa s nami hrať!" nástojil druhý, že som ani nemala čas vnučke odpovedať.
"Joj, deti moje, ja už som moc stará na takéto hry. Za mojich časov takéto veci neexistovali a navyše, ja som vôbec netrávila detstvo v takom prostredí ako vy."
"A kde?" spýtali sa ma obe deti naraz.
"Nuž, povedzme, že nie tu," odpovedala som tajomne.
"Porozprávaj nám o tom, prosím," povedali obe deti prosebne. Odližili hru nabok a sadli si na koberec ku mne. Vždy ma potešilo, keď aj deti dnešnej generácie prejavili záujem o múdro a históriu iných. Keď si sadli a počúvali ako práve teraz. A oni vedeli, že svojej príležitosti rozprávať príbehy neviem odolať. Vzdychla som si, ale nie unudene, skôr poradostene a zhovievavo. "Ale sľúbte, že ma nebudete prerušovať," a začala som, "bolo to v časoch..."
...
Bolo to v časoch pre vás dávno minulých, ešte sa iba začínali písať roky s cifrou osem na na desiatkovom mieste a o vesmírnom bádaní sme vedeli iba smietku toho, čo vieme dnes, keď sme sa ako nový kolumbovia či Cookovia púštali an vesmírnych koráboch na dlhé cesty do neznáma, bojac sa pirátov a príšer, čo by nás v tej čierňave mohli čakať.
Medzi týchto bádateľov patrili aj moji rodičia a ja som prežila všetky tieto výpravy s nimi. Vlastne, nemala som vôbec detstvo ako ho poznáte vy. Nevedela som poriadne, čo je to strom či dom, a učila som sa chodiť pri umelej gravitácii vo vesmírnych koráboch. Do piatich rokov som nikdy nestála na pevnej zemi a do mojich ôsmych rokov som nestretla žiadneho rovesníka. A predsa, tieto roky boli najkrajšími v mojom živote.

V lete, krátko po mojich piatych narodeninách sme po prvýkrát od doby dávno pred mojim narodením pristáli na zemi. Bola som z tejto neznámej planéty uchvátená. Viete, vtedy ešte Neutron-083 nebol takou planétou, ako ju poznáte vy. Vtedy ju totiž nepoznal nikto, okrem vtedajších domorodcov a nás, ktorý sme práve na tomto mieste pristáli.
Naši ihneď začali pracovať na výskume všetkého, čo sa na planéte nachádzalo a ja som sa im motala popod nohy. Takto to bolo dlho, predlho, pol roka, možno aj viac, keď sa moji rodičia a ich kolegovia rozhodli, že som im naobtiaž a s kyslíkovou maskou ma poslali von a ja som sa vydala na svoje prvé potulky po svete. Všeko bolo pre mňa iné a nové, ale ako každé dieťa, i ja som bola bádateľ. A tak som sa rýchlo vyslobodila z ohrádky určenej pre mňa na hranie a pustila som sa lesom popri prapodivnom, fialovom potoku. Nemala som potuchy o jedovatýh rastlinách, zemi, či vodách, ale vedela som dve veci, ktorými ma naši vyzbrojovali od malička. Všetko iné je zlé a kedykoľvek vyjdeš von, nedávaj si dole kyslíkovú masku.
A tak som sa, pokúšajúc sa vyhnúť všetkému, pomaly a ťažkopádne, lebo som nebola zvyknutá na silnú gravitáciu vybrala smerom od základne.
...

"Babii a prečo bol ten potok fialový? Bolo tam všetko fialové?" prerušil ma zvedavý hlások.
"Nepamätám si, prečo bol fialový. Netuším. A beztak, dnes už taký nenájdeš. A nevravela som niečo a prerušovaní?" odvetila som s predstieranou zlosťou. Nato som sa však usmiala pokračovala som.
...
Nuž teda, nebolo tam všetko fialové. Skôr žlté, hnedé a občas modré. Bol som rozpoltená. Celý život ma učili, že sa nemám ničoho cudzieho dotýkať, ale všetko vyzeralo až priveľmi lákavo. Stiahla som si rukavicu skafandra, v ktorom bolo beztak teplo a dotkla som sa modrej kvetiny. Nič mi na moje prekvapenie nespravila a tak som si stiahla aj druhú rukavicu a dala som si ju do vrecka. V skafandri mi bolo dostatočne teplo aj bez nich.

Začala som si kresliť do zeme značky, kde tu som zobrala odlomený konárik a zapichla som ho do zeme, aby som sa v rôznych vedela vrátiť vo chvíľach, kedy som potok opustila. Ani tie konáriky neboli také, ako máme mi. Boli ohybné, žlté a vnútri boli modré, alebo fialové a v mnoháých vytekala lepkavá šťava, ktorá mi zafarbila prsty a oblečenie. Nie všetky tieto farby sa dali dať dole a niektoré kusy oblečenia zničili natoľko, že ich na stanici rovno spálili. Pamätám si, že oheň hral všetkými farbami.

Takto som kráčala veľmi dlho, teda aspoň mne to prišlo veľmi dlho, hoci v skutočnosti mohla byť tak hodinka, či dve, keď mi flaša oznámila, že už som vyplytvala polovicu kyslíka a mala by som sa vrátiť. Vtedy, ešte ako vystrašené dieťa som sa veľmi zľakla a pustila som sa rezko nazad. Za svižnej chôdze som si nasadila rukavice a až vtedy som si všimla, že mi slnko rozožralo kožu na rukách, ale začala reagovať až v momente, kedy prišla do styku s umelými rukavicami. Nevedela som, čo si počať a tak som sa rozhodla bolesť pretrpieť. Doteraz mi zostali na rukách jazvy, lebo rukavice som si potom už nedala dole, aby si naši nič nevšimli a nakoniec ich bolo potreba vyrezať. Neskôr som ale prišla na spôsob, ako sa chrániť pred slnkom.

Do ohrádky som prišla akurát na čas, zostávalo mi kyslíka asi na 5 minút, tak som si ho dopustila a strávila som ešte nejaký čas hádzaním si lopty o stenu a sledovala som, ako inak na ňu pôsobí gravitácia na planéte, lebo vtedy mi to prišlo veľmi zábavné. Vtedy ešte Neutron-083 nemal umelú gravitáciu ako dnes. Večer pre mňa prišli rodičia a spoločne sme sa navečerali.
...
"A tak sa skončila moja prvá výprava. A rozhodne nebola posledná," ukončila som.
"Povedz nám ešte niečo. Išla si znovu von? Stretla si nejaké zvieratá?" pýtali sa ma dotieravo hlásky.
"Joj, deti moje, dneska už nie. Už by ste mali ísť spať. Pozrite koľko je hodín."
"A budeš nám rozprávať aj zajtra?" spýtali sa ma na dobrú noc.
"Ak budete poslúchať, budem," odvetila som im a vrátila som sa do spomienok.

Alexandra Ripleyová - Scarlett

18. prosince 2015 v 13:14 | Ari |  Knihy
Dediči autorských práv M. Mitchellovej nechceli dlho počuť o napísaní pokračovanie slávneho románu, no napokon sa dali presvedčiť. Popredné vydavateľstvo Macmillan vypísalo autorskú súťaž, z ktorej vyšla víťazne Alexandra Ripleyová, autorka viacerých úspešných historických románov, lebo sa najväčšmi priblížila duchu a štýlu pôvodnému románu.
Nadviazala na pretrhnutú niť románu na mieste, kde Scarlett vyslovuje presvedčenie, že si opäť získa svoju osudovú lásku.
Správa o pripravovanom pokračovaní románu M. Mitchellovej vyvolala v USA a na celom svete neobyčajný záujem.
(Vybrané z obalu knihy)

Obsah (môže obsahovať SPOILERY!!):
Scarlett si po Mellynej smrti uvedomí, že napriek všetkej svojej snahe už nie je v Atlante vítaná a tak sa rozhodne odísť na Taru. Je sklamaná z aktuálneho stavu Tary, ale Will stále odmieta prijať od nej peniaze. Scarlett zatiaľ, hoci šťastná, že sa vrátila domov, pomýšla na odchod a túži opäť získať Rhetta. A tak teda svoje dve deti zanechá na Tare, kde sú očividne šťastné a odchádza do Charlestonu. Tam sa zblíži s Rhettovou matkou a všetkými možnými postupmi sa nsaží získať si Rhetta, ale nič nezaberá. Zároveň sa nsaží odkúpiť si Taru. Rhett je ponúkne veľké peniaze ako odstupné.
Následne sa Scarlett rozhodne ísť do Savanah, kde sa zoznámi so svojimi írskymi príbuznými a po roztržke so starým otcom ostane s nimi bývať. Keď dostane možnosť odísť do Írska, po chvíľkovom rozmýšlaní privolí a odchádza spolu s bratrancom a sesternicou do ich rodnej dediny. Na lodi sa dozvedá, že je opäť tehotná a najprv plánuje použiť dieťa ako zbraň, ale nakoniec zmení názor a rozhodne sa robiť všetko pre to, aby dieťa pred Rhettom utajila a aby jej ju nezobral. Rhett si medzitým vezme iné dievča a ona sa rozhodne ísť ďalej. Bohužiaľ aj jej írska popularita sa stráca.
Nakoniec ale predsa len príde jej princ a napriek všetkým nepokojom sa im podarí živím pokračovať tam, kde skončili.

Môj názor:
Čo iné by mal človek čakať od ženy, akou je Scarlett?Opäť preukazuje svoju tvrdohlavosť, svoju prelietavosť ale aj svoju silnú lásku ku koreňom, k svojej rodine a k svojej zemi. Do pokračovania jednej z mojich najobľúbenejších som sa púšťala s miernou nedôverou, ale kniha sa až v ohromnom množstve vecí podobala Margaretinej knihe.

Napríklad aj pomalým a nudným rozjazdom, pri ktorom som mala dojem, že Scarlett skrátka nie je tou osobou, akou bola a celý jej character development sa niekde stratil. To sa ale našťastie nestalo a spätne mám pocit, že áno, patrilo to k Scarlett, ktorá opäť nadobudla novú časť svojej osobnosti a opäť sa z nej stala iná, ale o to silnejšia žena.

A nakoniec, príbeh a štýl, ktorému som nedôverovala vyústili do niečoho úžasného, že som takmer zabudla že medzi tými dvoma knihami je rozdiel 60 rokov, lebo Alexandra napodobnila Odviate vetrom až priveľmi dobre a veľmi dôveryhodne. Priniesla nové zvraty, nové postavy, oživila minulosť a rozdýchala príbeh, čo nakoniec všetko dokopy vytvorilo opäť silný zážitok, ktorý by som každému odporučila, lebo ja som knihu doslova hltala. Skrátka, Scarlett.

Informácie o titule:
Typ: Séria
Názov: Odviate vetrom
Predchádzajúci diel: Odviate vetrom 2
Nasledujúci diel: Rhett Butler (Donald McCaig)

Počet strán: 632
Vydané v roku: 1991 (v SR), 1996 (v ČR)
Vydavateľstvo: Slovenský spisovateľ (v SR), Naše vojsko (v ČR)
Orientačná cena: 3-5 eur v antikvariátoch

Originálny názov: Scarlett
Originálny vydavateľ: Warner Books
Prvé vydanie v origináli: 1991
Orientačná cena v origináli: okolo 10 eur

Filmové spracovanie:
Scarlett (1994, TV seriál)
Scarlett (2006)
Scarlett (2015)

Autor:
Alexandra Ripleyová sa narodila v roku 1934 v Charlestone. Vyštudovala prestížnu školu pre mladé dámy, ale odmala túžila byť spisovateľkou a keď nabrala odvahu, publikovala svoju prvú knihu, Kto je tá žena v prezidentovej posteli?, následovali knihy ako Charleston, ktorý patrí k jej najznámejším a samozrejme Scarlett, pokračovanie románu Odviate vetrom, ktorá vzbudila ohlasy na celom svete napriek negatívnym kritikám. V roku 2004 zomrela.


Hmla - Doslov

12. prosince 2015 v 18:04 | Ari |  Hmla
Normálne by som takúto vec napísala iba pod čiaru, ako mám, alebo som mávala vo zvyku a nechala to tak, vzhľadom na to, že tie veci aj tak nikto, alebo takmer nikto nečíta, ale nechcela som pokaziť efekt, nechcela som pokaziť pocit, ktorý vo mne po dopísaní posledného dielu mojej prvej úspešne ukončenej poviedky na pokračovanie zostala a ktorý som chcela vzbudiť aj v svojom čitateľovi, či už jej chaotickosťou, neistotou, ktorú som do nej vkladala, ale iba jej obyčajnou ľudskosťou, lebo som do nej dala kus seba, ktorý v nej už navždy zostane.

Za ten vyše rok tápala táto séria v hmle. Vždy som mala pevný začiatok, mojú zasnívanú milovníčku prírody, ale aj typickú puberťáčku, trochu rebelku a egoistku, ktorá nevedela čo so sebou až vlastne do úplného konca. Ani ja sama som nevedela, čo už so sebou a čo s ňou robiť, ale verím, že som sa nakoniec rozhodla správne a tichý a pokojný koniec je pre ňu vždy lepší, lebo stále má v sebe niečo, niečo viac, ako koniec, ktorý ju pôvodne čakal a ktorý si takmer sama privodila.
Vždy môže byť lepšie.

Iba to som chcela povedať, lebo ako moja postava prešla developmentom, tichým a nenápadným, tak som ním prešla aj ja a usúdila som, že je to tak lepšie. A tak toé konečne prišlo ku koncu, aspoň pre zatiaľ. Dúfam, že aspoň niečo bolo dobré, že niečo je aspoň trochu dobré a že bude niečo ešte lepšie.


Ospravedlňujem sa za rozcítenosť, je na čase vrátiť sa k sarkazmu.
R.I.P. Hmla
1. 11. 2014 - 12. 12. 2015

Si ešte stále nažive?

12. prosince 2015 v 17:23 | Ari |  Hmla
Vyliezli sme po rebríku hore a posadili sme sa na vankúše rozhádzané na zemi. Obaja sme sa opreli o stenu a pozerali sme sa z okna na západ slnka. Už bol večer. Nevedela som, aký bol vlastne deň.
"Ako dlho som bola mimo?" spýtala som sa otázku, ktorá ma najmenej trápila, ale nič iné som z úst nevedela vypustiť.
"Dlho," odvetil zamyslene.
"Dlhšie ako mesiac?"
"To zas nie."
"Je niečo, čo si my chcel?"
"Hej," povedal potichu. Takmer som ho nepočula. Strácam aj jeho? Môjho najbližšieho človeka. Opäť som sa rozplakala.
"Vieš," začal, "ty si to už možno nepamätáš, bolo to dávno a ty si bola ešte malá. Aj ja som bol malý. Mama sa vtedy akurát rozvádzala, keď teba postihla nejaká nepochopiteľná choroba a všetci sme sa o teba strašne báli. Vtedy sa stalo mnoho vecí, ale čo bolo dôležité, teda aspoň vtedy pre mňa, bolo to, že konečne sa hádky doma skončili a my sme mohli byť spolu s otcom, lebo sa bál o teba a pre nás bol vtedy veľmi vzdialený a teraz furt chodil za tebou a tak skrátka bol s nami. Boli sme aj s bratom za to šťastní a chceli sme, aby to tak zostalo a skrátka sme tvoju chorobu neriešili, lebo to vtedy nebolo také ako dnes." Nastalo na chvíľku zmätené ticho, ale on pokračoval.
"Raz som ťa mal strážiť, zatiaľ čo otec išiel s bratom niečo kúpiť, už neviem čo a mama bola preč. Bol som urazený, že som s tebou mal trčať a tak som ti nevenoval pozornosť, aj tak si len spala a hral som sa na gameboyi a tak. Neviem, ako dlho to trvalo, ale zrazu som počul ako sa niekto vracia a pozrel som sa na teba. Nevedol som, či dýchaš a zľakol som sa. Tak som sa ťa opýtal: Si ešte stále nažive? Chvíľu si bola ticho, otočená k oknu a potom si sa ozvala slabým hláskom: Vidím svetlo. To ma naľakalo, ale pokračovala si: A na zemi je cesta. Asi som vtedy spanikáril, ale vlastne bolo všetko v pohode. Po pár rokoch, asi v tvojom veku som si spomenul na tie slová a vždy som sa k nim nejakým spôsobom vracal, lebo to bol jeden z veľkých momentov v mojom živote, lebo vtedy si preukázala veľkú životnú silu. A keď som nad tým rozmýšlal, hlavne v posledných dňoch, napadlo ma, že sa ťa musím na niečo opýtať."

Poznala som tieto otázky. Keď sa mi niekto pokúsil prejaviť lásku a starostlivosť. Si v pohode? A ja odpoviem áno. Lenže nie som v pohode, nič nie je v pohode. Plakala som. Zrazu jeho prudký pohyb prerušil moje myšlienky. Posadil sa tak, aby mi videl do očí a vyhŕkol:

"Si ešte stále nažive? Vidíš ešte svetlo na oblohe a cestu na zemi? Si ešte stále nažive?"
Pomaly som prikývla. Som nažive. Stále sa mi triasli ruky, stále som mala slzy v očiach, stále mi bola zima. Chytil ma za ruku a stisol mi ju. "Si nažive?"
"Áno," odvetila som.


Všetko je v pohode. Kým som nažive, mám svetlo na oblohe a pred sebou cestu, hoci hmlistú, tak čo by mohlo byť zle? Nič, s čím by som sa nevedela pobiť.

Spánok

11. prosince 2015 v 19:32 | Ari |  Hmla
Vrátila som sa nepozorovane na náš pozemok. Všade bolo ticho, nikde nikto, veď aj, kto by kde bol v pondelok ráno. Cítila som sa strašne. Nepochybne som prechladla z behania v daždi a šialenosti. Nemala som to robiť. Prepadol ma pocit viny. Ľahla som si do postele, síce ešte stále špinavá, ale neskutočne unavená a zúfalá a s bolesťou hlavy som zaspala.
Neviem ako dlho som spala, hoci som sa často budila, lebo ma trápili neustále zlé sny, ako padám, ako sa so mnou všetko točí a ako počujem neustál výrkriky, ale vždy, keď som sa prebrala, tak som opäť upadla do neuspokojujúceho spánku. Párkrát som sa prebudila s výkrikmi, či so slzami v očiach, ale nevenovala som tomu veľkú pozornosť. Potrebovala som vodu. Pokúsila som sa vstať, ale krútila sa mi hlava. Pomaly som kráčala ku kúpeľni, keď sa mi podlomili kolená a opäť sa mi zatmelo pred očami. Neviem či som padla, alebo čo sa stalo, iba som sa neskôr prebudila v nemocničnej posteli.

Po pár dňoch som už na tom bola lepšie a smela som odísť domov. Doteraz som sa s nikým nerozprávala, aj domov som sa odviezla taxíkom, ktorý niekto zo služobníctva potom vyplatil. Vedela som, že doma budem mať prúser, ale chcela som ísť spať, lebo už som nič iné nevládala. Chcela som spať, chcelo sa mi plakať, chcela som všetko zahlušiť a otupiť tak, ako v nemocnici, ale vedela som, že nesmiem.
"Prečo každéhoi vždy sklamem? Prečo nie som v ničom dobrá. Prečo som na všetkých taká zlá, prečo som sebecká? Nechcem rebelovať, len chcem uznanie. Iba trošku. Prečo som zlyhanie?" pýtala som sa sama seba celú noc. Zaspala som až nad ránom.

Neviem koľko ubehlo dní a nocí, čo som prežila v takejto malátnosti. Bola som apatická, nevládala som vstávať ani jesť. Raz som sa prebrala a spoznala som nad sebou známu tvár.
"No, konečne," povedal môj brat a na jeho tvári sa objavil pre neho typický milý úsmev, ktorý som na ňom vždycky milovala. Nevládala som sa mu pozrieť do očí, nevládala som s ním hovoriť.
"Nechceš sa ísť prejsť?" spýtal sa ma, keď videl, že náš rozhovor stagnuje.
"Nevládzem."
"Keď už nebudeš môcť, ponesiem ťa. Hádam si toľko nepribrala."

Obliekla som sa a vyšli sme mojou obvyklou cestičkou k môjmu bunkru, ktorý býval kedysi aj jeho. Cítila som sa ako malá. Všetko bolo pre mňa ako nové, svetlo bolo jasné, možno až príliš, stormy boli až príliš živé a ticho panujúce medzi nami, hoci nie nepríjemné, ale cháapajúce bolo až príliš tiché. Začali mi tiecť slzy.
"Zošalela som?" spýtala som sa potichu. Môj brat sa na mňa pozrel s rozšírenými očami. Nadýchol sa, ako by chcel niečo povedať, ale nakoniec sa iba otočil a pobral sa rýchlejším krokom ďalej. Pobehla som, aby som sa dostala aspoň na jeho úroveň a tak sme prišli až k bunkru.


Recenzia: Dia de los Muertos

9. prosince 2015 v 14:43 | Ari |  Filmy
Názov: Dia de los Muertos
Dĺžka: 3:07 min
Pôvod: USA
Rok vydania: 2013
Režisér: Ashley Graham, Kate Reynolds, Lindsey St. Pierre
Žáner: animovaný, krátkometrážny, rodinný
Hodnotenie:
7,0/10 71%

Anotácia:
Príbeh sa odohráva na začiatku 20. storočia, kde v Mexiku smúti dievčatko za svojou zosnulou matkou. Kvetina vyrastajúca z matkinho hrobu ju zatiahne do krajiny mŕtvych, kde sa naučí čo v skutočnosti znamená sviatok Dia de los Muertos, mexický sviatok mŕtvych.

Film:

Môj názor:
Príbeh sladkého a nevinného dievčatka, ktoré zatiahne do sna ako z filmov Tima Burtona, ale o poznanie farebnejšieho a veselšieho, kde po počiatočnom prestrašení spozná čo vlastne znamená mexický sviatok.

Utešené, no nie? Povedala som si, keď som zapínala film. Konfety a lebky. A smutné dievčatko nad hrobom. Kde už som niečo také videla. Ale potom vyrastie zo zeme kvetina, obmotá sa jej okolo ruky a strhne ju so sebou do magického sveta.
Možno začiatok trochu klišé, ale prečo nie, keď chceme naopchať nejaký význam do troch minút tak, aby to pochopil každý obyčajný divák?
No a potom nasleduje ohromná fiesta, kde malé dievčatko, naša hlavná postava, najskôr ustrašene, no potom s radosťou objavuje podstatu sviatku, ktorý pre ňu znamenal dovtedy len bolesť.
V závere príbehu prichádza dojemné finále, kedy, hoci sme to všetci vedeli a čakali, nám vyhŕknu slzy do očí.
Animácie príbehu je tiež veľmi pekná, povedala by som, že tradičná, celý sled udalostí spoznávanie Dia de los Muertos mi, ako som už viackrát spomenula evokuje Tima Burtona, ktorý patrí k mojím obľúbencom, a tak som bola uchvátená a fascinovaná týmto štýlom aj v tomto filmíku.

Nadá vlastne povedať, že mám voči tomuto filmu výhrady. Krásny, ľahký, krátky a pritom plný veľkých vecí a práve vďaka týmto trom minútam som pochopila, podobne ako malé dievčatko, čo znamená mexický sviatok mŕtvych naladila som sa na vlnu Coco (2017), na ktorý sa teraz teším oveľa viac ako kedykoľvek predtým, hoci verím, že predsa, tieto tri minúty vydali za viac, ako hodina a pol mnohých iných filmov.

Najlepší moment/ hláška filmu:
Moje hodnotenie: 97%

Zdroje obrázkov v obrázkoch