Vedieť o poslednom dni by nemalo cenu

4. ledna 2016 v 21:14 | Ari |  Téma týždňa a iné vykecávanie
Každý sa skôr či neskôr dočká smrti, to je každému známo a dá sa teda povedať, že zomrieť môžeme každý deň. Môže to byť dnes, zajtra, za desať, či za sto rokov. Skrátka, môže to byť hocikedy a môžme žiť s pocitom, že každý deň je vlastne náš posledný deň. Ako aj hovorí motto, ži každý deň, ako by bol tvoj posledný. Ale, ako vždy, je tu jedno ale.

Normálny, zvlášť dospelý človek by v svoj posledný deň, keby sa ráno zobudil a stála by nad ním smrť a povedala, máš 24 hodín, kámo, tak by vybavil veci okolo svojej smrti, majetnejší by napísal záveť a rozlúčil by sa so svojimi najbližšími, zmieril by sa s niekým, na kom mu záleží, ak by to bolo nutné, možno poriešil veci v práci, či okolo poistky a až potom by zostal čas na niečo iné, čo vlastne v závere nie je až také dôležité, ako napríklad skočiť s padákom, či vyviesť inú hlúposť, na ktorú by si normálny človek netrúfol, či nenašiel na ňu čas.
Prípadne by plakal a bedákal, ako by som to spravila asi ja. Predsa len, aj taký zoskok padákom stojí nejaké peniaze (u nás konkrétne 160 eur) a ak ten človek má niekoho ďalšieho o koho musí byť postarané, tak vie, že je to veľký peniaz a skrátka, nedávalo by to zmysel.


Taktiež normálny človek si nemôže dovoliť takto uvažovať. Aj keby si povedal, že ide za ignoranta a poistka ho trápi najmenej, asi by aj tak chcel stráviť čas niečím, čo ho baví, alebo s niekým, koho má rád, skrátka robil by niečo, čo zvyčajne nie.
Kto by už v posledný deň išiel do práce, či školy? Nikto. A to si priemerná osoba skrátka nemôže dovoliť, lebo, všetci vieme prečo. Treba myslieť na budúcnosť. Treba chodiť do práce, lebo nebude potom čo do úst dať, treba chodiť do školy, lebo, raz bude treba nájsť si prácu a kupovať si všetko za svoje, ako je normálnym kolobehom života.

Ale iste, každý, kto sa týmto mottom riadi ho bere s nadsázkou. A aj keď sa ním človek neriadi, vždy ho to prirodzene tiahne k tomu robiť to, čo má rád a byť s tým, koho/čo má rád. A samozrejme, normálny človek má aj motiváciu plniť si svoje sny a ak o to skutočne stojí, tak si skočí aj s tým padákom, aj keď si bude musieť každý mesiac ukladať a odoprieť si kino, pivo, alebo inú zábavku, lebo keď niečo chce, vždy sa dá nájsť spôsob ako si to splniť (v rámci rozumných medzí, samozrejme).


A keď skutočne robím, to, čo si myslím, že je správne, nevenujem sa iba škole, lebo myslím na budúcnosť, alebo iba zábave, lebo zajtra sa možno už nezobudím, ale vyrovnávam si to, tak aký by malo zmysel vedieť o tom poslednom dni?
Ľuďom, na ktorých mi záleží hovorím, že ich mám rada, robím čo ma baví, čítam si, kreslím si a svoje sny, si aspoň v malých častiach plním, hoci ešte som nikdy neletela do USA, ako veľmi by som chcela, keby bol môj posledný deň, už to aj tak nestihnem.

Malo by potom zmysel v môj posledný deň to spraviť, lebo som to vždycky chcela urobiť? Možno ani nie, lebo ja osobne verím, že by mi bolo cennejšie povedať ľuďom, ktorým ľúbim, ako veľmi mi na nich záleží, naposledy s nimi stráviť čas, zmieriť sa s tými, s ktorými som práve pohádaná a mrzí ma to, prípadne im povedať do očí, čo si myslím a odísť v pokoji a možno, ako Homer Simpson v jednej z mojich obľúbených epizód, spraviť aspoň niečo malé, ako on zasadil strom.

Čo viac? Ale, aký to má zmysel, ak ma tá hádka neťaží uzmierovať teraz, tak na čo? Pokojne môžem odísť aj bez toho. Aj bez stromu. Aj bez rozlúčky, lebo, kto by chcel vidieť svojich milovaných nariekať, ešte predtým, ako sa stane tragédia, kto by ich chcel tým ťažiť?
Skrátka, zbytočnosti. Ak sme plnohodnotne nevyužívali čas doteraz, ako by sme to chceli za 24 hodín zmeniť.

A, po smrti nám to bude už aj tak jedno...
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.