Únor 2016

Dvojčatá - Romi (Kapitola VII)

29. února 2016 v 16:39 | Ari |  Dvojčatá
(Utorok, pol ôsmej večer)
"Takže, pôjdeš, hej?" spýtal sa ma Sai bez okolkov, keď si ma zavolal do kancelárie. Z K.K.ovho referovania som vedela, čo sa asi rieši v centrále, ale inak som trávila väčšinu času na ošetrovni, kde som dokonca aj spávala pri svojich pacientkach. Naši záhadní kolegovia už zmizli, ale dievčatá nám tu nechali. Z ich kariet som zistila pár závažných detailov a tiež som si preštudovala karty ostatných, aby som si mohla porovnať výsledky. Niektorým z nich som zobrala aj krv, ale stále prebiehalo testovanie.
Teraz sme sedeli v Saiovej kancelárii. Dievčatá pokojne spali. Už sa začali prebúdzať. Nepamätali si nič, ale viac-menej sa chovali normálne. Teraz bolo potrebné iba pozorovanie a mojich zdravotníckych schopností nebolo potreba. Normálne by som sa za týchto okolností vrátila do kuchyne, ale čakal ma výlet, na ktorý som sa tešila.
"Samozrejme," odvetila som takmer nonšalatne, ale snažila som sa držať na uzde. Chcela som, abyy vedel, že beriem túto úlohu vážne. Chcela som, aby mi veril. Navyše, nešlo o nič zložité a mohol to urobiť hocikto a tak som bola rada, že sa Sai rozhodol poslať práve mňa.
"Tak to teda nechám na tebe. Porieš si s technikmi čo chceš a keď budeš mať nejakú konštrukciu, daj mi vedieť." Pretrel si oči. Bol unavený z neustáleho vyjednávania s cudzincami. "Idem spať, ale zobuď ma, než odídeš."
Prikývkla som a zasalutovala. Odbavil ma mávnutím ruky a ja som sa pobrala za K.K.om. Bol to môj obľúbený technik, čo sa týkalo práce, ale tentoraz som sa chcela skôr porozprávať. Sedel namiesto mňa na ošetrovni. Zvyčajne nové služby nikoho netešili, ale toto bolo v celku príjemné. Poučila som pár ľudí, čo asi majú robiť a keď sa niečo dialo, aj tak volali mňa. Inak si tu väčšinou čítali, alebo sa bavili inou kratochvíľou.
"Tak, čo?" spýtal sa ma, keď som si prisadla k nemu.
"Pôjdem ráno, asi okolo šiestej, siedmej, ešte uvidím."
"A čo si bereš so sebou. Hodinky?"
"Nápadné."
"Komunikátor?"
"Zbytočné."
"Testovačku?"
"Prehnané."
"Tak čo teda?"
"Nič."
"To ti nedovolím! Preboha, si sprostá?"
"Nič sa mi nestane. Už som vonku bola. V piatok. Spomínaš? Nič sa mi nestalo. Ak to nepreženiem, nebudem nápadná a všetko bude v poriadku. Kľud."
"Neverím, že ťa Sai nechá ísť len tak. Čo ti na to povedal?"
"Nič, ešte o tom nevie."
"Zabije ťa."
"Povedal, že si to môžem zrežírovať sama. Neboj sa o mňa."
"Aký máš plán."
"Nijaký. Teda vlastne. Chcem ísť do svojho starého bunkru. Počkám tam nejaký čas. Chcem na niekoho počkať."
"Zabijú ťa."
"Nezabijú. Pomôžu mi. Som si istá. Takmer. Okrem toho, potrebujem poriešiť ešte pár vecí."
"A potom čo?"
"Potom pojdem na Millbury Lane a zistím čo a ako. A potom uvidím. Ale vrátim sa asi až večer, aby som nebola nápadná."
"Skutočne si nič nevezmeš."
"Nie, prežijem to."
"Dobre teda," povedal a objal ma okolo pása, "choď teda spať. A vráť sa živá."
"Dobrú."
"Dobrú."
Mala som zrazu nepríjemný pocit v žalúdku. Doteraz som nestresovala, ale tento rozhovor na ošetrovni mi nahnal strach. Čo ak sa skutočne niečo stane? Nemala by som si predsa len niečo zobrať? Aspoň komunikátor...
Ugh. Mala som chuť sa prefackať. Takto si nechať nasadiť chrobáka do hlavy je blbosť. Vedela som čo robím a išla som iba na výlet. Na dovolený výlet. Ja som v podstate neexistovala, takže mi to mohlo byť jedno čo a kde budem robiť. A nič sa mi nestane. Idem si iba potvrdiť fakt, ktorý som už vedela. A odniesť šperky do bunkru. Usúdila som, že tam im bude lepšie. Dúfala som, že stretnem Martina so sestrami. Nechám im ich tam pre prípad núdze. Boli fajn. Jednoduchí ľudia, ale skutoční. Vo svojom okolí som nemala nikoho takého. Ja som bola jednoduchý človek, ostatní nie. Oni boli vzdelanci, technici, mozgi, rebeli. Ja som bola zlodejka na ktorú sa usmialo šťastie.
Pustila som na seba teplú vodu, ktorá ma príjemne uspávala a ja som si v hlave postupne spriadala plán. Oblečiem si to, čo minule. Naplním si vrecká cennosťami a odídem, asi okolo šiestej ako minule. Ulice budú plné, niečo si ukradnem. I keď, nemusela by som, ale pre zachovanie autenticity. Pôjdem na trh, kúpim si jesť a vyčkám v bunkri. Ak neprídu do obeda, pôjdem na Millbury Lane a najem sa tam. Večer sa vrátim.
Bolo to jednoduché, ale účelné. Zaľahla som do postele. Napriek všetkému som ale nemohla spať. Prehadzovala som sa a pozorovala blikanie modrej žiarivky, až kým som nakoniec nezaspala na pár hodín.

(Streda, päť hodín ráno)
Vstala som o piatej, ako som bola zvyknutá. Obliekla som si veci, ktoré sa mi nepodarilo dokonale vyprať a pustila som sa smerom k centrále. Saiova posteľ bola prázdna, ale rozhádzaná. Ako som očakávala, našla som ho pobiehať medzi počítačmi.
"Dobré ráno," pozdravila som noičnú službu.
Niektorí mi odzdravili.
"Hneď sa ti budem venovať," zavolal na mňa Sai. Vylíčila som mu svoj plá. Nebol s ním veľmi stotožnený, ale nemal na výber. Nanútil mi akurát peniaze, lebo sa nestotožňoval s tým, že by som mala kradnúť. O šperkoch som nič nepovedala. Chvíľu sme ešte debatovali a ja som sa vybrala kanálmi niekam, kde som mohla vyjsť von.
Ak som chcela vyzerať nenápadne, tak šlo všetko podľa plánu. Hneď na začiatku sa mi podarilo spadnúť do nejakého sajrajtu a zašpiniť sa.
Vyliezla som neďaleko stanice, kde som sa pripojila ku skupine asociálov, ktorý dospávali na v špinavých uličkách. Pozorovala som ľudí a trochu som sa obšmietala medzi nimi. Aj tak som ukradla nejaké peniaze. Potom, asi o ôsmej, alebo deviatej som sa pobrala k trhu.

(Stále streda, desať hodín doobeda)
Sedela som na pulte v bunkri a čakala som, či niekto príde, alebo nie. Listovala som si v novinách, iba pár dní starých, ktoré som našla po ceste v smetiach. Zlato som už ukryla. Nazrela som tiež do súrodeneckých zásob. Rozrástli sa a vyzerali čerstvejšie, čo ma potešilo. Začula som špliechanie vody a následne mne už známe hlasy.
"Som hladná, prečo sme si niečo nekúpili?" pýtala sa Cara svojho brata.
"Nemôžme si dov..." zasekol sa uprostred vety, keď ma zbadal.
"Čaute."
"Ahoj."
"Ahoj."
"Čo tu robíš?" spýtala sa ma Cara.
"Minulo sa ti šťastie?" doložil Martin premeriavajúc si ma pohľadom.
"To ani nie. Chcela som ísť na výlet."
"Kam?"
"Millbury."
"Pôjdeme tam aj my?" spýtala sa Cara brata.
"Dúfala som, že áno."
"Mali sme v pláne. Ale najprv sa chceme najesť," odvetil Martin a Cara sa pobrala k zásobám. Ponúkla aj mňa, ale odmietla som s tým, že som už jedla. Mala som aj peniaze od Saia aj tie, čo som ukradla na stanici, ale to som im samozrejme nepovedala.
"Skutočne si v pohode?" spýtal sa ma znovu Martin medzi rečou. Vedela som, že naráža na to, že mám to isté čo minule, navyše som ešte špinavšia, ako som bola, keď som sa v piatok vracala.
"Neboj sa, iba som spadla. Okrem toho, kto by šiel do Millbury v čistých háboch?" spýtala som sa zas ja a zasmiala som sa.
Už sme sa chystali na odchod, keď ma Martin ešte podržal v bunkri, zatiaľ čo Cara vyšla von.
"Skutočne je všetko v poriadku?"
"Bez najmenšej chybičky."
"Ja..." zasekol sa mu hlas, "teda my, chcel by som ti poďakovať za to, čo si pre nás urobila. Fakt nám to pomohlo. Naši boli šťastní. Nepovedal som im odkiaľ ich mám. Ale, chcel by som ti poďakovať." Vytiahol z vrecka prsteň. Bol to iba taký lacný, kolotočový kúsok, ktorý začierni celý prst, keď sa náhodou namočí do vody. "Ja viem, nie je to nič moc," začal, ale rýchlo som ho zastavila.
"Je krásny. Ďakujem," odvetila som a dala som mu pusu na líce. Keď vyšiel von ešte stále sa červenal, ale nekomentovala som to.
Obaja prišli na bicykloch, ale nikdy nebol problém. Sadla som si dozadu a viezli sme sa až k Millbury Lane.

(Jedna hodina poobede)
Cesta bola dlhá, ale to nikdy nikoho neodradilo. Ešte stále bolo na povrchu čerstvé jedl, keď sme dorazili. Mojim kolegom by sa z toho asi obracal žalúdok, ale mne to prišlo absolútne normálne. Vyhliadla som si pár dobrých kúskov a musím povedať, stáli za to. Už dávno som nejedla také dobré jedlo, o toľko iné ako to na základni.
Obzerala som si prostredie a ľudí okolo. Bolo mi fajn, cítila som sa ako doma, medzi svojimi. Nikto sa na nič nepýtal a napriek tomu tu boli ľudia ústretovejší, ako tý z vyšších vrstiev. Všetci vyzerali v pohode a chodili si brať, kedy sa im zachcelo. Podobne aj v osade, cez ktorú sme išli.
V dobe prvej epidémie vznikali karantény. Aj pri druhej a tretej vlne. Teraz nikde nebola ani jedna, čo bolo dobrým znamením. Nakoniec, všetko bolo ako som predpokladala. Žiadne vírusy, žiadne otravy, nič.
Dokonca som sa odhodlala spýtať sa ja pár domácich, ale o nijakej chorobe, ani o zvláštnych príchodzích, o ktorých som sa zmienila ako o mojej skupine mi nikto nevedel nič povedať. Nakoniec som sa upokojila a užívala som si deň. Misia bola splnená a ja som mohla oddychovať a užívať si ten príjemný adrenalín, ktorý vo mne po toľkých rokoch v podzemí vzbudzoval pobyt vonku.
Ani neviem, ako rýchlo plynul čas. okolo štvrtej som sa rozlúčila s mojimi priateľmi a vybrala som sa naspäť k stanici.

(Šesť hodín večer)
Nečakala som, že sa spustí taký lejak. V šortkách mi už bola definitívne zima. Sedela som opustená na stanici, kde som sa s pár ďalšími skrývala pred dažďom. Ale, dážď mal jednu nespornú výhodu. Vyľudnili sa ulice, ktoré sa o tomto čase hemžili ľuďmi a ja sa mohla nenápadne vrátiť do podzemia. Musela som ale počkať ešte aspoň hodinku, lebo bol práve čas striedania smien. Očakávala som na základe hodiniek na stanici, že zachvíľku príde vlak s hromadou namosúrených ľudí. Nemohla som zdvíhať poklopy len tak.
Našťastie ale, aj toto nebezpečenstvo pominulo. Vzala som noviny a pokúšajúc si nimi uchrániť hlavu som sa vybrala do nejakej temnejšej štvrte. Ľudia sa postupne schovávali, lebo zachvíľu začne platiť zákaz vychádzania. Nebolo to nič príjemné pre bezdomovcov, ktorí mali zakázané bývať v opustených domoch, ale museli byť niekde skrytý, nie na ulici, aby ich nezavreli a po nazbieraní niekoľkých trestných bodov neposlali na smrť. Na veku ani na pohlaví nezáleží. Iba u privilegovanej najvyššej vrstvy.
Opovrhovala som nimi. Keby som mohla, vyvraždila by som ich tak, ako oni vyvražďovali nás. Vždy som mala plné zuby tých pohľadov, ktoré na nás hádzali. Akoby sme nerobili to najlepšie, čo sme mohli.
Vliezla som jednou z temných uličiek do kanála. Normálne by som sa odtiaľto pobrala ešte do svojej skrýše, ale uvedomovala som si vážnosť misie a tak som sa pobrala rovno na základňu, aby sa o mňa nebáli.
Tiekla zo mňa špinavá voda. Tesne predvstupom som si vyzula zničené topánky a vyžmýkala vlasy. I tak po mne ostávali špinavé stopy na podlahe. Príchod privial k dverám pár zvedavcov, ale ja som aktuálne stála iba o svojho kapitána, hoci hlásenie nebolo také naliehavé.
"Sai!" zakričala som chodbou. Nitko sa neoal a nikto neprichádzal. Nechcela som byť znepokojená, ale nebrala som to ako najlepšie znamenie. Nakoniec som ho objavila na ošetrovni. Jedno z dievčat blúznilo zo sna. Opäť malo vysokú teplotu. Pichla som jej nejaké injekcie, aby sa ukľudnila a podala som hlásenie. Oni mi zas vyrozprávali, čo sa stalo s dievčatami. Celý deň blúznia ako v chrípke, ale, že vraj rozprávali zaujímavé veci. Ak mám záujem, môžem si pozrieť záznam.
Potešilo ma vedomie, že som súčasťou tímu. Konečne, po rokoch tvrdej práce. S pocitom zadosťučinenia som sa šla umyť, navečerať a spať. I keď som nespala pokojne, čo nebolo nezvyklé, mala som zo všetkého lepší pocit, i z nadchádzajúcej misie. Cítila som, že bude prelomová.


Jana Benková - Haló, tu je tvoja láska

22. února 2016 v 11:48 | Ari |  Knihy
Sexi príbeh iskrivého vzťahu Bena a Maxovej pokračuje...
Milena si vyberá svadobné šaty, s Dušanom plánuje svadbu...
Jej plány však naruší nielen nečakaný bozk od Bena, ale aj neznámy muž, ktorý sa jej vyhráža. Zistí Milena, kto ju prenasleduje? Prečo napokon odloží svadbu? A čím ju šokuje Ben? Príbeh je o tom, že hoci bývame často zmätené a neisté, tá pravá láska si nás aj tak nájde!
(Z obalu knihy)

Obsah (obsahuje SPOILERY!!):
Všetko ide tak ako má, Milena prežíva najkrajšie obdobie svojho života. Ale, začne sa to tým, že jej niekto volá na súkromí telefón. Vždy povie, že je jej láska a potom sa spojenie preruší. Najskôr si myslí, že je to Benov zlý vtip, ale keď sa ukáže, že nie, naľaká sa. Potom ju takmer vyhodia z práce a Ben sa jej zastane. Tiež ju ochraňuje, čo sa zloducha týka. Dušan na ňu žiarli a vzájomne sa odsudzujú. Milena chodí s Benom von a potom príde aj na bozky. Cíti sa kvôli tomu zle. Navyše, cíti stále vyššiu mieru ohrozenia. Po zmene čísla a pár listoch sa rozhodne pre stretnutie. Polícia nič nerobí, hoci už poznajú aj príčinu. Niekto ju chce zničiť, lebo poradila jeho priateľke odísť za to, že je alkoholik. Keď však príde na stretnutie naľaká sa a odíde. Do ju privedie do sporu s Benom aj Dušanom.
Raz sa Milena vyberie na nákupy, keď sa ju pokúsi zraziť auto. V poslednej chvíli ju niekto odstrčí. Je to Ben a ten schytá plnú ranu, hoci Milena odchádza len s odreninami. V tomto bode sa jej vzťah s Dušanom zlomí a Milena si uvedomí, že s Benom je šťastná, nechá Dušana a s Benom sa dajú dokopy. A zloducha samozrejme chytia. Našťastie.

Môj názor:
Ak som si myslela, že prvá kniha bola zlá, únavná a plná klišé, tak som ešte nedržala v rukách knihu druhú. Takto spätne dokonca ľutujem pár vecí, čo som o knihe napísala, hoci si samozrejme za tým zlým stojím, tak toho dobrého som prečítala asi viac, ako som si uvedomila.
Celé mi to ale nanešťastie došlo až rpi tejto knihe, lebo som si uvedomila, že nebola natoľko prvoplánová a mala dobrý, neklišoidný koniec, ktorý som očakávala.
Zato som sa ho dočkala v pokračovaní. A koyp iného. Ale, poporade.

O druhom diely knihy som si urobila mienku pomerne rýchlo. Hneď počas čítania prvého som mala tušenie, čo a ako asi bude napísané a samozrejme to tak aj bolo. Nič sa nezmenilo, ale, zmeniť autora je zaťažko.
A to si myslím, nie je až toľko potreba, lebo štýl, akým je knižka napísaná mi prekvapivo vyhovoval. Stále to bolo ľahké, svižné, plné príjemných, dobre napísaných iskrivých dialógov, ktoré sa mi na autorkinom štýle natoľko páčili. Štýl nebol príliš opisný, aby si kniha zachovala svoj formát kúpaliskového čítania a tak akurát do ruky.

Čo je ale v prípade druhého dielu škoda a zničilo to dojem, ktoýr mohla kniha zanechať. Nie, že by bolo moc čo zanechávať, lebo tento diel už skutočne načrel zhlboka do toho, o čom sme vedeli, že sa to bude diať od začiatku, ale naťahovali nás s tým na dve vydania časopisu. Táto časť príbehu ma nebavila a myslím si, že aj v niektorých knihách pre mladšie čitateľky ma to dostalo viac, ako v tejto knižke, ktorá ma v tomto smere sklamala a znudila. Alebo, skôr mi prišla smiešna, ale stále som sa nedostla k tomu najhorišemu, čo ešte príde.
Ale, bola tu aj druhá strana príbehu a to tajomný hlas v telefóne, ktorý mal tak blízko k dobrej zápletke a dokonca si to autorka aj skvele načasovala a je mi ľúto, že v tomto smere som sa sklamal tiež.
Páčilo sa mi, že vždy, keď som si hovorila, hahah, teraz to zamietla pod koberec, lebo nevie ako ďalej sa hlas vrátil a dokonca mal všetko, motív, celú vec mal prepracovanú, skrátka všetko ako z trilleru a preto ma veľmi sklamalo vyvrcholenie celej veci, lebo ak mal niekto takto všetko premyslené, ako mohol tak prvoplánovo ukončiť svoje snaženie a aj ja z pozície sladkého dievčatka viem, že takúto chybu by som neurobila, najmä, keď nerobil chyby, ktoré by spravil normálny človek.

Skrátka, škoda a smútok. A všeobecne, žiaden postup. V ničom. Začiatok knihy je absolútna opakovačka, ako to bolo v tom prvom, prisahám, že som si prečítala pár navlas rovnakých pasáží a hoci v niečom niektoré postavy napredovali, koniec bol príliš gýčový, príliš očakávaný a keď som si hovorila, že prvá knižka nebola až tak príliš zlá, tak táto celé snaženie zakopala hlboko pod čiernu zem, čo je podľa mňa večná škoda, lebo si myslím, že autorka to mohla vytiahnuť a zahrabať celý škaredý product placement a ostatné nepríjemné veci, keby sa vzdala tej prvoplánovosti. Pevne verím, že skutočné knihy, hoci si ich nikdy neprečítam, sú lepšie, ako to, čo publikovala EMMA ako darček k svojmu časopisu.

Informácie o titule:
Typ: Séria
Názov: Ben a Maxová
Predchádzajúci diel: Ben a Maxová
Nasledujúci diel: -

Počet strán: 128
Vydané v roku: 2013 (v SR), 2014 (v ČR)
Vydavateľstvo: SPOLOČNOSŤ 7 PLUS, s.r.o. (v SR), Brána (v ČR)
Orientačná cena: 7 eur

Autor:
Jana Benková je mediálna poradkyňa a publicistka, ktorej u nás vyšlo už mnoho titulov a niekoľko kníh už aj v Česku. Medzi najznámejšie patria: Máš, čo si chcel, miláčik, Alena Heribanová - Vždy s úsmevom, Lekcia od princeznej a Pralinky s chilli. Vo veľkej čitateľkej ankete Martinus.sk získala titul Autorka roka 2012.

Obrázok je môj

Jana Benková - Ben a Maxová

19. února 2016 v 16:37 | Ari |  Knihy
Bola som rozpálená na najvyššiu mieru, keď som ho pocítila v sebe.No on zrazu prestala a podoprel sa lakťami. Zahľadel sa mi do očí. "Vezmeš si ma?" Pohol sa. Vyvrcholili sme takmer súčasne a ja som vykríkla: "Áno!" Vytryskli mi pritom slzy. Všimol si to.
"To nič, som... dojatá," potiahla som nosom.
(Z obalu knihy)

Obsah (obsahuje SPOILERY!!):
Milena je ešte stále mladá, ale jej život funguje takmer dokonale. Má Dušana, priateľa s ktorým býva a ktorého miluje, cez deň prekladá a táto práca ju baví a po večeroch chodí do rádia, kde už tri roky chodí každú noc od desiatej do jednej je show, Sladké sny s Milenou. Miluje večeri iba s mikrofónom a s technikom Petrom.
Rádiu sa však nepozdáva pokles sledovanosti a tak jej prihodí kolegu. Slovenského Leoša Mareša, Bena Barteka, playboya z rannej show, hoci aj tú si zachoval iba s nostalgie. Milena cíti, že si od začiatku nesadli. Akoby čakal, že hneď počas prvej show bude jeho a potom spolu skočia do postele. V rádiu medzi nimi lietajú iskry a poslucháčom sa to páči.
Medzitým prichádza Milenina sestra Jasmína do Bratislavy a dáva sa dokopy s Benom. Ich vzťah je plný vášne, ale rýchlo skončí, lebo Ben očividne túži po Milene.
S Dušanom prekoná škaredé obdobie, ale ten ju nakoniec požiada o ruku a ona je šťastná a chystá sa na svadbu. Aj s Benom sa viac-menej skamarátia. Čo by si mohla želať viac?

Môj názor:
Už keď som si túto knihu brala do rúk, dobre som vedela, že pôjde o brakovú literatúru z hlbokého dna ako slovenskej tvorby, tak aj červenej knižnice všeobecne. A, mala som samozrejme pravdu. Nie, že by som mohla očakávať veľa od knihy, korú pred takmer tromi rokmi pribalili za symbolickú cenu k ženskému časopisu, ale úprimne som sa sklamala, možno najviac v tom, že to má prekvapivo nie až tak zlé hodnotenia.

Čo teda bolo na knihe zle, ak nechcem rovno povedať, že všetko? Začnem tým najhorším, čo položilo moju mienku o knihe až na dno Mariánskej priekopy. Product placement. Bože!
Chápem, každý sa nejako živiť musí. A urobila to aj Anna z Avonlea, nie? (Teda, ak sa dobre pamätám, nebol to jej zámer, ale skončilo to ako to skončilo.) Tak čo je potom zle?
Táto kniha, aspoň som sa domnievala, má byť nejaké to dovolenkové čítanie, čo si zoberem na kúpalisko, keď sa mi nechce so sebou ťahať 600-stranovú bichlu. A nemá to byť chodiaca reklama! To si radšej zoberiem letáky do schránky.
Ale najviac ma hnevá to, ako veľmi okatý ten product placement bol. Jedna pasáž bola taká, že som si ho ani neuvedomila, až potom, keď som si pozrela vzadu umiestnené produkty, som si uvedomila, že autorka reklamovala aj toto. Dobre. Prečítala som si tú vetu, či dve, nenahnevalo ma to a niekde v podvedomí by mi to zostalo, keby som si to samozrejme mohla dovoliť. Pekne tá pasáž zapasovala do príbehu, bolo to niečo, čo sa dalo len tak medzi rečou streliť. Ale, to bol ten lepší prípad a kniha sa nevyhla ani tomu horšiemu.
A to mi zdvíha tlak. Je totiž rozdiel povedať (parafrázujem): "Mám pre nás super wellness v hoteli XYZ, spravíme si babskú jazdu," a (citujem), "Vošla som do svojej obľúbenej Billy. Pulty s ovocím a so zeleninou žiarili čerstvosťou."
Presne tak. Kde už som len túto repliku počula? Ako sa volal ten Talian z tej reklamy na Billu? Skrátka, pre mňa hrôza a absolútne dno. Absolútne sklamanie a toto vedomie mi znechutilo knihu a aj autorku ako takú, lebo vo mne zahlodal neodbytný pocit, že už sa ničoho lepšieho nedočkám.

Lenže, to ani zďaleka nie je všetko. Keby totiž kniha bola dobrá, pobavila ma, tak nič nepoviem a nejako sa zmierim s tým, lebo keď je to dobré, skutočne dobré, tak obetujem nejakú tú komerčnosť, aby sa tá radosť z príbehu mohla šíriť ďalej.
No tu som sa toho nedočkala.
Ako som už povedala, je to taký prvoplánový brak. Nemá žiadnu svetobornú zápletku, či extrémne prepracované postavy, ale má to byť nejaký ten príjemný relax. Napriek tomu sa pri tom človek ani nezrelaxuje, lebo odzačiatku tuší, ako príbeh skončí (ale musí si na to počkať do druhej knihy, ale chápem marketingové ťahy) a pritom vôbec nenapreduje, takže človek má chuť knihu dať každú chvíľu bokom a venovať sa hocičomu inému, ako príbehu. Ale, aj to je v tomto príbehu zaťažko, lebo nie je nijako špecificky členený a nie sú v ňom žiadneobsahové celky, hoci kniha popisuje dlhé obdobie asi jedného roka.

Aby som pravdu priznala, ani si už vlastne nepamätám o čom to celé bolo. Po prečítaní druhého dielu, v ktorom poviem, aspoň sa tam niečo dialo, si neviem spomenúť na nič, čo sa stalo v knihe prvej. Našťastie, ani nemusím, ale o tom neskôr.

Čo nazáver? Aby som nebola hnusná, snažila som sa nájsť na knihe aspoň nejaké to pozitívum. A našla som jedno ohromné, ktoré bolo asi jedinou vecou, prečo som knihu dočítala. Dialógy. Obdivujem autorku za jej umenie dialógov, ktorým skutočne neovplýva veľa autorov. Jana používa dialógy takmer v každej situácii a tým odhaľuje charakter a zmýšlanie postáv, možno lepšie, ako prvoplánové intrapesonálne monológy, ktoré by v tejto knihe vyzneli podľa môjho až príliš zbytočne. Navyše, aspoň niečo dodáva tomuto príbehu iskru, ktorú by takáto kúpalisková kniha mala mať.

Mojím prvým dojmom bolo, že knižka je veľmi zlá. Teraz sa na to pozerám s nadsádzkou a nechcem to povedať tak hnusne, ale nedá sa, ostatné su horšie. Takže? prvá knižka v pohode. Dobre, uznávam, nejako sa to prežiť dá, nie je to môj štýl, ale niekomu by sa to mohlo páčiť. Plus, páči sa mi obálka. To komiksové spracovanie jej pristane.

Informácie o titule:
Typ: Séria
Názov: Ben a Maxová
Predchádzajúci diel: -
Nasledujúci diel: Haló, tu je tvoja láska

Počet strán: 127
Vydané v roku: 2013
Vydavateľstvo: SPOLOČNOSŤ7 PLUS, s.r.o.

Autor:
Jana Benková je mediálna poradkyňa a publicistka, ktorej u nás vyšlo už mnoho titulov a niekoľko kníh už aj v Česku. Medzi najznámejšie patria: Máš, čo si chcel, miláčik, Alena Heribanová - Vždy s úsmevom, Lekcia od princeznej a Pralinky s chilli. Vo veľkej čitateľkej ankete Martinus.sk získala titul Autorka roka 2012.

Obrázok je môj

Dvojčatá - Sydney (Kapitola VI)

18. února 2016 v 14:50 | Ari |  Dvojčatá
(Streda, pol ôsmej ráno)
Mala som zo všetkého hneď lepší pocit a nechcela som si ho nechať nahlodať. Možno som sa falošne presviedčala, že je všetko v poriadku, ale mala som zo seba dojem, že som urobila všetko, čo som mohla urobiť, takže som mohla spokojne plávať životom ďalej. A to bolo fajn.
Konečne som sa tešila do školy a bezstarostne som sa hrala so šatami a s make-upom. Dnes mi odpadla ranná hodina, takže som mala čas vziať laptop a napísať Lune poriadne dlhý email o všetko, čo sa dialo v mojom novom živote. Ona mi poctivo vypisovala správy, spomínala a hodnotila všetko, čo sa deje v jej živote, ako aj v životoch všetkých našich spoločných známych. Ja som si jej maily stihla iba preletieť pohľadom na nudnejších prednáškach a letom odpísať, že jej dám vedieť o všetkom neskôr.
Otvorila som si nové okno a pustila som sa do zdôverovania sa s mojimi radosťami a strasťami žiaricej obrazovke. Najprv som odpovedala na všetky otázky, spýtala som sa, na to, čo zaujímalo mňa a pustila som sa do opisovania problému s Nanou. Stále som sa necítili úplne dobre, keď k tejto téme prišlo, ale Luna bola prvá za ktorou som mohla prísť so svojím trápením.
A samozrejme, neubránila som sa ani opisu môjho pekného spolužiaka. Všetko som po sebe ešte skontrolovala a odoslala som mail, ktorý by mohol kľudne vyjsť ako kratšia knižka. Ešte že som písala rýchlo.
Z kuchyne som si zobrala niečo na raňajky a pobrala som sa na prednášky. Vonku sa už zozimovalo a namiesto mäkkých jesenných farieb som vyšla do zimnej betónovej šede.

(Streda, dvanásť hodín, obed)
Stála som akurát u stánku s kávou, keď ma zastavila Carolyn.
"Kde si celý deň? Hľadala som ťa," obvinila ma.
"Nikde som nebola. Odpadla mi ranná prednáška a tak som bola doma. Vybavila som si agendu a tak," povedala som popravde.
"Prosím?" pozrela na mňa zhrozene. "Prisahala by som, že si dnes ráno bola na stanici!"
"To ani omylom! Čo by som tam robila? Nemám v pláne nikam cestovať."
"Skutočne si to nebola ty?"
"Ak nie som námesačná, tak potom skutočne neviem."
"Nevadí," usmiala sa, "asi sa mi to len zdalo. Predsa len, ty vyzeráš lepšie, ako to, čo som videla. Dneska si sa vyfintila. Čo za tým stojí? Alebo, lepšie povedané, kto?"
Zachichotala som sa: "Máš ma prečítanú slečna psychologička. Je za tým niekto. A práve idem na politiku, takže ten niekto tam bude so mnou."
"Čiže sa tu rozprávam s budúcou prvou dámou krajiny?"
"Čo ty vieš."
Obe sme sa zasmiali. Kráčali sme po chodbe a popíjali sme kávu. Carolyn mi vytrvalo rozprávala informácie o svojich objavoch a postupne ťahala niečo aj zo mňa.
"Neviem moja, je to ešte stále veľmi čerstvé. Ale, chlapec ma okúzlil. Je zaujímavý. Dobre sa s ním rozpráva. Pozval ma na kávu."
"A pôjdeš?"
"Povedala som mu, že uvidím, ale pôjdem. Nemôžem si nechať ujsť takúto príležitosť."
"Zabila by som ťa na mieste, keby si to urobila." Opäť sme sa obe zasmiali. Bola som vďačná za priateľky aké mám. Carolyn tu bola pre mňa ako staršia sestra, s ktorou som mohla riešiť všetky malicherné adievčenské veci, rovnako ako som s ňou mohla diskutovať o vzniku vesmíru, či inej filozofickej otázke. A Luna, tá ma poznala ako svoje topánky a vždy keď som bola smutná to vycítila bez slov a vedela ma utešiť aj v najťažších chvíľach.
Pobrala som sa na hodinu.
"Nad čím si celý čas rozmýšlala kráska?" spýtal sa ma Simon po hodine.
"Nad tvojimi krásnymi očami," povedala som ironicky a zasmiala som sa. To, že to v skutočnosti bola pravda som zamlčala.
"Takže, tá káva v pondlok platí?"
"To ti ešte neviem povedať," odvetila som ospravedlňujúcu, "som žiadaná a môj program sa neustále mení."
Obaja sme sa smiali sami na sebe.
"Znieme ako z doobednej telenovely," poznamenal, keď sme sa spolu vybrali na obed.
"A ty to odkiaľ vieš?"
"Mám to všetko naštudované. Moja vychovávateľka miluje Esmeraldu a jej osudy. Ak si myslíš, že nemám nasledovanú každú epizódu, tak sa mýliš."
"Takže na toto balíš dievčatá? Pomerne chabá hláška, ale musela ťa stáť veľa úsilia. Prekúsať sa cez tých tritisíc epizód asi nie je len tak."
"Tomu ver, že nie je. Ale raz sa na to nejaká chytí. Možno práve ty. Nie si v srdci tajná fanúšička Esmeraldy?"
"Jedine že ty by si bol Ricardo, či ako sa volal ten je fešák..."
Obaja sme priznali, že sme sa výborne bavili. Po škole na mňa počkal. Chcel ma vytiahnuť von na kávu, ale odmietla som. Nakoniec som ale povolila a pristúpila som, aby ma odprevadil domov. Zrazu, už pred dverami som si spomenula na naše prvé stretnutie.
"Počuj, ty si vravel, že som ti povedomá, keď sme sa stretli prvýkrát. Prečo?"
"Jaj, to? Nemal som dôvod. Iba som cítil, že som na teba už niekedy v meste narazil, dokonca by som povedal, že neraz, ale vzhľadom na to, že nie si odtiaľto, musel to byť len niekto podobný. Ale krajšia si rozhodne ty."
Rozlúčila som sa s ním letmým bozkom na líce a zamierila som do svojej izby, že hneď všetko napíšem Lune. Od nej ma už čakal dlhočizný mail. Prezliekla som sa radšej do teplákov, odlíčila som sa, rozpustila som si vlasy a dnu som pustila vzduch prečistený dažďom, ktorý padal za oknami.
Až potom som sa zvalila na posteľ a pustila som sa do čítania mailu:
Milá moja,
som rada, že si sa mi konečne po sto rokoch ozvala. Už som začínala mať pocit, že si sa vyparila z povrchu zemského, lebo som ťa vždy považovala za šialeného extroverta a veľmi ukecanú osobu a teraz si mi posielala iba dvojvetové správy, ktoré nedávali žiaden zmysel. Mala som o teba strach. Netušila som, čo sa s tebou deje! Som ale rada, že sa ti veci vyriešili, teda, že si si veci vyriešila. Dúfam, že všetko funguje teraz ako má, čo sa Nany týka. Ja som si našťastie toto trápenie neprežila, lebo svoju mamu mám a poznám ju dosť dobre. Veď aj ty poznáš moju mamu dobre.
Prečo si si neskúsila niečo vyhľadať na internete, alebo v škole. Vravela si, že má skvelú databázu všetkého, čo by si len človek mohol predstaviť. Vysoká musí byť skvelým miestom, nie ako škola, kde teraz tvrdne ja, hoci, prešla si si ňou aj ty. Ešte sa iba začala škola a už sa cítim absolútne blbá. Chcela by som mať tvoju hlavu a zvládať s nadhľadom všetky tie blbosti, hoci, samozrejme to nie sú blbosti, ktoré sa tam učíte vy.
Chcela by som ťa mať zase tu, ale na druhú stranu som rada, že tu nie si, lebo tvoje staré knihy a výpisky sú tou najlepšou tvojou vecou, hneď po tebe osobne. Už teraz mi veľmi pomohli, ale musím sa krotiť, lebo niektorým učiteľom sa už teraz nezdám. Babka vraví, že také niečo podobné bolo v nejakom starom filme, ale nevie si spomenúť na názov.Že vraj by sa ti páčil. Chýbaš aj jej, vlastne chýbaš celej mojej rodine. Rada by som ťa prišla pozrieť, lebo vidina tvojho dokonalého bytu ma prenasleduje aj v snoch, ale takáto vec je ešte v nedohľadne. Možno by som raz mohla prísť pracovať do hlavného mesta. Ale, dobrá správa je, že druháci chodia na výlet do hHlavného mesta, čo ty už ale iste vieš, a tak sa možno budeme môcť uvidieť potom. Dovtedy to však nevydržím.
Čo keby si niekedy prišla ty pozrieť nás? Cez víkend alebo cez prázdniny? Samozrejme, až sa ti to doma všetko utrasie. Možno by si mohla ukecať Simona, nech ťa sem vezme. Je to mestské dieťa, určite má auto, alebo jeho rodičia majú a mohli by mu ho požičať. Rada by som si ho obzrela. Ak sa ti podrí, pošli mi nejakú jeho fotku. Posunuli ste sa niekam? Ako sa má? A čo škola? Určite si si už zvykla, keď som si zvládla na strednú zvyknúť ja. Vedela si sa lepšie adaptovať (všimni si, že používam zbytočné zložité slová, ktoré si ma naučila) ako ja už keď sme mali deti a čo od teba počúvam, tak ti vysoká iba prospieva.
A, uh, aké máte počasie? Niekto mi vravel, že v meste prichádza jeseň skôr. A zima a tma. My tu prežívame ešte babie leto, ale noci sú čím ďalej tým chladnejšie. Prvé vlny sú už tu. Je to tak aj u vás? U nás v triede dnes chýbali piati ľudia a niekoľko profesorov, takže sme boli spojený. Aspoň som si aj ja mohla obzrieť nejakých pekných chlapcov. Z mojich rovesníkov ma neoslovil nikto, ale, sú to ešte deti.
Zato v treťom ročníku je jeden super chalan, práve s ním som sa rozprávala o tom výlete, čo je v druhej triede. Volá sa Rich a že vraj si ťa pamätá. Bola si vraj také malé brutálne inteligentné decko, čo do všetkého strkalo nos. Nechcela som mu o tebe hovoriť zlé veci a tak som ťa samozrejme bránila, ale musím povedať, že som sa na tom v súkromí dobre zabávala, lebo to bola taká krutá pravda, akú som už dávno nepočula.
Už ma odtiaľto vyháňa knihovníčka. Každý deň mi nadáva, že tieto počítače sú na štúdium a nie na vypisovanie si s priateľkami, ale ona nechápe, že v skutočnosti študujem. Od teba som sa naučila viac, ako kedy v škole! Chcela by som dostať vlastný laptop, ako máš ty, ale na dotácie od štátu som mohla už dávno zabudnúť a dosť pochybujem o tom, že naši vôbec niekedy našetria na niečo. Chcela by som už mať po škole a nájsť si dobrú prácu, kde budem zarábať tak, aby som si mohla kúpiť vlastný pekný dom, alebo byt v centre a mať vlastný laptop a toľko oblečenia ako ty. Musím končiť, ale odpíš mi rýchlo a hlavne napíš veľa.
S láskou, Lun :)

(Streda, štyri hodiny poobede)
Práve som sa chystala odpísať na Lunin mail, keď som si ho nechala dostatočne uležať v hlave, keď som začula buchnúť dvere.
"Nana?!" zakričala som. Nečakala som nikoho iného.
"Áno? Bola som nakúpiť. Deje sa niečo?"
"Nie," odvetila som. Bola som rada, že je doma, lebo jej stála nperítomnosť ma znervózňovala. Ale dobre, že nebola doma, keď ma prišiel odprevadiť Simon. Nikdy som nemala chlapca a bolo mi to trápne, hoci som so svojou pestúnkou roky.
Premietala som si udalosti dnešného dňa. Bolo tam až priveľa narážok na moju dvojníčku. Nevedela som, či je to vtipné, alebo záhadné. Pocítila som potrebu vybrať sa na stanicu a vyhľadať ju, ale vonku bol nečas a okrem toho, už sa stmievalo. V kuchyni začalo sičať niečo dobré zo sporáka. Zasmiala som sa sama na sebe. Čo som blbá odchádzať teraz?
Tento postreh som spolu s ďalšími dnešnými napísala do mailu a odoslala som ho. Nechcela som, aby môj vzťah s Lunou ochladol. Mali sme byť priateľky naveky tak, ako keď sme boli malé. Až skončí strednú mohli by sme bývať spolu v Hlavnom meste. Bola by to zábava. Vedela výborne variť. Požičiavali by sme si šaty a sledovávali by sme po večeroch televíziu.
Mohla by som ju cez prázdniny prísť navštíviť. Odložila som ale zatiaľ laptop a siahla som po knihe z knižnice. Nebola to kniha do školy, ale román, ktorý mi odporučila postaršia dáma podobná Nane. Od začiatku som si ho zamilovala. Práve som bola v polovici. Fantazírovala som o sladkom vzťahu, aký mali hrdinovia knihy. Bolo by to fajn, ja a Simon. Ale, bol odo mňa o dosť starší. Nemohol vedieť, koľko mám rokov, všetci mi vravieli, že vyzerám na viac, zvlásť ak sa pekne oblečiem a namaľujem. V pondelok budem pekne oblečená a namaľovaná. Okúzlim ho, okúzlim parlament a potom, po exkurzii pôjdeme spolu na kávu a strávime hodinku alebo dve v príjemnom rozhovore, kedy ho okúzlim svojim intelektom. Všetko bude ako z rozprávky. Bude to dokonalé.
Ani neviem, kedy ubehlo toľko času. Zjedli sme s Nanou večeru a pokračovali sme v príjemnom rozhovore o dodekorovaní bytu a o výlete za Lunou až do neskorého večera. Nana s vínom a ja s kakaom. Potom som si zaliezla do izby a pod teplou dekou som takmer dočítala svoj román.
Podivné myšlienky, ktoré ma prenasledovali ráno som definitívne hodila za hlavu a užívala som si mladíckeho života, ako sa na vysokoškoláčku patrí.


Dear diary vs. on my mind (a iné blogové dilemy či updaty)

17. února 2016 v 22:11 | Ari |  Blog
(Dámy a páni, slečny a gentlemani, pripravte sa na slovnú vatu, pri ktorej by sa všetci blogery, ktorých obdivujem v hrobe obracali, keby boli mŕtvy (pánboh ochraňuj), ale už dlhšie som mala potrebu napísať informačný článok, jeden, poriadny (ako keby som mala viac ako jedného pravidelného čitateľa) a nerozkúskovavala to do informačiek pod čiarou, ktoré potom nikto nečíta a ťažko sa hľadajú.)

Ako teda plnohodnotne začať s touto blogovou vatou, keď už som vypatlala všetko svoje umelecké čítanie na poznámku, kde som svoj článok zhodila a prípadného čitateľa odradila? Čo keby som tento článok tu ukončila nejakým pekným obrázkom a nechala to plávať?


Viditeľné blogové zmeny (aj tie zatiaľ neviditeľné)
Rozhodla som sa, že po asi roku, možno aj viac (úprimne netuším) sa opäť trochu pohrám s pár vecami a rozhodla som sa preorganizovať menu.
Na začiatok som odstránila klikacie ikonky, ktoré mi po čase prišli nevkusné a gýčové a nahradila som ich jednoduchým textom, aby som zmiernila už trochu menej kričiace všetko nahádzané na kope v menu. Myslím si, že už teraz je to pohodlnejšie a krajšie, časom prejdem aj k ďalším úpravám, pravdepodobne sa pokúsim niečo urobiť s klubovými ikonkami, za ktorými si stále stojím, ale uznala som, že je čas trochu ich minimalizovať a ich obsah zas rozšíriť.
Potom samozrejme by bolo namieste celú vec zaktualizovať a pridať aj niečo nové, keď už staré veci idú preč.
Čo neplánujem zmeniť sú updaty ohľadom kníh, ktoré práve čítam a tiež nechcem vyhodiť zoznam kníh, ktoré chcem čítať, hoci by som rada blog zas vrátila na jeho prvotnú koľaj a dala mu viac poviedkový ako recenzistický nádych (a teraz príde moment, kedy ohlásim novú rubriku s recenziami na seriály), ale tieto knihy už zaujali pár ľudí a tak som sa rozhodla túto vec ponechať. Tiež by som možno pripojila nejakú hudbu (vôbec tam nemá tú istú pesničku už dva roky) aj do menu, možno jeden či dva songy, alebo nejaký playlist, to si ešte rozmyslím a všeobecne, chcela by som to trochu zhipsteriť.

Nové rubriky a tak
Ako ste si možno za ten rok všimli (hrá sa, že má čitateľov), niekde na boku je napísané, že chcem vytvoriť rubriku hudba, ktorá práve teraz odpočíva nezapočatá a nezalinkovaná v menu, ale akonáhle sa dostanem (čítaj dokopem) k napísaniu prvého článku, tak to prelinkujem a rubrika bude na svete.
Ďalšou novou, hoci skôr undergroundovou a viac mojou orientačnou, ako pre čitateľov plnohodnotnou je rubrika Blog, v ktorej budem rozpytvávať svoj blog a hádzať do nej všetko, čo sa updateov, organizácie a výnimočných článkov týka (kto sa teší na tretie narodeniny blogu a na vzdialených tisíc návštev?).
Poslednou vecou je podrubrika pod rubrikou recenzie a to je rubrika ne recenzie na seriály. Tento nápad vo mne skrsol nedávno pri nekonečnom pozeraní Simpsonovcov, keď som práve rozoberala na skype s kamarátom najnovšiu epizódu (skôr som ju rozoberala sama so sebou, lebo on zaspával a nereagoval a ignoroval ma, vlastne, nie sme kamaráti) a zistila som, že mám veľa myšlienok, s ktorými by som sa chcela podeliť v tomto smere a aj v smere iných seriálov a keď už píšem (alebo skôr nepíšem) recenzie na anime, tak seriály sú vlastne to isté (aj tak budú zväčša animované, takže je to v celku jedno).


(A teraz dámy a páni, fanfáry, čas na to, o čom som pôvodne zamýšlala písať!!!)
Diary vs. On my mind
V poslednej dobe som sa vrátila k písaniu ako takému s pomernou náruživosťou a vrátila sa aj moja chuť zdelovať svetu svoje myšlienkové pochody (chyba, ale ja som nepoučiteľná) a tak som sa dostala aj do toho štádia, kedy sa chcem vyjadrovať aj sama zo seba, nie iba k nejakej téme, ako je kniha, film, či seriál. A na to tu mám tieto dve rubriky, ktoré sú si pomerne podobné. Pôvodnou myšlienkou rubriky na vykecávanie bolo, že som sa v nej vyjadrovala k téme týždňa a nehovorila v nej o sebe, ako som vo svojich starších denníčkových zápisoch. Niektoré veci tam sú buď úplne subjektívne myšlienky, ktoré patria na twitter a niektoré sú dlhé a nezáživné články o tom, čo som robila. A niektoré sú mixom.
A tak som sa rozhodla pre toto riešenie. (*ťap*)

V denníčkovej rubrike sa budem vyjadrovať k sebe. K svojim skúsenostiam a k veciam, ktoré sa na ne viažu, ako napríklad článok "Prečo som sa v skautingu sklamala", kde síce kritzujem aj ľudí ako takých a všetko možné, ale jedná sa o moju subjektívnu skúsenosť a mnou silne podfarbené vyjadrenia. Tiež je písaný oveľa hovorovejšou rečou (aspoň ja mám ten pocit).
Zato v druhej rubrike by som sa chcela, síce k svojim myšlienkam a nápadom vyjadrovať viac s nadhľadom a komplexnejšie a hoci sa vždy bude jednať o moje myšlienky a skúsenosti, tak by som v tejto rubrike chcela mať vyslovene vykecávanie, zatiaľ čo v tej druhej by som dávala veci viac do dejovej línie a všeobecne, uzavrela by som to tak, že jedna rubrika by bola statická a druhá pohybová.

Záver
Takže, moja slovná a blogová vata je u konca. Časom sa pokúsim všetky tieto zmeny dať do pohybu, ale zatiaľ to bude tak, ako to je. V blízkej dobe by som chcela napísať aj SWOT hodnotenie môjho blogu, aby som svojími žvástami nezaberala len internetový priestor, ale mal z toho, dúfam, aj niekto nejaký osoh, alebo potechu.
Toť zatiaľ vše. I keď, určite ma niečo ešte napadne pri pridávaní obrázkov. Ospravedlňujem sa za zvyčajné veci, za ktoré sa ospravedlňujem a tak.
P.S.: Čo sa vám páči/nepáči na mojom blogu, čo máte radi/neradi a čo by ste zmenili? Nezabudnite odpovedať v ankete po článok, prosím.


Zbigniew Nienacki - Záhadné príhody pána Tragáčika

17. února 2016 v 14:03 | Ari |  Knihy
Dvanásťdielny románový seriál poľského spisovateľa Zbigniewa Nienackého o pánu Tragáčikovi si získal veľkú obľubu u čitateľov doma aj za hranicami a bol dokonca odmenený ako najpopulárnejšie dielopoľskej literatúry pre deti a mládež za posledných štyridsať rokov.
Hlavný hrdina týchto románov - pán Tragáčik - je historik umenia a detektív amatér, bystrý a čestný človek so zmyslom pre humor. Priťahuje ho dobrodružstvo a má záľubu v odhalovaní rôznych záhad a pokusov o falšovanie či krádeže umeleckých diel. Pri tejto činnosti mu veľmi pomáha na pohľad čudesné, ale veľmi výkonné auto, podľa ktorého dostal svoju prezývku.
V tejto knihe nájdete dva z najpútavejších Tragáčikových príbehov: Pán Tragáčik a templári a Strašidelný kaštieľ. V oboch musí náš hrdina rozlúštiť množstvo áhad, čeliť nepríjemným protivníkom, vyviaznuť z nebezpečných pascí. Dobrých pomocníkov nachádza v šikovných a všímavých deťoch, ktoré neraz zbadajú to, čo jemu uniklo. A tak spoločnými silami hľadajú dômyselne ukrytý poklad templárov a usilujú sa odhaliť tajomstvo starého kaštieľa, v ktorom sa dejú veľmi čudné veci.
(Z obalu knihy)

Obsah (obsahuje SPOILERY!!):
Pán Tragáčik a templári
Pán Tragáčik sa už pár mesiacov usiluje o vypátranie nejakého náznaku o poklade templárov, keď sa k nemu dovalia chlapci, Tell, Veverička a Sokolie Oko s tým, že majú noviny a nové dobrodružstvo. V novinách totiž vytlačili článok o poklade templárov a učiteľovi, ktorý vlastní záhadný dokument, ktorý to potvrdzuje. Pán Tragáčik by najradšej hneď vyrazil, ale auto má v oprave a chlapci by chceli ísť s ním. Najprv odmieta, ale keď mu prinesú aj písomné potvrdenia, tak povolí.
Na druhý deň skoro ráno odídu a on im po ceste rozpovie o templárskom poklade v Poľsku. Po ceste, už k večeru stretnú záhadnú krásku s otcom z cudziny, ktorý zapadli v bahne. Pán Tragáčik sa dovtípi, že je to jeho sok, ktorý ho prizýval ako svojho pomocníka, kapitán Petersen a vedie dielmu, či pomôcť, či nie. Za pomoci tlmočníka, hoci sám má dobrú angličtinu, sa nakoniec dohovoria. On im pomôže, ale chlapcov pošle napred pre dokument. Za dobrotu ho ale Petersen zdrží a vypustí mu gumy. Do dediny príde neskoro, ale zistí, že učiteľ je na výlete a k dokumentu sa nedostanú. Okolo jazera sa už ubytovalo pár podivínov a medzi nimi aj novinárka Anka, ktorá o nich píše. Začne sa zaujímať o pána Tragáčika.
Oni nemajú na výber iné, iba pozorovať okolie. Od Petersena, ktorý vytrvalo hľadá pána Malinowského sa dozvedia, že to je lotor, ktorý od neho vymámil peniaze a tajomstvo a zmizol.
Tragáčikovi sa nechce čakať a tak sa vyberie s chlapcami naproti učiteľovi na miesto zvané Kozi Rynek, ale tam ich v lese zastihne búrka. Spolu so slečnou Petersonou sa stretnú a ukryjú v lese, kde im ona rozpovie o templárskych symboloch.. Po návrate chlapci pokračujú v strážení a zatiaľ čo sa všetci v stredisku, včetne ich kolegyne Anky, robia z auta pána Tragáčika srandu. Na znamenia chlapcov sa všetci rozbehnú k domčeku, ktorý niekto vykradol. Ukradol listinu. Upodozrievajú z toho choholúšika, chlapa s motocyklom. A tiež záhadného človeka, ktorý býva na ostrove. Anka sa paktuje s Chocholúšikom a Malinowsky medzitým ponúkne Petersonovcom za peniaze listinu. Tí nastražia aj s pánom Tragáčikom pascu, ale on sa im vyšmykne.
Pán Tragáčik ako aj iný odchádza do Malborku na zámok, kde si zhodou okolností vypočuje rozhovor páru svojich sokov, ktorý majú veľa dobrých informácií. Ale niekto, pravdepodobne Malinowsky ich prepadne. Na základe informácií prídu do Mlaborku aj Petersonovci a Malinowsky im opäť ponúka informáciu. Karen Petersonová sa vyberie sama v noci do lesa a nebyť pána Tragáčika, už by jej nebolo. Tragáčik odíde s chlapcami a dievčaťom, Ewou, ktoré pribudlo k ich skupine do Kortumowa. Nachádza sa tam starý kostol so symbolom templárov. Podobný sa nachádza aj v pivnici do ktorej sa lsťou dostanú. Pán Tragáčik sa dnu zasekne a vyslobodí ho až Kozlowsky s Karen. Tak nájde druhú cestu do podzemia, ktorá je ale pascou. V noci, keď prídu na to, že Kozlowsky je v skutočnosti Malinowsky ostane Karen uväznená v pasci, odkiaľ ju pán Tragáčik zachráni a aj nájde pokad, ktorý bol pod ňou. Všetky zločiny ohlásia na polícii a všetko dobre dopadne.

Strašidelný kaštieľ
Pána Tragáčika zavolajú, aby sa stal kustódom nového múzea, ktorá ma vzniknúť po zomrelom zberateľovi v jeho kaštieli. Hneď na začiatku mi priradia dvoch kolegov Bigosa a slečnu Wierzchońovú, s ktorými si ale nepadnú do oka. Slečna obdivuje pána Tragáčika, ale neuvedomí si, že nový kustód je on. Pán Tragáčik to využije a začne hrať svoju hru. V kaštieli ich čaká veľa práce a hneď prvú noc ich tam straší.
Ráno sa spoznajú s Janiakom, domovníkom, ktorý slúžil v kaštieli mnoho rokov a chcel by aj naďalej. Do priazne našej skupiny sa votre aj krásna Marysia. Keď sa pán Tragáčik vyberie do mesta, stretáva sa so svojím bývalým spolužiakom Baturom, ktorý je mu od začiatku podozrivý.
Večer, počas jednej Marysiinej návštevy a rozhovru o slobodomurároch sa rozhodnú napiť brgunského vína, po ktorom všetci tvrdo zaspia. Pán Tragáčik sa domnieva, že bolo otrávené. Následne vlákajú všetkých troch zamestnancov do pasce, aby sa mohol niekto slobodne vlámať do kaštieľa. Pán Trag si až neskoro uvedomí svoju chybu, ale neskôr sa presvedčí, že nebol zbytočne paranoidný, ako ho kolegovia upodozrievajú. Počas špiritualistickej seansy, ktorú navrhne Marysia sa prezradí duch Annopulos a naši hrdinovia zostávajú zavretý v jednej izbe. Počas celej noci sa niekto hýbe po kaštieli, kým oni sú uzavretý.
V nasledujúcich dňohc, kedy je pán Tragáčik veľmi blízko záhade je uväznený za knižnicou a pozoruje ostatné postavy. Vtedy si uvedomí mnoho čo mu uniklo a na pozvanie detí, ktoré v závere majú nemalú zásluhu na vyriešení prípadu idú do blízkeho mestečka na hru. Táto intriga opäť privolá zloduchov, ktorých následne spolu s milíciou prichytia pri čine a obvinia a hoci nie za to, čo vykonávali, ale oficiálne za ničenie majetku idú Marysia a Batura za mreže.
Neskôr sa riaditeľ prizná, že pána Tragáčika dosadil na toto miesto, aby vyriešil záhadu a on si môže ísť ďalej svojou cestou, zatiaľ čo jeho mladí kolegovia zostávajú v kaštieli vytvoriť múzeum.

Môj názor:
To, že pán Tragáčik bol svojho času hit som vedela, ale v tej dobe som bola podstatne viac dievčenskejšia a skrátka vec taká chlapčenská s detektívnym nádychom, ktorého som bola v tej dobe odporcom nebola ani zďaleka pre mňa a vyhla som sa jej vyhľadávaním inej literatúry.
Dnes som po nej siahla už len zo zvedavosti, hoci som sa nie zrovna tešila zistiť, čo mi to roky leží na poličke. Neustále som si hovorila, že je to moc hrubé, staré a že ma to skrátka nebude baviť, lebo to nikdy nebol štýl pre mňa.
Ako šeredne som sa mýlila. V priebehu víkendu som tých takmer 500 strán doslova zhltla a pán Tragáčik si ma až nepredstaviteľným spôsobom získal.

Kniha, ktorú mám ja sľubuje dva najlepšie kusy z dvanásťdielnej série o pánu Tragáčikovi, ktoré ma prinútili trochu sa báť, ako to u sérií býva, že nezapadnem do deja, hoci ani kniha ako taká nedbá na postupnosť, takže je väčšia pravdepodobnosť, že na nej nebude toľko záležať. A viac menej ani nezáležalo.
Oba diely na svojom začiatku predstavili pána Tragáčika a jeho auto, ktoré mu získalo meno a vracalo sa k nemu pomerne často, aby to bolo každému jasné, nie však príliš často, aby to bolo otravné. I keď musím uznať, že prvá, Pán Tragáčika a templári, sa venuje predstaveniu pána Tragáčika viac, ako Strašidelný kaštieľ, ale možno ide iba o pocit, lebo po prvej časti som tohto svojrázneho detektíva už trochu poznala.

Na moje prekvapenie vôbec nebol detinský, ako som čakala od detskej knihy, ale bol to zaujímavý človek, ale pritom normálny a svojim charakterom a inteligenciou mi zaimponoval. V oboch prípadoch hral bravúrne svoju úlohu a priniesol na svetlo aj morálne dilemy aj citové dilemy, ktoré sa tak často nevidia a vždy sa rozhodol a zaargumentoval takým spôsobom, že aj ja som bola presvedčená o všetkom a vybudovala som si pozitívny vzťah k tejto postave.

Pán Tragáčik a templári
Kniha, kde som sa prvýkrát stretla s pánom Tragáčikom. Hneď na začiatku si ho človek zapísal ako triezveho a normálneho človeka, ktorý sa bezhlavo nevrhá do šialených dobrodružstiev, ako to v knihách tohto žánru býva, ale ani nie je prehnane zdržanlivý.
Zároveň sa nám na začiatku predstavujú aj ďalšie postavy, ktoré už pre čitateľa predchádzajúcich kníh nie sú neznáme, ale ak aj sú, tak nám ich pán Tragáčik rýchlo v myšlienkovom pochode predstaví a v závere, v príbehu sa predstavia aj sami. A sú skvelé. Chalpcov som si obľúbila rovnako ako pána Tragáčika, navzájom sa dopĺňali a vedeli poukázať na svet tak, ako ho vnímajú oni a aj tak, aby si čiatetľ odniesol opäť niečo iného. Každý z nich má charakterovo niečo do seba, sú rôznorodí, ale nie prehnane a navzájom sú sebou ovplyvňovaní, ako to býva aj v reálnych vzťahoch medzi priateľmi a nie vo vyumelkovaných knižných predstavách niektorých autorov.

Čo sa príbehu týče, už dávno som nečítala takú dobrú detektívku. Možno mi niektoré stopy prišli až príliš nahrané a niektoré deje až príliš predvídateľné, až do konca som nevedela, ako to celé vyvrcholí a zažila som si na tomto výlete aj trochu adrenalínu.
A napriek tomu mi prišiel prvý príbeh krásne rozprávkový, narozdiel od druhého, ktorý ma trochu schaldil, čo sa týka detského nadšenia, ktoré ma naplnilo po prvom príbehu.
Ale bol to pekný výlet a myslím si, že by sa to mohlo páčiť aj dnešným mladším čiatetľom. Na jazyk sa mi dere povedať, že je to také skautské. Samozrejme, v dobrom.

Strašidelný kaštieľ
Aj druhý diel prináša pán Tragáčika, jeho magické auto, ale teraz pre zmenu prináša nové postavy a príbeh, ktorý som si vydedukovala ako niečo unfamilárne aj pre pána Tragáčika. Tento príbeh prináša dospelé postavy, ktoré vyťahujú detské nadšenie a dosadzujú namiesto neho zdravú skepsu, ktorá ma schladila, ale to neznamená, že by sa mi to páčilo menej (možno trochu).

Nové postavy je trochu ťažšie obľúbiť si, vzhľadom na to, že sa správajú absolútne inak, nie zrovna priateľsky, dokonca ani zvládnuteľne, ale v podstate, je to ich rola, aby aj pán Tragáčik mohol zahrať tú svoju a v svojej podstate sú skvelými postavami, skvele napísanými a skvele napasovanými, že pôsobia absolútne prirodzene a uveriteľne, čo je podľa mňa silnou stránkou príbehu.

Čo sa príbehu týče, ten bol podobne napínavý. V tomto diele, ktorý na mňa pôsobil dospelejšie som musela rozmýšlať, kto je pôvodcom diela, lebo podozrivých postáv bolo mnoho a mali geniálny plán, ktorý by ma ani vo sne nenapadol. A našťastie ani pána Tragáčika, čo mu opäť pridalo na uverieteľnosti a príbehu to pridalo na napínavosti, lebo bežný človek skrátka nevedel čo ho čaká a ja som sa aj trochu bála o detektíva, do ktorého som sa napriek počiatočnému odporu zamilovala.

A hoci tu hovorím o príbehoch, treba povedať, že sú to knihy. Plnohodnotné knihy riadnej dĺžke, ktoré majú všetko čo k nim patrí.
Na záver by som ešte vypichla skvelý štýl, akým je príbeh napísaný, ktorý bol od začiatku ťahačom všetkého a ktorý najviac dotvoril dej a rozhodne ho teda spríjemnil a zatraktívnil. Knihu by som odporučila každému, kto by si rád prečítal kvalitnú knihu, možno trochu detskú, ale mladá duša drieme v každom z nás, tak prečo nie?
Osobne si rada zoženiem aj ďalšie časti, lebo kniha opakovane zamnietla moje predsudky pod koberec a ponúkla mi niečo nové, čo ma potešilo, pobavilo a nepochybne zaujalo.
A mimochodom, ilustrácie sa mi tiež veľmi páčili, hoci ilustráciam z tohto obdobia zrovna neholdujem.

Informácie o titule:
Počet strán: 483
Pán Tragáčik a templári (258 strán)
Strašidelný kaštieľ (222 strán)
Vydané v roku: 1989 (?)
Vydavateľstvo: Mladé letá (edícia STOPY)
Orientačná cena: 4-7 eur v antikvariátoch

Autor:
Zbigniew Nienacki, vlastným menom Zbigniew Tomasz Novicki, sa narodil 1. januára 1929 v Lodži v Polsku, odkiaľ pochádza aj hlavný hrdina jeho najznámejšej série, pán Tragáčik, ktorý získal túto prezývku vďaka svojmu autu, ktoré síce vyzerá škaredo, ale zvládne viac ako akékoľvek iné. Okrem toho napísal aj niekoľko iných kníh a písal aj pre noviny, kde začal používať svoj pseudonym. V roku 1952 sa oženil a o rok neskôr sa mu narodil syn. V 1964 ich opustil a od tej doby sa venoval iba písaniu. Zomrel v roku 1994.

Obrázok je môj

Prečo som sa v skautingu sklamala

16. února 2016 v 21:57 | Ari |  Dear Diary
(Skutočný príbeh, skutočné dievča. Svet skautingu, ktorý nie je taký, ako si svet myslí. Nazrite do zranenej duše osudom skúšanej pubertiačky. To, čo tu nájdete vás ohromí. Aký je skautský život a prečo som sa v skatingu sklamala. Na plátnach kín už v júni 2016.)


Nikdy som sa na blogu ani v osobnom živote netajila tým, že som skautka. Naopak, často som to považovala za výsadu, privilégium, niečo, čím som sa mohla chváliť a aj neskôr, keď už som trochu "dospela" tak to bolo niečo, čím som sa mohla chváliť, lebo som u toho aj vytrvala, zatiaľ čo mnoho mojich spolužiakov a známych skauting vyskúšalo a pomerne rýchlo aj od toho odpadlo. Vtedy to bola skôr detská prelietavosť, ale dnes, keď nad tým rozmýšlam, hovorím si, prečo vlastne vytrvávam?

Aby som nezačala tak zhurta, rada by som na začiatok objasnila, čo to skauting vlastne je. Ako s termínom je so skautingom oboznámený takmer každý, ale premnoho ľudí si skautov predstavuje ako tých typických amerických šialencov v uniformách, ktorý sa naháňajú za odznakmi, pričom skauting je v podstate o inom, hoci sa nájdu aj takéto prípady, alebo ich presné opaky (ja).
Na Slovensku fungujú dve veľké skautské organizácie a to Slovenský skauting a ešte jedny, ale neviem ako sa volajú a sú divný.
U nás to funguje tak, že je nejaký okres, v ktorom sú skautské zbory. Tie sa skladajú z oddielov, väčšinou dievčenských a chlapčenských. V každom oddiely je niekoľko družín, po približne 8 ľuďoch, ktoré vedie radca, zvyčajne dvaja.
A práve družina je prvý celok, s ktorým sa skautské dieťa stretáva. Zvyčajne sa táto družina stretáva raz za týždeň, ale so zvyšujúcim vekom jej členov sa táto pravidelnosť môže nalomiť, lebo z detí sa stanú radcovia a majú svoje vlastné družiny, ktorým sa venujú.
Čo sa vekového odlíšenia týka, existuje viac "stupňov", ktoré sa odlišujú farbou lemu na šatke. Najprv sú vĺčatá, so žltým lemom, a to vo veku asi 7-12 rokov. Potom nasledujú skauti so zeleným lemom, ktorý majú 12-15, roveri, červený, 15-25? a old skauti.
Samozrejme, toto sa môže rôzne variovať, lebo už som stretla 10-ročné dieťa so skautskou šatkou a tak ďalej.
Takže, asi takto to chodí.


Ja som začala na skaut chodiť, keď som mala sedem rokov a bolo to asi tým štýlom, že som bola v družine, nabehli tam moje radkyne a povedali, že čau decká, kto chce chodiť na skaut a odviedli si nás do klubovne, ktorú sme mali v suteréne školy. A to bolo celé.
Potom neskôr sa konal aj nábor, vtedy sa k nám pár ľudí pridalo, ale nevydržalo im to zväčša dlho.
Spočiatku som chodila na družinovky, kde nás nebolo veľa. Bola tam mojej radkyne príbuzná a pár jej spolužiačok, o rok starších odo mňa a ja. Samozrejme, ony sa poznali, ja s nimi nie, ale nejako to fungovalo.
Nedokážem povedať, čo vtedy pre mňa znamenal skauting, lebo, popravde, moc si na to obdobie nepamätám, ale fungovalo to asi tým štýlom, že som bola v kolektíve, kde ma akceptovali (bola som príšerné decko, sama by som to so sebou nevydržala dnes a vtedy mali moje radkyne možno 14, takže majú môj obdiv) a ja som bola spokojná, lebo moje emocionálne, sociálne a seberealizačné potreby neboli na takej úrovni, ako sú teraz a ja som nemala v tride veľa kamarátov, takže som bola vrcholne spokojná.
Keď prišli prvé závany puberty tak môj vzťah k skautingu trochu ochladol a ja som sa radšej flákala s kvázy "kamarátkami", ale nezanevrela som naň úplne a stále som sa viac-menej účastnila akcií, hoci som si k nim nikdy nespravila veľký vzťah, lebo ako úplne malú ma na ne nechceli brať a ja som si, zvlášť na leto v čase tábora, našla niečo lepšie. A tábory ma dodnes neberú, som tam skôr z povinnosti.
Potom prišli zatiaľ posledné dve fázy môjho skautského života. Táto prišla zhruba keď som mala trinásť a začali našu družinu zapájať aj do práce pre vyššie dobro, lebo sme sa radili skôr k starším, ako k našim chlapčenským rovesníkom, lebo chalani holt dospievajú pomalšie. Vtedy som bola brutálne namotivovaná a možnosť robiť program som brala všetkými desiatimi, podobne ako prvé celoslovenské akcie, ktoré som predtým nezažívala. Rovnako som túžila ísť na radcovský kurz, aby som sa aj ja mohla stať radcom a založiť si družinu. Jediné, čo nám vtedy bránilo bola neustále posúvajúca sa veková hranica.
Potom sa to konečne podarilo, dosiahli sme správneho veku a vybrali sme sa na radcák. A pre mňa to bola moja najhoršia skautská skúsenosť, čo hovorievam do dnes a každému. Nesadla som si s ľuďmi ani s programom, skrátka ma to nezobralo, lebo som si uvedomila, že som inde ako týto ľudia. A vtedy som si zároveň uvedomila, že netúžim ani po družine a postupne som dospievala k záveru, či sa chcem vôbec nejako angažovať a postupne som si začala uvedomovať, že si nemám s ľuďmi v mojom zbore čo povedať a že skauting mi už nijako nepomáha v napredovaní a nespĺňa moje emocionálne potreby. Nemám si s tými ľuďmi čo povedať. Banda idiotov.


Aby som skautingu nekrivdila, nemôžem nepovedať, že mi mnoho dal. Keď som bola mála, tak som mala okolo seba kolektív, ktorý som potrebovala, mala som nejaké "kamarátky" a mohla som sa hrať, čo bolo všetko, čo som v tej dobe potrebovala. Skauting nepochybne prispel aj k formovaniu mojej osobnosti a vďaka nemu som sa zdokonalila vo veciach ako sú spolupráca, komunikácia s ľuďmi a určité formy manuálnej práce, lebo to boli veci, s ktorými som neprichádzala bežne do styku, už len ten kontakt s ľuďmi ako takými. Predsa, ako často sa normálny človek dostane do situácie, že musí riešiť problém s úplne cudzími ľuďmi rôznych vekových kategórií a v "ideálnom" prípade aj rôznych národností a jazykov?
A tiež sú tu zážitky. Prišla som vďaka skautingu do rôznych kútov Slovenska, spoznala hromadu fajn ľudí a zažila som niekoľko super vecí. Vydriapala som sa na pár kopco, strávila pár nocí v stane, či pod širákom, cestovala rôznymi dopravnými prostriedkami, či som si zažila romantickú atmošku u ohňa. Predsa len, slávnostné ohne majú svoje nezameniteľné čaro. A takto by som mohla pokračovať dlho, lebo skauting mi dal veľa, čo nepopieram a som vďačná za to, čo som dostala do ďalšieho života.

Ale ani to nezmení fakt, že som sa v skautingu sklamala. Stále je tam pár svetlých momentov, ale dnes mi už nestačí pár random ľudí s ktorými sa môžem hrať. Chcela by som sa aj naďalej posúvať v svojich zručnostiach a prekonávať samu seba, ale nie v neustále v tom zmysle, že sa budeme trepať na vyčerpávajúci výlet, aby sme si vypočuli dojemnú reč na vrchole kopca. Tohto som si už zažila plno a postupne sa mi to začalo znechucovať, podobne, ako sa mi začali znechucovať aj ľudia okolo mňa.
Uvedomila som si, že som odlišná ako oni a tak mi skauting neposkytuje tú satisfakciu ako im. Nedokážem sa smiať päťdesiat krát na tom istom vtipe. A teraz hovorím o reálnej situácii, ktorú som si prežila. Radšej som si odišla čítať.
Taktiež nemám chuť ísť s vami na tajňáša do mesta, keď všetky deti spia. Ďakujem, neprosím. A kto potom musí ťahať celý program sám, zatiaľ čo vy sa flákate? Prečo ja mám trpieť, keď vy netúžite po tom zážitku, len zato že ste lenivý a ja nemám na výber a musím zostať s vami, lebo tú svoju skupinu na túto aktivitu proste potrebujem?
Skrátka, neposkytuje mi to to, čo som čakala. V istom bode som pocítila, že proste v nejakom smere nezapadám a od tej doby sa ma to drží.
Nedokážem sa prispôsobiť a vlastne ani nechcem. Odlišujem sa v toľkých veciach, že už by to ani nemalo zmysel. Kde je chyba? Vo mne, či v skautingu? Prečo ma skauting sklamal?


Áno, sklamal ma. Nechápem, prečo to musí byť tak, ako to je, aspoň u nás v zbore. Vždy, keď som sa vytrhla z jeho okov a strávila som čas s iným zborom, tak som sa bavila a mala som oveľa lepší zážitok, ako by som mala držiac s mojím zborom. Ale chyba nie je v nich, lebo môj zbor nie je jediný, lepia sa naň ďalší. Naopak, takých ľudí, ktorí mi niečo v skautingu dávajú je málo a to ma zarmucuje, lebo akokoľvek sa budem snažiť, tak vždy to už bude rovnako. A tak mi nezostáva iné, ako sa postupne odlučovať. Načo sa trápiť, keď mi každý styk s mojím zborom vháňa slzy do očí a potrebu utiecť, podla možnosti čo najďalej?

Som rada, že mám takúto prípravu do života, bola to zábava, ale odchádzam sklamaná a to je mi ľúto.
(?)
____________________________________________________________________________
Dodatok pre odvážlivcov a tých, ktorý vydržali až do konca:
Ospravedlňujem sa za prehnané používanie slova sklamanie a jeho najrôznejších tvarov, ale iné synonymum sa mi nehodilo do konceptu a preto som sa rozhodla oželieť umelecký dojem, pred dojmom pocitovým. Tento článok som mala v mysli už dlho a je to zlepenec veľkej hromady myšlienok, ktoré sa mi tlačia von všetky naraz, čo spôsobilo motanicu, ktorú vidíte pred sebou s kopou preklepov, ktoré ani nejdem opravovať, lebo viem, že keby som sa opäť pustila do čítania článku, tak by mi napadlo mnoho ďalších dojmov a vzniklo by niečo ešte neprehľadnejšie a nepochybne dlhšie, prípadne by som článok celý prepísala, ale nateraz ho chcem nechať v tomto surovom stave, v akom je, lebo je to niečo, čo som zo seba chcela odstať už dlho a hoci sa svojimi negatívnymi pocitmi netajím ani v skautských kruhoch, zotrávavm tam už len z pocitu, že sa to odo mňa očakáva a pred mojím zborom by som sa neodvážila povedať im to takto do očí, lebo títo ľudia, hoci si najmä staršiny vážim, za to, čo mi dali, by to skrátka nevzali tak, ako by som to chcela a tak si to radšej podržím tu, skrytá za internetom, ale v stave takom, v akom to cítim.
A prečo som to vložila k tejto téme týždňa? Lebo práve toto sklamanie ma často viedlo k otázke, aká je moja cena v skautingu a rovnako aj aká je moja cena v živote.




Jacqueline Wilsonová - Diamantky

16. února 2016 v 15:29 | Ari |  Knihy
Kto sú Diamantky? Dixie, Rochelle, Jude a Martina, štyri sestry, ktoré žijú na predmestí Londýna a so svojím bohato a ligotavo znejúcim menom majú spoločné len málo. Každá z nich má iného otca, no ani jeden s nimi nežije. Práve sa presťahovali do rozpadnutého domčeka, ich mama je tesne pre pôrodom nového bábätka a v dome panuje žalostný neporiadok. Najmladšia Dixie má len osem rokov a úporne sa usiluje aspoň trochu upratať, kým sa mama vráti z pôrodnice, Rochelle má v hlave len parádu, Jude sa bije s chlapcami a najstaršia Martina skrýva svoje zúfalé tajomstvo... Jacqueline Wilsonová majstrovsky, vtipne, s pochopením a nesmiernou láskou rozvíja životné príbehy, ktoré okolo seba stretávame takmer denne, ale často nevieme, ako si s nimi poradiť.
(Z obalu knihy)




Obsah (obsahuje SPOILERY!!):
Kto sú to Diamantky? Šestnásťročná Martina, ktorá trávi všetok svoj čas so svojím frajerom Tonym odvedľa, štrnásťročná Jude, ktorá sa nesutále bije s chlapcami a má okolo svoju bandu, dvanásťročná Rochelle, ktorá túži byť dospelá a myslí iba na chalanaov a na parádu a malá, osemročná Dixie, ktorá nadovšetko miluje Zvnočeka, svoju hračkársku andulku, ktorú nosí stále so sebou. Všetky majú spoločnú mamu, priezvisko Diamantová a neobvyklé krstné meno. Čo ich líši je, že každá má iného otca, a ku každému sa viaže príbeh.
Teraz ich mama čaká chlapca a idú sa presťahovať na sídlisko Planéty do rodinného domu. Martina sa však búri. Nechce opustiť Tonyho a nakoniec po hádkach sľúbi, že zostane na pár týždňov. Mama si na sťahovanie nájde výpomoc, kamaráta otca Dixie, Brucea a pokúsi sa ho presvedčiť o čo najväčšiu pomoc. Ten pre choré kríže nemôže a nemôže.
Hneď ako prídu zistia, že nič nie je ako si predstavovali. Vzápätí na ich mamu prídu pôrodné bolesti a tá spolu s Martinou odíde do nemocnice. Dievčatá zostávajú samé, bez elektriny a všetok nábytok majú v obývačke. Bruce sa našťastie vráti skonktrolovať dievčatá a opraví elektrinu, no nechce mať už s nimi nič spoločné.
Dixie si medzitým nájde kamarátku odvedľa, osemročnú Mary a dovtípi sa, že ju jej mama bije. Sľúbi ale Mary, že to nikomu nepovie.
Mama sa vracia na druhý deň z pôrodnice, nerobí nič, iba leží, zatiaľ čo medzi dievčatami panuje čím ďalej tým viac nezhôd a stále nie je nikoho, kto by presunul nábytok. A malého Sundancea si mama nechce pustiť od seba. Až Dixie, keď ho raz bude náhodou prebalovať odhalí to tajomstvo. Sundance je dievčatko.
Doma sa zatiaľ všetko hrotí, jedinou dobrou správou je to, že ujo Bruce si dievčatá, najmä Dixie, nejakým spôsobom obľúbil a rozhodne sa im pomôcť. Ale aj toto skončí zle, konkrétne to nezvládnu jeho kríže a je odkázaný na niekoľko dní na lôžku, z ktorého sa nevie pohnúť a tak majú na starosti ešte jeden krk.
Mama príde na rovnako šokujúce Martinino tajomstvo. Martina je tehotná!
Zatiaľ čo sa zvyšné dve dievčatá pomaly spriateľujú a aklimatizujú, Dixie zostáva doma a baví sa iba Mary, alebo pomáha so Sundance, ktorej tajomstvo poznajú s mamou iba ony dve. Raz požičia Zvončeka Mary, aby sa nebála preskočiť múr. Tá ju však vezme za slovo a raz, keď ju mama pošle hneď po škole za trest do postele sa rozhodne spolu so Zvončekom "odletieť" cez okno. Dixie sa rozbehne, aby ju chytila. Upadne do bezvedomia a preberie sa v nemocnici. Tam na jej prebratie čaká celá rodina, včetne jej biologického otca, ktorý sa rozhodne tráviť s ňou viac času. Nakoniec v nemocnici praskne aj tajomstvo o Sundance, ale nakoniec sú všetci šťastný.

Môj názor:
Zo štyroch staro-nových prírastkov v mojej knižnici som si o tejto knihe podľa názvu pamätala rozhodne najmenej. I keď, všetky tri pírbehy Tracy Beakerovej majú pomerne jednoznačné názvy. Keď som však knihu vzala do ruky a prečítala som si anotáciu, či už len keď som sa pozrela na obálku, tak sa mi začali vyjasňovať minimálne základné súvislosti deja.
No, ako som si neskôr uvedomila, keď som sa do knihy pustila, kniha bola oveľa viac ako som si pamätala.

Ako dieťaťu mi knižka prišla v pohode, bol to jeden z netradičných príbehov od Jacqueline, na ktoré som bola zvyknutá a ktoré som vyhľadávala, ale pre mňa to bola jedna z tých menej napínavých, či prekvapivých knižiek, chýbali mi v nej isté emócie, ktoré pre mňa spravili zapamätateľnú napríklad knižku Polnoc a skrátka, nebola zlá, ale nebola nič moc.
Dnes, hoci som staršia a zvyknutejšia na tvrdší svet, než ktorý som poznala vtedy a popravde aj trošku benevolentnejšia k istým veciam, tak môžem povedať, že kniha je tvrdá.

Vyslovene, tvrdá. Možno to je tým, že som "svetaznalejšia", ale odkedy si viem predstaviť, aké slová mohli zaznieť, keď je v knihe neraz použité klasické: " 'Dokelu,' povedala ..., ale v skutočnosti povedala niečo oveľa, oveľa horšie. " a automaticky si ich tam dosádzam, tak mi skrátka tá vrava príde na detskú knihu až príliš drsná.
Ale to nie je jediným znakom tvrdosti knihy, skôr pre mňa výraznejším, ako to bolo, keď som bola mladšia.
Ďalšou vecou, ktorá ma zaskočila, a túto som poznala aj predtým, bol príbeh ako taký. Predtým, hoci som so štýlom problémových rodín od autorky stotožnená, som sa určite nestretla s takouto rodinou a rozhodne s takým prehnaným romantizovaním a následným pádom na dno, kde sa hovorí o skutočnosti. Dospelé postavy sa síce snažia osemročnú hlavnú hrdinku ochrániť, ale narozdiel od bežných kníh, kde sa to končí happy endom, tu sa ukazuje podstatne viac, ako asi vyzerá skutočnosť.
A potom je tu už len myšlienka, že tu skrátka všetkým šibe.

Ale, táto kniha má rozhodne prínos. Je v nej realita prístupná rovnako detskej duši, ako aj staršiemu čitateľovi, ktorý môže knihu vnímať z absolútne iného uhla a všimnúť si absolútne iné súvislosti, ako si všimne ten mladší. Toto som taktiež pozorovala na sebe, lebo niektoré pasáže, ktorým som v tej dobe rozumela lepšie, som si pamätala veľmi dobre, zato však iné, ktoré som v tej dobe nepovažovala za zaujímavé som akoby objavila znovu, hoci ako racionálny človek som si vedela urobiť svoj vlastný názor o postavách skôr, ako si to povedali medzi sebou.
Ale, tak je to aj v živote, skrátka si urobíme názor v sebe skôr, ako ho povieme, teda ak ho vôbec povieme. A pred deťmi si zvykneme dávať pozor na ústa.

Čo by som ale knihe asi najviac vytkla bol pre zmenu štýl, ktorý mám inak veľmi rada, ale pri tejto knihe mi prišiel možno až príliš rozvláčny a detinský, lebo hoci má hlavná hrdinka iba osem rokov, knižka je určená starším čitateľom a podivnosť malej Dixie im podľa mňa nepríde detsky naivná a čarovná, ale skôr otravná a prázdna. Myslím si, že stotžniť sa s trošku staršou postavou, pokojne aj o dva roky, by bolo ľahšie a kľudnejšie, i keď treba uznať, že aj vek a naivita tejto postavy zohráva dôležitú úlohu v príbehu.
Najhoršou časťou knihy je podľa mňa ale členenie kapitol, ktoré sú i na takú krátku knižku príliš dlhé a človek, keď si chce dať od svojím spôsobom únavného štýlu, tak nevie nájsť obsahový celok, kde by ju mohol spraviť a kým sa dočíta do konca kapitoly, tak sa dá veľa znechutiť.

Samozrejme, nie som sklamaná, lebo viem, že od autorky som čítala nie možno horšie knihy, ale určite knihy s menším prínosom, ako bola táto. Predsa len už len myšlienka "diamantov" topiacich sa vo vlastnej špine je peknou metaforou a príbeh je plný drobností, ktoré sú okolo nás, ale možno si ich ani nevšimneme, lebo v tom, čo je dokonalé nehľadáme chyby, ale naopak hľadáme chyby v tom, v čom by sme mali hľadať pozitíva.

Informácie o titule:
Počet strán: 270
Vydané v roku: 2005 a 2015 (v ČR), 2007 (v SR)
Vydavateľstvo: BB art (v ČR), Slovart (v SR)
Orientačná cena: 6-7 eur, ale nedostupná
Originálny názov: The Diamond Girls
Originálny vydavateľ: Doubleday
Prvé vydanie v origináli: 2004
Orientačná cena v origináli: okolo 8 eur

Autor:
Jacqueline Wilsonová sa narodila 17. decembra 1945 v Anglicku a je známou autorkou kníh pre deti, ktoré boli označené za kontroverzné, lebo často riešia témy ako rozvod, detský domov a adopciu, či mentálne choroby. Za svoje knihy bola okrem iného viackrát ocenená cenou Specsavers National Book Awards, za najlepšiu britskú detstkú knihu. Jej knihy sú dobre známe aj u nás, za zmienku stoje knihy ako Prvé slzy, Prvé lásky, Prvé trampoty, Polnoc, Tetovaná mama, Cukrová vata, či Dvojčatá v akcii.

_________________________________________________________________________________________
Ospravedlňujem sa za veľmi slabý obsah k tejto knihe, ale priznám sa, že chronologicky si skrátka neviem ustáliť obsah knihy. Dúfam však, že som zhrnula všetko podstatné, čo sa v nej stalo.

Dvojčatá - Romi (Kapitola V)

15. února 2016 v 22:18 | Ari |  Dvojčatá
(Piatok, deväť hodín večer)
Chcela som povedať, že som sa večer potichu vkradla dnu, ale nebola to ani zďaleka pravda. Záleží ale od uhla pohľadu. Samozrejme, bola som potichu a všetko. Lenže, poznala som tajomstvá rebelov a utiekla som a nikto ma nevedel celý deň nájsť. Nebola som na základni, nebola som v kanáloch. Bola som bez dovolenia vonku. A to celý boží deň. A tak čakali, alebo dúfali u kamier na môj návrat. A mňa premohli výčitky svedomia a vrátila som sa. Čiže hneď, ako som vošla do kanálov, zachytili ma kamery a u dverí ma už čakal naštvaný Sai, aby ma pred všetkými zvozil pod čiernu zem. Najprv na mňa nakričal a zakončil to teatrálnym: "U mňa sa o tom porozprávame."
Sai mal, ako hlava oddielu, vlastnú kanceláriu. Netrávil v nej moc času. Posadila som sa pokorne na kreslo, ktoré mi ukázal. Chvíľku stál potichu chrbtom ku mne, potom sa na mňa otočil. Čakala som, že sa rozkričí, ako obvykle, ale on si len sadol na stôl a položil si hlavu do dlaní.
"Čo si si myslela, že robíš, keď si ráno zmizla?" spýtal sa ma pokojným hlasom.
"Chcela som utiecť," odvetila som pravdivo.
"A čo ťa viedlo k potrebe utekať?"
Zrazu mi bolo do plaču. Čo som mala povedať? Rebeli mi ukázali nový život s teplým jedlo trikrát denne, čistou vodou a mäkkou posteľou za malú daň v podobe práce na základni, rovnakej, akú mal každý. Bola som zlá a nevďačná.
"Neviem," odvetila som takmer šeptom.
Sai sa zhlboka nadýchol a následne vydýchol.
"Nechceš mi niečo povedať?" spýtal sa ma. Pokrútila som hlavou.
"Dobre, lebo ja mám čo povedať," pokračoval až príliš pokojným hlasom. "Možno to ty tak nepociťuješ, ale si dôležitým členom nášho tímu. Poznáš naše tajomstvá, poznáš heslá, poznáš naše techniky, poznáš nás ako ľudí. Máš za sebou personalizovaný výcvik, aby si vedela byť členom tímu, ktorý ťa potrebuje. A zvlášť teraz, keď sa chystá akcia. Musíme kompletne prekopať jej štruktúru. Čaká nás dôležitá vec. Nemôžeme si dovoliť stratiť člena tímu v takomto čase. Nezákažem ti tam ísť. Stále ti verím. Potrebujeme ťa, nemôžeme ťa nahradiť. Máš schopnosti ako nikto iný. Ale, zaslúžiš si trest. Nevidím dôvod na tvoj útek. A ty očividne tiež žiaden nemáš. Vedz, že si nemôžme dovoliť rozmary. Vydrhneš základňu. Sama vieš, čo treba urobiť. To bude tvoj trest. Žiaden voľný čas. Iba práca a tréning. Potom sa uvidí. Rozumela si?"
Vzdychla som si. Mohla som obísť aj horšie a Sai mal pravdu. Nemala som dôvod.
"Nie, pane," vstala som a zasalutovala. Pred odchodom som siahla do vrecka a hodila som mu na stôl banlovky, čo mi zostali. Odišla som skôr, ako niečo povedal.

(Sobota, jedna hodina ráno)
Ležala som osprchovaná v posteli. Po dni válania sa v špine som bola rada opäť čistá. Spohodlnela som. Ale, zaháľania sa nedočkám. Bola som emočne vyčerpaná, zaskočená, vydesená, sklamaná, nahnevaná a smutná a nedokázala som zaspať. Myšlienky sa mi vírili hlavou. Všetko bolo také divné. Sai nekričal, nikto sa na mňa škaredo nepozrel, nikto ma neprehladal. Svoje čačky som si schovala k osobnému majetku. Vedela som, že sa mi tam nikto nebude hrabať, lebo nepredpokladal, že mám niečo cenného.
Celé to bolo nahlavu. Čo také som vlastne urobila? Celú noc som sa prehadzovala v posteli a načúvala pokojnému dýchaniu ostatných. Nemohla som ani zavrieť oči. Modré tlmené svetlo na ktoré som bola zvyknutá mi teraz prekážalo. Počula som, ako sa vymieňajú smeny v centrále a ako niekto kráčal po chodbe do kuchyne vziať si niečo pod zub na šichtu. Čudovala som sa, že nešiel dotyčný do postele, ale nevenovala som tomu pozornosť.

(Sobota, pol piatej ráno)
Nakoniec som nad ránom zaspala, ale aj tak som sa prebrala ešte pred budíkom. Pomaly som sa pozviechala z postele. Bola som rozlámaná a moja fyzická nemohúcnosť mala vplyv aj na moju psychiku. Na druhú stranu som si neustále hovorila, že musím vykonať svoj trest. Obliekla som si čisté oblečenie a bosky som prešla do kúpeľne. Nemala som už žiadnu obuv a moje špinavé a zničené tenisky stále ležali tam, kde som ich nechala so zvyškom zablateného oblečenia. Najprv som umyla seba a potom som sa venovala svojmu bordelu. Hodila som všetko do umývadla, veď do prípravy raňajok som mala už dosť času.
Búchanie na dvere som si najprv cez tečúcu vodu nevšimla.
"Romi, si tam?" ozval sa známy hlas.
"Hm."
"Môžem?"
"Kľudne," odvetila som a opäť som sa venovala začatej práci. Tričko bolo relatívne v poriadku a tak som ho iba prepláchala a zavesila na šnúru. Nohavice dopadli horšie. Venovala som sa škvrne podivného pôvodu, ktorá tam predtým nebola, keď vstúpil K.K.
"Kde si bola celý deň?" spýtal sa ma bez okolkov.
"Aj ja ťa rada zase vidím."
"Báli sme sa o teba."
Vzdychla som si: "Viem."
"Stalo sa niečo?" Zahľadel sa na mňa preňho typickým spôsobom. Sadol si na stoličku v rohu, kým ja som pokračovala v praní.
"Áno. Teda, nie. Neviem," priznala som potichu.
"Kedy si prišla? A čo si preboha robila?" zamieril pohľadom na moje oškreté kolená.
"Prišla som okolo, ja neviem, deviatej? Bola som iba vonku. Potrebovala som si vziať voľno. Už som sa ospravedlňovala. Neboj sa, Sai mi naznačil, že to, čo som urobila nebolo správne."
"Prepáč. Akurát som vtedy spal. Nakričal na teba moc?"
"Pred ostatnými áno, ale keď si ma zavolal k sebe, tak bol milý a pokojný. Očividne som spravila niečo strašné. To to bolo také zlé, alebo je za tým niečo iné? Nevieš o niečom, často robíte spolu."
"Aj ja som šoknutý, ale nemám dojem, nikdy sa na teba nesťažoval."
"Čo je potom zle?" spýtala som sa, skôr seba ako kamaráta a s tvárou v dlaniach som sa spustila na zem. Vtom zapípali hodinky na stene. Bolo päť.
"Idem makať," povedala som, nechajúc svoje oblečenie tak.
"Chceš pomôcť?" spýtal sa ma starostlivo, ale ja som videla jeho kruhy pod očami. Vedela som, že mal nočnú a vyzeral, že zachvíľku padne pod deficitom spánku.
"Ver mi, budeš viacej osožný, keď pojdeš spať," zasmiala som sa a keď vstal objala som ho.
"Dobrú," zahlaholila som a namierila som ho k spálňam. Sotva sa držal na nohách, ale napriek tomu si na mňa urobil čas. Práve sa nabúravala do systémov univerzít v okolí, aby náhodou do jednej z našich najväčších akcií nevstúpil nejaký civil. Plus, tu bola neustála technická kontrola a programovanie všetkého, takže aj v noci boli na údržbu základne potrebný aspoň dvaja-traja ľudia.
Vybrala som sa do kuchyne a venovala som sa príprave tradičných raňajok a súčasne aj prípave obeda. Podľa všetkého dnes skoro ráno prišlo asi dvadsať ľudí a hoci ma netrápilo čo tu robili a čo potrebovali, boli to ďalší stravníci, pre ktorých bolo treba uvariť jedlo. Zhltla som kofeínovú tabletu, prehltla som slzy, ktoré sa mi z neznámych dôvodov tlačili do očí a pustila som sa do šúpania zeleniny a iných príprav, ktoré bolo treba spraviť skoro ráno.
Po mojej včerajšej neprítomnosti ostali v kuchyni pripálené a neumyté hrnce, takže čas raňajok som strávila skôr ich drhnutím, ako prípravou a vydávaním jedla. Sama som sa k raňajkám takmer nedostala a z plechového hrnčeka, v ktorom som zvyčajne varila vajíčka som zjedla zbytky zaschnutej kaše, čo zostala na spodku. Aj tak som nemala chuť jesť.
Všimla som si, že viacerí ľudia neprišli na raňajky, aj keď nemali nočnú, ani sa neukázali po celé doobedie. Síce sme mali rozvrh jedenia, ale keď si niekto mohol dovoliť pospať, tak som nemala problém mu niečo ponúknuť hocikedy a navyše, ľudia z nočnej si sem aj tak chodili pre niečo pod zub sami.
Sai prišiel až okolo jedenástej.
"Môžem niečo dostať, prosím?"
"Iste, chceš hrianku, vločky, alebo kašu?"
"Stačí mi hrianka."
Hodila som dva chleby do hriankovača a vybrala som z drezu tanier. Kým som ho umývala, všimla som si jeho unavené oči.
"Deje sa niečo?" Očividne som vytrhla z úvah, lebo na mňa hodil dezorientovaný pohľad.
"Nie. Len. Ja neviem. Prečo?"
"Nuž, prišli sem divný ľudia, všetci sú extrémne unavený, ty si extrémne zmierlivý a tak..." pokúsila som sa o vtip, ale nepadol na úrodnú pôdu. Vlastne, nič čo som povedala. Nastalo ticho. Až na cinknutie hriankovača sme sa obaja strhli.
"Je to moja vina?" spýtala som sa ho podávajúc mu tanier s jedlom.
"Nie," vzdychol, "len, je tu teraz práce nad hlavu. Ešte nikdy sme nerobili nič také veľké. Bojím sa, že sa niečo pokazí."
"A tí ľudia?"
"Technická podpora. Hmm. Vezmem si to so sebou, potom ho vrátim," zakričal na mňa už na odchode.

(Sobota, jedna hodina poobede)
Až počas obeda som mala čas prezrieť si príchodzích, lebo celé doobedie som sama otročila v kuchyni, sotva som si našla čas zájsť na záchod. No aj tak neprišli všetci. Narátala som ich možno desať. Odstavila som si jednu z nich, nežnú blondínku, ktorej v lokniach padali vlasy na ramená:
"Ostatní od vás nebudú jesť, alebo ste to boli všetci?" spýtala som sa bez otáľania, hoci som nechcela byť vtieravá a starať sa do záležitostí, do ktorých ma nič, tak, ako som bola naučená, ale potrebovala som robiť svoju prácu. Všimla som si, ako sa vyhýbavo zadívala k svojim kolegom, ktorí si jej rozpakov nevšimli.
"Budú," povedala pomaly, akoby si vymýšlala lož počas hovoru, "ale neskôr."
Nechala som ju ísť. Nemalo zmysel ju trápiť, lebo by mi aj tak nedala odpoveď na moje otázky.
Na obed sa aj tak nedostavilo veľa ľudí. Rekordný počes ma prosil, aby som im potom doniesla jedlo do centrály. Nebolo to nič nezvyčajné, veď pracovať bolo treba neustále, ale obed bol jeden z tradičných rituálov.
Neotáľala som a hneď ako som za seba našla náhradu (skrátka som schmatla a dosadila zmätenú Sucy na moje miesto) som na tácku naložila asi 15 obedov a ako rodená čašníčka som sa pobrala na centrálu.
Vládol tam ruch a poskupinkovaný ľudia sa tam rozprávali a pokrikovali na seba. Môj príchod zaregistrovali iba niektorý, poväčšine skutočne pracujúci ľudia, ktorí vyzerali aj skutočne hladní. Ale, vedela som, kto všetko si vypýtal obed a tak som sa priblížil aj k Saiovi, Jayovi a skupinke cudzincov, ktorí nahlas diskutovali.
"Ako tu môžete nemať lekára!" kričal jeden z nich.
"Skrátka ho nemáme, nepotrebujeme ho. Mám málo lekárov a my sme sebestační."
"Čo to nevidí? Ona potrebuje pomoc!" pripojil sa do konverzácie ďalší cudzinec. Môj pôvodný plán iba im tam nechať jedlo a odísť sa rýchlo zrútil.
"Ona je zdravotník!" otočil sa na mňa Jay s takmer obviňujúcim tónom.
"Si zdravotník?" otočil sa na mňa i cudzinec. Jeho otázka bola skôr rečnícka, lebo Jay, jedna z hláv základne ma zaňho už označil, hoci školu života by som neoznačovala za kvalitné medické vzdelanie.
"Čo sa teda deje?" zapojila som sa do debaty odkladajú tácku s obedmi. Ukázali mi na dievča na vedlajšom stole. Zvíjala som v bolestiach.
"Preboha," zvolala som, len čo som sa jej dotkla čela, "odneste ju rýchlo na ošetrovňu."
"Jedna už tam leží," poznamenal niekto.
"A je to problém?!" vyštekla som naňho.
V hlave sa mi už rozbiehali kolečká. Čo to tak môže byť? Potrebujem niekoho, aby mi odpovedal na otázky. Už na ošetrovni som si zavolala ich vodcu. Hoci sme na základni nemali lekára, mali sme všetko, čo bolo potreba na ošetrovanie, do bolesti hlavy, po náročnú operáciu.
Kým som ošetrovala dievčatá a pokúšala sa im znižiť teplotu, vyspovedala som ho:
"Ako dlho tento stav už trvá."
"Rony je v bezvedomí už niekoľko dní a Cat bola doteraz v poriadku, začalo sa to pred pár hodinami."
"A to ste sa neunúvali nikoho zavolať skôr?"
"Ja,.. teda my," začal sa ošívať.
Radšej som prešla k ďalšej otázke: "Čo si myslíte, že to spôsobilo? Pravdepodobne ide o otravu, ak teda nie je niečo, čo by ste mi chceli povedať," vrhla som naňho letmý pohľad, aby som skontrolovala jeho rekaciu, ale musela som sa venovať pacientkam.
"Aj ja si myslím, že je to otrava. Niečo musí byť v kanáli, vo vode, alebo niekde. Myslíme si, že to ide z Millbury Lane."
Prikývla som. Ale všetko, čo povedal bola blbosť. Takmer celé kanály boli monitorované. Vedeli by sme, keby bolo niečo vo vzduchu, alebo niekto a okrem toho, kto by mal motiváciu vypúšťať nejaký sajrajt do kanálu. Nevedelo sa, že sa tu schovávame a základne sme mali aj inde. Podobne to bolo aj so spoločným zdrojom vody. Boli by sme otrávení všetci. Nie sme. Nemala som komplexné informácie o nich, ani o tom, čo jedli, či vlastne kto boli.
Ale jedným som si bola istá. Millbury Lane to nebolo.
"Staré alebo nové Millbury Lane?" spýtala som sa pre overenie.
"Ono je ich viac?"
Prevrátila som očami: "Je to ďalej od mesta, alebo bližšie."
"Ďalej."
"Ďakujem, môžete ísť."
"A čo ony?"
"Urobím, čo bude v mojich silách."
Odišiel.

(Sobota, sedem hodín večer)
Nemala som času sadnúť si. Neustále som sa snažila znížiť im teplotu, odoberala som krv, merala frekvenciu tepu, tlak, porovnávala výsledky a zisťovala ich reakcie na lieky. Cez nikoho som sa nemohla dostať k zdravotným kartám, čo mi značne sťažovalo prácu.. Raz za čas ich prišiel niekto pozrieť, ale od nikoho som nezískala informácie, skôr sa na mňa pochybovačne pozerali. Očividne nedôverovali mojej práci, ani ja by som si nedôverovala, ale čo mohli o mne vedieť? Veď oni nespravili nič.
K večeru sa situácia ukľudnila. Sucy, unavená službou v kuchyni, ktorá jej nejako prischla mi doniesla večeru, no nemala som na ňu chuť a práve sa mi chladila na stole. Navyše, v miestnosti sedela blondínka a vyvolávala vo mne pocit, že by som nemala jesť, keď pracujem.
Sai nakukol dnu a naznačil mi, aby som šla s ním na chodbu. Poobzrela sa, či nás niekto nepočúva, ale chodba bola prázdna
"Prepáč, že som," začala som so svojím ospravedlnení, ale uťal ma hneď na začiatku.
"Ako to ide?"
"Celkom dobre, konečne som našla niečo čo zaberá, ale nemám žiadne informácie. Alegrie, reakcie, vôbec nič, všetko som si musela robiť celý deň sama. Asi sa jedná o otravu, ale nikto nevie z čoho. Som zúfalá."
"Potrebuješ tam k sebe niekoho?"
"Zvládam."
"A máš nejaké podozrenie."
"Pýtala som sa, ale nikto mi nechcel nič povedať. Že by to mohli byť kanály, voda, alebo aj Millbury Lane, ale nemyslím si."
"Prečo?"
"No, kanály a voda, však vieš." Prikývol. "A potom, čo sa Millbury Lane týka, vraveli mi, že to bola tá nová a..."
"Počkaj, ony sú dve?"
"JEŽIŠIKRISTE!"zalomila som rukami. "Prepáč. Áno, sú dve. Ony majú základňu u tej novej, že? Aspoň tak mi povedali."
"U tej s osoadou."
"Takže u tej novej. A tam to nemôže byť. To by zasiahlo najprv tých ľudí, kým by sa to dostalo k tým, čo z toho neberú. Teda, dúfam."
"Tak, ale taký sú imúnny, nie?"
"Ver mi, nie sú. Počas prvej epidémie to zasiahlo každého, bez ohľadu na iné faktory. Niektorí sa z toho vystrábili, niektorí nie. Chytilo by to aj ich. Ľudia by tam nechodili. A oni tam chodia."
"Ako vieš."
"To je moja vec. Stretla som ich pár. Neboli na tom tak zle, aby na to boli odkázaní. Keby bolo niečo divné, nechodili by tam."
"Ako myslíš. Aspoň niečo. Nič viac teda nemáš?"
Pokrútila som hlavou. "Viem, že mi do toho nič nie je, ale nemáš o nich nič? Aspoň zdravotne?" spýtala som sa, hoci nedúfajúc v informácie.
"Pár ľudí sa ich snaží hacknúť, lebo povedali veľmi málo a nechcú sa o nič podeliť. Takže, je to otrava, hovoríš?"
"97%."
Vzdychol si a otočil sa na odchod. "Inak, ak sa ti podarí, príď o desiatej na poradu," zavolal za mnou.

(Sobota, jedenásť hodín večer)
Nepodarilo sa mi uvoľniť ani na minútku. Neskoro večer som už zostala na ošetrovni sama, dojedala som studenú večeru, keď opäť jedna z nich dostala silné kŕče, až od bolesti takmer kričala a ja som mala čo robiť, aby zase zaspala. Dýchala veľmi prerývane, ale aspoň dýchala. Tá druhá bola stále v bezvedomí, nevládala sama dýchať, nevládala nič a ja som jej nevedela pomôcť. Postupne som skúšala všetky možné metódy, až kým sa mi nepodarilo priviesť ju do viac živého stavu, ale stále to nebolo nič moc.
Nevedela som, čo je horšie.
Niekto zaklopal na dvere.
"Ďalej."
"Ahoj."
"Čau."
"Veľa práce?"
"Hm."
"Celý deň som ťa nevidel."
"Nápodobne."
"Mám pre teba informácie."
Tým vzbudil môj záujem. Pozrela som sa na môjho kamaráta a jedlo som odložila zasa nabok.
"Čo máš?" vyletela som. "Som zúfalá."
Podal mi štós papierov. Zbežne som ich prelistovala. Konečne som mala aspoň zredukovnú zdravotnú kartu a mala som sa od čoho odpichnúť. Odložila som aj tie a venovala som sa aktuálnemu problému.
"Čo bolo na porade?"
"Sai rozprával, čo si mu povedala o svojich podozreniach. Pravdepodobne ťa chce poslať von. Potrebujeme informácie a nikto sa k tomu nemá."
"Ostatné základne."
"Nikto."
"Cool."
Sedeli sme v tichu a pozerali sme sa jeden na druhého. Potrebovala som vystriedať.
"Zlatko, ja idem spať, ale pošlem ti sem niekoho,"povedal keď vstával.
"Ďakujem," zakričala som za ním, keď na mňa dolahli jeho slová. Skutočne som potrebovala spánok.


Donald McCaig - Rhett Butler

15. února 2016 v 10:41 | Ari |  Knihy
K legendárnemu literárnemu príbehu lásky Scarlett a Rhetta, hlavných postáv slávneho románu Margaret Mitchellovej Odviate vetrom, sa stále vracajú nielen čitatelia, ale inšpirujú sa ním aj spisovatelia. Po pokračovaní pod názvom Scarlett od Alexandry Ripleyovej sa tentoraz k večne živej téme vracia americký spisovateľ McCaig, znalec vojny Juh proti Severu. Dedičia Margarett Mitchelovej si práve jeho vybrali, aby napísal román o Rhettovi, a hneď po vyjdení sa z knihy stal bestseller. Silný príbeh lásky je tentoraz podaný z pohľadu Rhetta a jeho rodiny. Spoznávame ho ako chlapca, ktorý vyrastá na georgijskej nížine v bohatej rodine autoritatívneho otca, stretneme sa s ním na rodinných ryžových plantážach, sme svedkami chlapčenských bitiek a silných priateľstiev, objaví sa tu jeho nerozlučný priateľ z detstva i jeho rázna sestra Rosemary. A, samozrejme, Scarlett - jej život sa jej zapletie s Rhettovým a zaľúbi sa doňho väčšmi ako si je ochotná pripustiť. Napokon vloží všetko do toho, aby naplno prežila svoju lásku. Vášnivé city, závan zaniknutého romantizmu, politické a sociálne pozadie, ale i spomienka na čítanie starších generácií sa stávajú objavom aj pre najmladších čitateľov.
(Z obalu knihy)

Obsah (obsahuje SPOILERY!!):
Rhett Butler je obvinený, že práve on priviedol do druhého stavu dcéru dozorrcu svojho otca, Bellu Watlingovú a je vyzvaný na zápas s jej bratom Shadom Watlingom. On však vyhrá a spomína na to, čo sa odohrávalo, keď bol dieťa. Musel pracovať na plantáži ako černoch a všeobecne trávil s černochmi veľa času. Neskôr bol poslaný na školy, kde sa stretáva mnohých priateľov, okrem iného aj Andrewa Ravanela a spoznáva slasti s trasti života. Jeho sestra zatiaľ vyrastá u Fisherovcov. Raz sa s Rhettom konečne stretnú a tajne chodia na výlety, kde sa ich vzťah prehlbuje, ale keď na to ich otec príde, tak im vzťah zatrhne. Neskôr po incidente s Andrewom, po ktorom túžia všetky dievčatá vydá otec Rosemary za Johna Haynesa, zatiaľ čo Cahrlotta, Rosemaryna priateľka sa vidá za Andrewa. Čo sa Belly týka, syna má v sirotčinci a sama žobre na ulici, ale Rhett, ktorý sa zrazu objaví im obom pomôže z biedy a Bella si otvára nevestinec a syn ide na štúdia.
Neskôr Rhett stretáva na zábave u Dvanástich dubov Scarlett a zamiluje sa do nej. Ich cesty sa však rýchlo rozchádzajú, on prelomuje blokádu so starým priateľom a ona sa vydá a aj rýchlo ovdovie. Po vojne, kde sa Rhett po záchrane Scarlett a Melanie zúčastní v boji, kde sa opäť stretáva s Andrewom, ktorý si uvedomí, ako veľmi v skutočnosti miluje Charlottu, ale už je neskoro. Rosemary zomiera dcéra a aj manžel a po vojne zomiera aj Rhettov priateľ. Rehtt sa stále snaží získanie si Scarlett a Bella sa snaží získať si Rhetta. Bella sa spriatelí s Melanie v úmysle stať sa dámou, aké Rhetta priťahujú a aj po ich rozdelení ich priateľstvo pokračuje v podobe listov. Po Scarlettinom manželstve s Frankov prichádza na scénu Rhett a berie si Scarlett a stavia je dom. Po mnohých hádkach sa do seba skutočne zamilujú a ich láska prežije aj pomstu Bellinho otca, ktorý podpáli ich honosné sídlo.

Môj názor:
Odviate vetrom je až do dnešnej doby fenomén, po ktorom siahajú stále ďalšie a ďalšie generácie. Ale, veď prečo nie? Je to kniha, ktorá získala Pulitzerovu cenu za fikciu a zároveň podáva skutočné a autentické informácie o jednom z najdôležitejších momentov histórie Spojených štátov amerických. A prečo sa toho nechytiť? Je potreba meniť, čo funguje? Samozrejme, že nie!
A tak vznikajú aj pokračovania. Prvým pokračovaním bola Scarlett od A. Ripleyovej, ktoré som recenzovala už dávnejšie, ktoré sa mi veľmi páčilo a aj vo všeobecnosti malo celkom dobré hodnotenia, hoci rovnako sa našli odporcovia, ktorým sa nepáčilo, čo sa so Scarlett stalo.

Druhým pokračovaním je teda Rhett Butler. Pokračovaním. Teda... vlastne ani nie. Keď som po knihe prvýkrát siahla, čakala som niečo veľmi podobné ako je Odviate vetrom, ale z Rhettovej perspektívy, obohatené o to, čo robil Rhett, ktorý sa v knihe toľko nevyskytoval (narozdiel od filmu), ako bojoval, prevážal a intrigoval.
Čo z toho som ale dostala? Odpovedal mi niekto na moje otázky, ktoré sa viazali k mojej predstave tejto postavy? Nie! Kniha sa len pramálo dotýka toho, čo sme poznali, čo samozrejme netreba brať za zlé, lebo určite by nikoho nebavilo čítať to isté stále dokola (*ehm, ehm* Grey *ehm, ehm*), hoci sa jedná klasiku.

Kniha sa naopak začína Rhettovým detstvom a objasňuje, ako to bolo s jeho rodinným zázemím a prečo mal s kým taký a taký vzťah, čo bolo doteraz viac-menej nedotknuté a iba nakúsnuté v Scarlett. Celý predvojnový Rhett, hoci to bol pomerne pomalý rozjazd ma chytil, akurát som ostala zmätená z chronológie rozprávania. Vtedy som si začala hovoriť, prečo všeci považujú knihu za tak zlú a prečo má také slabé hodnotenia? Iste, je to iný autor a už to nie je to pravé orechové, ale je to aj iná perspektíva a sama som si hovorila, že Rhettovi pomerne sedí a stavia ho do iného svetla, ako to bolo v predchádzajúcich knihách.

Potom sa ale kniha začína zvrhávať a to, na čo som sa v knihe najviac tešila je iba okrajovo obídené a posunuté niekde úplne inde. Kniha je plná tajomstiev a všetko sa iba zahmlieva a zahmlieva, venujeme sa všetkým možným postavám, zatiaľ čo Rhett sa túla ktovie kde a robí ktovie čo, len skrátka je mimo našej pozornosti. Potom nasleduje opakovanie niekoľkých scén, ktoré už poznáme, aby sme mali aspoň tušenie, že kde asi sme a kniha sa konečne uberá niekam inam.

Ku koncu opäť prechádzame k niečomu novému, ale na pozadí niečoho, čo už poznáme. Teda. Čakala som, že vzhľadom na to, že ide o nejaké pseudopokračovanie, nájdem tam to, čo poznám a možno prskočením toho, čo poznáme dobre sa pohneme s dejom dopredu. Aká som bola naivná, keď som verila, že autor si prečítal Scarlett a bude nadväzovať aj na udalosti z nej, aby som nebola zmätená a rozpoltená?
A po prekonaní zmätenia som presne to. Rozpoltená. Na jednu stranu som rada, že sa v závere vyriešilo pár otázok, na ktoré som túžila poznať odpoveď a to neobvyklým a netradičným štýlom, v ktorý som ani nedúfala, ale na druhú stranu mám pocit, že autor sa príliš vymanil z kánonu a upravil charaktery a osudy postáv tak, aby bolo všetko prepojené a tak dávalo zmysel namiesto toho, aby si vytvoril cestičky. A po Scarlett (ako knihe) ani vidu, ani slychu.

Napriek tomu knihu hodnotím ako celkom dobrú, lebo Odviate vetrom som si zamilovala a vo svojej podstate patrí aj Rhett Butler k tomuto fenoménu a nie je to natoľko zlé, ako som čakala, že bude, hoci možno práve týmto prístupom knihe prilepšujem, lebo mi je jej trochu ľúto.
Ale, bolo to niečo nové, niečo čo som nečakala a ku podivu sa to aj celkom dobre čítalo, minimálne to nebolo príliš zdĺhavé a rozvláčne, ani príliš strohé, hoci, záleží od pasáží.

Som zvedavá na prístup autora k spracovaniu ďalšej postavy, pestúnky, a určite touto knihou nepohrdnem, lebo verím, že aj ona prinesie niečo nové, hoci už to nikdy nebude to Odviate vetrom, pri ktorom som sa o jednej ráno triasla strachom a plakala nad stratou obľúbenej postavy.

Informácie o titule:
Typ: Séria
Názov: Odviate vetrom
Predchádzajúci diel: Scarlett (Alexandra Ripleyová)
Nasledujúci diel: Život Ruth (Donald McCaig)

Počet strán: 398
Vydané v roku: 2009 (v SR aj ČR)
Vydavateľstvo: Ikar (v SR ak ČR)
Orientačná cena: 12 eur

Originálny názov: Rhett Butler's People
Originálny vydavateľ: St. Martin's Press
Prvé vydanie v origináli: 2007
Orientačná cena v origináli: 8-15 eur

Autor:
Donald McCaig sa narodil v roku 1940 v Monatne a je americkým novelistom, esejitom, poetom a trénerom ovčiarskych psov. Napísal mnoho kníh, medzi spomenutia hodné patrí napríklad kniha Jaccob's Ladder, ktorá je označovaná za najlepší román z obdobia občianskej vojny. Získal aj cenu Michaela Sharra za mimoriadny prínos v literatúre o občianskej vojne a Cenu Virgínskej knižnice za beletriu. V našich končinách mu vyšlo pokračovanie románu Odviate vetrom Rhett Butler a ďalšie pokračovanie Život Ruth.

Obrázok je môj