Chyba v systéme

2. května 2016 v 15:38 | Ari |  Poviedky
Bolo to až strašidelné, respektíve, viac ako strašidelné. Volalo sa to vrchol evolúcie. Ľudstvo. Prírodou vyšlachtený, najdokonalejší druh, tak dokonalý, že sa rozhodol pokračovať v diele, ktoré príroda začala.
Na začiatku to možno nebol zlý nápad, naopak, takmer všetci sa tomu tešili. Slobodná ľudská myseľ, najdokonalejšia zo všetkých túži po pokroku, a keď dostatočne rýchlo nenapreduje, tak je z toho v depresii a upadne do letargie. A keď už sme dosiahli všetkého, čo bolo v našom rozsahu, usúdili sme, že je na čase zväčšiť rozsah, rozšíriť pole pôsobnosti. Rozšíriť ho o novú realitu, o nový smer, dať životu nový rozmer.
Keď už sme mali dlhovekosť, keď už sme mali večnú mladosť, keď už sme mali vyliečené choroby ľudstva, od malých neduhov až po pliagy zabijájúce milióny, keď už sme dosiahli nového rozsahu vedomostí, krehkej dokonalosti a rovnováhy vo všetkých smeroch, tak sme vytvorili nový svet, kde by sme mohli od začiatku zdolávať milníky. Novú realitu.
Keď prišli prvé CDR nikto im nevenoval pozornosť. Nikto o nich ani netušil. Dali sa nájsť len na testovacích subjektoch v úzkych okruhoch vedcov a boháčom túžiacich po novom rozmere, ktorý to ale čoskoro oľutovali.
Nie, že by sa CDR nestretli s úspechom. Naopak, výsledky boli uchvacujúce a rýchlo sa pustilo do ďalšieho vývoja ešte dokonalejších CDR, ktoré sa dostávali do úplne iných rozmerov ľudského mozgu a dávali pocítiť úplne inú chuť sveta. Staršie CDR, ktoré dnes majú na krkoch iba najstarší pamätníci, nedokázali preniknúť do takej hĺbky a po čase sa stali skôr nebezpečnými ako napomáhajúcimi. A práve vtedy, počas vojny CDR začali vznikať prvé komunity. Spočiatku slúžili najmä na ochranu majiteľov starších CDR pred obsahom, ktoré distribuovali majitelia novších a mohli ľahko spôsobiť kolabs starších občanov, ale dnes už každý patrí do nejakej siete alebo komunity, kde spoločne bojujú za jeden cieľ, alebo zdielajú rovnaké hodnoty, či sú to len obyčajní priatelia.

Skrátka, dnes už má CDR každý. Doslova sa s nimi rodíme. Už to nie sú ťažké náhrdelníky, z ktorých bolí celé telo, dneska sú to iba sofistikované pliešky skryté vlasmi, alebo naopka, čo najextravagntnejšie ozdoby vystavené na obdiv tým, čo sa ešte zaujímajú aspoň o vášho avatara, na ploche, keď už pozerať sa na seba nie je v móde.
Dnes má každý svoju vlastnú realitu. Máš rád kultúru a krásu starých miest, temný stredovek, krajinu čarodejníkov a živých rastlín? Stačí si stiahnuť správny mód. A dnes sa dá ísť aj ďalej. Drogové módy, ktoré postupne zabíjajú čim ďalej, tým viac ľudí sa dajú stiahnuť v každom temnom kúte internetu. Stačí sa zamotať v temnej uličke a vrátite sa s iskrivými farbami, utlmenými zvukmi, rozšírenými zrenicami, zrýchleným tepom a závislosťou až do konca. So softvérom, ktorý vám postupne rozpustí mozog.
Napriek všetkým chybám sú ale CDR vynálezom milénia, ktorý bude definovať vývoj ľudstva ešte mnoho tisícročí a nikdy sa ho nepustí, podobne ako napríklad koleso. S CDR sa svet zmenil. Pri vizualizácii histórie sa moji rovesdníci chytajú za hlavu, a nie len oni. Všetci. Nedokážu pochopiť, ako vedeli ľudia existovať bez modifikovanej reality, nedokážu pochpiť, ako vyzerá realita. Realita ako j celé generácie poznali už neexistuje. Nikto ju nechce vnímať, už sa to ani nedá. S každým CDR prichádza základný modifikátor.

A potom sme tu my. Chyba v systéme. Naše CDR nefungujú tak, ako by mali, nevieme sa adaptovať, nedokážeme sa pripojiť do základných sietí, sme iný. Málokto o nás vie. Kým si na seba dávame pozor neexistuje možnosť, ako by na to mohol niekto prísť. Naše CDR sa dajú vypnúť. Nemáme modifikátory. Vidíme realitu takú, aká v skutočnosti je. Máme svoju vlastnú sieť, svoje vlastné programy, ale fungujeme podobne, ako najstaršie CDR. Potrebujeme si všetko konvertovať a upravovať, až potom si vieme všetko preposielať a vymieňať, tvoríme si svoju vlastnú platformu informácií. A pritom sa nepoznáme navzájom. Iba sedíme a sledujeme ostatných, tých, čo nikdy nespoznajú život, ako ho poznáme mi.
Vidíme, ako okolo seba mávajú rukami, otvárajú a zatvárajú okná, píšu po neviditeľnej klávesnici, sledujú filmy a sériali, dealujú s virtuálnou realitou tak, ako musíme my dealovať s tou, ktorá je práve teraz. Keby bola realita modifikátor, bola by to postapokaliptická mapa.

A táto znalosť je výsadou aj prehrou. A preto sa musíme skrývať.

 


Komentáře

1 Blondie Blondie | 11. května 2016 v 10:21 | Reagovat

Úžasná poviedka! Myslím si, že je jedna z najlepších, čo si kedy napísala. O_O  ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.