Listopad 2017

Dievčatá z klubu zlomených sŕdc alebo dôvod, prečo ryšavým dievčatám nikto neverí

22. listopadu 2017 v 22:51 | Ari
Keby ste mi ako trinásťročnej žabe povedali, že na moje narodeniny za mnou príde líška a yoberie ma do svojej nory, ako Alicu v krajine zázrakov, tak by som sa vám vysmiala do ksichtu. Keby ste mi to boli povedali ako šestnásťročnej vystresovanej čajočke, ktorá sa silou-mocou snaží udržať si dobré známky, prácu a udržať pokoj medzi rodičmi, tak by som sa na vás bola prosebne pozrela a potom sa začervenala a zutekala, lebo by som predpokladala, že si zo mňa robíte srandu, ale tajne by som sa modlila, aby to prišlo a potom by som bola trpko sklamaná.
Keď ale na moje osemnáste narodeniny líška skutočne prišla, tak som nepovedala nič, iba som sa vybrala za ňou. A toto je príbeh o tom, ako prvá ryšavka získala dušu.

Jedine, že by už sme duše mali a môj príbeh by bol úplne o niečom inom, lebo aj tak mi nikto neuverí, že sa niečo z toho, čo som zažila skutočne stalo.

Moje osemnáste narodeniny prišli celkom nečakane. Mala som 12, hrávala som sa s bábikami, čítala som Harryho Pottera a jediné, čo som chcela bolo mať dobrú priateľku a pokoj v živote. No ani jedno z toho som nemala. Tak ako každý deň som čumela do monitoru v tmavej miestnosti a nechala som svetlo z displeja, aby bolo jediným, čo ožiarovalo moju tvár v tmavej miestnosti. Bola som veľmi unavená, no vedela som, že ak tento referát nedorobím dnes, tak už nikdy. Túžila som mať naspäť svoje sebavedomie a motiváciu, ktoré som niekde medzi materskou školou a posledným ročníkom na základnej vytratila. Závidela som mojej mladšej sestre to, že ona sa teší do školy. Respektíve, viac som jej závidela to, že už ležala v posteli a spokojne odfukovala, zatiaľ čo mne termíny klopali na dvere a tlačili sa do jediného kúsku zeme, ktorý mi kedy patril.

Keď som bola malá, tak sme bývali v rodinnom dome, ktorý ovplýval aj domom na strome po predchádzajúcich majiteľoch, no rodičia mi tam zakázali chodiť. Tatino sľuboval, že ho pre mňa zrekonštruuje, no nikdy sa k tomu nemal. Po maminej smrti sme sa presťahovali do mesta a môj sen o dome na strome zostal na našej bývalej adrese. Dlho potom som verila, že sa tam naťahovala iná rodina s kopou detí a že aspoň ony majú túto oázu, ale neskôr, keď som sa tam vybrala som zistila, že domček strhli a teraz je na miesto domu aj stromu vzadu relaxačná zenová záhradka. Dalo by sa povedať, že ma to celkom vzalo, minimálne do takej miery, do akej sa vedia vzrušiť teenageri vo fáze maximálnej apatie dospievania. Toto bol moment v mojom živote, kedy som si uvedomila, že môj život je vlastne dosť nahovno a vytvorila som si na internete jeden oveľa lepší.

Tak, ako veľa dievčat z našej školy, chcela som patriť ku nejakej cool skupine. I keď moje ponímanie tohto bolo iné ako ostatných. Ja som chcela patriť do Klubu zlomených sŕdc, do skupiny dievčat, ktoré očividne vedeli, čo robia. Ony boli definíciou dievčenského gangu, akým chceli všetky byť. Nemali síce popularitu kráľovien školy, alebo moc školskej rady, ale držali po spolu a vedeli sa dostať tam, kam potrebovali.

O ich existencii som spočiatku nevedela nič. Vedela som, že nejaké baby sa pohybujú po škole a majú niečo na každého, ale až keď som počas osamelého letného večera dostala v link od nejakého blogu, tak som pochopila, čo sú zač. Tento veľmi záhadný link od ešte záhadnejšieho odosielateľa ma preniesol do sveta čísel a inštrukcií. Niektoré boli mierené len na konkrétne osoby, ktorých mená som nevedela identifikovať, niektoré boli pre všetkých. Keď som sa niektorou z nich rozhodla riadiť, priviedlo ma to k odkazu, informácii alebo milému prekvapeniu. Zrazu som mala pocit, že mám priateľov, hoci som nevedela, kto za tým všetkým stojí. Nebolo to ale zadarmo, no stálo ma to cenu, ktorú som bola ochotná zaplatiť. Prispieť niečím aj ja.
Netrvalo dlho a aj ja som sa stala členkou tejto komunity. Dievčatá z klubu som mnou zdielali moje radosti aj starosi, drobnosti každodenného života, klebety, miesta, kde sa dá lacno zohnať oblečenie či kozmetika a mnoho ďalšieho. Poznala som klepy naspolužiakov o ktorých nevedeli ani oni sami. Stále mi však chýbalo ľudské teplo, ktoré tento pocit komunity nevedel nahradiť.

Až jedného dňa som našla odkaz adresovaný iba mne a nikomu inému. Stálo na ňom moje meno a bol zapečatený klubovou pečaťou. Netušila som, že také niečo existuje. Písalo sa tam veľmi málo: Vtedy a vtedy na tom a tom mieste. Každému normálnemu človeku by prišlo hlúpe tam ísť, ale mne to nedalo. Predsa len, doteraz mi nikto neublížil a ony vedia, kto som. Niekto si ma musel vyhliadnuť a poslať mi tú správu na prvom mieste.
Celý deň som v škole nevedela obsedieť a neustále som sa obzerala cez rameno, snažiac sa zistiť, kto je ten záhadný odosielateľ. V momente, keď som odovzdala svoj odretý referát, už som nemyslela na nič iné iba na klub.
Srdce mi bilo ako zvon, keď som sa prvýkrát v živote vyplížila z domu a vybrala sa tmavými ulicami na detské ihrisko. Prišla som skorej, ako som chcela a rozpačito som sa obzerala okolo seba. To bol moment, kedy som sa začala báť. Bola mi zima a ja som ako blbá stala uprostred noci na detskom ihrisku. Do polnoci ostávalo pár minút, keď som zazrela niečo sa pohnúť v tme. Pohyb sa opakoval a nakoniec sa mi zjabil jeho pôvodca. Bola to drobná líška a upierala na mňa pohľad. Nebolo to prvýkrát, čo som videla líšku, u nás boli dosť bežné a tak som sa len po nej ohnala rukou.
"Heš," zamrmlala som, no zviera sa ani nepohlo, iba na mňa ďalej upieralo pohľad. Ešte párkrát som sa po nej ohnala, ale keď ani na to nezareagovala, nechala so, ju, nech na mňa zíza. Doteraz som si za pozeranie peniaze nepýtala a nemala som dôvod začať. Hoci moje osemnáste narodeniny by boli pre toto rozhodnutie skvelým milníkom. Dievča potrebuje peniaze, nič v živote nie je zadarmo, vyslala som mentálnu správu k líške. Tá len pokračovala v zízaní.
"Ešte minútu a nebudeš mať čo do úst do najbližšej výplaty," povedala som líške.
"Ja si naopak myslím, že by si bola ohromená mojou ekonomickou sitáciou," odvetila mi líška, "raz sa čas si môžem dovoliť trochu si povyraziť."
Asi nemusím hovoriť,. že som skoro spadla na zadok. Na sarkazmus som bola zvyknutá, ale ešte nikdy som ho nezažila vychádzať z papule, ktorá sa nachádzala vo výške mojich kolien.

Venovala som líške dlhý pohľad. Stále tam stála iba normálna líška, taká, ako predtým.
"Lichotíš mi drahá, ale ak si chceš niečo účtovať ty, tak začnem aj ja."
Nemala som slov, čo vám na to poviem. Zmohla som sa iba na tiché zamrmlanie. Našťstie, líška očividne vedela, čo sa patrí a zdvorila pokračovala v konverzácii, aby medzi nami neostalo trápne ticho.
"Dnes máme pomerne mrzké počasie. Ani mesiac nie je poriadne vidieť a ten vietor v niekotrých momentoch až štípe. Cítiť, že ziaňma sa už blíži. Tak, tak, treba sa na ňu pripraviť."
Prikývla som, stále na ňu zízajúc.
"Ak si už skončila, išli by sme hádam niekam, kde je príjemnejšie," povedala ma líška a pobrala sa na odchod. A ja blbá som sa vydala za ňou.

Nevedela som, či som nadrogovaná, lebo drogy som nikdy nebrala, ale iste som vedela, že to nie je normálne. Líška ma viedla známymi aj neznámymi ulicami, cestičkami a skratkami cez dvory spiacich ľudí, až sme sa ocitli pri mojom paneláku.
"Dovidenia, a ďakujem. Tvoja spoločnosť mi bola nemierne príjemná," rozlúčila sa so mnou líška pri bráne a zmizla, ani stopy po nej nezostalo.
"Dovi," zahlaholila som, zmätená a unavená a rýchlo som sa pobrala do tepla, ktoré pôsobilo ako balzam na moje vyzimené končatiny. Cesta ma pomerne dosť zmohla. Zistila som síce nové veci o ktorých som dosiaľ netušila, no za cenu škrabancov, rozbitých kolien a skutočne nečakaného pádu do jazierka.
Aspoň si budem môcť na zajtra prispať, povedala som si, teraz poznám oveľa efektívnejšiu cestu do školy.

Potichu som sa vplížila do domu, no nikto tam nebol. Nečuovala som sa tomu, hoci niečo v mojom podvedomí mi hovorilo, že by som sa mala. Niekto, niekto mi v tom prázdnom byte chýbal, prenasledoval ma neodbytný pocit, že niečo nie je na svojom mieste, ako keby niekto posunul všetok nábytok o desať centimetrov do prava. Radšej som si ľahla do postele a zavrela oči. Zachrápala som ako nemluvňa.

Keď som na druhý deň úrišla do školy, všetko bolo tak, ako zvyčajne. Pár ľudí zo školských novín, s ktorými som zvykla tráviť čas, sa ma pýtali an škrabanec na líci a na kruhy pod očami, ako som im ozrejmila skutočnosť, že som mala predchádzajúci deň narodeniny, tak otázky prestali. Potom to už bol deň ako každý iný.
Poobede som sa chcela pobrať domov, keď som si v telef´one našla správu od sestry. Všetci čakajú na teba. Záhadné, hovoirla polovica môjho mozgu, tá ktorá bola akoby zahalená hmlou, ale tá jasnejšia mi to hneď ozrejmila. Moji rodičia pre mňa pripravili narodeninovú oslavu, hoci trochu oneskorenú. Milé od nich, pomyslela som si a moje nohy sa samé vybrali správnym smerom, nasadli an správny autobus a vystúpili na zatávke, ktorú obe polovice môjho mozgu dôverne poznali. Zastala som pred naším starým domov. Bol taký, aký som si ho pamätala, do najmenšieho detailu, ale predsa na ňom nebolo niečo v poriadku. Vlastne nič nebolo v poriadku, nič nebolo tak, ako by to malo byť. Slzy sa mi tlačili do očí.
Niekto si zo mňa strieľa, napadlo mi. Teraz zazoním, lebo kľúč nebude pasovať a a niekto spoza dverí vyskočí a vysmeje sa mi do tváre. Tak to je, pomyslela som si.

Lenže nebolo. Kľúč pasoval, otočila som ním a z kuchzne sa ozval sestrin hlas: "Ešte sem nechoď!"
Rýchlo vybehla z kuchzne a pribuchla za sebou dvere. Držaic za ruku ma dotiahla do záhrady: "Toto sa ti bude páčiť."
Nadšene ukazovala na dom na strome. Jej hlas prešiel do jendotvárneho mrmlania, ktoré môj mozog automaticky odfiltroval a ja som energicky liezla po rebríku. Ako som bola hore, opäť mi prišlo do plaču, ale tentokrát od radosti: Toto je ono, vravela som si. Teraz som prišla domov.
Sedela som v tureckom sede na zemi, hrala som sa s mojou sestrou a zas bolo všetko tak, ako obyčajne. Tá zahmlená časť môjho mozgu bola spokojná, ale tá čistá sa zrazu akoby nevdela zmestiť do kože.
"Je všetko v poriadku?" spýtala som sa zrazu sestry uprostred hry. Jej úsmev sa mi už nezdal taký úprimný ao pred chvíľou a jej pohyby sa mi javili trhané. Na zemi ležali dva spacáky. To mi prišlo taktiež čudné.
"My sme tu nespali," odvetila sestra.
"Dobre," prikývla som, "ak by si ale chcela niekedy ostať u mňa, tak môžeš."
Neverila som tomu, čo mi vychádzalo z úst. Kde je u mňa? Pýtala som sa samej seba. Prešla mnou vlna bolesti. Otcov hlas kričiaci na mňa zdola mi prišiel nejaký podivný. Ako nechty na tabuli. Nevedela som is vysvetliť tento jav.

Zliezli sme obe dole a ja som sa naňho zahľadela. Nieoč nebolo tak, ako by malo.
"Spravil si si niečo z vlasmi?" spýtala som sa otca.
"Nie," venoval mi ľahostajný pohľad, "a ani neplánujem."
Jeho slová zneli v mojej hlave až priveľmi tvrdo, no rýchlo som na to zabudla, keď som zbadala mamu. Zdala sa mi staršia, múdrejšia, ale aj strhanejšia. Predsa len, veď má už dospelé dieťa, ospravedlňovala di to moja hlava. Hrubý vrstva make-upu však tiež nebola jej vecou, najmä ak sa jednalo len o rodinné posedenie.
Prišla ku mne a objala ma. Chcela som zase cítiť jej teplé láskavé ruky tak, ako som si ich pamätala, ale hoci ma objala, nič som nepocítila. Ostala som chladná a ani som jej objatie neopätovala.
"Mami? Mami, čo sa deje?" spýtala som sa zarazená svojou vlastnou chladnou reakciou. V očiach mojej mamy sa objavili slzy. Obraz sa mi opäť začal zahmlievať a ja som sa cítila strašne, strašne ďaleko od jej tváre, hoci bola len pár centimetrov odo mňa.
Chcela som sa tešiť z toho, že mamu zasa vidím, no niečo mi nedalo. Chcela som jej povedať, že ju ľúbim, no slová sa mi nevedeli vydrať z pier. I samotné slovo mama mi bolo cudzie.
"Ja nemám mamu," zamrmlala som a viac som si nepamätala.

Zobudila som sa ležiac na gauči v obývačke.
"Všetko v poriadku, zlatko?" spýtal sa ma známy hlas. "Ak si si chcela vyraziť s kamarátmi na svoje narodeniny, stačilo povedať."
"Prišla, prišla som veľmi doriadená?" spýtala som sa nešťastne na všety krehké okruhy, ktoré som si posledné roky budovala.
"Ani som ťa nepočul, no našiel som ťa spať na gauči, tak som si urobil svoj obrázok," pozrel sa otec na mňa blahosklonne. Vyzeral však ako normálne.
"Hovorila si zo sna niečo o mame. Moc ti chýba, že?"
"NIe. Ja mám všetko,č o v živote potrebujem," odvetila som a pobrala som sa do sprchy. Všetko bolo tak, ako predtým. Až na malé srdiečko na mojom boku. Skontrolovala som si mobil, kde mi blikala jedna nová správa: Vitaj v klube zlomených sŕdc.

A ak by vás to zaujímalo, tak tá líška si hovorí Zu. Pravý priateľ. Predsa len, ak si s niekým toľko prežiješ...
Ale o tom inokedy.

Debilný život

19. listopadu 2017 v 0:52 | Ari |  Dear Diary
Pred asi hodinou som prišla z práce a som dosť nasratá. Nie, že by sa stalo niečo strašné, ale z práce bežné chodím nasratá a najradšej by som do niečoho udrela. Niekedy je život vyčerpávajúci. Bam, nič nového pod slnkom. Načase sa spamätať a držať hubu a krok, áno, viem.

Poďme sa radšej baviť o niečom veselšom. Napríklad o tom, ako nenávidím ľudí. FUN. Čo ma ale podnietilo k tomu, aby som to vyjadrila takto verejne? (I keď pojem verejne je značne prehnaný vzhľadom k tomu, že môj blog má značne komornejší ráz, asi taký ako komora kde spal Harry prvých jedenásť rokov) Nuž podnietil má nový teaser na Rodinku Úžasných. Ja tak, ako každý mainstreamový fanúšik filmov s napätím očakávam toto pokračovanie. Nemôžem povedať, že tento animák formoval moje detstvo, ako sa vyjadrujú niektorý, možno naopak prišla som mu na chuť až ako staršia (moji rodičia tiež boli dosť prísny v tom, čo sa týka násilia a safe filmov), ale určite je to kvalitný film a na pokračovanie od štúdia, ktoré málokedy netrafí zlatú kombináciu oskarového hitu, sa samozrejme teším. Keby mi to neskazil toxický fandom.


Momentálne žijeme v zlatom veku pokračovaní. To, čo bolo v minulosti nepríjemnou muchou na čelnom skle našich životov, odsúdené na straight-to-video vydania, je dnes hlavným stavebným kameňom najväčších svetových štúdií a frančíz. Každý chce byť Avengers, každý chce byť Star Wars, každý si chce vybudovať zázemie z ktorého môže potom dojiť peniaze. A bohužiaľ Pixar nie je výnimkou a pod Disneyho krídlami sa aj tu objavujú pokračovania na už existujúce majetky. Predsa len, stratégia je stratégia a obchod je obchod. A ako skúsenosť ukazuje, na nostalgii sa dá ťažiť vždycky. Veď, čo má väčší ziskový potenciál ako chránené spomienky na doby, keď bolo všetko dobré a bezstarostné? Ľudia sa často boja novôt a s týmto v mysli sa nedá vstúpiť vedľa. Aj keby Pixar vyprodukoval akúkoľvek hovadinu, ľudia by na to šli. A často by si aj s ružovými okuliarmi na nose nahovárali, že to bol dobrý film.

No aby tato sladká nostalgia robí z ľudí idiotov. Toto chovanie som odpozorovala aj pri Dory a verím, že s blížiacou sa premiérou príde zase. Hovorím tu totiž o doslovnom privlastňovaní si filmu. Takzvané 90's kids, prípadne millenials (určite som to napísala zle, ale som príliš lenivá aby som si to momentálne overovala) sa totiž tvária, že tieto pokračovania patria iba im. Lebo to bolo ich detstvo a nikto iný nesmie ani pričuchnúť k pokladnici modernej animácie. A preto posielajú všetky deti, cieľovú skupinu filmu, do prdele, aby si títo dospelí ľudia (dvadsiatnici a tridsiatnici) mohli užiť svoju rozprávku. Boha, toto je tak neskutočne hlúpe. Predstavte si, že by to tak bolo s každým filmom. Kto už by smel na také Star Wars? Určite nie priemerné zloženie kina na najbližšej premiére. A videli ste prvého Batmana, keď bol v kinách. Tridsiate roky baby, to bude zívať prázdnotou na premietaniach Justice League. Jedine, že by tieto filmy boli pre všetkých.


Ok, teraz si po prečítaní tohoto rantu poviete, že som nejaká pipka, ktorá je nasratá za to, že sa nenarodila v deväťdesiatych rokoch a nemôže si to dať do profilu na facebooku. A áno, je to pravda, nie som z tejto sebou posadnutej generácie. Našťastie. Ale som z oveľa horšej, tak sa teším, až my budeme hlavnou hybnou silou nášho štátu.