Neónová noc

20. ledna 2016 v 20:06 | Ari |  Básničky
Je ľahké písať o modrom nebi,
no neľahké básniť o betónovej šedi,
je krásne mať hlavu v oblakoch,
no v skutočnosti bavíme sa o vtákoch,
veríme, že nás hreje slnka lúč?

Alebo dýchame len ťažký vzduch,
čo začierňuje a matní naše sny
a kto je za to zodpovedný ak nie my,
chceme si do sveta vtesnať ďalší svet,
kde je, čo chceme, a či toho niet?

Čo je skutočné, vidíme to my,
čo sme zaslepení neónmi a farbami,
čo si ctíme tupé vnemy
viac jak život sám?

Kto sme, či sme masa, či,
súčasť masy ľudí, aké máme sny,
či presne také ako ostatný,
sme nimi preplnený, je to zdravé,
tak sa to má, maj to v hlave,
kričia na teba krásni zo svetových strán,
no v závere, nie sú iba kŕdeľ čiernych vrán?

Čo ako chmury neónovej noci,
napriek svetlu, čo ich kosí
a tvári sa ako priateľ náš,
no v skutočnosti, ako v Malom princovi,
kradne to, čo máme vo hviezdach,
a jeho biele svetlo láka chmury,
láka háveď, ako nočné mory,
ktoré na hranici šedi čakajú, čo nás skolí,
ako ďaleko sme my od nich?

A oni od nás? Len na pár krokov,
či na kilometre ďaleko,
sú takí veľkí, či mi takí malí,
a predsa, aj keď sú vlastne ako my,
rovnako veľkí, s rovnakou silou,
no predsa nás vábia do svojej mamony,
ktorú aj im rovnako veľkí aj rovnako malí
vtlačili svojou silou do hlavy?

Panel k panelu a kocka k kocke,
a iba málo ich drží pospolu a,
predsa, ako čierne vrany,
ako chmury noci, ako
veľkí, sú našou oporou
a my ako oni máme, či chceme byť?

Byť stále šťastný, všetko mať jasné,
aj vo vnútri, aj navonok, vymiesť
čo nezapadá, vysvietiť izby a zamiesť,
čoho zbaviť sa nedá do rohu,
no, čo ak je svetlo príliš silné,
a vysvetľuje rohy, čo ak ich
neviem ukryť v tme, všetko mimo nich,
kde sú oni vtedy, moje vzory,
prečo sú oni tak ďaleko?

Aj ja chcem jasné fraby a vzory,
nie iba tmy šialenej chmury,
prečo nasľubovali mi ružové oblaky,
keď ja pozerám sa smutne do mláky
a iba dnom ich dna sa na chvíľu
stanem súčasťou ich sveta, ale,
čo z toho ak odsúdia ma zasa?

Veríme, že obe dná sú zlo,
či to hore, či to dole, ani jedno
nie je správne, je to naším svetom,
tam kde je kopa neónov a farieb
je neresťou a kacírstvom,
ale gravitácia ťahá piesok
hodinami dolu vždy, ako
ho teda udržať v strede?

Či problém mám skutočne len v sebe,
no ty nie si sama, ale vlastne si,
dostala si, no nemáš správne móresy,
sme iná masa, sme burina,
sme zdrojom sĺz, či každý nás len preklína?

Je toľko neporiadku, sú len dokonalí,
skutočne len hŕstka, čo sme vykonali,
keď tí veľkí sú pre nás len chmury
a biele úsmevy sú len prázdne stvory
a naše vlastné hádam ani nie sú,
sú iba pre nich, no nimi pohŕdame
a múry okolo nich staviame,
iba okno, ako lev v zoo, pomaly umierame?

No, čo je potom správne, my či oni,
sme my ako oni, prečo chceme byť,
je to tak správne, je to tak zdravé,
kto proti komu, ako, či čomu,
nakoniec chce sa biť?

Na svojom dne chceme byť ako oni,
no nechceme zapadať do šablóny,
je potom pravda v oranžovej noci,
či v hviezdach, keď ich oko zočí,
my, deti poludňajšej noci,
aký vôbec chceme pocit?

Čo je teda zle, ak je vôbec niečo
a kto, povedať ti vie to,
lebo sme učení a učia nás aj nové,
možno naša generácia pliev
postupne otočí svet dokonalých,
no s vytrhnutým šedivým vlasom
nenarastú mi ďalšie tri?

Čo teda, čím ďalej, tým viac
strácame sa na hranici
bieleho svetla a smogu plnej tmy,
umelého kyslíka sme presýtení,
stačí iba iskra, no tej nikde niet,
ako teda pretnúť nekonečnú sieť?

Moje oči sú už slepé od tej "tmy"
hovoria nám pravdu, sme len zbytoční
a ostáva nám iba boj a keď dospejeme
čo? Budeme iskra,
a prečo už nie sme?

Topíme sa my vo vlastnej tme,
aj keď tmy v noci nie je naokolo?

Je ľahké písať o modrom nebi,
no neľahké básniť o tej šedi,
je krásne mať hlavu v oblakoch,
no v skutočnosti bavíme sa o vtákoch,
veríme, že nás hreje slnka lúč?
Alebo... dýchame len ťažký vzduch?
(a kto je za to zodpovedný ak nie my?)

 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.