Březen 2016

Dan Brown - Stratený symbol

31. března 2016 v 15:00 | Ari |  Knihy
V románe nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá. Príbeh tejto knihy sa odohráva v časovom rámci 12 hodín a od prvej strany Danovi čitatelia pocítia hrôzu pritom, ako budú sledovať suverénneho Roberta Langdona pri jeho novom objave v nečakanom, novom prostredí. Stratený symbol je plný prekvapení.

Obsah (obsahuje SPOILERY!!):
Roberta Langdona na poslednú chvíľu pozval jeho priateľ a mentor do hlaqvného mesta, aby tam prednášal. Keď však príde do Kapitolu zistí, že nič také sa nekoná. Naopak Robert obdrží hovor, kde mu nejaký záhadný vydierač povie, že potrebuje jeho pomoc a ako pozvánku mu pošle Petrovu ruku upravenú do podoby ruky tajomstiev ako ukazuje na strop kapitolu. Do prípadu sa zapojí aj CIA na čele priamo s ich šéfkou. Profesor musí dešifrovať cestru slobodomurárov za tajomným slovom, ktoré hľadá aj Petrov únosca Mal'kah.
Medzitým sa únosca priblíži k Petrovi aj iným smerom a to cez jeho sestru Katherin, výskumníčku na poli novej vedy, noetiky, jej kolegyňu zabije a Katherin unesie, takže Langdon sa musí pokúsiť aj o jej záchranu. Nakoniec po dlhej púti má už tajomné slovo nadosah, keď skončí v Mal'kahovom dome, ktorý od neho chce odpovede. Použije formu mučenia, pri ktorej si Langdon myslí, že čoskoro zomrie, aby sa dozvedel, kde sa tajné slovo nachádza. Zoberie Petra na miesto základdne slobodomurárov. Ako sa neskôr ukáže, tajomný únosca je jeho vlastný syn Zach, ktorý má na rodinu ťažké srdce. Celý život túžil po tajnom slove a po svojej obete svojmu Bohu. Zach síce umrie, ale našťastie nedozvie sa tajné slovo a CIA sa podarí Petra, katherin aj Langdona zachrániť. Na konci svojej púte sa Langdon dozvie, že tajným slovom je Biblia ukrytá v základoch Washingtonovho pamätníka.

Môj názor:
Hovorí sa do tretice všetko dobré. Čo by sa teda mohlo nepodariť na treťom diely série? Zvyčajne bývajú dobré. Vezmime si napríklad Fablehaven, Narniu či Harryho Pottera, alebo takmer čokoľvek iné. Bohužiaľ sú tu aj výnimky. A práve k nim patrí aj tretí diel série o profesorovi Robertovi Langdonovi.

Neberte ma zle, kniha nie je vôbec zlá ako zlá. Len zo série ja asi najhoršia. Vzhľadom na to, že som knihy čítala na jeden záťah, tak som na ne mala iný pohľad ako keby som ich čítala s istým odstupom, lebo vidno, že knihy sú na tento postup určené, alebo skrátka je to lepší spôsob, ako si knihy vychutnať, lebo na seba až tak priamo nenadväzujú, hoci je tam veľa odkazov na prvý diel, a sú založené na rovnakom princípe, šablóne, ktorá si zaslúži svoj čas na zabudnutie.

Áno, aj v tomto dieli je klasická šablóna, hoci chválim jej mierne pozmenenie, ktoré najviac vidno v tom, že Langdon tentokrát nedostal partnerku, hoci tam jeho dáma bola, ale pracoval viac-menej sám a Katherine sa starala o svoje veci. Navyše, toto bolo ich "druhé" rande, lebo už sa stretli, čo sa mi páčilo oveľa viac, ako Landoinova frajerka z prechádzajúceho dielu, alebo z Anjelov a démonov. Tiež je tu opäť niekoľko drobností, ako hodinky s Mickeyim, ktoré sa síce neustále opakujú, ale opodstatnene a dodávajú sérii tú jej jednotnosť, ktorú bez týchto detailov na seba nenadväzujúce knihy strácajú, ak teda prehliadneme rovnakého hrdinu.

Príbeh ako taký sa ale samozrejme dá. Je tu opäť to napätie, tajomstvo, striedajúce sa dejové línie, rozvitie viacerých charakterov a ich backgroundových príbehov, všetko, čo si na autorovi cením, dokonca sa v tomto dieli pokúsil aj pohrať s istými prvkami, ktoré sa mi veľmi pozdávali a dodali by novú perspektívu, ale mnoho z toho sa stratilo a ostalo nevyužitého, čo mi je ľúto.

No čo sa mi najviac na tomto dieli nepáčilo, bolo nepochybne zahrávanie si s čitateľom. Ako, robí to každý autor, niekedy je treba tak trochu klamať, aby dej vyznel lepšie a záver napínavejšie a prekvapivejšie, ale je rozdiel surovo klamať a rozdiel zamlčať pravdu, ako to bolo v predošlých dieloch. V tomto diely som sa veľmi sklamala práve pre klamstvo, pre rozpovedaný príbeh, ktorý patril k character developmentu postavy a vlastne nebol pravda, lebo to dosť zmenilo môj pohľad na celú vec a aj vyznenie inak zaujímavej postavy, čo je škoda. Autor to skutočne mohol radšej tajiť, lebo toto podľa mňa nemalo zmysel, lebo už to nevyznelo takým boomom, ale pre mňa sklamaním a tak trochu aj očakávaním, lebo som cítila, že všetko ide podľa plánu a chýba tomu ten zvrat.

Za mňa teda naslabší diel, hoci stále na tej lepšej strane, nejaký ten priemer. Škoda len, že od Dana Browna som si zvykla na viac a namiesto silných hodnotení, ktoré sa pohybovali okolo 85% som skĺzla k silnej päťdesiatke. Kniha mala istý potenciál, ktorý zostal akurát nevyužitý a bolo tam aj povedané málo a aj dejovo mi to prišlo pomerne málo.
Ale aj majster tesár sa niekedy utne.

Informácie o titule:
Počet strán: 558
Vydané v roku: 2010 (v SR aj ČR), 2012, 2013 (v ČR)
Vydavateľstvo: Slovart (v SR), Argo (v ČR)
Orientačná cena: 8-15 eur

Originálny názov: The Lost Symbol
Originálny vydavateľ: Doubleday
Prvé vydanie v origináli: 2009
Orientačná cena v origináli: okolo 8 eur

Filmové spracovanie:
Stratený symbol (2017)

Autor:
Dan Brown sa narodil v roku 1964 v New Hampshire. Je autorom thrillerov, z ktorých najznámejší je Da Vinciho kód. Sám autor sa zaujíma o kryptografiu a jeho manželka je historička umenia a maliarka. Predtým ako sa stal spisovateľom na plný úväzok bol Dan Brown učiteľom angličtiny, podobne ako jeho otec, ktorý bol taktiež učiteľom, dokonca oceneným ako najlepší učiteľ matematiky v New Hampshire. Na motívy jeho kníh bolo natočených niekoľko filmov.


Recenzia: Da Vinciho kód

30. března 2016 v 15:00 | Ari |  Filmy
Názov: The Da Vinci Code
Dĺžka: 149 minút
Pôvod: USA
Rok vydania: 2006
Štúdio: Columbia Pictures
Režisér: Ron Howard
Žáner: mysteriózny, thriller, dráma
Hodnotenie:
6,5/10 67%

Anotácia:
V Paríži bol zavraždený hlavný správca Louvru, Jacques Sauniére. Ešte než zomrel, tak okolo seba stihol naznačiť kopu symbolov a šifer. Na miesto vraždy si policajný kapitán Bezu Fache zavolá newyorského univerzitného profesora a uznávaného symbológa Roberta Langdona, ktorý bol momentálne na prednáškovom turné v Paříži. Ten naznačuje Fachemu, čo všetko môžu symboly znamenať. Za chvílu dorazí na miesto činu i Sophie Neveuová, ktorá, pre zmenu, pracuje na parížskom dešifrovacom oddelení. Obaja si začínajú uvedomovať, že ich k sebe neprihrala iba zhoda náhod, ale že Jacques Sauniére chcel predať nejaké posolstvo. Začína zbesilá honba, v ktorej sa Robert so Sophie stávajú zároveň hľadačmi legendárneho Svätého grálu a sami sú korisťou pre policajného kapitána a ešte niekoho. Tajomnejšieho a mocnejšieho, niekoho, z koho ma aj samotný Vatikán husiu kožu.

Trailer:

Môj názor:
Filmové spracovanie svetového bestselleru s úžasným a legendárnym Tomom Hanksom. Čo by mohlo by na tom mohlo byť zle? Nuž, veľa. A tento úvod som už tusím u nejakého filmu použila. Ale teraz to skrátka nejde inak.
Tento film som už videla druhý krát. Prvý krát som ho pozerala pred pár rokmi, ešte predtým, ako som si prečítala knihu a už vtedy som z neho nebola moc nadšená, skôr som bola dosť sklamaná a priznám sa, že vtedy ma film nesmierne nudil.
Tentokrát som ho pozerala s bratom, lebo sama by som to nevydržala neprepnúť a možnože tým, že som filmu bola nútená venovať pozornosť, tak som bola schopná ho viac oceniť, ako keby som ho sledovala iba bežne.

Nezdržím sa nepovedať, že kniha bola iná. Ale tak to už býva. No je samozrejme iná a iná. A to ma práve fascinuje. Vo filmoch o Harrym Potterovi sa zachovala oproti knihe hlavná dejová líni a nejaké tie detaily sa vypustili, lebo by to bol zbytočne dlhý film.
A potom je tu tento typ adaptácie. Prekvapivo veľa drobností bolo zachovaných, ale hlavná dejová línia, je s prepáčením v prdeli. Či som to len ja, že si to pamätám inak?


Samozrejme, ale, na knihe nezáleží, aspoň nie toľko a čo som chcela o knihe, som už viac-menej povedala, hoci sa k nej ešte vrátim. Keď ale ríde na film, tak tu mám celkom dosť čo povedať.
Hneď prvou vecou je príbeh. Od začiatku je vidieť, že nepôjde o nič svetoborné, je to veľmi roztrasené mnohými príbehovými rovinami, ktoré sú mierne stratené v deji, ale po prvej polhodinke sa to z veľkej časti vyčistí a dá sa to pozerať, lebo už sa zameriavame iba na hlavnú postavu a to na Roberta Langdona. Ten ide podľa svojho plánu a v podstate aj podľa knihy, hoci film v mnohom nie úplne vysvetľuje konanie postáv tak, ako by mal, alebo aspoň jedným slovkom opomenie, že čo sa chystá robiť, takže pre pozorovateľa, ktorý nemá s Robertom skúsenosť to môže byť pomerne mätúce.
Príbeh je súčastne veľmi temný a nepekný, stráca sa v tme, doslova naň ťažko dovidieť a to zatvára oči, no iba počúvaním si tiež veľmi nepomôžeme.
Aspoň záver príbehu, myslím úpolný záver, je aspoň v istom uspokojujúci, veľmi sa mi páčilo, že tvorcovia zachovali tento moment a spravili ho epický a silný, ako mal byť, ako zlatý klinec nie až tak uspokojivého príbehu.

Keď príde na postavy, z knižnej predlohy, kde sú relatívne dobré postavy, sa dá máločo pokaziť, i keď aj tu sa nájde pár skulín. Myslím, že všetci poznáme tú podivnú formu emancipácie, keď tvorcovia filmov pridávajú aj do nežiadúcich príbehov zle napísané ženské postavy do hlavných úloh, aby tam proste boli a ešte nezabudnú aj na chabú lovestory.
Tuto je však vidno úplne opačný postup a dobrú ženskú postavu, silnú a inteligentnú Sophie, ktorá bola v knihe dosť dôležitá tvorcovia odsunuli na druhú koľaj a spravili z nej podtstane nenápadnejšiu postavu. Nehovoriac o tom, že tu sa tá lovestory žiada podstatne viac, ako v iných prípadoch a akurát tu ju nedali.
Inak ale sú postavy fajn. Všetci boli pekne zahratý a dobre vybraný, hoci stotožniť sa s Tomom Hanksom ako s profesorom mi dalo zabrať. Na jeho mieste som si predstavovala niekoho "športovejšieho", ale suma sumárum, herecké obsadenie je to, čo mi na filme vadí najmenej.


Čo mi však vadí najviac na celom filme, čo vlastne ani nie je chybou filmu, je preklad a dabing. Tentokrát mám na mysli český dabing. Film je dosť zle preložený, je tam istá nerozhodnosť medzitým, čo nadabovať a čo nie, pričom prvú titulkovú scénu, kde titulky neboli preložené, nechávajú tak, ale všetky ostatné sú už predabované do českého jazyka. A to nie je jediná nejasnosť prekladu a dabingu, ktorý mi skrátka k filmu nesedel.
Môžem totiž spomenúť A-P-P-E-L? Človek by čakala, že profesor na Harvarde bude vedieť vyhláskovať slovo jablko. Sa mu čudujem, že sa ten kryptex nerozbil s týmto spellingom. Škoda slov.

V závere, film teda nič moc. Má síce svoje klady, ale má i mnoho záporov, Zbytočne dlhý, zbytočne nudný, zbytočne tmavý, zbytočne neuspokojivý. Na mňa to bol jeden z tých slabsích akčných filmov, ktoré ani nevyužili pravý potenciál hercov, lebo sa až priveľmi zameriavajú na beh a pohyb, čí sa, aspoň pre mňa, vytráca thrillerovosť z filmu. Holt, nie každý film môže byť vysoko kvalitný aj napriek všetkej snahe.

Najlepší moment/hláška filmu: Sem zmieš, ale ďalej už nie.
Moje hodnotenie: 45%

Recenzia na knižnú predlohu (po rozkliknutí)
Zdroje obrázkov v obrázkoch

Dan Brown - Da Vinciho kód

29. března 2016 v 15:00 | Ari |  Knihy
V parížskom Louvri nájdu mŕtvolu muža a pri ňom záhadnú šifru v podobe pentagramu, pripomínajúcu najslávnejšiu kresbu Leonarda da Vinci. Americký vedec, odborník na symboliku Robert Langdon a pôvabná francúzska kryptologička Sophie sa podujmú záhadu rozlúštiť a začína sa ich dobrodružná misia plná vzrušujúcich a nebezpečných odhalení. Zavraždený kurátor múzea bol, podobne ako mnohé významné osobnosti v dejinách členom Priorstva Sionu, spoločenstva, ktorého poslaním je chrániť jedno z najväčších tajomstiev tohto sveta. Hrozí, že toto tajomstvo čoskoro môže vyjsť najavo, a tomu treba za každú cenu zabrániť, pretože následky by mohli byť nepredstaviteľné. Vedecké bádanie sa tak dostáva do ostrého konfliktu so záujmami cirkvi aj s náboženským fanatizmom a v hre je odrazu všetko, aj holý život.
(Z obalu knihy)

Obsah (obsahuje SPOILERY!!):
Robert Langdon sa vracia. Tentokrát ho po jeho prednáške v Paríži navštívi v hoteli polícia a zavedie ho do Louvru, kde zavraždili šéfa múzea a ten na zemi zanechal záhadný odkaz. Langdon im však nevie príliš pomôcť, keď sa zrazu zjaví krásna Sophie a dá Landonovi pomocou telefónneho odkazu vedieť, čo mu hrozí. Odkzaz, ktorý tento muž, jej starý otec, zanechal mal ešte jeden riadok a tam bolo napísané: "P.S. Nájdi Roberta Langdona", čo je dôvod, prečo ho podozrievajú.
Robert a Sophie spolu utečú a s pomocou kľúča, ktorý starý otec svojej vnučke zanechal sa vyberú na miesto, kde by mohol pasovať, do diskrétnej banky, kde mal starý otec niečo odložené. Starý otec bol totiž členom rádu, ktorý sa zaviazal ochraňovať tajomstvo svätého grálu. A práve ten by sa mal nachádzať v tom trezore. V trezore nájdu kryptex a spolu s ním utekajú a za pochodu sa pokúšajú lúštiť ako ho treba otvoriť. Ohrozuje ich ale aj tretia strana tejto hry, ktorá dala zavraždiť starého otca. Grál majú už takmer nadosah, podarilo sa im vylúštiť kód kryptexu, ale Sophie ohrozená a tak sa Langdon rozhodne grál vyhodiť z okna. Samozrejme, ale je to lesť, aby sa mohli zachrániť.
Neskôr sa dostávajú do úplne inej časti Zeme. Sophie si na toto miesto matne spomína. Po stretnutí so sprievodcom sa dozvie, že práve ona ej Svätý grýl, potomok Ježiša a Márie Magdalény a že ten sprievodca je jej mladší brat a žije tam so svojou a teda aj jej starou mamou s ktorou sa šťastlivo po rokoch opäť stretávajú. Robert však nechce veriť, že toto je koniec a našťastie ani nie je a svoju púť ukončí pokľaknutím pri pozostatkoch Márie Magdalény ukrytých v parížskom Louvri, kde sa ich dobrodružstvo začalo.

Môj názor:
Da Vinciho kód je román s veľkým R. Nie že by bol taký dobrý (ale je aj dosť dobrý), ale máločo vyvolalo toľký záujem, toľko diskusí a toľko konšpirácií ako tento román a pritom si to zachovalo vysoké hodnotenia na rôznych knižných serveroch.
Ale, napriek tomu si myslím, že kniha by sa nemala čítať tak, ako ju číta väčšina čitateľov. Je mi ľúto, že až druhý diel série zožal úspech a na prvý sa zabúda, lebo hoci druhý je nepochybne lepší, hoci nie o veľa, veľa ľudí stráca na tom, že o prvom diely ani nevie, lebo kniha naň až prekvapivo často odkazuje a poznanie vecí z prvého diela dodáva deju istý švih, ktorý sa stratí bez Anjelov a démonov.

Nu, ale kniha je nespochybniteľne dobrá. Hneď odzačiatku je tu predstavený Robert Langdon a pár jeho zvyklostí a detailov o ňom, ktoré sa čitateľ mohol dozvediež už v prvom diely, ale tu sa zopakujú, čo dáva novým čitateľom možnosť spoznať Roberta a starým dodáva pocit, že skutočne ide o toho istého profesora ikonológie a o tú istú sériu. Mám rada knihy, ktoré sú séria a priamo na seba nenadväzujú, iba okrajovo, lebo to poskytuje čitateľovi istú slobodu, zvlášť u populárnych kníh, ku ktorým si nemusí vytvárať silný vzťah.

Po istej úvodnej opakovačke, na ktorú ale autor odpovedá uťahovaním si samého zo seba a sám poukazuje na túto podobnosť s prvým dielom sa konečne dostáva profesor na novú a originálnu cestu. Autor sa tentokrát opäť zahráva s bojom dobra proti dobru s karmickou neutralitou všetkých postáv, čo je pre čitateľa istým spôsobom atraktívne, lebo sám si tvorí svoje závery a hľadá "vraha" aj na inej úrovni ako postavy, lebo kniha mu poskytuje viacej pohľadov v podobe viac dejových línií.
Pritom samozrejme prebieha neustála naháňačka s niekoľkými zvratmi, ktoré vždy posunú dej nenásilne vpred a pohrávajú sa s čitateľom a aj s postavami.

Čo sa postáv týka, okrem Langdona sa samozrejme všetky s vystiedaním prostredia vystriedali a to aj Langdonova spoločníčka (áno, opäť má spoločníčku) a autor nám teraz poskytuje šarmantnú Sophie s temným rodinným tajomstvo.
Sophie sa mi ako Langdonov záujem veľmi nepozdávala, lebo som mala skúsenosť z prvého dielu, ktorý sa mi v tomto smere páčil viac, ale na druhú stranu bola veľmi dobrou postavou. Zaujímala sa v istom smere o rovnaký odbor ako Robert, poznala triky a hry, tak ako profesor a bola mu neustále po ruke a spojením svojej inteligencie a ženskej intuície viedla Langdona oveľa svižnejšie, akoby si profesor počínal sám.

Kniha je napísaná opäť Brownovým svižným štýlom, číta sa rýchlo, má krátke kapitoly a striedajúce sa dejové línie aj v rámci nich, opäť je obohatená o históriu a umenie, veľkú autorovu znalosť a postupne odhaľuje, alebo zatajuje isté skutočnosti deja, takže autora zanecháva neustále v napätí až dokonca.
A našťastie, v tomto dieli sa koniec autorovi vydaril. Rozhodol sa nehrať na karmu či osobnú pomstu, ale radšej to ukončil koncom, ktorý čitateľ očakával a tak vznikol dobrý pocit aj z knihy aj z čitateľa samého zo seba, istý pocit satisfakcie pre všetky postavy a nakoniec i pre Langona, za čo som rada.

Informácie o titule:
Typ: Séria
Názov: Robert Langdon
Predchádzajúci diel: Anjeli a démoni
Nasledujúci diel: Stratený symbol

Počet strán: 504
Vydané v roku: 2003, 2008, 2010, 2016 (v ČR), 2004, 2005, 2006 a 2013 (v SR)
Vydavateľstvo: Metafora (2003 v ČR), Slovart (2004 v SR), Argo (2005 a 2006 v SR, 2008, 2010, 2016 v ČR), Ikar (2013 v SR)
Orientačná cena: okolo 10 eur

Originálny názov: The Da Vinci Code
Originálny vydavateľ: Doubleday
Prvé vydanie v origináli: 2003
Orientačná cena v origináli: 8-10 eur

Filmové spracovanie:
Da Vinciho kód (2006)

Autor:
Dan Brown sa narodil v roku 1964 v New Hampshire. Je autorom thrillerov, z ktorých najznámejší je Da Vinciho kód. Sám autor sa zaujíma o kryptografiu a jeho manželka je historička umenia a maliarka. Predtým ako sa stal spisovateľom na plný úväzok bol Dan Brown učiteľom angličtiny, podobne ako jeho otec, ktorý bol taktiež učiteľom, dokonca oceneným ako najlepší učiteľ matematiky v New Hampshire. Na motívy jeho kníh bolo natočených niekoľko filmov. http://www.danbrown.com/


Dan Brown - Anjeli a démoni

28. března 2016 v 15:00 | Ari |  Knihy
Roberta Langdona, uznávaného harvardského odborníka na symboliku, zo zvyčajne pohody v jeho staromládeneckom dome v Massachusetts vyruší naliehavý telefonát zo Švajčiarska. Langdon má vyriešiť pozoruhodnú záhadu - čo znamená symbol vypálený du hrude zavraždeného fyzika-kňaza Leonarda Vetru, ktorý spolu s adoptívnou dcérou pracoval na tajnom výskumnom projekte. Langdonove najdesivejšie obavy sa potvrdia - z tieňa sa vynorilo staroveké mocné bratstvo iluminátov a jeho poslaním je zničiť katolícku cirkev. Zasiahnuť ju chcú na najcitlivejšom mieste, vo Vatikáne, kde sa práve chystá konkláve a schádzajú sa najmocnejší muži cirkvi.
Posol iluminátov ohlási, že práve tu je ukrytá bomba. Jednotlivé čriepky viac ako štyristo rokov starej skladačky pozostávajúcej z prastarých symbolov, ktorých rozlúštenie je jedinou nádejou Vatikánu na prežitie, sú roztrúsené v rôznych kútoch Večného mesta - v zapečatených kryptách, nebezpečných katakombách, opustených katedrálach, dokonca aj samom srdci najtajnejšej a najstráženejšej hrobky sveta. Langdon a krásna vedkyňa Vittoria Vetrová chcú katastrofe za každú cenu zabrániť. Majú na to dostatok vedomostí i odvahy, nepriateľ však disponuje tou najnebezpečnejšou zbraňou - náboženským fanatizmom.
(Z obalu knihy)

Obsah (obsahuje SPOILERY!!):
Robertovi Langdonovi znenazdajky zazvonil telefón. Spočiatku si myslel, že mu volá nejaký fanatik, hoci sa tváril, že ide o vážnu vec, ale internet bol plný konšpirátorov na tému ilumináti, ktorej sa profesor ikonografie venoval. Potom mu však prišiel fax a uvedomil si, že vec je vážna. Na obrázku bol totiž nahý mŕtvy muž a na hrudi mal vypálený stratený symbol iluminátov.
Na to Robert prijme pozvanie od riaditeľa CERN-u a odíde súkromným lietadlom na miesto činu, aby zistil, čo za tým stojí. Tam sa zoznámi s mŕtvym, ktorý bol síce aj vedec, ale aj katolícky kňaz a dokázal existenciu Boha vedeckými pokusmi a práve to sa mohlo iluminátom nepáčiť. Zoznámi sa aj s kňazovou adoptívnou dcérou, Vittoriou, taktiež fyzičkou a tá im demonštruje ako funguje antihmota, extrémne nebezpečný vynález.
Spolu odchádzajú do Vatikánu, kde, ako sa dozvedia, je niekde ukrytá antihmota, ktorú niekto ukradol z laboratória. To ale ani zďaleka nie je všetko. Niekto, tesne pred konkláve uniesol 4 najnádejnejších kandidátov a zanechal odkaz, že každú hodinu jedného zabije a o polnoci vyhodí antihmota celý Vatikán do vzduchu.
Tam sa začína Langdonovo pátranie, ktoré ale prenasledujú neúspechy. Nedarí sa im nájsť antihmotu a ani zachraňovať kardinálov, ktorý postupne zomierajú po celom Ríme s vypálenými znameniami na telách. Pri jednej zo záchranných misií navyše záhadný páchateľ unesie Vittoriu, ktorú Langdon na poslednú chvíľu zachráni, lebo smrť štyroch kardinálov mu umožní nájsť tajnú skrýšu iluminátov, vďaka ich tajnej ceste. Odtiaľ sa rýchlo vyberú naspäť do Vatikánu, kde ko vrie. Nový pápež ešte nie je zvolený, média sa dozvedajú, že starého pápeža niekto otrávil a námestie je plné ľudí, ktorí si neuvedomujú blížiacu sa katastrofu.
Na poslednú chvíľu však prídu na to, kde je antihmota, ale už je príliš neskoro. Až kňazov sekretár, ktorý ako jediný celý čas pomáhal Langdonovi s vyšetrovaním sa odhodlá a spolu s Langdonom nastúpia do vrtuľníka a vyletia nad Vatikán. A hoci si Langdon myslel, že chcú antihmotu hodiť niekam do mora, dozvie sa ho kňaz oklamal a ten s posledným padákom vyskočí. Langdon sa zachráni na poslednú chvíľu.
Po príchode do Vatikánu nasleduje posledné kolo, kde sa dozvedia, že riaditeľ CERN-u, ktorého upodozrievali bol nevinný a vinný je práve sekretár, ktorý je v skutočnosi synom bývalého pápeža, čo je vec, ktorú na ňom nenávidel a iluminátov použil iba ako zástierku pre svoj plán.
Nato sa následne podpáli a toto je koniec jeho príbehu. Robert sa môže šťastlivo vrátiť domov a s Vittoriou si konečne oddýchnu po tomto namáhavom dobrodružstve.

Môj názor:
O štýle Dana Browna mi bolo povedané, že sa sa veľmi dobre číta a že má krátke kapitoly, ktoré nadovšetko zbožňujem. A okrem iného, Da Vinciho kód bol a stále je fenomén, hoci film sa mi nepáčil, rozhodla som sa dať šancu knihám. A musím povedať, že toho neľutujem, prečítala som si celú sériu Roberta Langdona na jeden šup.

Prvý diel , Anjeli a démoni, bol od začiatku maximálne napínavý, čo sa musí nechťa a spätne poviem, že aj jeden z najlepších série. Príbeh nás hneď, bez zdĺhavých opisov, privádza do prostredia, kde sa nachádza náš hlavný hrdina a následne nás odtiaľ v niekoľkých minútach vytrháva a posiela nás na dobrodružstvo na druhej strane sveta o ktorého rozsahu nemáme ani páru. Príbeh sa postupne rozbaľuje a nedejú sa v ňom nijaké extrémne zvraty, čo je podstate dobré, lebo čitateľ má čas zapojiť aj sám seba a predbehnúť v niektorých situáciach pána profesora, čo vytvárara príjemný dojem z interaktivity, ktorú knihy zvyčajne neposkytujú.
Jediným veľkým zvratom v príbehu je záver, ktorý ma, podobne ako mnohých iných čitateľov knihy dosť sklamal. Doteraz si nie som istá, čo sa vlastne udialo a je mi ľúto, že postavy, o ktorých som si už vytvorila akú-takú mienku a vytvorila som si k nim počas takmer 600 stránok vzťah, sa zrazu zmenili, vyplulo na povrch príliš mnhoo tajomstiev a vrhli iné svetlo na mnoho vecí a činov v knihe, čo ma zanechalo zmätenú a mierne znechutenú, či sklamanú a ovplyvnilo to moje hodnotenie knihy, ktoré by inak bolo veľmi vysoké.

Všeobecne boli ale postavy tak trochu chaos, aspoň z mojej strany. Okrem hlavnej postavy, Roberta Langdona, ktorý bol jednoduchou a pomerne ľahko čiatetľnou postavou sa dej hmýril nejasnými postavami, ktoré sa stoj čo stoj snažili zabrániť Robertovi v jeho konaní, nehľadiac na ich karmu, čo z nich robilo negatívne postavy, hoci boli v skutočnosti dobrými.
Minimálne boli ale dobre napísanými. Každá postava mala nejakú backstory, aj naoko úplne zbytočnej postave, komparzistovi, venoval autor nejaký priestor, čo im dodalo hĺbku a zaujímavosť, kniha pôsobila komplexnejšie a čiatetľ dostal šancu "spriateliť" sa s viacerými postavami ako s hlavnými aktérmi knihy.

Všeobecne je kniha dobre napísaná. Nie len postavy boli skvele spracované, ale aj miesto, či miesta deja, včetne malých detailov, s ktorými bolo nepochybne treba sa nejaký čas pohrať, aby všetko do seba zapadalo a aj čitateľ podľa mňa môže cítiť tú námahu danú do diela.
V istých momentoch som síce mala pocit, že to autor až preháňa, zvlášť neustále používanie taliančiny, ako jazyka neznámeho väčšej časti obyvateľstva mi prišlo až prehnané, hoci sme sa lepšie mohli stotožniť s Robertom, ktorý sa iste musel cítiť stratený v mori neustále taliančiny, a bolela ma hlava z toho, ako som neustále niečomu nerozumela a mala som pocit ako pri čítaní Mena ruže, kde pravidelne uprostred vety prechádzali do latinčiny a nazad a ja som toho mala plné zuby, s výnimkou toho, že tu som nemala poznámky, aby som si preložila, čo bolo povedané.
Inak nemám čo vytknúť. Spôsob, akým Dan Brown opisuje realitu je nadmieru čtivý, i to, ako postupne odhaľuje tajomstvá svojich postáv je zaujímavé a nedovolí čitateľovi ani na chvíľu sa odtrhnúť od knihy, lebo neustále v nás zvyšuje potrebu vedieť, čo sa udeje ďalej.
A krátke kapitoly sú peknou čerešničkou na záver, spolu s toľkými realitami, ktoré kniha zobrazuje, lebo sa dobre čítajú, čitateľa rozhodne nenudia a človek sa môže tešiť zo svižného a neobvykle tajomného príbehu.

Myslím si, že tento príbeh sa mi ani nemohol nepáčiť, nevedela som sa od knihy odtrhnúť, náramne ma bavila, až na ten koniec, ale aj cez to som sa vedela preniesť, lebo si určite nechcem nechať skaliť príbeh, ktorý ma do posledných 70 strán bavil a po pominutí tejto zmätenej krízy ma bavilo aj zakončenie príbehu.
Ale, knihu treba brať trochu s nadsázkou a určite jej neveriť od slova do slova a hoci poskytuje aj niekoľko zaujímavých pohľadov na náboženstvo, s ktorými som sa celkom stotožnila, treba si uvedomiť, že je to predovšetkým fikcia a brať to trochu ako fantasy rozprávku a nie ako reálne svedectvo.

Informácie o titule:
Typ: Séria
Názov: Robert Langdon
Predchádzajúci diel: -
Nasledujúci diel: Da Vinciho kód

Počet strán: 582
Vydané v roku: 2003, 2006 a 2009 (v ČR), 2004 a 2013 (v SR)
Vydavateľstvo: Metafora a Argo (v ČR), Slovart a Ikar (v SR)
Orientačná cena: okolo 5 eur v antikvariátoch

Originálny názov: Angels & Demons
Originálny vydavateľ: Pocket Books
Prvé vydanie v origináli: 2000
Orientačná cena v origináli: 8-12 eur

Filmové spracovanie:
Anjeli a démoni (2009)

Autor:
Dan Brown sa narodil v roku 1964 v New Hampshire. Je autorom thrillerov, z ktorých najznámejší je Da Vinciho kód. Sám autor sa zaujíma o kryptografiu a jeho manželka je historička umenia a maliarka. Predtým ako sa stal spisovateľom na plný úväzok bol Dan Brown učiteľom angličtiny, podobne ako jeho otec, ktorý bol taktiež učiteľom, dokonca oceneným ako najlepší učiteľ matematiky v New Hampshire. Na motívy jeho kníh bolo natočených niekoľko filmov.


The Da Vinci Week

27. března 2016 v 15:00 | Ari |  Blog
Pýtate sa, čo je to The Da Vinci Week? Už nemusíte, lebo v tomto článku vám to objasním!
Prečo sa to deje?
Už je to nejaký ten piatok (vlastne by to pokojne mohol byť aj rok, alebo aj viac, v podstate netuším, lebo som maximálne neproduktívna, iba sa vždy pre nejaký svoj nápad nadchnem a potom ho nechám tam - viď. moja vianočná séria, ktorá je stále nedokončená (to, že je jar je len detail)), čo som sa rozhodla, že uskutočním nejakú blogovú "akciu", respektíve nejaké tématické niečo.
A preto je tu Da Vinciho týždeň!

Čo sa deje?
Cez jarné prázdniny som na jeden záťah prečítala všetky 4 knihy o Robertovi Langdonovi, a tým pádom aj druhý diel tejto série, ktorým je svetoznáma kniha Da Vinciho kód. A samozrejme, po čase som sa pustila aj písať recenzie, ktoré som už oficiálne dopísala a prekvapivo v krátkej dobe som si absolútne neplánovane aj pozrela Anjelov a Démonov ako film (Da Vinciho kód som už videla dávnejšie).
A vzhľadom na to, že spolu s filmami a záverečným zhodnotením série, je to dokopy krásnych sedem článkov, tak som sa rozhodla, že ich tématicky zoskupím a vydám spoločne, čím si vyvolám pocit produktivity.

Kedy sa to deje?
Od najbližšieho pondelka (nebudem radšej uvádzať dátum, aby som sa nedostala do povinnosti niečo skutočne uskutočniť a mohla to odkladať do nekonečna) po celý týždeň až do nedele vyjde každý deň článok týkajúci sa tejto témy a to v tomto poradí:
Pondelok: Dan Brown - Anjeli a démoni
Utorok: Dan Brown - Da Vinciho kód
Streda: Recenzia: Da Vinciho kód
Štvrtok: Dan Brown - Stratený symbol
Piatok: Recenzia: Anjeli a démoni
Sobota: Dan Brown - Inferno
Nedeľa: Záverečné zhodnotenie série

Prečo The Da Vinci Week a nie Da Vinciho týždeň?
Tento odsek by vlastne ani nebol potrebný, ale vždy, keď niečo robím a náhodou to zaváňa angličtinou, tak sa objaví nejaký rýpal, ktorý na základe toho, že ovládam na mierne úrovni cudzí jazyk zistí všetko o mojej osobnosti a mojom charaktere.
Takže, pointa tohto názvu je to, že v češtine a slovenčine sa názov Da Vinciho kódu značne líši, čo sa mi maximálne nepáči a tak som si zvolila lingua franca na vyjadrenie môjho zámeru a tiež je to upravený názov tejto známej knihy len tým, že som zamenila Code za Week.
Jop, a tento font tiež nepodporuje diakrititku. Ale je pekný.


Vysťahovanie a pizza na raňajky

27. března 2016 v 3:43 | Ari |  Dear Diary
Nenávidím, ale skutočne nenávidím, keď ľudia spia v mojej posteli. Respektíve, keď cudzí ľudia spia v mojej posteli. Je to taký nechutnýbzásah do súkromia, neznášam to. Tiež nerada spím v cudzích posteliach, v akýchkoľvek posteliach, okrem hotelových (respektíve skôr hostelových, v živote som v hoteli spala iba raz a to na jednom školskom výlete a popravde, aj ten hostel, kde som spala v Prahe bol lepší ako toto). Je to nechutné.
Človek má k svojej posteli nejaký vzťah, robí v nej najrôznejšie aktivity a jedno z druhým, neviem. Pre mňa je spánok dosť súkromná vec, nerada zdielam svoju posteľ a skrátka sa cítim maximálne nekomfortne, keď mám spať v cudzej posteli alebo už len s niekým cudzím v miestnosti.

No a teraz sa musím ráno spakovať a opustiť svoje obydlie aby tam mohol spať niekto cudzí a ja sa môžem s radosťou vyspať v nemojej posteli (hoci teraz sa mi naskytá myšlienka, že ja vlastne nemám posteľ, ale gauč, ale to je jedno, je to moje spacie miesto a nedám naňho dopustiť) v nemojej izbe. Nenávidím to, až ma pri tej myšlienke strasie.
Také narušenie súkromia. Nielenže bude ten človek spať v mojej posteli, ale bude spať v mojej izbe a ja si budem musieť zobrať svoje veci, oblečenie, nabíjačku, čo ma privádza k myšlienke, že som stratila externú nabíjačku, takže neviem, čo budem so sebou robiť a ak budem niečo potrebovať, tak mám smolu, skrátka, je to zlé v toľkých smeroch.
A musím skryť všetko z očí, všetok svoj organizovaný chaos, respektíve organizovaný bordel, lebo ten človek ma bude nepochybne súdiť, lebo aj ja to robím a určite nechcem, aby si o mne niekto robil obraz na základe práznej flaštičky od olív, ktorá je na niečo určite super, ale ešte som neprišla na čo, alebo pofidérnych zvieracích sošiek, či káblov a iných hovadiniek, ktoré sa na mňa nalepili, ani neviem ako. Mám poskrývať "nevhodné" knižky?

Skrátka nenávidím takéto vpády do súkromia, lebo ma to vždy privedie k potrebe zbaviť sa všetkého, čo vlastním, lebo to nerobí dobrý dojem, ale hádam mám právo vlastniť svoj bordel, ale nechcem, aby ho niekto videl. To je akoby sa mi niekto cudzí pozeral do skrine na moje spodné prádlo, vložky, pyžamá a plyšákov a nepoužité bežecké topánky (boli v zľave). Normálne sa mi začína sťahovať žalúdok keď na to pomyslím. Keby nebolo toľko hodín asi by som sa pustila piecť, ale chcem si ešte užiť posledný čas v mojej posteli a s mojimi vecami, ktoré zachvíľku budú musieť poputovať do nejakých temných kútov alebo skrátka odísť so mnou. Čo ma privádza k otázke, prečo zapalovač mám, ale cigarety neviem nájsť? Žeby som stratila aj tie? Kde som doprdele bola, cigarety a externú nabíjačku nosím vždy so sebou, ale teraz nemám ani jedno. Fuck.

A ako sa má moje telo chystajúce sa do plaviek? Mám začať pizzou, čo som mala na raňajky? Niekto ju priniesol v noci, ale kupodivu, bola celkom dobrá, len neviem odiaľ je. A tiež som ju príliš ohriala, takže som si spálila jazyk. Láska bolí.
Alebo mám spomenúť ako som na posedenie do seba dostala pol plechovky Salka, ktoré zostalo po robení vaječňáku. Skvelá večera, hlavne keď sa to pomieša s troma krajcami bieleho chleba s výdatnou vrstvou masla a veľa kolečkami sálami. Ešte že som to nezapila kakaom, ako mávam vo zvyku.
To len aby som mala tých pár výčitiek pred spaním za sebou a mohla myslieť na príjemnejšie veci. Som tak citovo vyčerpaná, že som si nevedela spomenúť na svoju obľúbenú pesničku od Journey. A nie je to Don't stop believin'. Som taká tupá, že som si googlila That Journey song with jukebox in clip. Je to Any way you want it.


Idem radšej spať, lebo mi už šibe. Any way you want it, that's the way you need it, any way you want it...




Záchod v sparťanských podmienkach

26. března 2016 v 19:09 | Ari |  Dear Diary
Sparťanská výchova je ťažká. Už v útlom veku brali deti ich matkám a viedli a cvičili ich po svojom, aby sa z nich stali schopný vojaci. A okrem iných zverstiev, ktoré na týchto úbohých deťoch páchali, aby si vybili svoje rušivé myšlienky, boli dietky vedené aj boju, aby sa v nich prebudila agresivita, ale hlavne bud sebazáchovy, lebo iba tí silní prežili.

I o základná ľudské právo, ktoré bohužiaľ ani dnes nie je dostupné mnohým, a to používanie záchoda sa muselo tvrdo bojovať. Našťastie s prichádzajúcou civilizovanosťou prišla do výchovy aj istá kultúra a tak boli k bojom o toto právo spísané pravidlá, aby sa týto budúci bojovníci vedeli vysporiadať aj so zmodernizovaným svetom ohraničeným normami pre všetko.


/1/ Utekaj
Run, bitch, run!
Ak nechceš, aby hanba tvoja bola k smiechu všem,
utekaj dieťa, utekaj, jak rýchlo len chceš,
ale na pamäti maj, že ak to bude málo,
smiechu sa ti dostane, bo behať si sa bálo.

Ale ani to nebude všetko,
lebo vzdať sa nie je riešenie,
ten rad je nekonečný,
potom príde bolestne len ďalšie čakanie.


/2/ Bojuj
But baby don't cry
Ani teraz nie je koniec tvojich strastí,
lebo hocjak sa snažíš, nikdy nebudeš prvý,
lebo na každého raz príde a vždy tu majú hostí
a ty nie si bledý ani chorý
aby ti prednosti tam dali

A tak ak chceš vyhrať a nie utekať,
musíš rýchlo to boja sa dať,
tak jak ťa učili, hoc rán utŕžiš tony,
pekne prosím, ešte potlač stony


/3/ Upratuj či zvracaj
It's easy if you try
Už si tak krute blízko svojmu cieľu,
dúfam že to vydržíš, lebo tu treba poznať meiru,
ak nepoznal si ju, už je neskoro
tieto pravidlá ako desatoro maj v pamäti
Tu totiž najťažší bod prichádza,
radšej oči maj zavriti

Zrakom uhni až k nebeským výšinám
ale po členki v bahne buď,
uprac všetko, čo vypadlo z človeka
aj to čo nie, nevynášaj súd,
lebo už stačí len pár chvíľ
na zahnatie najtemnejších chmúr


/4/ Zamykaj a bráň
We were the one's who weren't afraid
Učili nás sa nebáť, ale hrdo sa drať vpred,
ty sa teraz ukry a len ticho seď,
vychutnaj si krásne chvíle víťazstiev
a skry sa v pevnosti čerstvo umytej

Spravil si už mnoho dieťa úbohé,
mohol by si sedieť, plakať pri mame,
ale ty si vyhral!
A svoje miesto bráň,
bol to smútok, bolesť,
no teraz si kráľ!


/5/ Vodu chráň
Cause I know what you want to finish
Nehovorme o zajtrajšku,
hovorme iba o dnešku,
k tomu netreba ale prednášku,
aby si vedel, že voda je cenná
a čím sme starší, tým je menej čistá

A ani tá najnižšia špina nepotrebuje jej viac,
ako každý jeden denne minie z nás,
ale i z iných a tých pane viac,
tak vodu zachráň
stráž ju ani zlatý vlas.


/6/ A víťazstva si užívaj
Now it's time to get real
Už voda tečie len pre tvoje potešenie
a ty si šťastne v bezpečí
už nič ťa nenaháňa, už ťa to len poteší,
nuž pohodlie si urob, teraz máš času dosť,
ticha si tu neužiješ, no nemysli na buchot

Len po sebe uprac a všetko bude fajn,
mysli na to, že nie si kombajn
a už rýchlo prac sa a pripravuj na ďalší
lebo život v Sparte nie je ako z rozprávky.


Na základe reálnych udalostí.
Lebo len u nás sa musí návšteva trónu, kam aj kráľ chodí peši rovnať bojovému výcviku mladých chlapcov v Sparte. Dámy a páni, predstavujem vám článok o hovne. Doslova.
Joj, mne je sveta žiť.

Barbie: Tajná Agentka

24. března 2016 v 16:32 | Ari |  Filmy
Názov: Barbie: Spy Squad
Dĺžka: 75 minút
Pôvod: USA
Rok vydania: 2016
Štúdio: Playground Productions
Režisér: Conrad Helten
Žáner: animovaný, rodinný
Hodnotenie:
5,5/10

Anotácia:
Na začiatku príbehu filmu Barbie: Tajná agentka zastihneme našu hrdinku Barbie spoločne s kamarátkami Terezou a Renée na gymnastickom tréningu. Dievčatá sú tak šikovné, že ich schopnosti upútajú pozornosť tajnej agentúry, ktorá naháňa najväčších zločincov sveta. Medzi nich patrí aj zlodejka šperkov, ktorá vďaka svojej rafinovanosti prekonáva aj tie najzložitejšie překážky. Nasadiť proti nej gymnastky síce vyzerá ako šialený a zúfalý nápad, ale, ako dobre vieme, odvážnemu šťastie praje. Nový život vo svete špionáže si užívajú aj Barbie s Terezou a Renée, pretože vďaka tomu môžu skúšať neuveriteľné množstvo najrôznejších kostýmov, používať najmodernejšie technické vychytávky a tráviť čas v spoločnosti milých robotích maznáčikov. V prvom rade ale budú musieť pracovať - naháňať šikovnú a prefíkanú zlodejku. A vďaka tomu zistia, že v zdanlivo krehkých dievčatách sa môže skrývať veľký kus talentu.
(CinemArt SK)

Trailer:

Môj názor:
Spomínate si na Totally Spies Špiónky? Pretože ja áno. A tento film je totálny rip-off.
Našťastie, filmy majú väščinou takú vec zvanú cieľovka. A cieľovka tohoto filmu rozhodne nie som ja a moji rovesníci, ktorý majú Špiónky ešte v pamäti, ale deti o asi 10 rokov mladšie (cítim sa stará), ktoré Špiónky pravdepodobne nepoznajú, alebo si skrátka neurobia toto spojenie a pre mne má tento film nepochybne čaro, aké mali superhrdinky môjho detstva pre mňa.

Tento film vo svojej podstate nie je taký zlý, ako som ho na začiatok vykreslila. Jedná sa predsa o Barbie film a hoci sa to mnohým nezdá, tieto filmy sa vyznačujú pomernou kvalitou, aspoň keď príde na mladšie ročníky, lebo vždy prinášajú so sebou príbeh, dobrodružstvo, emancipáciu a ponaučenie na záver a z Barbie robia role-model, ktorý tvrdí, že dokázať sa dá čokoľvek a toto skrátka nemôže neimponovať cieľovej skupine, lebo podobné aspekty prinášajú aj Disney filmy, i keď v nepochybne väčšej kvalite. Lenže, Barbie je len hračka a tak to treba nechať.
Keď príde na tento film ako taký, tak som bola pomerne sklamaná. Keď Barbie prvýkrát opúšťala DVD platformu a mierila na strieborné plátno, tak som tomu fandila, lebo tieto filmy som ako dieťa zbožňovala a mala som ich napozerané z televízie a túžila som po DVD-čkach. V tej dobe by som dala čokoľvek za možnosť vidieť Barbie v kine, ale obávam sa, že jej to v svojej podstate neprospelo.

Od kina očakávam blockbusterové filmy, trháky, ktoré majú istú kvalitu a stoja za pozretie v tom kine. Na jednu stranu sa tu Barbie pokúša o nejaký ten dotyk tohto typu filmu, prináša viac akcie ako akýkoľvek film predtým a vytvára atmosféru pomocou výraznejších a rozmanitejších farieb, ale skrátka tu chýba to, čo by z toho urobilo film na veľké plátna, zvlášť ak sa jedná o animáciu, ktorá by si v tomto smere zaslúžila posunúť sa viac dopredu, aby film mal potenciál veľkého plátna a taktiež je tu treba zapracovať na príbehu, predĺžiť ho alebo skrátiť, lebo síce je tu nejaký potenciál, ale ja mať opäť 6 rokov, tak ma naháňačky na motorkách moc neberú, hoci je to Barbie, ale skrátka tento film mal až príliš chlapčenských akcentov na niečo tak čisto dievčenské.

Samozrejme, na filme nevidím len negatíva. Barbie príbeh sa opäť vyznačuje silnou emancipáciou, ale správne napísanou, čo sa mnohým filmom nedarí, a taktiež klasickými hodnotami ako je týmová práca, dobro, správny duch a neodmysliteľné priateľstvo a všetko, čo k tomu patrí, od týmovej práce po morálne dilemy, ale bez zbytočného poúčania a klišoidných hádok medzi kamarátkami, ktoré nejakým spôsobom patria k tomuto žánru, ale tento film sa im šťastlivo vyhol.
Aj čo sa postáv týka, tak sú prekvapivo dobré. Páčilo sa mi, že character developmentu nebola vystavená iba hlavná postava, ale aj niektoré vedľajšie postavy, hoci iné zas ostali až príliš v tieni a niekedy sa zachovali až príliš iracionálne, lebo im chýbal čas, kedy by prešli touto premenou.
Čo ale s 75 minútami?
Film v nich zachytáva všetko, čo má. Je rozšírený o niečo viac, ako základné vzťahy takéhoto druhu filmu a zároveň sa podarilo úplne zrušiť hlavný romantický príbeh medzi hlavnou hrdinkou a niekým, ale vytvoriť si ho inde a predsa ho zanechať iba v náznakoch, čo je pekná a milá správa, pre dievčatá sledujúce film. Potrebujeme viac dievčenských filmov bez romantiky ako hlavného ťahača deja. Ďakujem Barbie.

Čo sa dabingu týka, ani ten nie je zlý. Barbie je jeden z tých filmov, u ktorých mám rada český dabing, lebo je to ten druh nostalgie, ktorá ma prenasleduje roky a počas svojho detstva som si na anglický dabing nezvykla a hoci toto nie je jeden z tých najhorších prípadov, kde mi originálne znenie trhá uši (videli ste Phineasa a Ferba?), dabing mi skrátka do príbehu sedí, je len škoda, že v preklade sa stratili niektoré vtipy, ktoré v pôvodnom znení dávajú väčší zmysel.
Jop, a sountrack je skvelý. Dokonale sa hodí k filmu a zároveň sa dobre počúva, páči sa mi párty vlna soundtracku spolu s jeho akčnosťou.

Môžem teda povedať, že tento film je dobrý? Áno, pre cieľovku určite. Sú tam pekné farby, pekná animácia, pekný príbeh, dobrá hudba.
Pre necieľovku sa film vyznačuje istým druhom klišé a dejovou predvídateľnosťou, ale na druhej strane tam bolo niekoľko Easter Eggs a smiala som sa po celý čas na tom, že teta Zoe musí byť fanúšička Nevesty na úteku.
Ja osobne mám k Barbie filmom vzťah a tak ich vnímam trochu inak ako človek, ktorý nie je fanúšikom tohto druhu vecí, alebo s týmito filmami nevyrastal. Keby som sa mohla vrátiť do detských liet, tak by som bola z tohto filmu absolútne nadšená.

Najlepší moment/hláška filmu: Neviditeľný hrnček - na jeho poslednom objave som sa reálne zasmiala
Moje hodnotenie: 68%

Zdroje obrázkov v obrázkoch

Henryk Sienkiewicz - Quo Vadis

21. března 2016 v 15:31 | Ari |  Knihy
Jeden z najpredávanejších historických románov svetovej literatúry Quo vadis? od poľského spisovateľa a držiteľa Nobelovej ceny za literatúru Henryka Sienkiewicza je epickou ságou lásky, odvahy a oddanosti v časoch cisára Nera. Práve tento román preslávil Henryka Sienkiewicza na medzinárodnej scéne. Ústrednými postavami príbehu je mladá kresťanka Lýgia, do ktorej sa zamiluje rímsky patrícius Marcus Vinicius. Keď sa zoznámi s ďalšími kresťanmi a kresťankami, konvertuje na toto náboženstvo. Práve vzťah týchto dvoch ľudí poukazuje na kontrast medzi bohatstvom rímskej aristokracie a chudobnou, no duchovne silnou kresťanskou komunitou. Na pozadí Nerovho Ríma tak autor vykreslil podstatu moci, ktorému človek dáva mravná čistota a láska.

Obsah (obsahuje SPOILERY!!):
Vinicius sa pri svojom návrate z boja zamiluje do nevlastnej dcéry bývalého vojaka, krásnej Lýgie a túži si získať jej srdce. Namiesto toho, aby ju požiadal ako sa patrí sa ale rozhodne získať si ju cez cézara. Tej sa podarí utiecť a skryť. Vinicius ju ale nájde a postupne sa aj on zmení na kresťana, ale pri ich spoločnom chvíľkovom šťastí ich zastihne požiar, ktorý následuje väznenie a mučenie kresťanov. Pri bojoch v aréne Ursus, Lýgiin supersilný sluha, Lýgiu zachráni a Vinicius ich zoberie na svoje majetky na Sicíliu, kde ostan šťastne až do smrti.

Môj názor:
Quo Vadis je asi prvá skutočne "veľká kniha", ktorú som prečítala a som na to právom hrdá, lebo veľa ľudí si počas svojho života vôbec neprečíta túto knihu, hoci sama by som vedela vymenovať pár dôvodov, prečo nie, tak som rada, že som sa touto knihou prekúsala až dokonca, hoci mi to zabralo mesiac života.
Áno, presne mesiac. Lebo Quo Vadis je ten typ knihy.

Táto kniha je extrémne obsiahla, rozpráva o starovekom Ríme o jeho spôsoboch, tradíciach a štýle života, o chovaní sa k cudzincom, k vojne, k vojakom, k cézarovi, autorom, umelcom a bojovníkom. Už len toto samo o sebe, čo je vlastne iba pozadím hlavnej dejovej línie sa dá povedať, že je to viac než dosť a popísali sa o tom stovky a tisíce podobne tučných kníh. Už len staroveký Rím bez všetkého toho ostatného je obrovskou témou, o ktorej sa nikdy nedá vedieť všetko a o ktorej sa dá neustále niečo čítať, zisťovať, obzerať si a diskutovať. Je toho neuveriteľne veľa na jednu knihu, ale to vôbec nie je všetko.
V tom bode totiž prichádzajú náboženstvá a vznik kresťanstva, ktoré táto kniha opisuje ako hlavnú tému, no prepája to s inými náboženstvami, s náboženskou neznášanlivosťou, s rímskymi a gréckymi bohmi, ktorým sa tiež venuje, so šlachtou a bežnými ľuďmi a dvojitým meradlom, keď príde na tieto vrstvy a potom samozrejme aj s ľudskosťou a neľudskosťou keď príde na náboženskú znášanlivosť.
No a na záver tu máme hlavnú dejovú líniu a tou je romantický príbeh medzi hlavnými aktérmi a ich unikanie a nachádzanie jeden druhého a všetko, čo sa medzi nimi stalo.

Myslím si, že toľkoto tém je na jednu knihu viac než dosť a na jedného čitateľa v jednu chvíľu až takmer príliš a to z knihy uričte nerobí oddychové čítanie na príjemný večer. U knihy treba sedieť, vnímať ju, spraviť si na ňu čas a študovať, čítať si poznámky a robiť súvislosti medzi jednotlivými bodmi príbehu, ale aj všeobecných znalostí čitateľa a to všetko v jednu chvíľu, čo považujem za náročné a tým pádom Quo Vadis za náročnú literatúru.

Neviem povedať, či sa dobre alebo nedobre číta, iba to, že sa číta ťažko, hoci štýl, aj keď sa začína veľmi pomalým rozjazdom, je relatívne pútavý a predstavuje historické súvislosti pomerne jednoduchým štýlom, keď sa príde na to, že hlavným dejom je romantický príbeh, ktorý akoby tam ani nepasoval, lebo čitateľ si po dočítaní knihy nebude pamätať ani tak naň ako historickosť a náročnosť knihy.
Každopádne treba oceniť autorov um a silu a vplyv jeho diela. Nie som literárny kritik, ale chápem, prečo tento autor dostal Nobelovku už po prečítaní tejto jednej knihy.
Zaslúži si ju. Táto kniha je obrovská, nielen navonok, ale hlavne vnútorne a úprimne, vydýchla som si, keď som túto knihu dočítala, lebo doteraz vo mne ostal dojem, že som dlhšiu a obsiahlejšiu knihu nikdy nečítala.

Informácie o titule:
Počet strán: 554
Vydané v roku: 1912, 1922, 1940, 1958, 1966, 1969, 1983, 1986, 1990, 1994, 2000, 2006, 2009, 2013
Vydavateľstvo: E. Beaufort, Kvasnička a Hampl, SNKLHU, Tatran , Odeon, Vyšehrad, Český klub, Petit Press, Dobrovský
Orientačná cena: okolo 5 eur

Originálny názov: Quo vadis. Powieść z czasów Nerona
Originálny vydavateľ: Poľské denníky
Prvé vydanie v origináli: 1895
Orientačná cena v origináli: ?

Filmové spracovanie:
Quo Vadis? (1902)
Quo Vadis? (1909)
Quo Vadis? (1912)
Quo Vadis? (1924)
Quo Vadis (1951)
Quo Vadis? (1985)
Quo Vadis (2001)

Autor:
Henryk Sienkiewicz sa narodil v roku 1846 v časti Polska okupovanej Ruskom. V roku 1876 pobudol na nejaký čas v USA a potom sa vrátil do rodnej zeme, kde v rokoch 1882-83 písal krátke prózy pre noviny. V rokoch 1894-96 vychádzal v novinách na časti jeho najznámejší román Quo Vadis. V roku 1905 získal Nobelovu cenu za literatúru a v roku 1916 zomrel.


Otília Dufeková - Kôň v oblakoch

17. března 2016 v 15:06 | Ari |  Knihy
Prvá zbierka básní od slovenskej autorky Otílie Dufekovej.

Môj názor:
Čo je som mnou zle?
Pýtam sa do noci,
je to len autorkou
či poéziu nikdy nepochopím?
Všeobecne sa považujem za milovníka poézie. Nezáleží mi na dĺžke a v podstate ani obsahu, lebo na básni sa mi i tak najviac páči to, že emócie možno prežiť bez akéhokoľvek kontextu a umožňuje nám oveľa uveriteľnejšie precítiť danú dobu, hoci ani nemusíme vedieť ktorú.
Rovnako ako staré a známe epické básne s veľkým rozsahom si cením útržkov od autorov neznámych, lebo pri poézii je ťažko hľadať rozlišnosti a v závere sa aj tak strácajú. Anonymita a zároveň všeobecné poznanie, ktoré sa v poézii snúbi robí z poézie v mojich očiach vrcholne vyvinutý zámer.
Napriek tomu dokáže ale každý subjektívne povedať, že niektoré básničky sú lepšie a niektoré holt nemajú ten potenciál. A bohužiaľ som sa s touto myšlienkou stretla aj pri čítaní tohto diela.

Otília Dufeková píše už roky a kniha je jej prvotina. Ako to u prvotín býva, zvyčajne sa nehrdia titulom najlepšej knihy od autora a často sa v nich autori kníh ešte len hľadajú, čo som pociťovala aj z tejto knihy, u ktorej má človek takmer pocit, že vásne ani nie sú od rovnakej autorky. Nemajú spoločnú tému, alebo akékoľvek znaky, hoci niektoré básne, vlastne väčšina tejto knižky, je takmer navlas rovnakých s neustále sa opakujúcimi témami ako je láska, strach a bolesť či nuda, alebo ich rôzne kombinácie, alebo motívmi, menovite: oblúk pŕs, klávesnica, či písanie na stroji, prikladanie noža na hrdlo alebo zápästie, spojenie strachu, krvi a temnoty, ďalej dotýkanie sa vlastnégo tela a podvedomá absencia čiarok, ktoré by akoby náhodne naskladaným slovám dali aspoň aký taký zmysel. A tiež sú tu silne cítiť akoby nedokončené vety.
Dovolím si spomenúť prvú strofu jednej z básní:
"Kôň v oblakoch, modravu spásajúce stáda.
po krajiclivý výkrik ženie, zeleň,
zeleň rozdýchaná a voda,
samá voda všade,
trblietavé tiene nad steblami tráv."

A toto nie je nijakým spôsobom vytrhnuté z kontextu a báseň sa v nijakom bode nemení, či už formovo, alebo obsahovo, skrátka, v tomto štýle je písaná väčšina textov, čo sa náramne zle číta a po chvíli človek vzdáva aj snahu pochopiť, čo asi autorka chcela povedať.
I keď nevybrala som najhoršiu, šťastlivo som narazila na jednu z tých, ktoré nezapadajú do kategórie kvázy "erotiky", kam by som zaradila mnohé z nich.

Potom však nasleduje zvrat a medzi mnoho, mnoho, mnoho navlas rovnakých básní je vložených niekoľko básní o rodine, deťoch a matkinej smrti, ale nie sú nijako obsahovo odčlenené, skrátka sú tam niekde viac-menej v kope pichnuté a na mňa, hoci štýlom a zmenou zapôsobili, pôsobili skôr ako výsmech a nemala som z toho dobrý pocit, skôr som to brala ako takmer výsmešný útok tradičným princípom oproti modernej dobe, hoci si nemyslím, že to bol autorkin zámer.
Našťastie sa ale v tejto "sekcii" v druhej polovice knihy nachádzalo aj niekoľko dobrých kusov, ktoré neopisovali neustále sa opakujúce motívy, práve naopak, boli absolútne odlišné a niesli úplne iné znaky, neboli len nezmyselným vymenovávaním, ale často mali v sebe aj nejakú epickosť, nejakú emóciu, skutočnú a surovú, nezabitú dlhými plačlivými výjavmi, čo bolo vlastne jediným svetlým momentom knihy, čo je mi ľúto, lebo určite vidím v tejto knižke potenciál, na ktorý možno narazím v ďalšej autorkinej tvorbe, lebo túto prvotinu považujem za veľmi slabé dielo.

Asi ani nemusím hovoriť, že sa to nerýmovalo. Netvrdím, že básne sa musia rýmovať, ale keby aspoň to. Jediný náznak rýmu bol, keď sa na konci veršov opakovalo to isté slovo, pokojne aj zmyslu, čo považujem za úroveň žiaka prvého stupňa a to nekonečné iba vemnuvávanie stále sa opakujúcich činností a dojmov, ktoré si autorka spájala s témou, bolo dosť slabé na celú jednu, hoci len 78-stranovú knižku. Nemusela sa ani trápiť s názvami, celé sa mi to aj tak zlialo dokopy. A na čítanie absolútne nepraktickom štýle, ktorý síce na prvý pohľad vyzerá atraktívny, ale v závere je otravný, otrepaný a nepraktický ani nebudem hovoriť. Mohla si to autorka pokojne odpustiť.
Ale, boli tam pekné obrázky. Škoda, že boli iba tri.

Informácie o titule:
Počet strán: 78
Vydané v roku: 1992
Vydavateľstvo: eR
Orientačná cena: okolo 1 eura (v antikvariátoch)

Autor:
Otília Dufeková sa narodila 11. 7. 1951 v Bratislave, kde žije až do dnes. Vyštudovala ekonómiu, naskôr pracovala v administratíve. Svoje básne publikovala v časopisoch, neskôr v roku 1992 jej vyšla knižka Kôň v oblakoch. Jej posledná zbierka, Tabakové listy, vyšla v roku 2012. Je členkou FEMINY - Klubu slovenských spisovateliek a Spolku slovenských spisovateľov.

Obrázok je môj