Květen 2016

Recenzia: Titanic

27. května 2016 v 14:51 | Ari |  Filmy
Názov: Titanic
Dĺžka: 194 minút
Pôvod: USA
Rok vydania: 1997
Štúdio: Twentieth Century Fox Film
Režisér: James Cameron
Žáner: romantický, dráma, katastrofický, historický
Hodnotenie:
7,7/10 85%

Anotácia:
Bol obrovský a luxusný. Ľudia o ňom vo svojej pýche hovorili, že je nepotopiteľný. Keď vyplával Titanic na svoju prvú plavbu, boli na jeho palube tiež chudobný Jack a bohatá Rose. On vyhral lístok v pokri, ona mala prenajaté jedno z najluxusnejších apartmá. Prežili spolu nejkrásnejšie chvíle života a sľúbili si, že už sa nikdy nerozídu - až do onej osudnej noci, kedy pýcha ľudstva narazila v Severnom mori do ľadovca, ktorý Titanic neúprosne poslal ku dnu. Krásná romanca sa zmenila ve zbesilý a tragický boj o záchranu. Koľko im ostáva? Hodina, možno dve...

Trailer:

Môj názor:
Napísať hneď na začiatok recenzie, že Titanic nenávidím by mohlo viesť len k dvom možným scénárom. Buď si čitateľ, ktorý tak ako väčšina obyvateľov našej planéty, ktorý majú Titanic v obľube, o mne pomyslí svoje a nechá môj blog žiť si ďalej svojím životom, alebo si článom so zápalom prečíta a následne bude v komentári hájiť svoje záujmy. Prípadne existujú aj zmiešané typy, ktoré zapadajú do oboch kategórií čiatočne a prečítajú si začiatok, nie však celú recenziu a začnú hájiť svoje záujmy bez toho, aby vedeli čo som vlastne chcela vyjadriť. Vy steotiž moje obľúbené typy. Len škoda, že môj sarkastický tón cez internetovú clonu nepočuť.

A preto to na začiatok svojej recenzie nenapíšem a začnem spomienkou na moje detstvo. Priznám sa, že doteraz som Titanic s DiCapriom nevidela, minimálne nie celý. Videla som jeden horšie hodnotený Titanic s nejakou ženou v hlavnej úlohe so zvučným menom (ale ktorá herečka a ktorý Titanic to už bol, to si nepamätám, iba viem, že ho dávali v telke), ale k tomuto Titanicu som sa nevedela dopracovať,. už len z toho dôvodu, že sedieť sama v izbe vyše tri hodiny by som skrátka nevydržala a ukúsala by som si prsty nudou, lebo hoci sledovať filmy osamote má svoje čaro, mňa to skrátka takto nebaví. No a teraz som sa dostala ku všetkým ospevovanému Titanicu.
A teraz po dvoch odsekoch mierne naznačím, že som sklamaná. Iste, jedná sa o velkofilm "amerických" rozmerov so všetkým, čo k tomu patrí - pekným hlavným hercom (mladý Leonardo je skrátka na zožratie, čo sa budeme), niečím veľkým, bohatstvom, noblesou, gýčovitou lovestory, nenávidiahodným záporákom a dokonca aj dobrou tetuškou, dobrou vílou, ktorú by sme v živote potrebovali hádam všetci. Čo sa na tom dá pokaziť. A tou smietkou v mojom oku, tým hmyzom na čelnom skle môjho diváckeho zážitku, je práve námet filmu, Titanic.

Teraz sa úprimne priznám: Nebaví, ale skutočne ma nebaví, sledovať tri hodiny Hollywoodom glorifikovanej ľudskej sprostosti a povýšenosti na pozadí "zakázanej" lásky. Sorry, ale skutočne, ako toto môže niekoho baviť?!
Keď opomeniem hlavným motív deja, príbeh lásky medzi Jackom a Rose, ktorý možno ani nie je taký gýčový, lebo za tie roky tak zľudovel, že možno z toho mám tento dojem, pretože mi to nepríde ako niečo nové, ale ako niečo ohrané. Nemám problém tento aspekt opomenúť. Koncept zakázanej lásky, lásky medzi vrstvami, sebaobetovania v podobe odchodu zo svojej kasty a tentoraz s ženou vo vedúcej pozícii, ej naraz aj príjemným osviežením a aj dobre spracovanou známou muzikou, pričom všetko dostalo nový šmrnc a tento motív je neustále opakovaný pre jeho funkčnosť a aj sám o sebe funguje v mnohých romantických filmoch.

A taktiež mnoho postáv vo filme je dobrých, v zmysle dobrého spracovania a zahranie. Vedľajšie postavy, ako sú postavy hudobníkov, samotný kapitán a konštruktér, či dokonca v istom zmysle i majiteľ lode sú skvele napísané a zahraté, dodávajú filmu istý šmrnc, ktorý v inom spracovaní chýba, hoci to je jeden z dôvodov, prečo tento film skrátka nemusím.
Potom hlavný záporák filmu je skrátka skvelý. Skutočne záporný, vie sa udržať, ale zároveň aj inteligentný, vypočítavý, vie sa pohybovať v prostredí v ktorom žije a jeho stvárnenie, jeho mimiku, gestá, všetko som skrátka žrala až do posledného aspektu jeho osobnosti, doslova som z televízora mohla cítiť tú esenciu nehanebného zbohatlíka, takého, akých z duše nenávidím, skrátka absolútne reálneho.
Dokonca aj hlavné postavy sa obstojne držali, hoci aj týto dvaja hrdinovia ovplývali istým "hororovým myslením", kedy sa zbytočne rútili do záhuby a nevedeli, čo robiť. Ale páčila sa im Rose ako inteligentná žena, hoci pri Jackovi sa nie úplne držala svojich zásad, páčilo sa mi, že vedela opustiť svoju kastu a taktiež sa mi páčila Jackova interakcia s ostatnými postavami. A tiež Jackov fyzický vzhľad. Leo to skrátka vie zahrať.
Lenže ten motív... Stále mi to nejde od hlavy. Koho baví sledovať ľudí umierať? Koho baví sledovať reprezentáciu, talú hnusnú reprezentáciu zbohatlícva, takú hroznú ukážku toho, aký sú ľudia sprostý a sobecký, keď môžeme sledovať filmy o dobrých ľudských vlastnostiach, filmy o charakter developmente, o bojoch dobra proti zlu, filmy o tom, čo raz môžeme dokázať, filmy o rozvoji ľudského potenciálu, o princípe sebaobetovania pre väčšia dobro? A čo sme tu videli. Ja som videla tisícky ľudí umrieť. Videla som ohromnú krivdu. Prišlo mi akurát zle. Ako máme veriť v ľudstvo?
Ako sa mi má páčiť film, kde zlo zvíťazilo? Majiteľ opustil loď, keď uvidel, že jeho nadutosť, jeho veľké ego práve zabíja ľudí. Zbohatlíkom sa podarilo utiecť v poloprázdnych člnoch a obyčajný ľudia tam ostali zavretý ako potkany na utopenie.

A prečo má byť toto glorifikované ako krásny príbeh, ako romantická tragédia, ako film, ktorý všetci milujú? Odteraz si veľmi dlho nebudem môcť pozrieť tento film, lebo mi akurát príde zle a budem mať chuť odstreliť sa ako jeden z námrníkov na lodi. Ako by to bolo dnes, keď sa táto priepasť neustále zväčšuje...

Možno niekto tu vidí krásu, to krásne sebaobetovanie sa, tú lásku, tú krásu rovnosti, ten boj a strach jeden o druhého v príbehu Jacka a Rose, ale čo vidím ja, je to pozadie, tí mŕtvi, ktorý boli vzadu za touto milučkou dvojicou. A je mi z toho zle. Toľké plytvanie ma bolí.
Možno som len sobec, ktorý si nerád pripomína, že všetko je nahovno, ale mňa to skrátka nebaví. Viem, že všetko je nahovno, nepotrebujem sa na to pozerať ešet aj v telke, iba s trochou pozlátka navyše. Chápem, je to reálny príbeh, nedá sa tam moc meniť, ale buď sladká romanca, alebo historická dráma, ktorá sa snaží na niečo poukázať. Spolu nie.
A preto dámy a páni, nemám rada Titanic.
Najlepší moment/hláška filmu: Tento film bol natolko strašidelný a drsný, že tam nebolo nič pekného. Bolo to dobre spracované, celý film bol v istom zmysle najlepšou scénou.
Moje hodnotenie: 64%

Zdroje obrázkov v obrázkoch

John Green - Papierové mestá

17. května 2016 v 16:09 | Ari |  Knihy
Margo Rothová-Spiegelmanová. Jej bláznivé dobrodružstvá sa zakaždým prehnali školou ako letná búrka: na gitare ju naučil hrať nejaký starký v polorozpadnutom dome v mississippskom Hot Coffee. Tri dni kočovala s cirkusantmi, lebo ich presvedčila, že by z nej mohla byť artistka. Na koncert The Mallionaires v St. Louis sa dostala tak, že sa vydávala za basgitaristovu frajerku, a keď ten s ňou naozaj chcel chodiť, poslala ho kadeľahšie. Jej najneuveriteľnejšie príhody sa vždy ukázali ako skutočné! Tak do tejto dobrodružnej duše sa beznádejne zamiloval Quentin-Kvéčko Jacobsen, trochu zakríknutý chlapec z dobrej rodiny. Keď mu pojašená maturantka jednej noci vlezie do izby prezlečená za nindžu a odhodlaná vykonať jedenásť bodov neľútostnej pomsty nevernému frajerovi a bývalým kamarátom, Kvéčko neodmietne. To, čo povystrájajú, Quentina rovnako nadchne ako vyľaká. Lenže na druhý deň je Margo preč a zanechá po sebe len indície určené práve jemu. Vydáva sa teda na cestu plnú odbočiek, a čím bližšie je k cieľu, tým lepšie spoznáva skutočnú tvár priateľky - a možno aj svoju vlastnú.
(Z obalu knihy)

Obsah (obsahuje SPOILERY!):
Keď mal Quentin 10 rokov objavil spolu so svojou susedkou mŕtvolu muža, ktorý sa zastrelil. Zatiaľ oč Kvéčko sa zľakne a povie to rodičom, Margo sa pustí do pátrania po tom, kto to bol a čo sa mu vlastne stalo.
O osem rokov neskôr sa jednej noci zjaví v jeho okne Ma, kráľovná školy a požiada ho, aby ju odviezol, zatiaľ čo ona vykoná pomstu na každom, koho má na svojom zozname. Kvéčko spolu s ňou zažije skvelé dobrodružstvo, ale Margo na druhý deň zmizne. Nie je to prvý ráz, ale tentokrát po nej pátra aj detektív a taktiež sa do pátrania pustí aj Quentin spolu so svojimi kamarátmi Benom a Radarom a Marginov kamarátkou, ktorá sa medzičasom dá dokopy s Benom.
Pátranie spolužiakov privedie až do opusteného obchodného domu. Tak stopy končia, ale Kvéčko sa nevzdáva a pátra po Margo ďalej, hľadá v jej slovách z ich spoločnej noci metaforu, ktorá ho nakoniec privedie, spolu so záhadným príspevkom na Omnipédii až na miesto neďaleko New Yorku, Marginej vysnívanej destinácie. Verí, že to ešte stíha a Margo nie je mŕtva, ako si myslel, ale čaká naňho.
Zoberie svoj minivan a spolu so svojimi troma kolegami sa namiesto promócie vyberú do New Yorku, čo možno najkratšom čase, pričom si musia presne načasovať nákupy aj prestávky na záchod, aby stihli prísť na miesto do 24 hodín.
Nakoniec Manájdu. Tá sa na nich nahnevá, ale osamote Quentinovi vysvetlí svoje pohnútky aj svoje plány, dvojica sa rozlúči a kadžý odíde žiť svoj život.

Trailer:

Môj názor (môže obsahovať SPOILERY!):
Dobre, takže opäť Johna Green. Kto čítal moje predchádzajúce recenzie vie, že s týmto autorom nemám zrovna pozitívny vzťah. Respektíve, tento vzťah je jednosmerný a pomerne prudko nenávistný, i keď dúfajúci. Lenže už ani neviem v čo dúfať...
Bola toto Greenova kniha, tá Greenova kniha, ktorá je skutočne dobrá, lebo sa mi z troch prečítaných páčila najviac, alebo bude niečo lepšie? Alebo mám prestať dúfať?

Takže, dámy a páni, Papierové mestá, ďalší počin z pera Johna Greena.
Tentokrát nás autor zobere do jedného amerického mesta, ktorého meno som zabudla a predstaví nám mladého Quentina, 18-ročného chalana, ktorý sa chystá maturovať a pokúša sa dostať na vysokú školu, kde ho ale nezoberú, ak bude mať záznam v registri. Všetko fajn, veď Kvéčko aj tak nič nerobí, ale zrazu sa v jeho okne objaví Margo Rothová-Spiegelmanová, "svetová šťanda, ktorej meno sa vyslovuje vždycky s celé a úctou" a povie Quentinovi, nech s ňou ide robiť trestné činy, ktoré sama trestnými činmi nenazýva a náš milý chlapec, ktorý sa za celých 10 alebo koľko rokov nedostal cez naivné sa zabuchnutie do tejto šťandy a ide samozrejme s ňou.
A nasleduje asi 100 strán krútenia očami nad tým, ako sa môže mojim rovesníčkam páčiť to, ako naivný tupý chlapec, ktorý je z časti ešte dieťa, vystrája nevkusné hovadiny s manipulatívnou šťandou, ktorá má čo si len zaželá, domov, rodinu, frajera, krásu, kamarátky, popularitu, dobré známky a prijatie na dobrú vysokú, ale je s tým nespokojná a namiesto robenia niečoho, čohokoľvek, v noci po násilnom vniknutí do budovy o tom filozofuje s chalanom, ktorý má svoj život, ale vďaka nepochopiteľnej "láske" tam s ňou stojí. Čo dokelu? No táák!

Našťastie, táto šťanda záhadne zmizne a v škola zrazu upadne do anarchie, ako keby tam nikto dospelý a zodpovedný nebol a jediná osoba, ktorá drží toto miesto pohromade je šťanda Margo, ktorá je preč. Do toho sa zapojí aj detektív, hoci dievča je už dospelé a má svoj život. Podotýkam aj, že rodičom je to absolútne jedno, kde ich dcéra je, lebo to už urobila niekoľkokrát a stratili snahu. A presne toto by mal urobiť aj Kvéčko, nechať to tak, spomínať na ich dobrodružstvo a žiť si ďalej svoj život. Čo sa ale nestane?

A týmto štýlom pokračuje celá kniha. V jednu chvíľu ukazuje hlavný hrdina svoj intelekt, žije si svojím životom, ale ako štuknutím vypínačom sa jeho charakter zmení na posadnutého obdivovateľa Margo, ktorý slepo hľadá John Greenovské metafory a opätovne sa púšťa do nebezpečných a nelegálnych situácií, pri ktorých absolútne mení svoj zabehaný spôsob života, ktorý mu narozdiel od Margo očividne vyhovoval a bol s ním spokojný, ale zrazu túži po adrenalíne v každej akcii.
Ale on nie je jedinou postavou, ktorú odchod tejto šťandy poznamenal. Lebo odchod jednej babenky ovplivnil životy nás všetkých... Zrazu sa totiž nezmení on, ale aj polovica jeho spolužiakov, z ktorých sa stávajú hviezdy, alebo klesajú na úplné dno a robia hovadiny nielen osamote, ale aj spolu s Kvéčkom, hoci jeho šťanda im bola väčšinu života úplne ukradnutá. A tak teda namiesto svojej maturity, keď Quentina udrie prozreteľnosť sa vydávajú na šibnutý roadtrip, jedinú relatívne dobrú časť knihy, u ktorej som nemusela neustále krútiť očami. Všetko je presne načasované, nie je tam zbytočné filozofovanie, postavy sa navzájom aj spoznávajú a aj si nenásilne otvárajú oči a skrátka si užívajú slobodu a príjemný adrenalín svojho pseudoiúteku. A tak tá kniha funguje.

Potom ale nasleduje rozuzlenie s autorovým podpisom, kedy sa všetko skončí divne a celé vyvrcholenie príbehu je o jednej veľkej metafore, ktorá vám zanechá v hlave guláš, nie svojou veľkosťou, ale svojou absolútnou banálnosťou, detinskosťou a nudnosťou a samozrejme satisfakcie z pátrania sa nedočkáte, lebo...

Čo sa postáv v tomto diele týka, najvýraznejšou nepochybne Margo, ktorá je pre všetkých obrovskou záhadou, čo sa mi na jednu stranu dosť páčilo, že som vedela z niesť vďaka jej vkusu na literatúru a na hudbu aj jej filozofovanie. Páčilo sa mi, ako zanechávala indície, ako si všetko pripravila, ako bola čím ďalej tým odhalenejšia a zraniteľnejšia, ale aj silnejšia, temnejšia a tajomnejšia a tak som sa na konci iba náramne sklamala tým, ako autor nezvládol svoju relatívne dobrú postavu, svoju veľkú postavu, a ako z nej urobil arogantný prd, ktorý v skutočnosti nemal žiaden plán. Druhou najvýraznejšou postavou, postavou hlavnou (čo je na hlavnú postavu škoda, že je až druhá najvýraznejšia) je Kvéčko, o ktorom som sa už rozpisovala vyššie. Čo by som ešte dodala je, že sa podobá na ostatné hlavné postavy v Greenových knihách.
Podobne sú na tom aj ostatné postavy v knihe, ktoré sú rovnako ako v ostatných knihách šablónovitý pubertálny kamaráti bez veľkého priestoru pre seba v knihe.

Čím ale bola táto kniha pre mňa taká výnimočná, že sa mi najviac páčila z prečítaných Greenoviek? Opäť vďaka Greenovmu štýlu. Lebo táto kniha sa skvele čítala. Prečítala som ju asi za dva dni, čítala sa mi ľahko a v momentoch, keď som neobracala oči v stĺp som si knihu aj celkom užívala. Keby vedel John Green napísať negýčovú lovestory, alebo dobrodružnú knihu podobnú roadtripu z tejto bez zlého konca, tak by som bola nadšená a teraz trochu plačem. Trochu dosť. Opäť škoda, ale zlepšuje sa to.

Informácie o titule:
Počet strán: 296
Vydané v roku: 2014, 2015 (v ČR aj SR)
Vydavateľstvo: Ikar (v SR), Yoli (v ČR aj SR), Knižný klub (v ČR)
Orientačná cena: okolo 13 eur

Originálny názov: Paper Towns
Originálny vydavateľ: Dutton
Prvé vydanie v origináli: 2008
Orientačná cena v origináli: okolo 8 eur

Filmové spracovanie:
Papierové mestá (2015)

Autor:
John Green sa narodil 24. augusta 1977 v Indianapolis a je americkým spisovateľom a vloggerom. V roku 2005 získal Printzovu cenu za svoje prvé dielo Kam zmizla Aljaška (Looking for Alaska). Získal aj cenu Edgara Allana Poea za knihu Paper Towns a Corine Literature Prize tiež za Paper Towns. Jeho román Na vine sú hviezdy z januára 2012 sa umiestnil na zozname bestellerov New York Times. Aktuálne žije s manželkou a synom v Indianapolis v štáte Indiana v USA.

Adriana Macháčová - Nebezpečný muž

8. května 2016 v 21:45 | Ari |  Knihy
Román s nádychom krimi
(Z obalu knihy)

Obsah (obsahuje SPOILERY!!):
Lýdia neznáša svoju sestru už roky, odkedy jej prebrala frajera a vydala sa zaňho. Ona si zobrala Dávida, aby vyliečila svoje zlomené srdce, hoci ho nemiluje. Teraz sú jej narodeniny a jej sestra prichádza, aby jej zagratulovala a zmierila sa s ňou. Ema, sestra, chce utiecť od svojho manžela, Huberta, lebo ju psychicky týra, ale Lýdia jej nedovolí zostať. Tú noc Ema zmizne a neskôr sa do pátrania zapojí aj polícia.
Lýdia sa stretne s Hubertom, aby sa dozvedela niečo o sestre, ale ten ju iba nehanebne balí a snaží sa vrhnúť zlé svetlo na Emu, čo sa mu takmer podarí, ale práve vďaka Dávidovi prídu nato, že všetky jeho dôkazy sú podvrh. Dávid príde aj nato, kde sa nachádza Ema a našťastie má pravdu. Nakoniec sa všetko šťastlivo ukončí Lýdiiným uvedomením, že vo svojom živote potrebuje skutočne iba Dávida a spoločne sa rozhodnú začať znovu.

Môj názor:
Púšťať sa do knihy už s nejakým názorom, či s predsudkami o knihe, hoci sme ju nikdy nečítali má svoje klady i zápory. Na jednu stranu, nemali by sme súdiť knihu podľa obalu (i keď, človek je od prírody tvor povrchný a skrátka, niekedy sa tomu nedá nepodľahnúť), lebo často za zlou obálkou môžme stretnúť literárny klenot, ale aj za dokonalou obálkou môžeme stretnúť absolútny brak.
Na druhú stranu, keď máme niečo o knihe vsugerovnané, najmä, keď sa jedná o niečo pozitívne, tak to podvedome v knihe hľadáme a upneme sa na to, hoci to nemusí byť zrovna najlepší príbeh, alebo kniha ako taká. Keď je to však niečo zlé, tak knihe môžeme vnútorne prihoršovať, alebo si nechceme pripustiť, že iným sa to nepáči a nám hej, ale na druhú stranu, možno aj takto knihe prilepšiť, lebo nazáver si povieme, že vlastne nebola až taká zlá a knihu máme potom tendenciu viac hájiť, ako na ňu nadávať.

Do tejto knižky, na základe predchádzajúcich skúseností s inými knihami z tejto edície, som sa púšťala skepticky, očakávajúc, že to bude ešte väčšia blbosť, ako všetky tie knižky predtým a našťastie som skončila milo prekvapená. Veď to vôbec nebolo také strašné, povedala by som, že táto je definitívne najlepšia z nich, hoci o žiaden svetoborný príbeh, alebo autorský štýl sa nekoná.

Od kníh k časopisu aj tak nikto neočakáva veľa. Niekedy sa síce takto dá prísť k nejakým dobrým kusom, ale väčšinou treba brať tieto diela s rezervou a najmä od príbehu veľa neočakávať, zvlášť od prílohy ženského časopisu. A tak som sa ani ja nenadéjala a očakávala som nejaké to kúpaliskové čítanie, čím môžem zabiť nudný letný deň.
A zhruba toho som sa aj dočkala. Príbeh je vcelku obyčajný, nie sú v ňom nijaké prekvapivé zvraty, ale napreduje sviežo a ľahko, všetky problémy riešia postavy za pochodu, nesedia nad nimi a nefilozofujú, čo práve robí príbeh príjemným a nie nudným a rozvláčnym. Postavy sú viac-menej čablónovité a nikto okrem hlavnej postavy nepreukazuje žiaden character development, ale ani to v závere nevadí, lebo je ťažko rozviť dômyselný príbeh s prepracovanými postavami na 130 stranách.

To, čo ma na tejto knihe ale najviac zarazilo bol štýl, akým bola napísaná. Opäť je tu on-rozprávanie, ktoré mi predtým vadilo, ale tu som sa s ním stotožnila, autorke tento štýl sedí a viem v ňom chodiť a myslím si, že sa k tomuto žánru v tomto prípade hodí.
Ale, zlatou hviezdou knihy je viac dejových línií, s ktorými sa ani v lepších a prepracovanejších dielach človek nemusí stretnúť. Autorka rozvíja príbehy a pozadie veľkého počtu postáv, pričom si zachováva stručnosť, krátkosť a plynulosť, čo dokopy tvorí veľmi dobrý dojem, čo ma nadmieru uchvátilo a zanechalo vo mne dojem, hoci tento žáner nie je rozhodne môj šálok kávy.

A hoci knihu by som neodporučila kde-komu ako nejaké skvelé, alebo aspoň dobré dielo, tak by som sa určite neštítila niekomu, kto knihu má niekde schovanú, jemne podotknúť, že to nie je až taký prepadák a viem si predstaviť samú seba, ako to čítam niekde na kúpalisku či na pláži, aby mi rýchlo utekal čas strávený pri vode.

Informácie o titule:
Počet strán: 130
Vydané v roku: 2014
Vydavateľstvo: SPOLOČNOSŤ 7 PLUS, s.r.o.

Autor:
Adriana Macháčová vyštudovala FiF UK v Bratislave. S manželom a synom žije striedavo vo Viedni a Bratislave. Je autorkou románov, ktoré poukazujú na paradoxy a hĺbku hodnotového rebríčka. Medzi jej knihy patria Cudzie vzťahy, Žena cudzieho muža, či Striptíz duší. Jej kniha Šokujúca aféra získala tretie miesto v kategórii Debut roka 2014 v Knižne revue.


Chyba v systéme

2. května 2016 v 15:38 | Ari |  Poviedky
Bolo to až strašidelné, respektíve, viac ako strašidelné. Volalo sa to vrchol evolúcie. Ľudstvo. Prírodou vyšlachtený, najdokonalejší druh, tak dokonalý, že sa rozhodol pokračovať v diele, ktoré príroda začala.
Na začiatku to možno nebol zlý nápad, naopak, takmer všetci sa tomu tešili. Slobodná ľudská myseľ, najdokonalejšia zo všetkých túži po pokroku, a keď dostatočne rýchlo nenapreduje, tak je z toho v depresii a upadne do letargie. A keď už sme dosiahli všetkého, čo bolo v našom rozsahu, usúdili sme, že je na čase zväčšiť rozsah, rozšíriť pole pôsobnosti. Rozšíriť ho o novú realitu, o nový smer, dať životu nový rozmer.
Keď už sme mali dlhovekosť, keď už sme mali večnú mladosť, keď už sme mali vyliečené choroby ľudstva, od malých neduhov až po pliagy zabijájúce milióny, keď už sme dosiahli nového rozsahu vedomostí, krehkej dokonalosti a rovnováhy vo všetkých smeroch, tak sme vytvorili nový svet, kde by sme mohli od začiatku zdolávať milníky. Novú realitu.
Keď prišli prvé CDR nikto im nevenoval pozornosť. Nikto o nich ani netušil. Dali sa nájsť len na testovacích subjektoch v úzkych okruhoch vedcov a boháčom túžiacich po novom rozmere, ktorý to ale čoskoro oľutovali.
Nie, že by sa CDR nestretli s úspechom. Naopak, výsledky boli uchvacujúce a rýchlo sa pustilo do ďalšieho vývoja ešte dokonalejších CDR, ktoré sa dostávali do úplne iných rozmerov ľudského mozgu a dávali pocítiť úplne inú chuť sveta. Staršie CDR, ktoré dnes majú na krkoch iba najstarší pamätníci, nedokázali preniknúť do takej hĺbky a po čase sa stali skôr nebezpečnými ako napomáhajúcimi. A práve vtedy, počas vojny CDR začali vznikať prvé komunity. Spočiatku slúžili najmä na ochranu majiteľov starších CDR pred obsahom, ktoré distribuovali majitelia novších a mohli ľahko spôsobiť kolabs starších občanov, ale dnes už každý patrí do nejakej siete alebo komunity, kde spoločne bojujú za jeden cieľ, alebo zdielajú rovnaké hodnoty, či sú to len obyčajní priatelia.

Skrátka, dnes už má CDR každý. Doslova sa s nimi rodíme. Už to nie sú ťažké náhrdelníky, z ktorých bolí celé telo, dneska sú to iba sofistikované pliešky skryté vlasmi, alebo naopka, čo najextravagntnejšie ozdoby vystavené na obdiv tým, čo sa ešte zaujímajú aspoň o vášho avatara, na ploche, keď už pozerať sa na seba nie je v móde.
Dnes má každý svoju vlastnú realitu. Máš rád kultúru a krásu starých miest, temný stredovek, krajinu čarodejníkov a živých rastlín? Stačí si stiahnuť správny mód. A dnes sa dá ísť aj ďalej. Drogové módy, ktoré postupne zabíjajú čim ďalej, tým viac ľudí sa dajú stiahnuť v každom temnom kúte internetu. Stačí sa zamotať v temnej uličke a vrátite sa s iskrivými farbami, utlmenými zvukmi, rozšírenými zrenicami, zrýchleným tepom a závislosťou až do konca. So softvérom, ktorý vám postupne rozpustí mozog.
Napriek všetkým chybám sú ale CDR vynálezom milénia, ktorý bude definovať vývoj ľudstva ešte mnoho tisícročí a nikdy sa ho nepustí, podobne ako napríklad koleso. S CDR sa svet zmenil. Pri vizualizácii histórie sa moji rovesdníci chytajú za hlavu, a nie len oni. Všetci. Nedokážu pochopiť, ako vedeli ľudia existovať bez modifikovanej reality, nedokážu pochpiť, ako vyzerá realita. Realita ako j celé generácie poznali už neexistuje. Nikto ju nechce vnímať, už sa to ani nedá. S každým CDR prichádza základný modifikátor.

A potom sme tu my. Chyba v systéme. Naše CDR nefungujú tak, ako by mali, nevieme sa adaptovať, nedokážeme sa pripojiť do základných sietí, sme iný. Málokto o nás vie. Kým si na seba dávame pozor neexistuje možnosť, ako by na to mohol niekto prísť. Naše CDR sa dajú vypnúť. Nemáme modifikátory. Vidíme realitu takú, aká v skutočnosti je. Máme svoju vlastnú sieť, svoje vlastné programy, ale fungujeme podobne, ako najstaršie CDR. Potrebujeme si všetko konvertovať a upravovať, až potom si vieme všetko preposielať a vymieňať, tvoríme si svoju vlastnú platformu informácií. A pritom sa nepoznáme navzájom. Iba sedíme a sledujeme ostatných, tých, čo nikdy nespoznajú život, ako ho poznáme mi.
Vidíme, ako okolo seba mávajú rukami, otvárajú a zatvárajú okná, píšu po neviditeľnej klávesnici, sledujú filmy a sériali, dealujú s virtuálnou realitou tak, ako musíme my dealovať s tou, ktorá je práve teraz. Keby bola realita modifikátor, bola by to postapokaliptická mapa.

A táto znalosť je výsadou aj prehrou. A preto sa musíme skrývať.