Skončiť s blogom (?)

22. ledna 2016 v 16:21 | Ari |  Téma týždňa a iné vykecávanie
Nikto nechce byť zabudnutý, každý z nás si hľadá svoje miesto, každý z nás chce niekam patriť ale každý z nás chce byť aj výnimočný. No, je ťažké toho dosiahnuť a môžeme sa akokoľvek snažiť, kto z nás si nájde svoje miesto, s ktorým je spokojný a je si ním istý? Kto?
Máme sa vôbec snažiť? Na svete sú milióny ľudí ako my. Bieli, čierni, zelení, pekní, škaredí, na tom nezáleží, ale môžu byť rovnako dobrí v hudbe, kreslení, písaní, manuálnych prácach, v matematike, fyzike, informatike, skrátka v čomkoľvek. A nepomernekrát aj lepší.

Prečo teda? Keď si človek uvedomí, že to, o čom si myslel, že ho robí hodnotním a výnimočným, čo považoval za svoj podpis, za niečo, čo ho definuje v očiach iných, vlastne neexistuje a v skutočnosti ho svet tak nevidí a to, čo on považuje za niečo svoje je vlastne tuctové a nudné, čo zmôže?

A presne toto bolestivé vedomie sa ma drží už pár dní, či týždňov. Nie som výnimočná. Som tuctový nudný bloger, akých je za počítačmi milióny, mám tuctový blog s podpriemerným odpadom, akého je plný celý internet a neustále produkujem ďalší a ďalší. Zvlášť keď si uvedomím, že to nikoho nezaujíma. Vždy som považovala svoju intrapersonálnu inteligenciu za výraznú črtu mojej osobnosti a vždy som si viedla denníky, kde som zaznamenávala najmä svoj vnútorný život. No k mojej ososbnosti patrí aj interpersonálna inteligencia, ku ktorej patrí potešenie zo zdelovania svojich myšlienok, ktoré ma priviedlo na internet s myšlienlkou, že možno niečoho dosiahnem.

Dnes, po dvoch rokoch blogovania to už vidím inak. Stále som súčaťou internetu a tohto privilégia sa neplánujem ešte veľmi dlho vzdať, ale škaredého zlozvyku zvrhlého potešenia zo zdelovania svojich myšlienok by som sa rada zbavila.
Veď aj, načo? Nie som ničím výnimočným v tomto svete a na ani v tejto, od sveta a poznanie menšej komunite. Dokonca mám dojem, hoci by sa dalo povedať, že s vekovým dospievaním sa môj jazykový prejav zlepšil a upravil, aspoň čo sa formy týka, tak obsah čím ďalej tým viac pokulháva a stráca a absolútne sa vytratil koncept čohokoľvek, s čím som začínala.


Prečo teda, teraz, keď som tak blízko poznania, že aj tak budem zabudnutá, úplne zabudnutá, neskončím? Nebol by to krásny koniec, krásne teatrálny, ako mávam vo zvyku, kde by mojim posledným článkom (vyjmúc tento, samozrejme), bola vyše trojstranová báseň, ktorá krásne vystihuje všetko, o čom sa tu rozpisujem?

Ale aj ona, podobne ako ja, načo? Je príliš dlhá, nudná, možno spočiatku mala koncept, ale čo je dnes. Oplatí sa vôbec venovať jej pozornosť, keď tomu zatiaľ tak nebolo? Bola som na ňu hrdá, lebo som myslela, že je fénix a v skutočnosti je to rovnako aj labutia pieseň. Pre čo aj? Je príliš dlhá. SPOILER ALERT!: Ak sa ju náhodou rozhodnete prečítať, nemusíte čítať prvú/poslednú strofu. Je rovnaká, len nálada je iná, takže ju vynechajte podľa ľúbosti. END.

Tak čo? Oplatí sa to teda, nebolo by to krásne? Pohrávam sa s touto myšlienkou už dlho. Konce sú vždy krásne. Niekedy poeticky, niekedy pateticky, ale krásne, nie?


 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.