Srpen 2017

Smrť môjho blogu

22. srpna 2017 v 21:59 | Ari |  Dear Diary
Zvyčajne na konci leta píšem článok o nejakých mojich dojmoch z prázdnin, nejaký ten denníkový záznam o tom, čo som zažila (teda, možno som to spravila len raz pred asi dvoma rokmi a vo svojej hlave som usúdila, že je to dosť na to, aby to bola tradícia, keď jedenkrát niečo urobím) a tak som teda začala písať tento článok s tým, že dám dokopy nejaké tie myšlienky (najmä som našla super pekný obrázok ale nevedela som prísť na to, čo by mohol ilustrovať, tak som sa rozhodla dať dokopy nejaký komentár).

A ako už názov napovedá, tento komentár (páči sa mi volať to editoriál, mám veľmi rada to slovo, editoriál, budem to tak volať, hoci sa to úplne nehodí) bude ohľadom môjho blogu samotného (keď ťa nikto nepochváli, musíš sa pochváliť sám, že ano) a jeho smrti.
Takto, ja viem, že tento blog zanedbávam. Tiež viem, že ho nikto nečíta, takže ma to až tak netrápi, hoci by mi bolo ľúto oň prísť, lebo raz za čas každý zatúži zdielať svoje myšlienky so svetom (nie, že by som nemala twitter, tumblr a kopu ďalších sociálných sietí, ale k tomuto blogu som si vytvorila vzťah). Tiež je mi low-key ľúto, že nikoho netrápi, že tu skapal pes, lebo predsa len, do tohto blogu som dala svoju dušu a stále ju do neho dávam, hoci v poslednej dobe na to nemám moc času a s postupným dospievaním si uvedomujem, že už nemám taký vyhranený názor na niektoré témy a často to nehcávam len tak byť, lebo som si povedala, že ma to nebude trápiť a že život pôjde ďalej. Často, hoci aj nejaký ten názor mám, tak mám pocit, že nedokážem sformulovať svoje slová tak, aby dávali zmysel a už som dávnejšie upustila od bezduchých recenzií len preto, aby boli. Napríklad moja posledná recenzia ma v čase písania fakt chytila a bola som ňou dosž spokojná. Mala som pocit, že som do toho dala veľa zo mňa, že som prešla cez všetky body, ktoré som vtedy mala. Hoci tento názor už nemám, vidím v tom stále odtlačok mňa z tej doby (hoci to bolo iba pred mesiacom, ale aj tak) a myslím si, že to má nejakú výpovednú hodnotu o diele, ktoré som recenzovala aj o mojom vtedajšom postavení.


Ale naspäť k umieraniu. Nemám teda také názory a môj život nie je taký zaujímavý, aby som mala o čom písať. Tiež nemám čas. V októbri som začala pracovať a vzhľadom na to, že všetok svoj voľný čas strávim tam, tak nemám toľko času si k tomu blogu sadnúť a pracovať na ňom. Hoci je to moje hobby a nikto ma do toho nenúti, je to predsa len práca a nepovedala by som, že úplne jednoduchá, lebo si vyžaduje nejaký psychický vklad autora, jeho čas a námahu, zúročenie skúseností a schopností a ja keď prídem po osem hodinovej zmene tak skrátka mám dosť a radšej si pozriem nejaké video na Youtube, niečo si prečítam, skrátka vypnem a nevkladám nijaké úsilie do činností vo svojomk voľnom čase.
A samozrejme chýba mi motivácia. To som pocítila najmä toto leto, kedy oproti školským dňom mám viac času, ale skrátka ma neláka sadnúť si k počítaču a písať, alebo čítať a reagovať nejako na text (či už v komentároch pod článkami iných blogerov, alebo recenziou na knihu). Tým, čo mi chýba na mojom blogu a čo mi vždycky chýbalo je to, že mi nikto moje články nekomentuje. Posledných 12 komentárov bol všetko nejakýž spam, aby som si kúpila viagru a bohvie čo ešte, takže jediné, čo som po veľmi dlhú dobu robila bolo to, že som blokovala IP adresy a to človeka nenavnadí a nepodnieti k písaniu.

A hoci mi je ľúto, že tento rok som dokopy napísala iba 21 článkov oproti 93 z 2016 a 139 z 2014, ale skrátka nie je o čom a nemám prečo, no nechcem tento blog zabiť a napísať, že je koniec a že už sa k tomu kvôli času nevrátim, lebo by mi to bolo ľúto a rada si nechávam tieto dvere otvorené.
A inak som prešvihla svoje blogové narodeniny. Hovno, pozrela som si to a sú dnes, takže ešte to stíham, len dopísať tento článok v deň, keď som ho začala písaž. Ak dobre počítam, že sú to moje štvrté blogové narodeniny a to je jeden z dôvodov, prečo by som nerada opustila svoj blog, lebo ja som silne citovo pripútaná k veciam, ktoré robím dlho a je mi často ľúto s tým skončiť už len z princípu, lebo to môžem potiahnuť ešte dlhšie...


No a tak. Viem, že to nemá ani hlavu ani pätu a viem, že to nikto nebude mať motiváciu čítať, takže klídek. Aspoň som sa vypísala a nejedná sa o nijakú recenziu ani nič konštruktívneho, takže sa ani nebudem vracať a nejako sa nad tým zamýšľať. Skrátka je to vonku, je to niečo, zo mňa, predsa len a tak. Dochádzajú mi slová. Bola som osem hodín v robote a mám skrátka dosť. Toľko ľudí dneska.
Okrem toho som bola v lete v Prahe, teraz som bola kamarátke na svadbe, budúcu sobotu idem druhej, starnem, sledujem ľudí, ktorých poznám ženiť a vydávať sa a ja zapíjam tonik s džúsom vodkou s džúsom a spím na staveniskách. V Prahe bolo fajn. Bola som ten debil, čo sa prechádzal po Václaváku s kopou komiksov v rukách. Bože, v Čechách sú tie knihy také lacné, chcela by som tam žiť len kvôli Harrymu Potterovi v nemčine za cenu normálnej knihy a nie za 30 eur a ešte tým štýlom, že majú iba 7 kníh v celej Bratislave a majú cih rozťahané po všetkých kniíhkupectvách v meste, Skutočne.
A prečo po nemecky? Ja sa totiž tvárim, že idem maturovať z nemčiny, ale ešte som to ani neotvorila. Tu je pesnička, ktorú nám momentálne hrávajú v práci.