Leden 2016

Daniel Štrauch - GOGO Chalan z internetu

28. ledna 2016 v 17:27 | Ari |  Knihy
Kniha Gogo Chalan z internetu: BAM, čaute, tu je GoGo! Tento pozdrav sa ozýva z desiatok videí na internete, ktoré si získali neuveriteľné množstvo fanúšikov. Ich autorom je GoGo, vlastným menom Daniel Štrauch, uletený, nebojácny a hlavne vtipný mladík z bratislavskej Petržalky, pre ktorého bola kariéra úspešného YouTubera životným snom. Za svojím cieľom sa mu darí úspešne kráčať - dnes mu patrí najsledovanejší slovenský kanál na YouTube, kde ho sleduje viac ako 1,1 milióna fanúšikov. GoGo patrí k hlavným "celebritám" nastupujúcej generácie a je dôkazom toho, kam až to človek plný tvorivých síl môže dotiahnuť spomedzi štyroch stien svojej oranžovej detskej izby. Svoj príbeh zhrnul do pútavého rozprávania, v ktorom odhaľuje zákulisie svojej práce, úskalia, s ktorými sa musel vyrovnať, ale aj detaily z osobného života a ešte oveľa viac!



Trailer (?):

Môj názor:
Nuž, na začiatok si dovolím citovať jeden z riadkov na obale knihy:
"Krásny cover, elegantný font, inovatívna grafika, no slabý obsah."

A teraz, keď už som napísala tento "úchavtný a vtipný" úvod, nad ktorým som dlho rozmýšlala (mám v zálohe ešte jeden), môžem sa presunút k aktuálnej recenzii knihy, ale už od úvodu sa dá tušiť v akom duchu sa asi bude niesť.
Naskôr by som sa chcela vyjadriť k GoGovi ako osobnosti samotnej, lebo už mi bolo povedané, že som iba hater.
Pravdou je však opak, nie som hater, aspoň za zaňho nepovažujem, naopak mám GoGovu tvorbu celkom rada, hoci som vyberavá a sledujem iba tie videá, ktoré sa priamo týkajú nejakých mojich oblastí záujmu. Určite považujem za úchavtné, to čo dokázal a ako ďaleko to dotiahol vzhľadom na to, že pôsobí iba na československej scéne. Taktiež si veľmi cením jeho posunu a rada som v priebehu rokov sledovala vývoj jeho tvorby ako aj osobnostný rast a hoci nešaliem za ním, tak ma možno považovať za časť jeho publika.

No a teraz ku knihe. Chcela som si ju prečítať zhruba odkedy bola vonku, ale nemala som v pláne vyhodiť za ňu peniaze, lebo 10 eur za necelých 200 strán s obsahom o ktorom som spočiatku nebola úplne presvedčná mi prišlo veľa. A tak som sa nakoniec rozhodla nepriamo si túto knihu požičať od jedného zarytého fanúšika, ale dozvedela som sa, že i on bol sklamaný a to vo mne vyvolalo ešte väčšiu skepsu.

Nakoniec som si teda s knihou sadla k televízoru a pri Ženách z rodu Gilmorovcov a Knihovníkoch som sa začítala do tohto literárneho skvostu. Musím uznať boli to príjemne strávené 2-3 (?) hodinky. Myslím si, že GoGo je populárny práve vďaka vtipnému a pútavému spôsobu rozprávania, kedy dokáže aj banálne veci spraviť o niečo zaujímvejšími, ako sú už napríklad jeho Let's Playe, ktoré som ako jediné schopná sledovať, a tento spôsob preniesol aj do knihy, ktorá je skutočne písaná v hovorom štýle, ako sám tvrdí, a dokonca som v hlave pocelý čas čítania počula jeho hlas. Celé dielo bolo svižné a pohodlné, podobne ako jeho videá, relax.

Ale, bohužiaľ, kniha bola presne ako jeho videá. Možno bolo v knihe pridané niečo, čo ešte nikdy vo videách nepovedal, čo som nevdela, ale v podstate, vzhľadom na to, že o GoGovi som vedela ešte ako o chalanovi z oranžovej izby, čo bolo pred troma rokmi, tak o ňom mám znalosť ešte z dôb, ktoré si mladšie ročníky ešte ani nepamätajú a veľa vecí som rovnako už počula. Zvlášť o skorších projektoch, rovnako aj o práci youtubera ako takej, či už od nehol, iných youtuberov, či som si to vydedukovala sama, a rovnako som už mnoho krát počula v knihe viackrát opakované pasáže o motivácii, hateroch, fanúšikoch, súkromí, atď.
Preto som od knihy čakala skutočne sľúbenú pridanú hodnotu, lebo skrátka som toho už veľa vedela. Mala som istú predstavu, ako by mohla kniha vyzerať a nakoniec som zostala sklamaná.

Možno, že GoGo nechce vyzradiť svoje triky, ale skutočne zaujímavé by mohli byť na knihe napríklad nejaké technické detaily, lebo ako sám píše, mnoho mladých sa dnes chce stať youtubermi a tak by okrem zabávacej funkcie kniha získala aj tú pridnú hodnotu, ktorú mohla mať. Podľa mňa zostal potenciál tejto knihy, lebo ak má niekto úspech, ako GoGo, tak si myslím, že má čo povedať a s čím sa podeliť.

Aby som zas iba nekydala, hoci, ešte stále mám pripravených pár výtok, tak musím pochváliť knihu ako kus ako taký. Už na prvý pohľad má pekný design, o tom žiadna, lákavý, populárny, jednoduchý a vtipný, "recenzie" vzadu na knihe patria k najvtipnejším častiam knihy ("Málo bicyklov. A miesto oranžovej by som dal zelenú." - Peter S5gan). Taktiež je kvalitná, neohýba sa, čoho som sa dosť bála, lebo kniha nie je moja.
Podobne aj vnútro knihy, nápad ako taký je super. Síce sú obrázky polovicou knihy, sú zábavné, väčšinou sa týkajú príbehu (niekedy sú trochu oneskorené, inokedy sú úplne mimo, hoci v určitom zmysle to neprekáža), skvele spracované, ale bohužiaľ mierne zle umiestnené, lebo každá druhá strana sa rýchlo začne zunovať a keď si človek chce prečítať čo je na obrázku, či venovať sa vsuvke, ktoré sú mimochodom, tiež celkom podarené, tak musí často prerušiť text uprostred vety a rýchlo zabudne o čom bola, skrátka, chýbalo tomu členenie.

Na záver ale oceňujem design ako taký, lebo je skutočne utešený a interaktívna časť knihy hlavne mladším divákom a nie až tak verným, či naopak až príliš verným fanúšikom, môže prísť ako skvelá vychytávka a musím uznať, že s možnosťami sa vyhrali.

Čo teda nakoniec povedať. V zásade to bolo fajn, ale chlapec je youtuber, mal by u toho zostať, to mu ide a knižky nechať knižkami. Keby to bolo video, bola by som si ho pustila, ale takto mi skrátka obsahovo na knihe niečo chýbalo. Ak dávam body, tak iba za štýl.
Ale, keď to niekoho teší, tak proti gustu žiaden dišputát.

(Letia dve stíhačky a jedna nestíha.)

Informácie o titule:
Počet strán: 191
Vydané v roku: 2015
Vydavateľstvo: Tatran
Orientačná cena: 10-13 eur

Autor:
Daniel Sebastián Štrauch, známy skôr ako GoGo, z kanálu GoGoManTV sa narodil 24. septembra 1996 v Bratislave, kde aj žije a tvorí. Patrí k njavyhľadávanejším odkazom na slovenskom Googli a k dnešnému dňu je najodberanejším kanálom na slovenskom youtube s viac ako miliónov odoberateľov. Youtube je dnes aj jeho zamestnaním. Okrem iného bol aj v show Andreja Krausa a v jednej epizóde Paneláku.


Skončiť s blogom (?)

22. ledna 2016 v 16:21 | Ari |  Téma týždňa a iné vykecávanie
Nikto nechce byť zabudnutý, každý z nás si hľadá svoje miesto, každý z nás chce niekam patriť ale každý z nás chce byť aj výnimočný. No, je ťažké toho dosiahnuť a môžeme sa akokoľvek snažiť, kto z nás si nájde svoje miesto, s ktorým je spokojný a je si ním istý? Kto?
Máme sa vôbec snažiť? Na svete sú milióny ľudí ako my. Bieli, čierni, zelení, pekní, škaredí, na tom nezáleží, ale môžu byť rovnako dobrí v hudbe, kreslení, písaní, manuálnych prácach, v matematike, fyzike, informatike, skrátka v čomkoľvek. A nepomernekrát aj lepší.

Prečo teda? Keď si človek uvedomí, že to, o čom si myslel, že ho robí hodnotním a výnimočným, čo považoval za svoj podpis, za niečo, čo ho definuje v očiach iných, vlastne neexistuje a v skutočnosti ho svet tak nevidí a to, čo on považuje za niečo svoje je vlastne tuctové a nudné, čo zmôže?

A presne toto bolestivé vedomie sa ma drží už pár dní, či týždňov. Nie som výnimočná. Som tuctový nudný bloger, akých je za počítačmi milióny, mám tuctový blog s podpriemerným odpadom, akého je plný celý internet a neustále produkujem ďalší a ďalší. Zvlášť keď si uvedomím, že to nikoho nezaujíma. Vždy som považovala svoju intrapersonálnu inteligenciu za výraznú črtu mojej osobnosti a vždy som si viedla denníky, kde som zaznamenávala najmä svoj vnútorný život. No k mojej ososbnosti patrí aj interpersonálna inteligencia, ku ktorej patrí potešenie zo zdelovania svojich myšlienok, ktoré ma priviedlo na internet s myšlienlkou, že možno niečoho dosiahnem.

Dnes, po dvoch rokoch blogovania to už vidím inak. Stále som súčaťou internetu a tohto privilégia sa neplánujem ešte veľmi dlho vzdať, ale škaredého zlozvyku zvrhlého potešenia zo zdelovania svojich myšlienok by som sa rada zbavila.
Veď aj, načo? Nie som ničím výnimočným v tomto svete a na ani v tejto, od sveta a poznanie menšej komunite. Dokonca mám dojem, hoci by sa dalo povedať, že s vekovým dospievaním sa môj jazykový prejav zlepšil a upravil, aspoň čo sa formy týka, tak obsah čím ďalej tým viac pokulháva a stráca a absolútne sa vytratil koncept čohokoľvek, s čím som začínala.


Prečo teda, teraz, keď som tak blízko poznania, že aj tak budem zabudnutá, úplne zabudnutá, neskončím? Nebol by to krásny koniec, krásne teatrálny, ako mávam vo zvyku, kde by mojim posledným článkom (vyjmúc tento, samozrejme), bola vyše trojstranová báseň, ktorá krásne vystihuje všetko, o čom sa tu rozpisujem?

Ale aj ona, podobne ako ja, načo? Je príliš dlhá, nudná, možno spočiatku mala koncept, ale čo je dnes. Oplatí sa vôbec venovať jej pozornosť, keď tomu zatiaľ tak nebolo? Bola som na ňu hrdá, lebo som myslela, že je fénix a v skutočnosti je to rovnako aj labutia pieseň. Pre čo aj? Je príliš dlhá. SPOILER ALERT!: Ak sa ju náhodou rozhodnete prečítať, nemusíte čítať prvú/poslednú strofu. Je rovnaká, len nálada je iná, takže ju vynechajte podľa ľúbosti. END.

Tak čo? Oplatí sa to teda, nebolo by to krásne? Pohrávam sa s touto myšlienkou už dlho. Konce sú vždy krásne. Niekedy poeticky, niekedy pateticky, ale krásne, nie?



Neónová noc

20. ledna 2016 v 20:06 | Ari |  Básničky
Je ľahké písať o modrom nebi,
no neľahké básniť o betónovej šedi,
je krásne mať hlavu v oblakoch,
no v skutočnosti bavíme sa o vtákoch,
veríme, že nás hreje slnka lúč?

Alebo dýchame len ťažký vzduch,
čo začierňuje a matní naše sny
a kto je za to zodpovedný ak nie my,
chceme si do sveta vtesnať ďalší svet,
kde je, čo chceme, a či toho niet?

Čo je skutočné, vidíme to my,
čo sme zaslepení neónmi a farbami,
čo si ctíme tupé vnemy
viac jak život sám?

Kto sme, či sme masa, či,
súčasť masy ľudí, aké máme sny,
či presne také ako ostatný,
sme nimi preplnený, je to zdravé,
tak sa to má, maj to v hlave,
kričia na teba krásni zo svetových strán,
no v závere, nie sú iba kŕdeľ čiernych vrán?

Čo ako chmury neónovej noci,
napriek svetlu, čo ich kosí
a tvári sa ako priateľ náš,
no v skutočnosti, ako v Malom princovi,
kradne to, čo máme vo hviezdach,
a jeho biele svetlo láka chmury,
láka háveď, ako nočné mory,
ktoré na hranici šedi čakajú, čo nás skolí,
ako ďaleko sme my od nich?

A oni od nás? Len na pár krokov,
či na kilometre ďaleko,
sú takí veľkí, či mi takí malí,
a predsa, aj keď sú vlastne ako my,
rovnako veľkí, s rovnakou silou,
no predsa nás vábia do svojej mamony,
ktorú aj im rovnako veľkí aj rovnako malí
vtlačili svojou silou do hlavy?

Panel k panelu a kocka k kocke,
a iba málo ich drží pospolu a,
predsa, ako čierne vrany,
ako chmury noci, ako
veľkí, sú našou oporou
a my ako oni máme, či chceme byť?

Byť stále šťastný, všetko mať jasné,
aj vo vnútri, aj navonok, vymiesť
čo nezapadá, vysvietiť izby a zamiesť,
čoho zbaviť sa nedá do rohu,
no, čo ak je svetlo príliš silné,
a vysvetľuje rohy, čo ak ich
neviem ukryť v tme, všetko mimo nich,
kde sú oni vtedy, moje vzory,
prečo sú oni tak ďaleko?

Aj ja chcem jasné fraby a vzory,
nie iba tmy šialenej chmury,
prečo nasľubovali mi ružové oblaky,
keď ja pozerám sa smutne do mláky
a iba dnom ich dna sa na chvíľu
stanem súčasťou ich sveta, ale,
čo z toho ak odsúdia ma zasa?

Veríme, že obe dná sú zlo,
či to hore, či to dole, ani jedno
nie je správne, je to naším svetom,
tam kde je kopa neónov a farieb
je neresťou a kacírstvom,
ale gravitácia ťahá piesok
hodinami dolu vždy, ako
ho teda udržať v strede?

Či problém mám skutočne len v sebe,
no ty nie si sama, ale vlastne si,
dostala si, no nemáš správne móresy,
sme iná masa, sme burina,
sme zdrojom sĺz, či každý nás len preklína?

Je toľko neporiadku, sú len dokonalí,
skutočne len hŕstka, čo sme vykonali,
keď tí veľkí sú pre nás len chmury
a biele úsmevy sú len prázdne stvory
a naše vlastné hádam ani nie sú,
sú iba pre nich, no nimi pohŕdame
a múry okolo nich staviame,
iba okno, ako lev v zoo, pomaly umierame?

No, čo je potom správne, my či oni,
sme my ako oni, prečo chceme byť,
je to tak správne, je to tak zdravé,
kto proti komu, ako, či čomu,
nakoniec chce sa biť?

Na svojom dne chceme byť ako oni,
no nechceme zapadať do šablóny,
je potom pravda v oranžovej noci,
či v hviezdach, keď ich oko zočí,
my, deti poludňajšej noci,
aký vôbec chceme pocit?

Čo je teda zle, ak je vôbec niečo
a kto, povedať ti vie to,
lebo sme učení a učia nás aj nové,
možno naša generácia pliev
postupne otočí svet dokonalých,
no s vytrhnutým šedivým vlasom
nenarastú mi ďalšie tri?

Čo teda, čím ďalej, tým viac
strácame sa na hranici
bieleho svetla a smogu plnej tmy,
umelého kyslíka sme presýtení,
stačí iba iskra, no tej nikde niet,
ako teda pretnúť nekonečnú sieť?

Moje oči sú už slepé od tej "tmy"
hovoria nám pravdu, sme len zbytoční
a ostáva nám iba boj a keď dospejeme
čo? Budeme iskra,
a prečo už nie sme?

Topíme sa my vo vlastnej tme,
aj keď tmy v noci nie je naokolo?

Je ľahké písať o modrom nebi,
no neľahké básniť o tej šedi,
je krásne mať hlavu v oblakoch,
no v skutočnosti bavíme sa o vtákoch,
veríme, že nás hreje slnka lúč?
Alebo... dýchame len ťažký vzduch?
(a kto je za to zodpovedný ak nie my?)


Shel Silverstein - Strom, ktorý dáva

15. ledna 2016 v 15:59 | Ari |  Knihy
"Som presvedčený, že pán Silverstein túto knihu napísal na vnuknutie"zhora". Alebo musel mať poriadne šťastie. Ten, kto ju má, vlastní hodnotný poklad."
Z komentára k španielskému vydaniu

"Kúpil som túto knihu deťom, pretože v tomto jednoduchom podobenstve sa ukrýva vzácny odkaz. Strom, ktorý dáva ma znova vrátil do detstva."
Jay Fisk o vydaní v hebrejčine

"Som Čínanka a čítam túto knihu po čínsky. Je to dojímavý príbeh. Som matka a zvyknem ho čítať svojmu štvorročnému synovi, ktorý knihu zbožňuje. Hovorievam mu: ty si ten malý chlapec a ja chcem byť tým stromom, ktorý dáva. Budem ti pomáhať po celý život, keď to budeš potrebovať. A budem pritom šťastná."
Zeng Čin
(Z obalu knihy)

Obsah:
Kniha pojednáva o chlapcovi, ktorý sa spriatelí so stromom. Ako malý sa rád chodieval hrať k stromu, ale neskôr dospieva s tromu chýba. A tak strom robí všetko pre to, aby boli s chlapcom opäť šťastný.

Môj názor:
Kto čítal Denník odvážneho bojka vie, kto by to asi mohol byť tento pán. Kto čítal Poučku o podstate predvídateľnosti Katherín vie aj čo by tie jeho príbehy mohli byť zač. A kto sa pustil do tejto knihy, tak sa mu všetko krásne spája dokopy.

Od začiatku je jasné, že sa jedná o detskú knižku, pomerne jednoduchú a pravdepodobne aj veľmi milú. Žánrovo by sa dala pridať k Malému princovi ako jeho jednudochší brat, ktorý je určený aj mladším čitateľom a jednoduchšie sa dá pochopiť.
Podobne ako u Malého prica, jedná sa tu o niečo krásne, o niečo krásne napísané, o niečo príbehovo krásne, veselé i smutné a i o niečo hĺbkovo krásne, čo je zvláštnou a výnimočnou kombináciou a preto si aj táto kniha zaslúži patričné uznanie.

Narozdiel od Malého princa má táto kniha inú formu, celkovo je nápad inak spracovaný, kratučký, za to vhodný pre mladších čitateľov, obohatený obrázkami. Originál som síce nečítala, ale musím uznať, že preklad je veľmi vydarený a dodáva autenticitu príbehu.
Knihu by som rozhodne odporučila ako rozprávku pre každého, skrátka niečo, čo sa oplatí mať na poličke a raz za čas vziať do rúk, ale úprimne, radšej si ju zaželám do daru, lebo tá cena mi príde trochu moc.

Informácie o titule:
Počet strán: 56
Vydané v roku: 2007 (v ČR), 2012 (v SR)
Vydavateľstvo: Librex (v ČR), Menta Media (v SR)
Orientačná cena: 9 eur

Originálny názov: The Giving Tree
Originálny vydavateľ: Harper & Row
Prvé vydanie v origináli: 1964
Orientačná cena v origináli: 10-20 eur

Autor:
Shelby Alan Silverstein, narodený 25. septembra 1930 Chicagu bol všestranným umelcom. Pracoval ako básnik, textár, autor komiksov, skladateľ, scénarista, spevák, ale najväčši sa preslávil ako autor kníh pre deti, z ktorý Strom, ktorý dáva (jediné jeho dielo preložené do slovenčiny) je jeho prvotinou. Okrem toho získal najväčší úspech v hudobnej a filmovej brandži, kde v roku 1970 dostal Grammy za Najlepšiu country pesničku (A boy named Sue - Johnny Cash) a nomináciu na Grammy a Zlatý Glóbus z roku 1991 za hudbu k filmu Pozdravy z Hollywoodu. V roku 1999, 10. mája, zomrel na Floride.


Ján Šutka - Medzi Šuarmi

10. ledna 2016 v 14:58 | Ari |  Knihy
Ján Šutka odchádza ako misionár do Ekvádoru, kde sa misijnej činnosti venujú mnohý už roky a s podobným zápalom pre vec prichádza aj don Šutka. V knihe rozpráva nie len o mnohých veciach, ktoré pre toto spoločnestvo vykonal, ale predstavuje aj ľudí, ktorých v tejto komunite spoznal a opisuje nám základy tejto výnimočnej kultúry.
(Rozhodla som sa vynechať obsah, lebo som usúdila, že moja vlastná anotácia knihy je dostačujúca.)

Môj názor:
Priznám sa, absolútne netuším, kde sa táto kniha vzala v mojej knižnici, ako dlho ju tam asi mám a či som ju vôbec niekedy plánovala čítať. Nakoniec som si ju vzala so sebou, keď som cestovala, lebo som chcela mať na čítanie niečo ľahké, aby som sa nemusela trepať s mojimi obvyklími 600 stranovými kusmi. Ku knihe som sa počas cesty dostala iba na chvíľku, ale už vtedy ma zaujala. Neskôr som ju počas voľna vzala do rúk a neoľutovala som.

Kniha je napísaná svižným, čtivým štýlom, čím sa vyrovnáva zaujímavému textu o málo známej kultúre a pre bežného človeka o vlastne neznámom svete. Rovnako vyzdvihuje nie len fakty a dej, ale aj jednoduchú skutočnosť a ľudskosť celého príbehu a dodáva mu čaro nehrajúce na emócie, ale na jednoduché rozprávanie vhodné pre každého.

Rovnako oceňujem aj formu celej knihy ako takej. Vďaka úvodu knihy sa čitateľ bez akejkoľvek znalosti tejto práce dozvedá základné informácie, ktoré ho uvedú do deja a zároveň sa dozvedá aj niečo základné o ľuďoch tejto knihy. Následne prechádza kniha do spomienok, ktoré v podobe krátkych a zaujímavých príbehov, či postrehov postupne opisujú prácu pána Šutku v usporiadaných celkoch, ktoré majú správnu dĺžku a formu a sú obohatené o obrázky či poznámkový aparát, ktorý ale, ako pri mnohých knihách, nenarušuje zážitok z čítania.

Mňa osobne kniha veľmi potešila. Nie som síce kresťansky založená a s mnohými vecami nesúhlasím, ale v knihe som našla aj mnoho iného a dá sa povedať, že práca tohto muža bola záslužná. Každopádne, od knihy som sa nevedela odtrhnúť a bola lepšia, ako som čakala.

Informácie o titule:
Počet strán: 139
Vydané v roku: 2005
Vydavateľstvo: Don Bosco
Orientačná cena: ?

Autor:
Ján Šutka sa narodil 11. septembra 1930 v Orovnici pri Hronskom Beňadiku. Ako seminarista bol internovaný v Podolínci, ale podarilo sa mu ujsť do Rakúska. Rozhodol sa pre odchod do misií a bol priradený do Ekvádoru. V roku 1960 bol vysvätený za kňaza. V roku 1962 založil Federáciu Šuarov na ochranu ľudských práv tohto kmeňa, v roku 1972 rozbehol program diaľkových Škôl cez rádio. Dosiahol aj mnohého iného a v roku 2003 bol vymenovaný za direktora saleziánskej komunity v meste Limón. Zomrel 11. augusta 2014 v Ekvádore.
(Z obalu knihy)

Vedieť o poslednom dni by nemalo cenu

4. ledna 2016 v 21:14 | Ari |  Téma týždňa a iné vykecávanie
Každý sa skôr či neskôr dočká smrti, to je každému známo a dá sa teda povedať, že zomrieť môžeme každý deň. Môže to byť dnes, zajtra, za desať, či za sto rokov. Skrátka, môže to byť hocikedy a môžme žiť s pocitom, že každý deň je vlastne náš posledný deň. Ako aj hovorí motto, ži každý deň, ako by bol tvoj posledný. Ale, ako vždy, je tu jedno ale.

Normálny, zvlášť dospelý človek by v svoj posledný deň, keby sa ráno zobudil a stála by nad ním smrť a povedala, máš 24 hodín, kámo, tak by vybavil veci okolo svojej smrti, majetnejší by napísal záveť a rozlúčil by sa so svojimi najbližšími, zmieril by sa s niekým, na kom mu záleží, ak by to bolo nutné, možno poriešil veci v práci, či okolo poistky a až potom by zostal čas na niečo iné, čo vlastne v závere nie je až také dôležité, ako napríklad skočiť s padákom, či vyviesť inú hlúposť, na ktorú by si normálny človek netrúfol, či nenašiel na ňu čas.
Prípadne by plakal a bedákal, ako by som to spravila asi ja. Predsa len, aj taký zoskok padákom stojí nejaké peniaze (u nás konkrétne 160 eur) a ak ten človek má niekoho ďalšieho o koho musí byť postarané, tak vie, že je to veľký peniaz a skrátka, nedávalo by to zmysel.


Taktiež normálny človek si nemôže dovoliť takto uvažovať. Aj keby si povedal, že ide za ignoranta a poistka ho trápi najmenej, asi by aj tak chcel stráviť čas niečím, čo ho baví, alebo s niekým, koho má rád, skrátka robil by niečo, čo zvyčajne nie.
Kto by už v posledný deň išiel do práce, či školy? Nikto. A to si priemerná osoba skrátka nemôže dovoliť, lebo, všetci vieme prečo. Treba myslieť na budúcnosť. Treba chodiť do práce, lebo nebude potom čo do úst dať, treba chodiť do školy, lebo, raz bude treba nájsť si prácu a kupovať si všetko za svoje, ako je normálnym kolobehom života.

Ale iste, každý, kto sa týmto mottom riadi ho bere s nadsázkou. A aj keď sa ním človek neriadi, vždy ho to prirodzene tiahne k tomu robiť to, čo má rád a byť s tým, koho/čo má rád. A samozrejme, normálny človek má aj motiváciu plniť si svoje sny a ak o to skutočne stojí, tak si skočí aj s tým padákom, aj keď si bude musieť každý mesiac ukladať a odoprieť si kino, pivo, alebo inú zábavku, lebo keď niečo chce, vždy sa dá nájsť spôsob ako si to splniť (v rámci rozumných medzí, samozrejme).


A keď skutočne robím, to, čo si myslím, že je správne, nevenujem sa iba škole, lebo myslím na budúcnosť, alebo iba zábave, lebo zajtra sa možno už nezobudím, ale vyrovnávam si to, tak aký by malo zmysel vedieť o tom poslednom dni?
Ľuďom, na ktorých mi záleží hovorím, že ich mám rada, robím čo ma baví, čítam si, kreslím si a svoje sny, si aspoň v malých častiach plním, hoci ešte som nikdy neletela do USA, ako veľmi by som chcela, keby bol môj posledný deň, už to aj tak nestihnem.

Malo by potom zmysel v môj posledný deň to spraviť, lebo som to vždycky chcela urobiť? Možno ani nie, lebo ja osobne verím, že by mi bolo cennejšie povedať ľuďom, ktorým ľúbim, ako veľmi mi na nich záleží, naposledy s nimi stráviť čas, zmieriť sa s tými, s ktorými som práve pohádaná a mrzí ma to, prípadne im povedať do očí, čo si myslím a odísť v pokoji a možno, ako Homer Simpson v jednej z mojich obľúbených epizód, spraviť aspoň niečo malé, ako on zasadil strom.

Čo viac? Ale, aký to má zmysel, ak ma tá hádka neťaží uzmierovať teraz, tak na čo? Pokojne môžem odísť aj bez toho. Aj bez stromu. Aj bez rozlúčky, lebo, kto by chcel vidieť svojich milovaných nariekať, ešte predtým, ako sa stane tragédia, kto by ich chcel tým ťažiť?
Skrátka, zbytočnosti. Ak sme plnohodnotne nevyužívali čas doteraz, ako by sme to chceli za 24 hodín zmeniť.

A, po smrti nám to bude už aj tak jedno...

Poriadok no. 5

3. ledna 2016 v 23:44 | Ari |  Poriadok
2157, 12. mesiac, 23. deň, 20:15, Zem
Štedrý deň sa pomaly a neodvratne blížil a bolo to cítiť vo vzduchu. Všetci boli pokojneší, boli na seba milší a radovali sa ako deti. Vo vzduchu bolo cítiť zvláštne napätie, sladké a opojné, ktoré postupne pochytilo ako deti, tak aj dospelých. Bolo síce potreba ešte mnoho urobiť, od začiatku sa vedelo, že to nikdy nebude do detailov dokonalé, ale napriek tomu sa každý usiloval, aby tak bolo, čo bolo ohromne vyčerpávajúce.
Už sa zvečerievalo, hoci do noci, dalo sa povedať, bolo ešte ďaleko, keď som si opäť k sebe vzala svoje vnúčatá, aby som ich zabavila, aj aby som uľavila ich rodičom.
"Tak, už nám povieš, čo sa stalo, keď si sa vrátila na stanicu?" spýtal sa ma vnuk.
"Dostala si trest? A kričali na teba veľmi?" chytila sa siete jeho sestra.
Mala som náladu na hovorenie a tak som sa ich otázkam nebránila: "Nuž,..."
...
Prvou vecou, ktorá mi udrela do očí bola už len pozornosť, ktorú mi venovali tým, že si všimli, že som sa vytratila. Potom samozrejme nasledoval hnev, krik, výčitky i som si poplakala, to priznávam a nakoniec nastalo znepokojivé vypočúvanie, ktorého som sa bála najväčšmi.
Vedela som, že už nemôžem klamať, že sa nemám ani pokúšať a ostávalo mi len dúfať, že mi nepoložia tie správne otázky.
Lenže oni ich použili. A použili ich mnoho a vedeli ich používať veľmi dobre. Nebolo veci, na ktorú by sa ma nespýtali a ja som bola nútená vyrozprávať im všetko o mojich útekoch, o mojich výletoch, o slnku, vode, o vzduchu a práve tak o domorodcoch, ich štýle života, reči.

Neviem, kto bol viac prekvapený. Či ja, alebo rodičia. Čakala som opäť mnoho kriku a sĺz, za všetky tajomstvá, ktoré som si dovtedy strážila a teraz vyšli na povrch, alebo rodičia z toho, koľko tajomstiev som mala a koľko som toho nevedomky, bez tvrdej práce, ktorej obetovali svoje životy, objavila.
Strávili pre zmenu dlhý čas skúmaním mňa a sami sa pokúšali pustiť von, čo im samozrejme, nevyšlo, lebo si ihneď nezvykli na svet "tam vonku", ako nazývali svet mimo stanice. Strávila som dlhý čas zavretá a smutná, lebo mi chýbali moji priatelia, ktorí sa pre mňa stali viac, ako kedy boli pre mňa moji rodičia. Tí boli neustále na telefónoch, zvlášť po tom, ako ma dotestovali a ja som opäť zostala sama a znudená.

Až jedného dňa, ktorý sa v našom kalendári chýlil ku koncu ma naši pustili von. Ihneď som si všimla zmenu vo vonkajšej prírode a teplote ktorá mierne klesla a zvlhla, zatiaľ čo príroda začínala strácať svoje žiarivé farby a prechádzala do sivej.
Druhou zmenou bol prístup mojich rodičov, ktorý mi našli nový oblek, pripravili mi veľa vecí pre akúkoľvek zmenu podmienok a pustili ma opäť za mojimi priateľmi. Nezdalo sa mi to v poriadku, ale nechávala som to tak, lebo radosť zakalila moje myslenie.

Smela som tráviť mnoho času s mojimi priateľmi, hrávať sa s deťmi, učiť sa od miestnych ľudí pliesť koše a iné ručné práce, variť a poznávať prírodu. Bol to veľmi utešený čas, učila som sa nové slová, tance a piesne a aj ja som naučila ich niečo z mojich znalostí. Dospelý človek, tak ako moji rodičia, by povedal, že sme nikdy neviedli plnohodnotnú konverzáciu, ale, popravde, ich jazyk bol veľmi minimalistický.

Raz, akurát v čase, keď som bola na stanici, som zažila prvú návštevu v mojom živote, o to významnejšiu, že to bola návšteva pre mňa. Ostala som ňou uchvátená. Bol to muž, asi okolo tridsiatky, dobrodruh ako zo starých filmov, ale čo bolo pre mňa významnejšie, bol to skutočný človek, z mojej rasy, z mäsa a kostí. Dlho sa so mnou rozprával a preukazoval nadšenie pre moje príbehy, nie iba čistý vedecký záujem ako moji rodičia, ale skutočné emócie s akými som sa u ľudí vo vesmíre nestretávala. Bola som z neho uchvátená, ale, neviem či z neho sálalo niečo zlé, alebo vo mne bola nedôvera, silou-mocou som túžila oddeliť svoje dva svety a vzhľadom na to, že prišiel do môjho prvého sveta, tak tam automaticky patril.

On sa ale od začiatku správal inak ako moji rodičia. Využil moje poznatky a chodieval na krátke prechádzky von, nikam ďaleko, vždy bol na dohľad, ale dostatočne na to, aby si okamžite zvykol a nezostal odkázaný na skafandre a stanicu.
Trávil veľa času tým, že ma pozoroval a snažil sa naučiť všetko, čo viem, pridával niečo málo, čo vedel on a priznám sa, postupne si ma svojou ľahkou vtieravosťou získal.
...
"Ako sa volal?" spýtal sa ma vnuk, ktorému oči žiarili pri pomyslení na "akčného hrdinu", dobrodruha, ktorý sa objavil z čista-jasna a v jeho očiach vyzeral ako Indiana Jones.
"Stone. Jordan Stone, myslím," odvetila som vytrhnutá zo spomienok.
"Ty si naňho už moc nespomínaš, že?" spýtal sa ma vnúčik mierne sklamane.
"Vieš," povedala som, "ľudia, ktorí už nepatria do tvojho života sa zvyčajne vytratia z nejakého dôvodu a niekedy je lepšie zabudnúť. Ale, neboj, ešte o ňom budeš počuť a myslím si, že už si o ňom možno aj počul...Kde som teda skončila?"
...
Raz, keď už z nás boli priatelia, ako by sa dalo povedať, opať začal javiť záujem o niečo viac, ako boli vychádzky a na druhý krát som jeho naliehaniu podľahla a privolila som, že ho zoznámim s osadou, ale poprosila som ho o čas.
Dlho som musela na svojich priateľov naliehať, aby mi dovolili priviesť neznámeho človeka, ale keď som im ukázala svoje nadšenie z tejto osoby, uverili mi.

A tak som ho jedného dňa zaviedla do osady a tam z neho zostali ako skamenelí. Nebol to človek ako ja, pre nich bol absolútne iný vo všetkom, čo sa dalo. Nevedel sa dorozumieť, nevedel pochopiť veci, čo som intuitívne pochopila hneď, nevedel pochopiť minimalizmus ich života a ja šťastná, že sa môžem zase blisnúť v jedinej veci, v ktorej som bola dobrá, pustila som sa ihneď do tlmočenia. Naučila som ho používať slovo iku, vysvetlila som mu čo znamená kame, čo je to obiša, to bol oheň uprostred dediny, ale slovo sa používalo aj pre život a vlastne pre akúkoľvek cennú vec a samozrejme vodkyňu osady, slovo maka, čo bolo slovo pre hudbu, tanec, spev, umenie a radosť či hru a samozrejme slovo bole, ktoré naopak vyjadrovalo smútok, ale aj zlé počasie, nešťastie, únavu a vlastne, všetky nepekné veci v ich jednoduchom a krásne usporiadanom pokojnom živote.
Tiež som ho naučila mená ľudí z osady a to bolo všetko, čo bolo potreba pre jednoduchú konverzáciu, akú som potrebovala ja.

A tak so mnou z času na čas chodieval do osady. Naši boli radi, že ma niekto stráži, že netrávim všetok čas sama. On chodieval so mnou cestičkou, vtedy sa so mnou rozprával a potom sa utiahol niekam do tieňa a pozoroval svet naookolo, zatiaľ čo ja som sa zabávala.
A takto zas uplynulo pár týždňov, až z toho vzišli dva mesiace.
...
Usekla som svoje rozprávanie.
"Ale čo sa stalo?"
"Prečo si prestala?" vyhŕkli oba hlásky naraz. Do očí sa mi nahrnuli slzy a nechcela som sa prezradiť. Bolo to až príliš silné. Vo vnútri som vedela, že som túto kapitolu mala preskočiť, ale nemohla som. No tiež im nemôžem zlomiť srdcia. Mal to byť vianočný príbeh. Prhltla som zvlyky a odvetila som:
"Už je neskoro, deti moje. Zajtra vám to dopoviem, šetrila som si pointu na záver."
"Takže nám konečne porozprávaš o svojich najlepších Vianociach?" spýtali sa ma nadšene.
"Čo asi myslíš, že bude pointa?" spýtala som sa a do hlasu sa mi opäť vrátil obvyklý pokojný a trochu žartovný podtón. Poslala som deti do postele a aj ja som si išla ľahnúť. Bohužiaľ, ťažko sa mi zaspávalo.
_________________________________________________________________________________________
Dôležitá poznámka:
Je mi skutočne ľúto, ako to s poviedkou dopadlo, lebo som z konceptu, ktorý som vymyslela bola celkom nadšená, hoci som ho, ako takmer nič nedotiahla do konca, minimálne nie v čase, v akom som chcela.
Na druhú stranu som sa ale rozhodla, že nehodlám opustiť tento koncept, lebo si myslím, že má istý potenciál a chcela by som ho rozšíriť aj do novej roviny, odobrať z neho trochu vianočného ducha a aj vianočnej plytkosti a dodať mu trochu viac deja.
Každopádne, ospravedlňujem sa mojim čitateľom (konkrétne jednému čitateľovi) a oneskorene by som chcela zaželať všetko dobré do Nového roka a povzbudiť všetkých, čo vytrvali, aby sa tešili na ďalšie diely, lebo verím, že, hoci budú pravdepodobne vychádzať dosť pomaly, budú o to lepšie, lebo ma k nim nebude nútiť akási "povinnosť", ale skutočná radosť z písania a skutočná inšpirácia.