Ľudia sú takí sprostí

19. června 2016 v 21:03 | Ari |  Poviedky
Odrazila sa oboma nohami od steny zaberajúcej druhú stranu stola. Kancelárska stolička by ju bola odviezla až do polovice miestnosti, keby v nej nebol taký bordel, ktorý jej zahatal cestu. Nepovedala nič, iba zavrela oči a zaklonila sa. Stolička sa pod prenesenou váhou prehla a ona v strachu, že sa prekotí sa naklonila opäť dopredu a prisunula sa k stolu. Zložila nohy do tureckého sedu a pokračovala v úlohe. Venovala jej ale minimálnu pozornosť.

Taká bola aj v škole. Zasnene sa pozerala z okna, krútila pentelkou medzi prstami, listovala dopredu a dozadu v knihe, čmárala si do zošitov, ktoré neboli určené na práve prebiehajúcu hodinu. Keď jedla, jedla pomaly a akoby rozjímala nad každý sústom, ktoré sa chystala zjesť. Málokedy dojedla svoje jedlo celé, často zbytok, niekedy posledné sústo, niekedy polovicu, vyhodila do smetného koša pri umývadle. Celé jedlo nikdy nevyhodila, vždy ho poslušne nosila domov. Niekedy si ho priniesla aj na druhý deň a dojedla ho, niekedy ho nosila nieľko dní za sebou a niekedy ho už na druhý deň nemala. Nikdy ho ale nezjdela, ak nebola v škole.

Jej vlasy vyzerali vždy ľahučko a mäkko. Neustále si ich odhŕňala z tváre a snažila sa ich mať čo najviac vzadu, ale cez spustené ramená sa jej vždy aspoň pár pramienkov prešmyklo do tváre. Tam ich zniesla, iba keď sa s nimi pohrávala za prípadu, že so sebou nemala jedno zo svojich verných pier, alebo v prípade, že sa na nudnej hodine pokúšala spať tak, aby ju učitelia nevideli, kedy jej vlasy poslúžili ako nepriepustný baldachýn na posteli.

Málokedy opúšťala školu sama, vždy išla aspoň kus cesty s niekým, či už boli priateľky alebo nie. Keď odchádzala sama už na vrátnici si nasádzala slúchadlá a rýchlym krokom, akoby do rytmu hudby, ktorú nikto nepoznal sa pobrala na svoj autobus. Nezvykla kývať hlavou do tempa, vždy počúvala hudbu s rovnou tvárou, akoby na ňu nemala žiaden účinok.

Nikto neveril, že by ju niečo mohlo trápiť. Napriek svojej nepozornosti si viedla v škole celkom dobre, mnohí si dokonca želali, aby im niektoré predmety išli ako išli jej, a o veciach, ktoré jej nešli nikdy nehovorila, maximálne pohodila hlavou a pokrčila ramenami, keď sa jej na to niekto opýtal. Prečo sa trápiť, odvetila vždy s nadsázkou. A tak ju videli a tak ju brali. Takmer ako ducha, povzneseného nad všetkými a nad všetkým.

Až do momentu. kedy sa medzi nich rozniesla správa, ktorá otriasla ich pohľadom na ňu a spravila z nej zas človeka z mäsa a kostí, skutočných ako bola smrť. Jej smrť. Bolo to také jednoduché, taká jednoduchá zmena, aby ju ľudia začali vnímať ako človeka. Zabila sa. Pre široké publikum to ola až príliš rýchla zmena, ale zasvätenci vedeli, že jej smrť bola veľmi pomalá. Že všetko sa začalo tak dávno.

Bola ešte malé dievčatko. Tenké, drobné, s odstávajúcimi copíkmi, krivými zubami a veľkými očami v ktorých sa odrážalo samo nebo na ktoré so zvedavosťou hľadela keď napodobňovala svojich detských hrdinov s animovaných seriálov, ktorý s obľubou v mrakoch hľadali tvary, ale na sídlisku jej výhľad zakrývali paneláky a tak namiesto v oblakoch hľadala život v panelových domoch obkľučujúcich ju z každej strany. Ale už vtedy tŕpla od strachu. Od strachu o svoje plyšáky, ktoré prežívali dobrodružstvá, ktoré až priveľmi hraničili s tvrdou realitou a potom neskôr aj od strachu nad dobrodružstvami svojimi, u ktorých bolo ťažko rozlíšiť, v ktorej realite sú nebezpečnejšie.
Tieto dobrodružstvá často menili formu, prostredie, postavy a smer, ako rástla, tak sa stáli surrealistickejšie, ale časom sa zas vracali do reálneho sveta. Až raz dopadli na dno a zmenili sa na tvrdú realitu, ktorá bere sny a nádeje a stavia obyčajných ľudí pred obyčajné rozhodnutia bez akejkoľvek lásky, priateľstva či spravodlivosti, kde sa nehrá podľa pravidiel a tvrdá práca neznamená všetko.

Možno za to mohol ten neskôr nájdený denník, ale ľuďom sa to všetko začalo vracať. Jej modré oči v ktorých sa zračila obloha. Jej vlasy, ktoré vždycky krásne voňali. Spôsob, akým si podopierala hlavu, keď sa pozerala z okna, ako ohrýzala všeky perá a ceruzky. Spoemnuli si ako sa bála byť sama, ako sa vždy ťažko nadýchla a povedala, že je to jedno, hoci ju to muselo raniť.

Na poslednej strane jej denníka bolo zapísaných niekoľko riadkov:
Nemám žiadne záväzky,
tak prečo by som nemala skočiť,
ukončiť to pálenie,
ukončiť to trápenie,
nie som hurikán,
môj dych rozhýbe iba pár listov na vysychajúcej palme,
tak prečo by som nemala skončiť?

Posledný zápis bol ešte kratší, datoval sa z dňa jej smrti: Ľudia sú sprostí. Začnú zaujímať až keď už nemajú prečo sa trápiť.

 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.