Z blata do kaluže

23. září 2018 v 23:12 | Bee |  Dear Diary
Nemajte strach všetci 0 čitatelia môjho blogu, nie, nie som mŕtva a vraciam sa so síce oneskoreným, ale pravidelným a každoročným zhrnutím môjho leta. Ako už nadpis nasvedčuje, bolo nahovno. Posledných 7 mesiacov môjho života bolo ako na horskej dráhe. Až na to, že horské dráhy sú zábava a nie až také drahé ako bolo posledných 7 mesiacov. Dokonca sú lacnejšie ako suma, ktorú som minula dnes.

Jeden z hlavných dôvodov, prečo som nepísala na blog bol ten, že vyše rok dozadu sa mi pokazil počítač a ja som ostala odkázaná na dobré srdcia mojich rodinných príslušníkov a na môj tablet/mobil, ktorých funkčnosť, čo sa týka písania blogu je veľmi otázna. Mám síce externú klávesnicu, ktorú som zvykla pripájať k tabletu, aby som mohla písať, ale vorba článku bola podstatne náročnejšia, neraz sa mi stalo, že sa mi celá vec vymazala a hej, je to pomerne demotivujúce, keď strávim hodinu ťukaním do klávesnice a vypotím zo seba semi-inteligentnú recenziu len preto, aby sa mi celá vyamazala v priebehu sekundy. Takže tak. A potom je u práca s obrázkami, ako za trest.
Našťastie so dostala možnosť k "dôležitým" životným narodeninám si vypýtať drahý darček a ja som si vypýtala notebook z ktorého práve píšem tento článok. Uvidíme ako sa osvedčí, ale z posledných 15 minút odkedy som ho zapla som celkom spokojná. Potrebovala by som myš, ale jedno po druhom. Máme základ. A hneď sa mi podstatne lepšie pracuje, keď vidím, že môj lánok sa priebežne ukladá.
Takže teoreticky som neminula svoje peniaze, ale minula som skoro 1000 eur. A ak by vás zaujímalo moje zabŕdnutie do sveta techniky, tak som si kúpila Asus Zenbook s nejakým číslom a môj verdikt je, že som chcela ružový, lebo by mi ladil s telefónom (áno, mám aj nový telefón, rozlúčila som sa so svojou 7 ročnou Xperiou potom, ako som jej tragicky rozmlátila displej po tom, ako mi v robote padla asi z metra šesťdesiat na kachličky. Ešte, že mala klávesnicu, lebo dispej, nuž, ak vás niekedy zaujímalo, ako to vyzerá vnútri telefónu, tak ja to viem) a ružový nikde nemali. V Nay mali iba vystavené kusy a ehm, ďakujem, neprosím a na Alze, holt, aspoň niečo.


Moje nakupovanie notebooku bola vlastne tiež mil príhoda. Piatok som končila o jedenástej večer v robote, takže som sa okolo polnoci dostala domov a v sobotu ma moja rodina zobudila s tým, že ak chcem ísť kúpiť ten notebook v sobotu musím vypadnúť z domu. Išla som, prídem do Auparku, vyberiem si jeden, dobré recenzie, všetko, no jasné, iba vystavený kus. Vyberiem si druhý, iba vystavený kus. To už som tam strávila dobrú polhodinu a vzhľadom na to, že som sa chcela pred zmenou ete najesť, tak som sa otočila a odišla domov, pričom ešte v Auparku som si z Alzy objednala tento notebook. Takže asi tak. A dneska som spala iba asi 3 hodinky, take som správne nabrúsená. To je tak, keď prídem domov o polnoci a musím vstávať o pol šiestej do roboty.

Ešte jedna vec k mojim zážitkom z posledných pár dní, bola som na muzikáli, Rómeo a Júlia na Novej Scéne, bolo to perfektné, už som si kúpila ďalšie lístky a v novembri idem znovu. Zamilovala som sa do úvodnej piesne a po nemecky som si ju dnes v práci púšťala stále dookola pri každej príležitosti. Je perfektná. Hej a Rómeo bol tiež celkom fešák.
A áno, práve počúvam nemeck soundtrack kým toto píšem. Pravdepodobne je to môj nový najobľúbenejší muzikál, ktorý v mojom srdci zosadil aj Jesus Christ Superstar. A poviem vám, ja si nechám aj koleno vŕtať pre dobrý biblický príbeh (a ako žiačka cirkevnej školy ich poznám veľa, veľmi veľa, i keď pr bližšom zamyslení, čo nemá v sebe biblické alegórie?).


Anyway, moje leto. Nebolo nič moc. Vždy, keď som mala poit, že sa veci začínajú dávať do poriadku, tak do toho niečo prišlo. Väčšinou si za to môžem sama, áno, taže ponaučenie, každú sračku si treba nechávať pre seba a nijakým spôsobom sa nepokúšať odkomunikovať, že potrebujete pooc, lebo keď sa z tých sračiek dostanete, tak vtedy si niekto všimne váš signál a bude sa s radosťou pitvať v niečom, na čo by ste si už radšej nespomenuli. Áno, preplakala som dobrú polovicu prázdnin, veľká zábava. Tiež som nikde nebola a zo všetkého som vyšla ako tá najhoršia a dovolila som svojej emočnej vulnerabilite pohrávať sa so mnou a s mojimi presvedčeniami.

Každý rok mám nejakú myšlienku s ktorou začínam tento text a tento rok to už nie je nič iné ako iba tradícia. Problémom môjho leta bolo, že som bola priveľmi zhrabaná v mojej vlastnej otupenosti na to, aby sa niečo stalo. Veľa vecí sa zmenilo za posledných pár mesiacov a neustále sa v mojom živote vracajú v kruhu. Keď si spomeniem na moje citové rozpoloženie v dobe, keď som tento článok písala pred rokom, tak som bola veľmi šťastná a veľmi naivná. Bola som dieťa.
V tej dobe som mala poit, že som dala košom všetkým toxickým veciam v mojom živote a ponechala som okolo seba iba to, na čom mi záležalo. Samozrejme, tieto veci sa neustále objavujú a nie všetci ľudia s ktorými som si prežila niečo nepríjemné boli príšerné osoby s ktorými sa už nechcem vidieť, práve naopak, viem, že aj z mojej strany boli chyby a že si za to môžem sama a niektorí títo ľudia sú dobrí ľudia.
Na druhú stranu som ale ostala zatiahnutá vo veľmi toxickej situácii za ktorú som nemohla a vypočula som si opätovne veci, ktoré neboli pravda a rovnako som bola nútená hrať sa s cudzími citmi a s mojimi citmi.

Po tomto lete som ostala veľmi sama. Nie je to len toto leto, možno to tak bolo vždycky, ale v poslednej dobe som i uvedomila moju hodnotu v očiach ostatných ľudí a vidím, že je nulová. A hej, nebaví ma byť s ľuďmi a starať sa o ľudí, ktorým na mne ani trošku nezáleží a hej, je mi smutno, lebo sa nemám na koho obrátiť. Fun stuff.


Som trápna, ja viem, ale som tu trápna akurát sama pred sebou a na to som si už zvykla. Ďalšou povinnou vecou, na ktorú by som nemala zabudnúť je, že môj blog úspešne dospel k ďalšiemu milníku. Poďme si zavspomínať. Tento blog som začala písať v roku 2013. Pol desaťročia dozadu. Presne tak, 5 rokov už kotvím v tomo prístave. Samozrejme, ako u väčšiny dlhoblogujúcich osôb, je na mojom blogu vidno značný pokles a v aktivite a potencionálny nárast v kvalite. Nemôžem nepovedať, že nepíšem lepšie ako som zvykla keď som skončila siedmu triedu. I keď na základe známok z mojich slohov by jeden mohol tvrdiť opak. Podľa mojej slovenčinárky im niečo chýba a možno to je vôľa žiť, ale to je len môj skromný tip.

Teraz k číslam. Ako som jemne naznačila v každom mojom článku za posledných 9 mesiacov, píšem veľmi sporadicky. Môj prvý polrok na blogu skončil s 49 článkami, rok 2014 bol môj najsilnejší s 139 článkami. V tej dobe som pravidelne písala, lebo som si chcela udržať čitateľskú základňu (mávala som okolo 7 zhliadnutí za deň, čo bolo dosť dobré) a potom som začala chodiť na strednú školu.
Nie, že by sa niečo zmenilo vzhľadom na to, že chodím na osemročný gympeľ (hej viem, zlé rozhodnutie, už som to počula, ďakujem pekne), ale prestala som mať čas na také blbosti ako workout log na každý deň a moje články boli pomerne rovnomerne rozdistribuované. Rok 2015 som teda ukončila akademickým úspechom a 82 článkami, čo je v priemere článok každé 4 dni a nahliadnuc na súčastnú štatistiku, je to dosť dobré.
2016 sa začal v podobnom duchu, ale distribúcia je absolúne mimo. Z 93 článov, ktoré som v ten rok napísala, bolo po mojom nástupe do práce iba 10. Toto bola moja prvá (a zatiaľ jediná) brigáda a vhľadom na to, že roím každý víkend, celý víked, v dobe, kedy som písavala články, tak mi času ostalo málo. Vtedy sa aj začala tá sranda, ktorú už riešim pár rokov a tou je moja neskutočná únava. Ľudia, ja by som iba spala. Ja prídem každý deň domov zo školy a som schopná spať až do rána. Tak som aj strávila všetky moje voľné dni. V posteli. Najradšej by som z nej neodchádzala.
V roku 2017 nastal podľa nastoleného trendu vo vývoji rapídny pokles a ukončila som ho s 25 článkami, a. k. a. článkom každý 15 dní. Nič moc, ale stále v pohode.
Tento rok som napísala jeden článok každých 45 dní. Teda, nie ani jeden za mesiac. Na budúci rok sa uvidím len pri tomto článku a na Vianoce. A možno ani to nie.


Samozrejme, kontrargumentom je, že kvalita týchto článok a kvantita sú dve rôzne veci. V rokoch 2013 a 2014 som písala veci, do ktorých som vložila dušu, ale písala som aj veľa vecí len tak a často som im nevenovala druhú myšlienku, čo sa mi párkrát vrátilo. Určite som napísala aj pár dobrých vecí na decko zo základnej školy.
Dneska už moje články také poväčšinou nie sú. Keď si preskrolujem titulnú stránku môjho blogu, tak tam nájdem veci, do ktorých som vložila veľa námahy. Buď sú to recenzie, ktorými som chcela niečo povedať, rozvinutá myšlenka, ktorú vo mne zanechalo literárne dielo, alebo je to článok, ktorý ma stále veľa hľadania a linkovania obrázkov na tablete, takže som sa pre ne rozhodla, lebo sa jednalo o niečo, čo ma nadchlo a prinútilo ma opustiť moju komfortnú zónu. Možno sa to nejaví ako kvalitné čítanie, ale pre mňa to bolo často niečo symbolické a dovolilo mi to experimentovať s uchádzajúcim jazykom na menej formálnej úrovni.

Písanie ma baví. Vždy som rada písala, hrala sa so slovíčkami a mimo blogu si píšem aj sama pe seba, skrátka preto, lebo papier veľa znesie a je to veľmi dostupné médium. Rada o sebe hovorím, že píšem a v svojej hlave to považujem za jednu zo svojich definujúcich čŕt, hoci j to aktivita, ktorú vykonávam poväčšinou sama v svojej izbe, kde ma nikto nevidí.
Tiež som tento rok prekonala milník o ktorom som síce už dlho nerozprávala, ale môj blog prekonal 10 000 návštev v priebehu tohot leta. Celkom slušné.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.