Prosinec 2016

Ohňostroj omylov

13. prosince 2016 v 22:37 | Ari |  Básničky
Vyzbrojený slovami
namiesto zbraní
brodíme sa stokami
a čakáme,
kým nás zase niečo zraní
a potom necháme dážď to zas zmyť,
aby sme sa mohli nanovo so svetom biť


Srdce od čarodejníka

6. prosince 2016 v 23:05 | Ari |  Poviedky
Bol uťahaný letný podvečer. Slnko sa blížilo k horizontu a vrhalo na všetko oranžové svetlo a jemný vánok rozčechárval, ako žuvačka lepiaci sa, vzduch. Bola to pokojná štvrť. Po ulici behali deti a hrali sa s loptou,mladé mamičky upravené, akoby išli na pracovné stretnutie do mesta, sa prechádzali po chodníku s kočíkmi a sem-tam vykúkal z okna manžel iba v tielku a nohaviciach, aby si zapálil cigaretu alebo vychutnal pohľad na sporo odeté dievčatá prechádzajúce sa v ľahkých letných šatôčkach po ulici.

Po ceste sa pomaly šinulo auto v tvare zápalkovej škatuľky a vnútri sedeli dve osoby. Za volantom, ako tajomný šofér svojej spoločníčky, sedel muž, ktorému vďaka klobúku nebolo vidieť do očí. Na rukách mal napriek, hoci už ustupujúcej, horúčave rukavice a na sebe mal ľahký kabát, akoby sa v túto nedeľu vracal z pracovného stretnutia, alebo ponáhľal do divadla.
Jeho spoločníčka akoby utvrdzovala túto druhú domnienku. Dievčina mala blond vlasy zviazané do chvosta a pár vypustených pramienkov jej poletovalo okolo hlavy vo vánku, ktorý do auta prenikal cez otvorené okno. Rukou sa ležérne opierala o okraj, svetlomodré oči mdlo upierala von oknom na mestskú idylku. Bola ľahko namaľovaná a na sebe mala ľahučké, až by sa zdalo, že sú priesvitné, červené šaty ku kolenám so špagetovými ramienkami. Bolo až poburujúco viditeľné, že pod nimi na sebe nemá nič. Cez holé ramená mala prehodený ľahký trenchcoat vo farbe
cappuchina.

Auto znenazdajky zastavilo pred jedným z domov. Niekoľkí obyvatelia sa pristavili, ale vzhľadom na to, že nič sa nezdalo nezvyčajné, rýchlo svoju pozornosť preniesli inam. Muž ležérne vystúpil z auta a pobral sa k jednému z domov. Sňal si rukavice, vytiahol z vrecka kľúč a vstúpil do budovy. Dievčina zatiaľ čakala v aute.
Čo ale obyvatelia štvrte nevideli bol revolver, ktorý dievčina kŕčovito zvierala v druhej ruke, skrytej pod zvrškom. Očami, akoby nevinne, prečesávala pomaly okolie a sem-tam vrhla pohľad i do spätné zrkadla. Čakala na svojho Romea, ktorý sa po piatich, desiati, pätnástich minútach stále nevracal.
Snažila sa zachovať si vnútornú rozvahu a nedať na svojej tvári znať nič viac ako znudenosť a ľahostajnosť, ale revolver zvierala o to tuhšie. Druhou rukou sa začal prehrabávať v kabelke a kontrolovať muníciu aj flakóny so sadou rôznych tekutín. Nakoniec vytiahla zrkadielko a zacmukala perami na svoj odraz. Spokojne pokývala hlavou a vrátila zrkadlo naspäť na svoje miesto.

Romeo, ako sa nechal nazývať svojimi najbližšími priateľmi a kráskami, zatiaľ vyšiel po schodoch na najvyššie poschodie. Mal šťastie, že cestou nikoho nestretol. Odomkol si dvere, ktoré pošťuchnutím boku otvoril. Rýchlo vkĺzol dnu a zas za sebou nečujne zavrel. Rozhliadol sa po miestnosti. Okná boli zastreté, no stále dnu prenikali čiary slnka a po celej miestnosti sa s pribuchnutím dverí rozvíril prach. V centrimetrovej vrstve prachu na zemi boli viditeľné stopy. Bolo by tu treba upratať, pomyslel si a vybral sa v šľapajach svojho predchodcu do druhej miestnosti.
Táto bola podstatne upravenejšia. Všetko bolo upratané a striedmy obitý nábytok bol dokonca vyleštený. Rozostlanú posteľ na ľavo od dverí okupovalo patrične prikryté telo. Na stole čakal miska s alkoholom a potrebné nástroje na zákrok. Romeo si povzdychol, vyzliekol sa iba do košele a nohavíc, zbytok vecí odložil do skrine a natiahol si rukavice. Opásal sa mäsiarskou zásterou a odhalil telo.
Pri pohľade na muža pred sebou nemykol ani brvou, chytil do ruky skalpel a zhlboka sa nadýchol. Nerobil to rád. Rýchlo rozrezal mužovu hruď a handrou zachytával, čo z muža vytieklo. Našťastie mu po smrti veľa krvi nezostalo. Brucho mal ako sito a jeho hlava na tom bola podobne. Akurát hruď bola až do tejto chvíle nepoškodené. Romeo neváhal a urobil všetko pre to, aby procedúra prebehla rýchlo. Z hrude vyňal to, pre čo prišiel a v momente, kedy sa už znovu oblečený do čistých šiat balil, vošiel dnu Rico. Prešiel očami po neporiadku, ktorý tam jeho spoločník zanechal.
"Nemusíš sa namáhať," povedal stručne a dal sa do upratovania.

Romeo sa konečne vrátil do auta. Dievča ho počastovalo nahnevaným pohľadom, ale keď jej podal balíček previazaný mašľou na tvári sa jej rozžiaril úsmev. Balíček si nechala položený na kolenách a pár spoločne opustil štvrť. Chvíľku sa vozili hore-dolu ulicami až do zotmenia a nakoniec skončili v jednej zo zapadnutých uličiek, kam sa metstký obávali vkročiť, lebo tu panovali historky a satanistoch a iných extrémnych skupinkách, ktoré tu vykonávali tajomné obrady.
Dievčina si natiahla kabátik, pretože so západom slnka prituhlo, a do vnútorného vrecka vložila zbraň. Držiac balíček iba za stuhu, hompáľajúc ním i sebou samou, vyšla z auta a vošla do domu s červenými dverami. Jej partner šiel za ňou. Chodbou, ktorou prechádzali sa niesla hlasná vrava, hádam zo všetkých dverí.

Vošli do tých svojich a dievča akurát vpadlo veľkému mužovi do náruče. Jej ľahostajnú tvár v okamihu zaliala detská radosť.
"Tak som sa o teba bál Natalie," povedal radostným hlasom vysoký muž.
"Nemusel si sa, papa," odvetila dievčina dobrosrdečne a položila balíček na komodu. Romeo medzitým vošiel za ňou a pribuchol dvere. Kývol šéfovi na pozdrav a odložil si kabát i s klobúkom na stojan. Zbraň si však ponechal vo vrecku. Vysoký muž otvoril balíček na komode, zatiaľ čo sa Natalie odišla prezliecť do druhej miestnosti.
"Dobrá práca," povedal muž Romeovi, "ponúkni sa." Ukázal na alkohol na vozíku. Romeo si nalial whisky a usadil sa na pohovku. "Zostávaš na noc?"
"Odídem po polnoci. Mám ešte jednu drobnú prácičku," odvetil mládenec a zakrúžil už poloprázdnym pohárom. Šéf prikývol.

Natalie sa vrátila prezlečená k nepoznaniu. Na sebe mala biele nohavice i košeľu, rukávy vyhrnuté, a vlasy zviazané do pevného drdolu. Na tvári sa jej zračilo chladné sústredenie. Pokynula svojim spoločníkom a prešla do druhej miestnosti.
"Nie, prosím, nie!" ozval sa výkrik, keď dievča vošlo. Tu vládlo šero a svietila tu iba jedna lampa, osvetľujúca stôl uprostred miestnosti. Na stoličke v rohu sedel spútaný muž kričiaci o pomoc.
"Ak zachováte pokoj, všetko prebehne rýchlo a bezpečne," odvetila Natalie.
"Prosím slečna, prosím, nie!" pokúsil sa znovu chlap, ale muž, ktorý ho tam strážil ho udrel revolverom do spánku. Rozviazal ho a položil na stôl.
"Zbytok je v tvojej réžii," povedal a postavil sa do rohu k oknu, ako stráž. Sem tam vyzrel von, inak sa tváril nezúčastnene.

Natalie mu na chvíľu prikryla ústa handrou s chloroformom, aby sa nezobudil a pripevnila muža k stolu. Vyčistila si ruky a obsah balíčka a pustila sa do operácie. Tá trvala niekoľko hodín. Romeo už odišiel a vystriedali ho iní, ktorý čakali na výsledok. Na zemi bola krv i na Natalinom oblečení, no nad ránom mala šancu pozrieť sa na svoj výtvor. Dokonale nainštalované mechanické srdce. Zašila muža a o pár hodín sa prebral k životu.

Natalie práve vtedy spala.
"Výborne," pochvaľoval si otec výtvor, muža sediaceho na operačnom stole. Ten mu venoval zvedavý pohľad, lebo počas operácie mu vyrezali aj jazyk.
"Verím, že chápeš, aká je tvoja úloha."
Muž, nazvaný zabijak číslo dva, prikývol.
"Tak teda choď. Spravil by som to sám, ale nezvládol by som to."
Spoločne prešli do Natalinej izby.
"Zabi ju," zašepkal otec, "vie toho až príliš moc."